Report – Obscene Extreme Festival – 1. – 4. 7. 2026 – Bojiště, Trutnov
Začali prázdniny. Nie, že by ma to v mojom veku nejako extra zaujímalo, ale zarovno s nimi začínal tento rok aj Obscene Extreme Festival. Po minuloročných zásahoch do areálu, čiže najmä zbúraním „skleníka“ a celkovo problémoch, ktoré sa na Bojište hrnú, sa týmto ročníkom neustále niesla otázka, či tu bude, alebo nebude Obscene Extreme aj budúci rok. A ak nebude, tak kde bude. Myslím, že na toto ešte nevedia úplne presne odpovedať ani samotní organizátori. Každopádne, všetko sa dozvieme včas. Tento rok sme teda ešte šírili posolstvo hluku na Bojišti. Možno naposledy. Možno nie. Tento rok sme riešili trampoty s cestou trošku dlhšie ako obyčajne, ale nakoniec sme sa zozbierali vo vyrovnanom žensko-mužskom osadenstve. Po vystavaní našich dočasných príbytkov v stanovom mestečku, sme prišli do areálu, kde pódium ničili svojim echt grindom austrálski Choof. Ak máte radi také tie tradičné austrálske sekanice typu The Kill, Fuck Im Dead… alebo aj nejaký ten americký masaker ála Insect Warfare, tak by vám ulahodili aj Choof. Paediatrician som len tak očkom omrkol, pretože som ich videl veľakrát a nie je to vlastne ani zrovna moja krvná skupina. Do zajatia švédskeho death metalu na český spôsob nás hodili Taedifer. Ide síce vcelku novú kapelu, ale tvorenú borcami, ktorým svietia v životopisoch kapely ako Gutalax, Jig-Ai, Ingrowing, Bohemyst, Avenger a ja neviem ešte čo všetko. Takto. Najprv ma poliali živou vodou, ale postupom času mi prišli všetky skladby dosť podobné. Možno to je tým, že ich nemám napočúvaných a tak som sa v tom až tak nevyznal. Chce to rozhodne viac posluchov. Brutal death a slam nevyhľadávam, ale parťáci ma tak nejako udržali pri Dánoch Guttural Disgorge. Títo chlapci majú všetci tak okolo 20 rokov, ale ponúkli vyzretý štýlový kokteil, kde sa miešala americká stará škola tohto štýlu s modernejším pojatím európskeho razenia. A rozhodne im nechýbal ani zmysel pre humor, keď spevák držal publikum v napätí nejakého prichádzajúceho breaku, či ostrého riffu a zrazu nám vrhli do uší Shakiru. Ochutnal som aj kolumbijských Purulent, ktorí sa teraz motajú tak viac po Európe (nedávno ste ich mohli vidieť na Flesh Party, či Antitrende) a uznávam, že ide o starú kapelu, ale na mňa to zase až taký dojem neurobili. Nuž, niekedy nabudúce. Tešil som sa, že po rokoch uvidím Oxidised Razor, ale niekde som sa zasekol a tak z toho nebolo nič v mojom prípade. Zostal som verný kolumbijskému vývoznému artiklu (nie, nie tomu, hehe) a to kapele Masacre. Jedná sa o jednu z najstarších kapiel tohto žánru asi aj na celom juhoamerickom kontinente a musím uznať, že mi teda brnkli na moju strunu. Z grindových sypačiek a death metalových brutalít sme sa vrhli...
