Recenzia – Sněť – Mokvání v Okovech – Blood Harvest – 2021
júl22

Recenzia – Sněť – Mokvání v Okovech – Blood Harvest – 2021

Originálne pomenovať kapelu bez toho, aby rovnaký názov už nebol použitý, môže byť v dnešnej dobe veľký problém. Mnoho českých kapiel túto situáciu vyriešilo jednoducho a pomerne efektívne. Skrátka treba použiť rodný jazyk. Za hranicami to možno bude znieť blbo, ale to v konečnom dôsledku nie je také dôležité. Do zoznamu vyššie spomenutých zoskupení pribudlo veľmi silné meno. Sněť je pre kapelu hrajúcu staroškolský plesnivý death metal perfektný názov. K tomu české texty aj názov nahrávky, v zostave Krütorr, Hnisatel, Leproduktor, Ransolič a Řád Zdechlin, formálne je všetko dotiahnuté do dokonalosti. Sněť je nová kapela, aj keď členovia nie sú žiadnymi nováčikmi na scéne. Album Mokvání v Okovech, ktorý vyšiel vo švédskom vydavateľstve Blood Harvest, predchádzalo štýlovo spracované promo s dvomi skladbami, ktoré pripomenie prelom 80. a 90. rokov minulého storočia a zlatú éru demo/promo kaziet. Uctievanie starých časov je dnes celkom v kurze. Stále hrá resp. sa vrátilo mnoho veteránov, ktorí si tieto časy skutočne pamätajú a k nim sa pridávajú nové kapely, ktorým doba učarovala, aj keď ju zažiť nemohli. Občas sa mi zdá, že „old schoolu“ a uctievania minulosti je už príliš veľa, našťastie vo väčšine prípadov nechýba kvalitné prevedenie. Ale pokiaľ je dosť tých, ktorým takáto hudba robí radosť, netreba príliš filozofovať. Nezanedbateľný fakt je aj starnutie metalovej komunity, čo si budeme hovoriť. Pražáci sa ponorili do histórie kovu smrti dôsledne, Mokvání v Okovech evokuje romantickú prechádzku vlhkými katakombami, ktorých steny sú pokryté množstvom plesne a vy sa brodíte niečím slizkým a smradľavým. Na prvý pohľad jednotvárne podzemie sa pri pozornejšom pohľade mení na pomerne pestré, samozrejme v rámci žánrových možností. Pomalé bahenné tempo sa preleje do rýchlejšej pasáže, nečakajte však žiadne klepačky a víchrice. Krátke sólové gitarové výjazdy sa objavujú, aby po pár sekundách zmizli, do toho vrčí svoje chorobné posolstvá nejaká neľudská obluda. Oceňujem, že sa stále niečo deje, Sněť neskĺznu do bezduchej ubíjajúcej hoblovačky, ale motívy po rozumnej dobe utnú a ide sa ďalej. Hracia doba tesne pod 30 minút je pre mňa tak akurát a prispieva k údernosti nahrávky. Základom každej skladby je silný riff, na ktorý sa nabaľujú ďalšie motívy. Ťažko vyzdvihnúť konkrétnu vec, Mokvání pôsobí veľmi kompaktne a vyrovnane, nič nie je zbytočné, ale zároveň sa nedá hovoriť ani o nejakom vrchole. Jedine posledná najdlhšia a najpomalšia Vesmírná Saliva trochu vyčnieva svojím doom/deathovým drvením kostí, ktoré výborne uzatvára album a láka k opätovnému vypočutiu. Práve absencia nejakého morbídneho hitu a celkovo väčšej chytľavosti je pre mňa najväčšia slabina. Bežné počúvanie krásne odsýpa, polhodinka ubehne prekvapivo rýchlo, ale v hlave ťažko uviaznu motívy a záchytné body. Pochvalu si zaslúži organický zvuk, pri nevyhnutnej miere špiny a zahuhlanosti je zachovaná čitateľnosť...

