Recenzia – Antares – V – Metal Age Productions – 2022
mar16

Recenzia – Antares – V – Metal Age Productions – 2022

Zverejnené v mar 16, 2023

Keby sa stretli všetky kapely s názvom Antares, ktoré kedy existovali (minimálne podľa metalových archívov), tak by ich bol dostatok na menší dvojdňový festival. A objektívne zhodnotené, martinský Antares by boli jedným z headlinerov tohto festivalu. Skúsená kapela vznikla v roku 1994, ale albumy začala vydávať až v tomto tisícročí. Po nahrávkach Sad Hope (2001), Made in Fear (2003), Mind Collectors (2005) a Resurrection (2011) prichádza po viac ako desaťročí piaty album logicky a stručne nazvaný V. Nahraný bol v zostave Michal Miko (bicie), Juraj Mác (gitary), Michal Puškár (gitary), Peter Kaštil (vokál a basgitara) a Juraj Šimek (klávesy). V rámci prípravy na recenziu som si vypočul celú diskografiu, väčšinu albumov prvýkrát, len Ressurection som v čase vydania viackrát otočil. Antares nikdy nehrali zásadne originálne, vždy po svojom spracovali rôzne inšpiračné zdroje. Treba uznať, že kvalitou nikdy nešetrili a nahrávky sa počúvajú dobre aj dnes. Doomové prvky zostali na starších albumoch, rovnako aj modernejší groove zvuk predchádzajúcej Resurrection, na V sa hrá mocný death metal na viacero spôsobov. Album začne poriadne zostra, jednotka s krásne slovenským názvom „Pľuhavec“ má cannibalovský nekompromisný úvod, aj keď vokál nie je žiadny extrém a je celkom dobre zrozumiteľný. Skladba vrcholí parádnym refrénom, v ktorom je štedrá porcia melódií na spôsob Depresy. V nastúpenej ceste album pokračuje aj ďalej, ostré gitary v štýle zámorského death metalu sa striedajú s melodickým death metalom, nechýbajú gitarové sóla, ktoré zabrúsia až niekde k heavy metalu. V tretej „Keď človek nevie“ jemný vybrnkávaný úvod rozbije nekompromisný náklep, v šiestej „Ty ja my vy oni“ je intenzívna riffovačka odľahčená oddychovou pasážou v strede. Rýchlejšie časti sa niekedy pohrávajú s harmóniami typickými pre death/black metal, ale gitara tiež vie zjemniť až do hard rockových sfér. Death metal ako ho hrajú Antares nie je extrémny, lepšie výraz je intenzívny. Nálož nápadov, zmien tempa a nálad, riffy, sóla, to všetko sa na poslucháča valí a nedovolí mu vydýchnuť. Deathové vokály neraz doplní aj melodický spev, ale v extrémnejších chvíľach dosahuje riadnu kadenciu, v „Proti srsti“ chrlí ako Archspire. Chlapi sa neboja prekračovať hranice a svoje nápady zbytočne žánrovo neobmedzujú. Síce nič prevratné, ale som rád, že to nie je rutinné cvičenie na tému klasický death metal. Veľmi silnou stránkou V sú silné a jasné refrény, ktoré okamžite identifikujete a chytíte sa takmer na prvýkrát. V kombinácii s dobrými textami (niekedy anglicky, ale väčšinou slovensky) tvoria hlavné prvky, vďaka ktorým bez problémov rozlíšite skladby. Z nahrávky počuť profesionalitu, výborné hráčske schopnosti, ale zároveň aj obrovskú chuť hrať a tvoriť. Mohlo by sa to zdať samozrejmé, ale mnohé albumy toto nespĺňajú. Zvukovo je album ošetrený na vysokej úrovni, aj keď som si v niektorých...

Čítaj ďalej
Recenze – Mörghuul – Possessed By Demo (2022)
mar10

Recenze – Mörghuul – Possessed By Demo (2022)