Report – Possessed, Terrorizer, Suicidal Angels, Nightfall, Ater – 6. 12. 2025 – Collosseum Club, Košice
V ukrutnom letnom „pařáku“ som sa v auguste vybral na koncert Dying Fetus do Košíc. Behom tohto koncertu ma upútal (a nielen mňa) na dverách vylepený plagát, ktorý oznamoval, že na Mikuláša zavíta do metropoly východu mega silná zostava, ktorá vtedy hlásala mená Possessed, I Am Morbid, Incantation a Nightfall. Neskôr sa zostava niekoľkokrát zmenila, keď vypadli I Am Morbid a Incantation, ktorých nahradili Terrorizer a Massacre. Ale ani to nebola finálna zostava a po odstúpení Massacre zaujali ich miesto Gréci Suicidal Angels a konečnú zostavu doplnili ešte Ater z Čile. Osud tohto turné som už takto raz spísal, keď som robil promo na tento koncert, ale cítil som potrebu mať to aj tu. Posledných pár dní som sa na koncert tešil, oprašoval nahrávky hlavných kapiel a celkovo sa dostával do takej príjemnej náladičky. Až prišla sobota ráno a martýrium spôsobené železnicami… Z takého môjho malého cestovateľského bedekra: Pretože som mal v pláne sa ísť ešte aj trošku inak kultúrne vyžiť pred koncertom, vyrazil som z domu o pol siedmej ráno. Cestou na autobus sa mi ponúkol s odvozom (mierne povedané) divný chlap so svojou dodávkou na výkup železného šrotu. Pretože žijeme časy konsolidácie a každé eurko je dobré, tak som prikývol. Po vypočutí životného príbehu šoféra som to tak trošku oľutoval, ale nevadí. V Leopoldove na stanici hlas z reproduktora neustále navyšoval meškanie vlaku a podobne vzdialene ako môj odvoz sa začala javiť aj moja dobrá nálada. Keď sa konečne dotrepal tak mi už bolo jasné, že prípoj z Trenčína nestihnem a tak, aby som eliminoval čakanie niekde vonku v Trenčíne, tak som zvolil alternatívu s prestupom v Žiline. Aké „milé“ prekvapenie ma čakalo, keď som sa po príchode na stanicu dozvedel, že aj ten ďalší vlak mešká 50 minút. Vlak nakoniec prišiel po 70 minútach (v hlave mi už znel šialený smiech Asha z Evil Dead II) a ja som sa zvítal s kompletnou partiou, s ktorou som mal na koncert namierené. Nervy sa upokojili, zdúrené žily na spánkoch sa vrátili do pôvodného stavu a krvný tlak klesol do zdravých čísiel. Až kým sme neprišli na Liptov a niekto zacítil divný pach. Hm, horel rušeň. V Štrbe sme to zapichli a následne sme sa cítili ako stopári, ktorí si zastavili okoloidúci vlak. Ešte nejaké nepodstatné vášne vo vlaku a kilometre už ubiehali pomerne pokojne až do Košíc. Pretože moja časová strata nabrala niekoľko hodín, tak som sa už aj s ostatkom partie mohol vybrať priamo na koncert. Do Collossea som sa dostal až okolo piatej, keď už na pódiu hrali svoj lomoz Ater. Mimochodom, o tejto kapele nájsť nejaké informácie, tak to je takmer nadľudská úloha. Doteraz...
HRADBY SAMOTY – Bratislava Intermezzo – REPORT
Od posledných Hradieb Samoty, konajúcich sa v útrobách bratislavského klubu A4, prešlo dvanásť mesačných splnov a duše túžiace po okultnej atmosfére a zvukovej temnote sa znova zišli. Tohtoročné bratislavské intermezzo otváral pražský one-man projekt Wilhelma Grasslicha BLIND RULER CURSED LAND. Táto hudba v sebe nesie prvky neofolku, dark ambientu, miestami sa na povrch prediera martial industrial so studenými a prísnymi pochodovými rytmami, ktoré sa prelínajú až do orientálnych folkových melódií. Táto koláž západnej a východnej hudobnej kultúry bola úzko spätá aj so zaujímavým a precízne vybraným premietaním, ktoré sa tematicky menilo s každou skladbou. Popri elektronike a ambientu boli predstavené rôzne hudobné nástroje folkového charakteru, ako fujara, citara či zvonkohra. Táto hudobná púť nás zaviedla do spirituálnych až existenciálnych končín; atmosféra stemnela pri rytmoch ezoteriky a ritualistického náboženského fanatizmu, až sme sa dostali k studenej militantnosti so stupňujúcou sa hrdinskou epickosťou. Bol to zaujímavý, pútavý a veľmi dobre štrukturovaný audiovizuálny zážitok. Nasledoval temný ambient od rešpektovaných veteránov INADE z nemeckého Lipska, ktorí svoju sonickú štruktúru kozmického okultizmu budujú od roku 1990. Tento hlboko dronujúci až ritualistický ambient, obohatený rôznymi orientálnymi dychovými nástrojmi, sa vizuálne manifestoval abstraktným hypnotickým premietaním. INADE zakladali svoj set viac než na melódii na vytvorení temnej a tajomnej atmosféry astrálnych rozmerov, ktoré pohlcujú telo aj myseľ. Nasledovalo mnou najočakávanejšie vystúpenie ORDO ROSARIUS EQUILIBRIO. Temná nihilistická, až apokaliptická romantika, vkusne podfarbená