Čítaj ďalej
Recenzia – Performed – Moronia – Slovak Metal Army – 2021
jún28

Recenzia – Performed – Moronia – Slovak Metal Army – 2021

Od explózie retro thrash metalových kapiel spred pár rokov mám ku kapelám tohto žánru, ktoré ešte nepoznám, akúsi nedôveru. Niežeby som očakával hrozný prúser, problémom býva skôr neoriginalita a s ňou spojený ubíjajúci nárez a riffovanie bez ucelenej myšlienky. Našťastie, v poslednej dobe ma mnohé kapely s česko-slovenskej scény presviedčajú, že sa oplatí počúvať, pretože do svojej tvorby okrem zaujímavejšej kompozície primiešavajú aj ďalšie vplyvy, čo prináša pomerne osobité nahrávky. Performed nie sú úplne nová kapela, kedysi dávno už vydali EP Thick Fume of Dependencies (2009), a po dlhej dobe nečinnosti prichádzajú s debutovým albumom Moronia. Do zostavy časom pribudli nový spoluhráči, duo pamätajúce začiatky, teda Peter Chalupčík (bicie) a Martin Majdan (gitara, vokál), dopĺňajú Marián Lukáč (basa) a Martin Súkeník (gitara). Okrem iného sa zmenilo aj logo. Album vychádza vo vydavateľstve Slovak Metal Army. Moronia začína celkom nenápadne, úvodná Good Mood Stealer po krátkom pomalom úvode vybalí pomerne rýchly thrash s jemnou prímesou thrashcore kapiel, niečo podobné kedysi hrali aj Catastrofy, keď spievali anglicky. Po rýchlej časti príde spomalenie a v tom okamihu sa rozvinie potenciál Performed. Komplikovanejšie rytmy, zaujímavá výstavba motívov, nasledované kvalitným sólo. Hranie sa s rytmom, a platí to pre všetky nástroje, aj gitary, patrí k najsilnejším stránkam albumu. Občas dôjde k nejakému zadrhnutiu a strate groovu, ale v drvivej väčšine spĺňajú účel dokonale. Počas celej nahrávky sa tempo a rytmus jednotlivých nástrojov nepredvídateľne prelievajú a sledovať tieto zmeny je fascinujúce. Žiadny jednotempový stroj od začiatku do konca. Moronia by PERFORMED Tretia Mental Leech vykúzli spomienky na staré albumy Megadeth, kto by ich nemal rád. Spev nie je výrazný ani nijako ohromujúci, ale podobne ako v spomínanej legende, úplne vyhovujúci a do konceptu zapadá. Páči sa mi aj tradícia inštrumentálnych skladieb, pri ktorých sa kapela môže odviazať a vyskúšať aj netradičnejšie inštrumentálne variácie. Performed servírujú Uzzur, s výbornými harmóniami, pestrú, premenlivú, však do takmer 8 minút sa toho zmestí dosť. Veľká spokojnosť. Vrcholom nahrávky je pre mňa sekaná Killing Past, najmä vďaka melodickej strednej časti a skvelým chytľavým motívom. Hracie časy jednotlivých položiek nejdú pod 4 minúty, takže pomerne dlhé skladby. Vďaka kvalitným kompozičným schopnostiam to nie je problém a Performed takéto časové škály utiahnu. Dej je bohatý a oplatí sa sledovať všetky zákruty a zmeny. Čím pozornejšie počúvate, tým častejšie uznanlivo pokývete hlavou. K zážitku prispieva výborná spolupráca bicích a basy, ktorú aj pekne počuť. Napriek výborným momentom často chýba skladbám poriadny refrén, v ktorom by to všetko vyvrcholilo. Zlatý klinec, vďaka ktorému sa hneď chytíte a naisto viete, čo práve hrá. Album preto znie na prvé počutie nevýrazne a komplikovane, čo môže niekoho odradiť. Samozrejme, po poctivom napočúvaní sa otvoria obrovské priestory, len...

