Kapela Manyac sa v minulom roku prihlásila so svojim debutovým albumom. Hoci vznikli už v roku 2009 v Seredi, akosi sa im nechcelo na svet priviesť plnohodnotný album a tak musela prísť pandémia, aby sa k tomu konečne dokopali. V auguste vypustili album s názvom „Death sentence for tomorrow“. Kapela ho vydala zatiaľ na vlastné náklady a ku mne sa tiež dostala jedna fyzická kópia, za čo kapele ďakujem. Obal je digipakové balenie a vo vnútri nájdete CD, ktoré je potiahnuté čiernou farbou s logom Manyac. Je škoda, že tu nenájdete priložený booklet, ale v zásade ho ani netreba, lebo spevákovi je rozumieť veľmi dobre. O titulný cover sa postarala Pandrava. Tento cover považujem ja osobne za jeden z tých najvydarenejších v minulom roku. Veľmi dobre totiž vyjadruje ústrednú myšlienku albumu. Vo vnútri, aj na zadnej strane je pokračovanie tohto jej diela. Farebnosť coveru je jedna z vecí, čo ma tiež upútala. Nie je to klasický tmavá farba, ani čierno-biela, no máte pocit, že sa pozeráte na obraz, na ktorom sa toho aj veľa odohráva. Vhodne je použitý aj font, ktorý je dobre čitateľný. Ešte predtým ako prejdem k hudbe, v krátkosti aj o textoch, tie sú rôzne, prítomná je protivojnová tematika ako hovoria samotné názvy – Tears of Baghdad, alebo Into the war. Taktiež zaznieva kritika politickej situácie v skladbách D.S.F.T. , Leadershit a … And loop swings in the wind, či kritika katolíckej cirkvi v Conclave of demons. Odľahčenejšie po textovej stránke sú skladby Speed Campaign alebo March of the dead. V zásade mi takéto rôznorodé texty neprekážajú, hlavne keď majú aj hlavu a pätu. Napokon, tento typ metalovej hudby je spätý s vyššie spomenutými témami. Hrať thrash a nemať ani jednu skladbu proti vojne, alebo o vojnovej udalosti, to ho ani nemusíte hrať, hehe. Skupina nahrala album vo Flameart N-semble Studiu v rokoch 2019/2020. Zvuk je krásny čistý a vyvážený na všetkých postoch. Postupné nahrávanie a predpokladám, že aj starostlivé mastrovanie urobilo svoje a výsledok je naozaj dobrý. Za zaujímavosť možno považovať, že tak ako aj nahrávanie zabralo skupine nejaký čas, ani jednotlivé skladby nevznikli v rovnakom časovom úseku. Dá sa tým pádom vytušiť, prípadne porovnať, staršiu tvorbu aj napredovanie. Skladby Conclave of demons či Tears of Baghdad vznikli už niekedy okolo roku 2015, ale skladby Speed Campain a Into the war sa dokončili tesne pred nahrávaním. Pieseň s názvom March of the dead vznikla ešte v roku 2012 s predchádzajúcou zostavou. Otázka za milión znie, ktorý hudobný štýl vlastne Manyac prezentuje. Z môjho pohľadu je to jemnejší, no energický, nie až tak bojovo zameraný thrash metal, ktorý znie moderne, čisto. Počuť vplyvy velikánov ako Kreator, alebo Slayer, alebo napr. aj Annihilator, Exodus, Sepultura, Metallica. Ale nechajme škatuľky bokom, toto je len, aby ste mali aspoň akú takú predstavu s akou hudbou máte dočinenia. Album otvára skladba s názvom D.S.F.T., ktorá je zároveň aj titulnou pre celý debut. Zaradenie práve tejto piesne ako prvej bola dobrá voľba. Ono to urobí veľa, keď hneď v úvode urobíte dobrý dojem. Na mňa to minimálne platilo, lebo som po prvej skladbe samozrejme počúvala ďalej….Podľa môjho názoru je práve táto skladba takou najväčšou hitovkou z celého albumu. Pokračuje sa hneď Tears of Baghdad, ktorá je jednou zo spomínaných starších skladieb. Je síce pomerne priamočiara, ale čo sa mi páči je orientálna melódia gitár, ktorá akoby naznačovala, že sa nachádzame niekde na východe. Rýchlosť jednotlivých skladieb variuje, niekedy sa trochu uberie, ale väčšinou sa nachádzame v stredných až rýchlych tempách. A keď už sme pri tých bicích, ktoré určujú rytmus, tak mne osobne sa páčia najlepšie ich party v skladbe Conclave Demons. Gitary sa vyžívajú v sólach takmer v každej skladbe, teda ak sa nemýlim, asi v každej. Niekedy je sólo na mieste, inokedy mi pripadá ako akási záplata, akoby...