Zverejnené v mar 10, 2023

Copak se nám to tu vylouplo, nemají snad mývalové z brněnské zoo vycházky? Nenechme se zmást, i přes podobný puch máme co dočinění s novou smečkou drhnoucí metal toho nejoldschoolovějšího zčernalého zrna. Mörghuul započali svoji nesvatou existenci již v roce 2019, ale až o dva roky později přišli s prvním promem v podobě singlu a EP The Beginning of Unholy Ride vydaném přesně v den pálení čarodějnic. Bylo nahrané v amatérském rapovém studiu, a opakovala se podobná situace jako když Mayhem nahrávali své legendární Deathcrush – nebyl zde nikdo povolaný se zkušenostmi, jak nahrávat metal, tudíž nahrávka disponovala ne zrovna kvalitním zvukem. Avšak, už tehdy bylo jasné, že se u nás bude jednat žánrově o docela velkou výjimečnost, protože zatímco v okolních státech se již semtam nořily kapely mající zalíbení v kombinaci Black, Thrash a Speed metalu a ortodoxní osmdesátkové estetice, zde žádný takový vlajkonoš nebyl. Během prodlevy mezi prvními nahrávkami a tímto počinem si zakládající členové Matěj Kunc (vokály) a Viktor Heža (kytara) ještě stihli skočit do jedné nejmenované blackmetalové kapely, ale brzy zjistili, že hraní se zapšklými  dědky opravdu není pro ně, a tak se plní motivace vrhli zpět na Mörghuul. Slovo dalo slovo, přidal se k nim ještě bubeník Dominik Šuchma z výborné mlátičky Refore, basák Adam a vrhli se za tím, co jejich srdcím bylo nejbližší. Teď už k samotnému Possessed By Demo. Jedná se o opravdu kratičké demo o délce 13 minut, obsahující jednu instrumentálku a tři neurvalé skladby. Otvírací Outbreak Of Possession mi svými kytarovými pick slidy trošku připomíná kanadské Revenge, ale opravdu jen atmosférou, jinak vás psychicky připraví na následující tři vály. Podobné kytarové hluky jste mohli postřehnout i u ranných Sodom, kteří klukům posloužili jako nepopřitelná inspirace, i kdyby jen podvědomě. Již při první skladbě Hellborn vám Matěj ukáže, jak umí krásně zaútočit náhodnými ječáky a přiblížit se Schmierovi z Destruction, když si to zrovna usmyslí během skřetího lehce black metalového projevu. Celkově jsou vokály zvukově dosti zastřené, což je malinko škoda, ale demu to výrazně neubližuje, nějak se ty vykřičené hlasivky z festivalu zakrýt musí. Následující Sabbath Night mi přijde kytarově nejsilnější, tento vál obsahující prosté primitivní, ale efektivní riffy, musí naživo strhnout i mrtvého. Za zmínku stojí také rytmická sekce, která i přes celkovou syrovost nahrávky plyne přirozeně a zároveň nerozsypaně v plné síle. Vše zní přesně jak má, aniž by to ztratilo cokoli z lidskosti. Refrén vybízející ke skandování vám naservíruje finální Blessed Rapist. V její jedné části během závěrečné minuty dema otevřené nejšílenějším výkřikem, se vám kapela jakoby rozhodne namlátit co nejvíce, abyste si pamatovali, že si nemáte pouštět takové hovaďárny. Nebo taky jo. A opakovaně. Škoda...

Čítaj ďalej
Recenzia – Origin Of Infinity – After The Slumber – Dead Maggoty Productions – 2022
mar07

Recenzia – Origin Of Infinity – After The Slumber – Dead Maggoty Productions – 2022

