Ako labužník audio vizuálnych extrémov a návštevník prvých pár ročníkov Hradieb Samoty som mal tú česť sa zúčastniť prvého večera tohtoročného Bratislavského intermezza. Musím pochváliť aj výber miesta konania. Kultúrny priestor A4, kde som bol mimochodom prvý krát, je ideálny a dostatočne temný pre túto akciu.
Večer otvárali ANGEL EPILEPSIA, spoločný projekt Erika 
z Drén, mojim starým kamarátom, ktorého som asi 10 rokov nevidel a ktorý aktívne kolaboruje aj s projektom Hluková Sekce a samozrejme hlukovej umelkyne MK Vermin z temných industriálno ambientných Magadan. Hudba Angel Epilepsia na rozdiel od nihilistického a chaotického harsh noisu Drén je oveľa uhladenejšia a konceptuálnejšia. Erikové stupňujúce tempo, vrstvujúce sa frekvencie a tvrdé beaty sú krásne vyvážené ambientnými tónmi a temnými vrstvami spomínanej umelkyne MK Vermin. Ich projekcia dokonale ladila a dokonca dotvárala celkovú atmosféru ich vystúpenia, nakoľko sa jednalo o zostrih najznepokojujúcejších scéne maďarského umeleckého filmu Turínsky Kôň. Tato dokonalá kombinácia obrazu a zvuku vytvárala jedinečný ezotericko nihilistický celok.
Druhou umeleckou kolaboráciou mal byť projekt SAAGARA & WACŁAW ZIMPEL, ktorý je projekt indických umelcov a polského klarinetistu a experimentátora Waclawa Zimpela. Kvôli nečakanej organizačnej zmene namiesto folkovo malebných tónov sme mohli byť svedkami úplného hlukového ničenia, neurotických beatov, breakcorových apokaliptických návalov a znepokojujúcich a miestami až bolestivých minimalistických frekvencií v podaní majstra hluku so pseudonymom HLUKÁR. Predstavenie zahalené do hmly s intenzívne blikajúcimi svetlami bolo i v tejto forme záživné a zaujímavé.
Americký projekt ILLUSION OF SAFETY mal zdĺhavé prehodenie, čo však v rámci 
hudby generovanej pomocou magických krabičiek ani nie je divom, lebo keď v tej hromade káblov ako z Tetsuo Iron Man hoci aj jedna zablúdi už nastáva chaos a to neriadený. Každopádne vystúpenie Illusion Of Safety bolo celkom zaujímavé, psychedelicky sa stupňujúce po dronových zvukových vlnách k power electronics až kým to nevyvrcholilo a explodovalo do harschnoisu, len aby vzápätí uľavilo naspäť do ambientnej psychedelie. Toto všetko bolo odprevádzane hypnoticky abstraktným premietaním. Žiaľ, aspoň za mňa, Illusion Of Safety bol najslabším článkom večera.
Nasledovalo najviac očakávané vystúpenie piatkového Intermezza, talianska performance a noise 
umelkyňa Alessandra Zerbinati. Jej predstavenie bolo dych berúco bizarné a unikátne za doprovodu noizovej elektroniky, ktorá mi miestami evokovala na diela Stalaggh alebo Gulaggh. Vizuálnu stránku nebudem detailne opisovať. Nebolo by to vhodné ani vkusné, takže v skratke to bolo hypnotizujúce, neurotické a krvavo nihilistické. Degradácia života a človeka samého krásnym umeleckým spôsobom.
Záverečná MALA HERBA bola Rakúsko-poľskou kolaboráciou dvoch umelkýň zvuku. Ich hudba bola rituálne meditačná s pomalšími beatmi obalenými do Wiccanského ambientu s ladnou melódiou prírody a korunovaná spevom sirén. Projekcia bola veľmi pekná v jednom segmente 
s tancujúcou bielou čarodejnicou. Celé vystúpenie vyvrcholilo do katarzickej pohanskej modly k Veľkej Matke v obnaženej kráse stvorenia.
Piatkový večer Bratislavského Intermezza Hradieb Samoty bol obrovským zážitkom a znovu sa potvrdilo, že hluk aj bolesť môžu byť krásne.
