Smrť nie je konečné štádium a pitvou to nekončí. Povedal si raz jeden človek s podnikateľským plánom. Ľudia sú iba číslo a sú nahraditeľní. Ale kým žijú, tak sú stále s niečím nespokojní. Väčšinou sa ľudia s túžbou po moci a s potrebou hromadenia majetku neštítia ani tých najdesivejších praktík. A tak vznikajú príbehy podfarbené krvou. Noviny začali plniť titulky o brutálnych vraždách a desiatkach zmiznutých ľuďoch. Byť novinárom prináša aj pátranie, ktoré môže priamo ohroziť život a tak sa mladý a po uznaní dychtiaci lovec senzácií, vydal pátrať po tejto husiu kožu naháňajúcej záhade. Pretože bolo približne známe, odkiaľ ľudia miznú, nastúpil na posledný vlak a v úkryte čakal, kým spoj nedorazí do konečnej stanice. Vo vlaku bolo ešte zopár stratených existencií, ktoré tiež omrzel život. Vlak dorazil do stanice, kde výpravcom je Smrť. Zhaslo svetlo a tých pár ľudí tomu ani neprikladalo význam, iba sa začalo dvíhať a chceli pomaly vyjsť von. Dvere však nešli otvoriť. Bolo počuť iba kroky, ako sa k nim čosi blíži. Na opačnej strane vagóna bolo počuť, ako sa dvere otvorili a kroky sa naďalej blížili. Ozval sa však ešte jeden zvuk – z púzdra tasiacej čepele, hladnej po nových zárezoch. Bola tma a nikto nevedel, odkiaľ príde radikálny rez a nakoniec zavládlo iba ticho. Tento masaker počúval z krytu aj novinár, ktorý so zatajeným dychom začínal ľutovať, do čoho sa to uvŕtal. Ale pretože veľmi túžil prísť veci na koreň a pretože už bolo naozaj dlho ticho, rozhodol sa vyliezť zo skrýše. Uvidel niekoľko podrezaných tiel uložených v uličke. Napadla ho myšlienka, ktorú mal oľutovať. Jedného tela sa zbavil a on sám sa rozhodol tváriť ako umrlec. Po chvíli sa do vagónu vrátila osoba, ktorej ruka zabíjala a začala telá bez života nakladať do auta. Auto vyrazilo nocou a zamierilo si to do jednej výrobnej haly. Vrah povykladal telá a odniesol ich dovnútra. Tu už čakalo niekoľko ďalších komplicov, ktorí sa s nabrúsenými nožmi dali do diela. Všetky telá vypitvali, kým sa nedostali k novinárovi, ktorý ich síce prekvapil tým, že stále žil, ale proti prevahe nemal žiadnu šancu. Bolo hotovo a do miestnosti vstúpil elegantne odetý muž s hrubou knihou v rukách. Knihu položil na stôl, zapálil sviecu, prehrabal sa vnútornostiach, z ktorých si odjedol a začal citovať z knihy. Po niekoľkých minútach bol rituál u konca. Vypitvané, mŕtve telá sa začali samovoľne dvíhať a vychádzať z miestnosti. Prešli do obrovskej haly, kde množstvo strojov ovládali ďalšie takéto mŕtve, ale zároveň stále živé, na slovo poslúchajúce torzá. Pridali sa k nim noví jedinci a spoločne začali pracovať. Za novinárom prišiel chlap, ktorý predtým čítal z knihy a do ucha mu zašepkal slová: „Smrť nie je konečné štádium, pitvou sa to nekončí.“ Tí, kto ste niekedy robili, alebo robíte vo výrobných halách, tak viete, o čom hovorím. Ale aby som to uviedol na pravú mieru, tak pitvať sme začali už minule a ani zďaleka sme neskončili. Dnes si predstavíme niekoľko ďalších kapiel, ktoré sa, či už vekom, alebo štýlom, môžu radiť k starej škole. Na niektoré z nich sa zabudlo ako na smrť (aj keď Smrť je to voč tu kráčí), niektoré križujú kluby a festivaly neustále. Takže nech nepíšem iba nejaké nezmyselné žvatlaniny, prejdime k nim. Ale ešte predtým, dajme opäť slovo mojim vzácnym hosťom. Pretože tak, ako som minule skúmal hlbiny ich hudobných koreňov, otázku si teraz položme trošku detailnejšie. Kto a čo z domácej scény hralo významnú rolu pri ich muzikantskom, či fanúšikovskom vývoji? Ja osobne som vždy na hudobné nástroje pozeral ako bager na tvrdú zem a tak domáca scéna na mňa vyvíjala tlak aspoň vo fanúšikovskej sfére. A tak, ak by to niekoho zaujímalo, tak vlastne...