minimalistickou elektronikou a pochodovými perkusiami, zabalená do hodvábneho plášťa neofolku. Kapelu založil Tomas Pettersson vo Švédsku a so svojou dlhoročnou partnerkou bádajú medzi kontrastmi lásky, vojny, života, erotiky a ničenia. Tvorba ORE aj ich vystúpenie na Hradbách Samoty by sa dali opísať ako navonok nežne romantické, s textami nasiaknutými symbolizmom, kde túto vábivú nežnosť kontrastuje agresia perkusií a úderov bajonetom o oceľový rytmičák. Z repertoáru nechýbala ani moja obľúbená skladba Ménage à Trois, ktorej videoklip stojí za pozornosť každého, koho hoci aj periférne fascinuje zvrátená stránka romantiky. Vystúpenie ORE bolo krásnym zážitkom a plne naplnilo moje očakávania. ZERO KAMA z Viedne prinieslo experimentálny ritualistický ambient, miešajúci elementy industriálu 80. rokov, keď tento projekt vznikal, s modernou elektronikou a netradičnou až šokujúcou inštrumentálnou stránkou. Pre prívržencov okultizmu podotýkam, že na debutovom albume The Secret Eye of L.A.Y.L.A.H. z roku 1984 znejú namiesto hudobných nástrojov reálne ľudské kosti a lebky. Temné zvukové koncepty s ezoterickou symbolikou, ponárajúce sa do hlbín okultizmu s takmer tranzovou atmosférou, sú určené nielen na povrchné počúvanie, ale vytvárajú jedinečný zážitok a zavedú poslucháča do neprebádaných končín mysle, kde má človek pocit, že sa takmer dotýka nadprirodzena. Piatkový rituál uzatváral göteborgský projekt a priekopník zvukovej odnože s prívlastkom death industrial — TREPANERINGSRITUALEN. Tento one-man projekt som nevidel prvýkrát, a o to viac som bol...
Tri dni hmly a špicatých gitár – PRAGUE DEATH MASS V – Report
S Prague Death Mass som si prehodil očný kontakt už minulý rok, ale vtedy mi to časovo nevychádzalo. V momente, keď som uvidel, že na piatom pokračovaní budú headlineovať kanadskí Blasphemy, ktorí za svoju skoro 40-ročnú kariéru odohrajú prvý koncert v Čechách, som hneď vedel, že tam nesmiem chýbať. Zábava sa začala už v stredu, kde v rámci Warm Upu odohrala česká legenda black metalu Törr svoje prvé demo Witchhammer. Aktuálna zostava Törr mi nič nedáva a klasické skladby preferujem v prevedení od Henych 666 (report z nitrianskeho koncertu sme publikovali prednedávnom), tak som sa dostavil vlakom na oficiálny festivalový deň. DEŇ 1. Prvý deň pražskej oslavy smrti otvárala relatívne mladá kapela z nemeckých Drážďan – Ultima Necat svojím pomalým, atmosférickým, okultným black metalom. Sviečky plápolajúce v červenej hmle, soška Panny Márie na oltári a pochmúrna pohrebná atmosféra obalená do prenikavej vône tymianu. Ich hudba, aj napriek pomalým až stredným tempám, vyžarovala agresiu a hnev a celkovú pohrebnosť podčiarkovali aj vokály pripomínajúce omšové spevy. Vomitvulva bola pre mňa úplnou neznámou, ale zaujal ma ich názov, ktorý naznačoval poriadny bordel. Kapucne, kukly, klince a reťaze, kam sa len človek pozrel, a do toho extrémne rýchly, agresívny a šumivý black metal s poriadnym nádychom war metalu s častým zneužívaním pickslideov à la Conqueror. Skladby boli rýchle, krátke a úderné, neomrzeli by ani grindového fanúšika. Nasledovali francúzski satanisti Malhkebre. Aj názov mi dal zabrať, kým som ho správne trafil, ale aj samotná hudba. Hneď od začiatku mi to hrozne pripomínalo americkú kapelu Kommandant, ktorú mám síce veľmi rád, ale je to hrozne ťažké počúvanie – a to isté platilo aj o Malhkebre. Nekonečná artiléria blastbeatov, riffy, ktoré zožierajú dušu, a militantné vokály, ktoré sa ti vpália do mysle. Skladby boli premyslené a stage presence výborný. Pri intermezze sa použili aj pochodové tympany a spevák komandoval do megafónu. Bolo to unikátne, ale žiaľ, mňa to tentokrát nechytilo – možno by si to zaslúžilo ešte jeden pokus niekedy. Vafurlogi z Reykjavíku je síce mladá kapela, ale s ostrieľanými hudobníkmi, ktorí sa prezentovali v kapelách ako Carach Angren či Svartidauði (th = severské „ð“). Ich hudba bola melodickejšia, s typickými črtami škandinávskeho metalu. Bolo to celkom príjemné osvieženie oproti ubíjajúcej pochmúrnosti predošlej kapely. Na pódiu sa objavili steny Marshall aparatúry, takže bolo jasné, že nás Saturnalia Temple odplaví na vlny stoner doom metalu, ktorý však mal na sebe mierny blackový obal. Mňa táto odnož extrémnej hudby nejak extra nebaví a jediné, čo si občas pustím, sú Electric Wizard. No ale práve Saturnalia Temple bola ako švédska verzia Angličanov – s premietaním a dobre naaranžovanými skladbami, tak som sa tam prehadzoval z jednej strany na druhú...