Čítaj ďalej
Insistent – Disease – L´Inphantile Collective, 2021
jún26

Insistent – Disease – L´Inphantile Collective, 2021

Pravidelne začiatkom leta pociťujem silnú potrebu natlačiť si do mozgovej dutiny všemožný grind, gore a podobné, ľúbivými tónmi prepchaté veci (zase nie že by to bolo inak aj inokedy behom roka, ale v momente ako mi pod oknami začne vyhrávať zvučka od zmrzlinára, tak mi akosi prepne kontrolku do vyšších sfér). Možno to je tým, že už sa trasiem na OEF, Fleshku a podobné akcie. Každopádne, tak periférne sledujem už nejaký ten deň, že Insistent majú vonku nový album a slovami chvály nešetria ani kolegovia z množstva iných zinov. Nedávno mi pristál v schránke ich promo mail a konečne sa nemusím cez víkend nikam trajdať a tak som si dal vychladiť fľašu sódy, zatiahol som rolety (lebo vonku to vyzerá tak, že sme si prehodili miesto v Slnečnej sústave s Merkúrom) a sústredil sa na to, čo nám borci, ktorí majú slabosť pre vlkolakov, tentokrát ponúkajú. Sedím tak teda s pevne zovretými púlkami a vyskakuje mi v povedomí iba jediné slovo – nasranosť. V dobrom slova zmysle. Akoby mi niekto strčil pištoľ so stlačeným vzduchom do ucha a poriadne to do mňa napumpoval. Aby som to viac priblížil. Zoberte si mokrý uterák. Zabaľte do neho celé diskografie, povedzme Napalm Death, Rotten Sound, Nasum a Phobia. Žmýchajte čo to dá. Tento extrakt vylejte do hrnca a destilujte. Vyjde vám z toho silná grindová esencia obsiahnutá v tomto albume. Stačí iba krátke intro a hneď po úvodnom songu Eyewashed sa cítim ako tá milá slečna v Pulp Fiction, ktorá to prehnala s kokešom a museli jej následne vraziť injekciu adrenalínu do srdca. Proste totálny nakopávak. Podobnej rovnice sa držia aj Last Farewell, Bad Blood, Werewolves, Fiendly Fire (tam dokonca pár sekundová melodickejšia pasáž, ktoré pekne pohladí ucho poslucháčovo), alebo tak trochu punková To the Ground… Okrem skladieb, ktoré idú citeľne po krku, ako ten lykantrop z obalu, mi ale najviac ukojila chúťky vec menom Traitor. Tá sa tak pomaly rozbieha. Až skoro po minúte príde zlom a bpm vytočí otáčkomer do červených čísiel a následne sa znova upokojí a spomalí. Proste takto asi prebieha aplikovanie betónových topánok nejakou mafiánskou grupou. Obeť je trýznená, keď jej lejú betón k hnátom. Následne hyperrýchly odvoz k rieke a žbľnk. No a zase následné spomalenie v prúde vody. O tomto asi song nie je, ale ja si rád robím vlastné výklady (hehe). Taktiež vcelku pozoruhodne vyznieva záverečná Wolf Cult. Už len to, že má vyše štyri minúty z nej robí vcelku opus na grindovom albume. Ale celkovo sa líši od zbytku. Povedal by som, že je potiahnutá takým black metalovým igelitom, ktorý sa miestami trhá a vyčnievajú z neho grindové pazúry, takže pôsobí tak nejako...

Čítaj ďalej
Recenzia – All Against Nothing – Vítam ťa v tme – Independent 2021
jún25