Zverejnené v mar 7, 2023

K prvému albumu kapely Origin Of Infinity The Last Day On Earth (recenzia tu) som si hľadal cestu dlhšie, pričom prvotný skepticizmus nahradila spokojnosť. Nakoniec sa k albumu pravidelne vraciam a obľúbil som si ho, dá sa povedať, že odolal zubu času a zásadne sa neopočúval. Takže moje očakávania pri druhej radovke After The Slumber boli nezanedbateľné. Základ kapely Origin Of Infinity tvorí Vladimír „Vladin“ Novák (gitara) a Miroslav „Levi“ Kočegura (bicie), ktorých na najnovšej nahrávke doplnil druhý gitarista Jakub Vácha. Ako je to s vokálom sa dozviete nižšie. Spomínaný debut často pôsobil ako zbierka nápadov, ktoré mali slušnú úroveň, ale neboli dostatočne rozpracované a rýchlo končili. Pomedzi to rôzne medzihry kúskovali dej albumu, a aj keď boli niektoré zaujímavé, v iných prípadoch opodstatnenie nemali. Aké zmeny sa udiali na druhom albume After The Slumber? Aj pri pohľade na zoznam skladieb a ich dĺžky je jasné, že samostatné ambientné veci neboli zaradené, ale sú zapracované v jednotlivých kompozíciách. Skladateľsky sa Origin Of Infinity výrazne posunuli, nápady sú prepracovanejšie a využité účelnejšie, vďaka čomu sa skladby vyvíjajú a nie sú príliš priamočiare. Čiastočne sa vytratil strojový neľudský chlad debutu, čo je trochu škoda, ale vyvažujú to spomínané komplexnejšie skladby. Aj žánrová pestrosť je väčšia, djentové a deathcoreové sekanie bolo doplnené hardcoreovou agresivitou v štýle Hatebreed, najmä po vokálnej stránke. Prekvapil ma black metalový úvod prvej Insomnium, pri ktorom som musel kontrolovať, či som si nepustil niečo iné. Tiež sa zvýraznili tech-death metalové prstolamy a pokrútené riffy – napríklad v trojke Soul Progress alebo nasledujúcej And The Sky Turned Red. Príjemne pôsobia aj jemnejšie meditatívne úseky na konci Insomnium, prípadne prvá polovica Voices II. Ich protiklad ku chladným sekaným a agresívnejším motívom prevzdušní nahrávku a spríjemní počúvanie. After The Slumber je hodne ostrá a natlakovaná nahrávka. Síce nejaké odľahčené pasáže majú svoje miesto, ale brutálnejšie pasáže drvivo prevažujú. Nástroje sú technicky prepracované a premyslené, vokál vystrieda niekoľko polôh. Je to samozrejme aj tým, že na albume sa vybláznili hneď dvaja vokalisti: coreovejší Tomáš „Hospi“ Hospodka v prvej polovici po skladbu s číslom 5 a potom od sedmičky prevezme žezlo deathmetalovejší Jiří Krš. Melodických momentov nie je veľa, strojový chlad a neprívetivosť dominuje. Niekedy to má pozitívny efekt vo forme vyššie spomenutej brutality a tlaku, niekde sa prejaví jednotvárnosť a slabá odlíšiteľnosť skladieb. Ktorá strana vyhrá však záleží najmä na prístupe a nálade poslucháča, a ochote ponoriť sa do hudobného sci-fi príbehu. Futuristická estetika, texty aj nálada pôsobí veľmi sympaticky a stále originálne. Zvuk už nie je taký šialene strojový a robotický ako na debute, ale (ne)zdravú porciu neľudskosti si zachoval. Hellsound Studio a Honza Kapák sú zárukou kvalitnej práce. Honza pomohol...

Čítaj ďalej
Face Defect – Face Defect – Ill Will Records, 2022
mar05

Face Defect – Face Defect – Ill Will Records, 2022

Zverejnené v mar 5, 2023

Keď som povedal, že niečo napíšem, tak to napíšem. Netreba mi to pripomínať každého pol roka. Aj keď v tomto prípade by to bolo vhodné. Niekedy minulý rok mi kolegyňa Mrtvolka posunula tento malý plátok asfaltu a ja som mal stále niečo iné na robote (alebo to aspoň tak vyzeralo). Ak by tento album podliehal skaze ako zelenina, tak by už z poličky na mňa výhražne zazeral ako cuketa, ktorú som si kúpil pred pár týždňami a uložil do chladničky. Na rozdiel od toho ex-zeleného plodu prírody, tento album nestráca nič na svojej chuti. Úprimne, nájsť nejaké hmatateľnejšie info o Face Defect je pomerne ťažká úloha (strohý Facebook aj Bandcamp, na Discogse nie sú vôbec…). Tak iba zbežne. Face Defect tvoria členovia kapiel Old Tomb, či Damato. Valia si ten svoj organizovaný rámus viac-menej v rámci hardcoru s niekoľkými štýlovými odbočkami, aby to trošku ozvláštnili (zas ale nie nejakými markantnými). Ak som dobre pochopil, tak táto placka je ich debutom a zároveň aj zatiaľ jediným materiálom. Vonku, teda cez rôzne streamy a podobné srandy, bol už od roku 2020. Do fyzickej podoby tento album dorástol minulý rok zásluhou vydavateľstva Ill Will Records z Maďarska (aspoň teda tak hádam, lebo maďarsky rozumiem asi päť slov a ani jedno v tom popise nebolo použité… edit., Ill Will Records sú nakoniec zo Slovenska). No a k samotnému albumu. Máme tu deviatku skladieb, ktoré ubehnú rýchlosťou prekaleného víkendu. Nie je to iba tým, že by ten album až tak bavil (čo ale zase baví, aby sme sa rozumeli), ale najdlhšia skladba má iba niečo letmo cez dve minúty. Držíme sa tu teda v rozmedzí asi jeden a pol minútových kúskov, ktoré sú natlakované ako bombičky do sodastreamu. Ostré riffy vyhrabané niekde z učebníc štýlu, výrazne bublajúca basa sťa variaci sa kotlíkový guláš, bicie, ktoré keby udávali tempo veslárom na lodiach, tak sa prázdne miesta na mapách stihnú vyfarbiť za jedno doobedie a nad tým všetkým šialený vokál s textami, ktoré síce neulahodia dušiam bažiacim po optimizme, ale privedú ťaživé myšlienky, ktoré si každý jedinec môže rozobrať podľa vlastnej ľubovôle. Z každého kúta tu na mňa dýcha Minor Threat alebo Cro-Mags (tým mimochodom v lete predskakovali). Úvod Ľudskej stonožky mi zase dosť evokuje Dead Kennedys. Ak teda patríte k fanúšikom vyššie spomínaných štýlotvorných kapiel, tak vám aj Face Defect pravdepodobne dokážu ulahodiť. Ak by niekoho zaujímal môj tip na songy, ktoré sa mne najviac uložili do šuflíčka v mozgu, tak ich nájdete pod číslami sedem a osem, teda Mám Strach (pekne sa z pomalého začiatku presunie rytmus až do hypersonického prefackania) a Stredovek je zajtra (vykrikovanie názvu skladby mi hlasovo pripomína až Freddyho z...