V Nitre sa zjavil Satan sám – Henych 666 – Report
Studený piatkový večer a nastávajúci spln boli predzvesťou zjavenia ducha nesvätého a pekelníci nás lákali do Nitrianskej Novej Pekárne. Večer s niekoľkominútovým meškaním otvorila zvolenská kapela Demonic-eyed. Po pochmúrnom inštrumentálnom intre spustili svoju nekompromisnú thrash/hc/crust zlobu. Po veľmi silnom a energickom otváraku sme mali možnosť ponoriť sa do ich rozmanitej tvorby. Silnou stránkou Demonic-eyed sú aj premyslené a originálne basové linky a výborne napasované zborové spevy, čo len umocňuje valivosť ich hudby. Zaznela aj skladba Nostromo, ktorá, samozrejme, nemá nič spoločné s pomyselnou nákladnou loďou z prvého Votrelca, ale pojednáva o zvrátenosti dnešnej doby. Chlapci k tejto skladbe natočili aj klip, ktorý sa určite oplatí vyhľadať a vychutnať si aj vizuálnu časť tohto až postcoreového kúsku. Kapela patrí medzi najaktívnejšie zástupkyne našej UG scény z hľadiska tvorby a koncertovania a bezpochyby si zaslúži väčšiu pozornosť. Progresívni inštrumentalisti Abstract, ktorí mimochodom stáli aj za organizáciou tejto akcie, oslavujú tento rok 30 rokov svojej existencie – čo je samo o sebe obdivuhodné a svedčí o ich neodbytnosti a nehynúcej vášni pre hudbu a scénu. Svoj set otvorili majestátnym epicko-orchestrálnym introm, ktoré evokovalo veľkoleposť ich tvorby. Mikrofón počas ich vystúpenia, okrem pár krátkych predslovov a hecovania publika, nezohral výraznú rolu – čo však pri hudbe Abstract vôbec nie je na škodu. Komplexnosť skladieb, striedanie nálad a rozličných, miestami až orientálnych melódií vás vypravia na astrálnu púť abstraktných myšlienok, aby vás vzápätí zvrhli naspäť do reality ultraťažkými riffmi. Aj mňa, ako fanúšika skôr primitívnejšej a barbarskej hudby, oslovila skladba Silhouettes z albumu Lighteory z roku 2014 svojimi samplami a orientálnym nádychom. Gratulujem k výročiu a prajem kapele, nech im nadšenie vydrží aj naďalej. Je čas na hlavný akt večera. Našťastie aj ľudí trochu pribudlo. Prichádza temnota, Satan sám z Prahy – legendárny Vlasta Henych a jeho HENYCH 666. Henych kuje svoj čierny kov už od roku 1986, pôvodne ako basgitarista a spevák kapely Törr. Tí svojou tvorbou prvej vlny black metalu mali spolu s Root a Master’s Hammer značný vplyv na rozvoj celej neskoršej, a to nielen európskej blackmetalovej scény. Majster Henych pôsobil v Törr až do roku 2010, keď – podľa vlastných slov – „byl vyšachován“ z kapely. Samozrejme, ostrieľaný černokňažník to nenechal len tak, a ako je to na blackmetalovej scéne celkom bežné, dedičstvo svojej rannej tvorby nesie hrdo na pleciach. V akom prevedení sú skladby z temnej minulosti presvedčivejšie, to už nechám na poslucháčovi. Mňa osobne aktuálna zostava Törr, skôr blackmetalový Alkehol príliš nepresvedčila, keď som ich mal možnosť vidieť. Ale teraz už k samotnému koncertu. Henych si na poháňanie pekelnej mašinérie prizval bubeníka Herr Millera z nemenej významných Debustrol, ktorý mal svoj bicí aparát ozdobený vlastnou signatúrou. Pódium zahalila...