Recenzia – All Against Nothing – Vítam ťa v tme – Independent 2021

Kapela All Against Nothing je na našej scéne už nejakú dobu, ich história sa začína okolo roku 2012 v severe Slovenska. Po úvodných a myslím si, že na slovenské pomery aj klasických zmenách v zostave, nahrali v roku 2015 debutový album s názvom Falošná sloboda. V tomto aj neskoršom období sa podarilo kapele veľa koncertovať a zároveň pomaly pripravovať nové skladby. V roku 2020 sa preto opäť zatvorili do štúdia a nahrali nový materiál, ktorý sa dostal do rúk aj mne. Na úvod ešte dodávam, že All Against Nothing hrajú zmiešanú formu death metalu, metalcore a melodického metalu. Album vyšiel v polovici mája tohto roku a zoženiete ho na CD, no môžete si ho vypočuť aj online na všetkých platformách. Novinka má názov „Vítam ťa v tme“ a momentálne nespadá pod žiadne vydavateľstvo. Na albume nájdete 10 skladieb a jeden bonus, dokopy je to úctyhodných 50 minút počúvania. Väčšina skladieb má stopáž približne 4 – 5 minút, takže ide o pomerne dlhé skladby. Výnimkou je len jedna pieseň – Pokúšanie diabla s dĺžkou necelé 4 minúty (ak nepočítam Intro). Na produkcii výsledného zvuku sa podieľal známy Peter Sanchez Saniga. Skupina zhotovila nahrávku v GM Recording Studio. Mix a Mastering prebehol v No Silence Studio. Čo sa týka zvukovej stránky, nemôžem povedať ani slovko kritiky. Tu bola odvedená naozaj výborná práca po všetkých stránkach. Zvuk je moderný, čistý, presne pasujúci k štýlu muziky. Nie je akcentovaný príliš niektorý nástroj, naopak, sú veľmi dobre vyvážené a dokonca nenápadne vašu pozornosť strhávajú zo spevu na gitaru, či bass gitaru (aspoň mňa). Veľmi sa mi páčia aj zvukovo krásne počuteľné a znejúce bassové hĺbky, napríklad v skladbe „V Útrobách Existencie“. Nech už boli pohnútky kapely na nahrávanie práve v tomto štúdiu akékoľvek, v tomto prípade to považujem za veľmi dobrý krok. Celkom by ma zaujímalo, ako znie zvukovo kapela s týmto novým materiálom na živom koncerte. Možno aj toho sa dočkáme. Video produkciu k dvom skladbám – „V mene pomsty“ a „V tme“ zverili All Against Nothing (ďalej skrátene aj ako AAN) v tomto smere do rúk známeho českého umelca a hudobníka s pseudonymom Frodys (POSTCARDS FROM ARKHAM / AWRIZIS). Cover art a tému grafiky zhotovil Juraj Bezák 3D Artist. Obal korešponduje s témami na albume a vystihuje názov albumu. V popredí coveru je postava, ktorej nie je vidieť do tváre a v rukách drží svietnik s „práve“ zhasnutými sviečkami, z ktorých dym tvorí nadpis – vítam ťa v tme. Mne osobne až tak tento cover neučaroval, ale považujem to čisto za vec vkusu. V každom prípade, vidieť, opäť to nie je amatérska práca. Booklet je ladený do tmavomodrých farieb s dobre čitateľným bielym písmom, aj vhodne zvoleným fontom. V strednej časti sú upravené a prelínajúce sa fotografie členov kapely, na zadnej dvojstrane je odfotená celá skupina s už spomínaným svietnikom. Ešte čo sa týka coveru, všimla som si jednu zaujímavosť. Väčšinou je logo kapely...