Čítaj ďalej
Recenzia – Bongsilisk – The Hash Club – 2022
feb02

Recenzia – Bongsilisk – The Hash Club – 2022

Zverejnené v feb 2, 2023

V lahodne zadymenom podzemí sa to hemží rôznymi potvorami. Z Weedsconsimu, teda pardón, z Wisconsinu sa naťahuje Bongzilla, u našich poľských susedov vyludzuje pekelné riffy Belzebong a jeden zaujímavý tvor sa udomácnil aj v našich končinách. Tmavými priestormi sa plazí Bongsilisk a hlási sa s debutovým EP The Hash Club. Nahrávka vyšla pred rokom, ale keďže som sa k nej dostal až neskôr a zároveň mi dosť času trvalo napísanie recenzie, text čítate až teraz. Beriem to ako dobehnutie vecí z roku 2022, ktoré sa oplatia počúvať. A tajomne pôsobiace zoskupenie Bongsilisk do tejto skupiny určite patrí. Neviem, kto kapelu tvorí, môžete pátrať, ak chcete. Štýlové zaradenie ako stoner doom metal veľmi dobre vystihuje hudbu Bongsilisk. Žáner sa na prílišnú inováciu nehrá, aj keď výnimky sa vždy nájdu. Ide viac o vytvorenie tej správnej hypnotickej atmosféry s využitím ťažkých gitarových riffov, duniacej basy a tvrdých úderov bicích, to všetko v rozvážnom tempe. EP The Hash Club takýto materiál prináša v bohatej miere, síce len tri skladby, ale je to takmer polhodina hudby. Žiadny vokál, čisto inštrumentálne kompozície sú doplnené len pár krátkymi samplami. Rozvážne začínajúca jednotka T je mohutná, valivá, obmieňa sa len jemne a v plnej miere využíva hypnotickú monotónnosť. Základný riff krásne dopĺňa vysoký tón, ktorý sa vinie v úzadí, tento súzvuk spôsobuje zimomriavky a dvíha kvalitu o level vyššie. Dvojka H je o poznanie svižnejšia, variabilnejšia a chytľavejšia. Deje sa toho dosť, tempo sa viackrát vystrieda a skladba ukazuje iný prístup k stoner doomu ako predchádzajúca. Tretia C sa vráti k pomalému tempu, ktoré sa rozbehne až ku koncu. Využíva aj podobné prostriedky ako úvodná T. Necelá polhodina ubehne neuveriteľne rýchlo a žiadne zívanie a nuda nehrozí. Určite ste si všimli tematicky vhodné pomenovanie skladieb, teda T, H a C. Na fyzickom nosiči takto priamo nazvané nie sú, ale digitálna distribúcia hovorí jasne. CD je spracované jednoducho, ale vkusne a všetkým stoner nadšencom ho odporúčam na doplnenie zbierky. Zvukovo je nahrávka na slušnom štandarde, hodne profesionálna a ťažko niečo vyčítať. Hudobne neprináša The Hash Club nič zásadné, nové alebo inovatívne, ale to nebolo ani zámerom, ani to nikto nechce. Bongsilisk hrajú inštrumentálny stoner doom metal vysokej kvality a spĺňajú všetko, čo by som od takejto hudby očakával. Bonusom sú zaujímavé nápady a hypnotická, možno až prekvapivo temná atmosféra. Nemám problém CD otočiť viackrát za sebou a to veľa naznačuje! Kontakt: https://bongsilisk.bandcamp.com/ Hodnotenie: 7/10 The Hash Club by...