Reportáž – The Darkness – Dea Matrona – MMC – Bratislava
Keď ohlásila agentúra ProMusic koncert The Darkness, spozornela som. Aj napriek tomu, že názov naznačuje, že by mohlo ísť o temnejšiu záležitosť, opak je pravdou. The Darkness je totiž britská rocková skupina, známa svojím energickým glam rockovým štýlom, extravagantným imidžom a falzetovým spevom frontmana Justina Hawkinsa. Najväčší boom zažili okolo roku 2003, keď vydali debutový album “Permission to Land” a z tej doby sa dostali do povedomia aj mne. Od ich debutu uplynulo neuveriteľných 22 rokov, skladby z vyššie uvedeného albumu sa stali overenými hitmi v rockových rádiách, no čas pri nich mi zastal v rokoch ich najväčšej slávy. Hoci sa na Slovensku už minimálne raz zastavili (TopFest), ešte nikdy som ich nemala ako sa vraví „pod nosom“ a ešte k tomu aj priamo vo veľkej sále MMC v Bratislave. Áno, hoci je Metalexpress zameraný viac na metalovú scénu, príležitosť vidieť aj niečo jemnejšie som si nechcela nechať ujsť. Tak vzniká aj tento krátky report z koncertu, hlavne ako vďaka, že mi usporiadatelia umožnili fotiť. Ako to však už v mojom živote býva zvykom, často je všetko na poslednú chvíľu, a tak som zmeškala prvé tri skladby supportujucej rockovej kapely s názvom Dea Matrona z Belfastu, ktorú tvoria dve dámy Orláith Forsythe a Mollie McGinn. Hoci v rodnom Anglicku už majú asi silnú základňu fanúšikov, na Slovensku ešte nie sú známym pojmom. Gitaru a basu obsluhujú hore zmienené dámy a odprevádzajú ich aj bicie a gitarista. V momente môjho príchodu som tak najprv zamierila bližšie k pódiu, aby som zachytila túto kapelu aspoň na pár záberoch. Čo sa týka ich hudobnej prezentácie, ide o klasicky rock, nevybočujúci veľmi z mantinelov. Vyzdvihnúť však treba dobrú inštrumentálnu aj vokálne dobre zvládnutú stránku. Z názvov skladieb mi utkveli najviac „Glory, Glory“, ktorá mala až country nádych a záverečná „Red Button“. Oceňujem aj prácu s publikom a snahu počas prestávok medzi skladbami komunikovať s divákmi, čo sa prejavilo aj na odozve publika, keď nás pozdravili – „Ahoj“. Po krátkej pauze už nasledovala hlavná hviezda večera – The Darkness. Sála bola plná ľudí rôznych vekových kategórií, od starších ročníkov, až po mladšie, dokonca aj VIP priestory boli zaplnené. Presne podľa plánu sa o deviatej začalo ozývať úvodné intro a po ňom na pódium vyšli aj samotní hudobníci. Ako inak, oblečenie frontmana Justina, bolo výstredné, ladené do cowboy štýlu a nemohol chýbať ani klobúk. Štýlovo pôsobil aj bassgitarista Frankie. Celé vystúpenie bolo popretkávané od začiatku až po koniec humornými vložkami Justina a jeho nekonečnou energiou a charizmou. Postaviť sa na hlavu, alebo skákať z mini pódia pre bicie som pána v rokoch už dávno nevidela. Frontman od začiatku do konca s publikom komunikoval, dozvedeli sme...
Headbanger FM
- Headbanger_FM (3.8.2026 22:00) 3. augusta 2026
- Headbanger_FM (27.7.2026 22:00) 27. júla 2026
- Headbanger_FM (20.7.2026 22:00) 20. júla 2026
- Headbanger_FM (13.7.2026 22:00) 13. júla 2026
- Headbanger_FM (6.7.2026 22:00) 6. júla 2026