Čítaj ďalej
Recenze – Bambulkyne Dobrodružstvá – Chaloupka Děda Josefa (2022)
jan31

Recenze – Bambulkyne Dobrodružstvá – Chaloupka Děda Josefa (2022)

Zverejnené v jan 31, 2023

  Co nám to sem spadlo za výkvět? Snad ne obrovský banán pomazaný neidentifikovatelným hnědým lubrikantem, aby nám všem rozprášil zasmrádlé vchody do chaloupek? Tito pražští blázni o sobě dali poprvé více vědět v roce 2016 s (E)píčkem The Wrath of Grandpa Joseph. Já se s nimi však v rámci této recenze potkávám poprvé, tudíž jsem byla velmi zvědavá, co na mě kluci vybalí. A skutečně, vytasili se s 12 Banánky v čokoládě, které mimochodem doprovodil i velice vkusný a střízlivý klip, který nám o kapele prozradí mnoho (link pod článkem). Kdo se s nimi též ještě nesetkal, toho pravděpodobně praští do nosu exhibicionistická image jednotlivých členů, odvaha šokovat a tvořit co největší bizár. Samotný koncept kapely vás zavede do roku 1982 na Slovensko, kdy dědovi Jozefovi dorazil obrovský balík s malou holčičkou, Bambulkou z Bambulkova. Dědo Jozef se ujme výchovy oné Bambulky, které k němu záhy získá pochybně blízký vztah, a tak dochází k nekorektním a zde radši nekomentovatelným událostem, však si to sami radši pusťte. Hudebně se Bambulkyne Dobrodružstvá označují za Gore rock’n’roll grind, což je vystihující, na albu zaslechnete mnoho riffů, které vás myslí zavedou pravděpodobně k Venom či Motorhead, tvrdě metalové kytarové hraní zde prakticky nenajdete. Odlehčeným přístupem mi připomínají další gore taneční bandu Ejakulující Kokos či spolky alá Rompeprop či Gutalax, které mimochodem uvádí jako svoji inspiraci. Celé album je prošpikované různými krátkými dialogy a zpívánkami s Bambulkou, prostě svět plný sluníčka. Za zmínku stojí i názvy skladeb – Pomsta Obří Čokodíry, Krtek Bez Kalhotek v Respirátoru či Potratová Pomazánka, ta samotná mi přijde asi jako nejsilnější kus.  Nemůžu říct, že by celé album jelo jako kolovrátek, zatímco 12 Banánků v čokoládě je spíš klidnější položkou a dá vám prostor se kochat krásnými těly protagonistů v klipu, v kousku Krtek Bez Kalhotek v Respirátoru vás pro změnu probudí splašená saxofonová vsuvka. Už je otázkou, jak se postavíte ke dvacetiminutovému vtípku Dick in O, postaveném na jednom motivu, na mě působí jako úspěšná zacpávačka B strany na kazetě. Mimochodem, je dostupné i počtem limitované kazetové vydání zabalené v papírové chaloupce, což by mohlo sběratele skvostů zaujmout. Když se ještě vrátím k výše zmíněným Rompeprop či Gutalax, v porovnání s nimi a tvorbou těchto zelenáčů přicházím k jádru problému. Jedna věc je vtipná prezentace a nadsázka, ale pouze na tom se stavět nedá. Zatímco Gutalax vyzve k tanci a běsnění svojí řízností, jakási jiskra či moment, který vás chytne za koule, tomuto albu prostě chybí a ačkoli jsem fanoušek kdejakých bizardností, Chaloupka Děda Josefa si mě příliš nezískala ani po více posleších. Nenacházím nic, co by mě více nutilo okouknout i ostatní položky z jejich repertoáru. Na druhou stranu oceňuji, že se toho...

Čítaj ďalej