Čítaj ďalej
Recenzia – Pačess – Poupě – Slovak Metal Army – 2021
jún10

Recenzia – Pačess – Poupě – Slovak Metal Army – 2021

Pivo a tvrdá hudba sú nerozlučne spojené. U niektorých až moc, ale o tom nechcem písať. Reč bude o českej black metalovej kapele Pačess, ktorá uchopila tematiku tohto kúzelného nápoja priam akademickým spôsobom. Nový album Poupě, ktorý vyšiel na značke slovenského vydavateľstva Slovak Metal Army, je síce štvrtým albumom v poradí, avšak prvým, kde hovoríme o kompletnej kapele, a nie o projekte gitaristu Pačessa s hosťami. Začnime teda zostavou: Pačess (gitara), Tomáš „Parambucha“ Řeřucha (basgitara), Filip Smetana (bicie), Jakub Fritsche (gitara), Čed (klávesy) a Tomáš „Chymus“ Hanzl (vokál). Skúsení hudobníci, ktorých prítomnosť sľubuje veľa a už dopredu je jasné, že pod určitý štandard nepôjdeme. Epický heavy black metal naši západní susedia proste vedia a hudobné príbehy rozprávané prostriedkami čierneho kovu nájdeme na mnohých výborných albumoch. Táto tradícia je zachovaná aj na recenzovanej novinke Poupě. Hneď prvá titulná vec mi pripomenula minuloročný „šumavský“ album plzenských Panychida. Úvodný recitovaný text aj trochu podobná atmosféra, ktorá však kvôli výrazne odlišnej tematike textov nie je taká ťaživá. Výrazná melodická gitara strieda odľahčenejšie pasáže s dramatickými a nikam sa príliš neponáhľa. Samozrejme, nejaké to blackové tremolo sa nájde, ale v malom množstve. Rytmika sa drží v stredných tempách s občasnými zrýchleniami, aj charakter jednotlivých skladieb sa strieda. Pomalšiu titulnú jednotku nasleduje rýchlejší Sommelier, a tak sa to strieda až do konca. Výrazné slovo dostali aj klávesy, často nesú ústrednú melódiu, v tretej Jako most k lidem majú dokonca purplovský nádych. Samostatnou kapitolou sú texty a Chymusov prejav. Keď zaznie veta „Dobrý den a ruku líbám!“, prípadne „ó božínku, jaký skvost“, tak je to jednoducho kúzelné. Výborné texty zaoberajúce sa históriou varenia piva môžete brať ako populárno-náučnú literatúru. Poznáte napríklad zakladateľa českého odborného pivovarníctva a konštruktéra pivnej váhy Františka Ondřeja Poupě? Alebo Tadeáša Hájka? Počuli ste o regulácii Reinheitsgebot? Na albume Poupě táto história ožije a mimo hudobného zážitku sa dozviete aj veľa zaujímavých vecí. Textová a vokálna stránka sú výrazným plusom nahrávky. Poupě by PAČESS Nevýhodou epických textov je čiastočne to, že sa im často musí podriadiť aj hudobná zložka. Prejavuje sa to najmä v pomalších skladbách ako sú Poupě a Jménem lilie, ktoré sú na môj vkus príliš dlhé a ku koncu ma nebavia. Inak sú skladby kompozične veľmi pekne vystavané a veľa motívov pôsobí dramaticky a lákavo výpravne. Pačess nahrali album, ktorý spoľahlivo odlíšite od konkurencie, minimálne vďaka parádnym textom. Okrem výborne zvládnutého remesla je tu aj to legendárne „niečo navyše“ a nahrávka len tak neomrzí. Ako najlepšie vychutnať album? Pohodlne sa usaďte, dajte si pivo a pozorne sa započúvajte. Ale otvorte si niečo zaujímavé, nie len tak od smädu. Tento album si to zaslúži. Kontakt: https://www.facebook.com/PacessBand/ https://pacess-sma.bandcamp.com/album/poup Hodnotenie:...

Čítaj ďalej
Recenzia – The Split – Reminiscences – Slovak Metal Army – 2021
máj17

Recenzia – The Split – Reminiscences – Slovak Metal Army – 2021

Kapela The Split vznikla len pred pár rokmi, konkrétne v 2018, v zostave sa však objavujú skúsené mená. Konkrétne gitarista Marek Řezníček, známy aj z kapely Split Bearing, a bicmen Zdeněk „Čepa“ Čepička, ktorý pôsobí/pôsobil vo Forgotten Silence alebo Ador Dorath. Dvojicu dopĺňa na base Mirek Valouch. Na Reminiscences prispeli s vokálmi hostia Hana Vajčnerová a Lukáš Krhánek. Keď sa niekto rozhodne hrať progresívny metal, tak je predpoklad, že svoj nástroj ovláda minimálne na veľmi dobrej úrovni. Komplexná kompozícia a inštrumentálna komplikovanosť by nemala byť na úkor kvalitných počúvateľných skladieb. Práve tu sa to láme medzi ťažko stráviteľné predvádzanie sa a ubíjanie poslucháča, ktorý sa nevyžíva v hudobnej teórii, a druhý prípad, kedy sú piesne zaujímavé, rozumne chytľavé a minimálne na prvý pohľad nie až také komplikované a krkolomné. Našťastie The Split hrajú vyvážene, aj napriek komplikovanosti dostatočne chytľavo a prehľadne, takže spĺňajú predpoklady druhej vyššie spomenutej kategórie. V mnohých ohľadoch si spomeniem asi na najznámejšiu progressive metalovú kapelu Dream Theater. Tí sú síce často kritizovaní, ale ja ich mám veľmi rád, a teda toto prirovnanie je jednoznačne pochvala. Legendy z New Yorku mi pripomína najmä spolupráca riffujúcej gitary s rytmickou sekciou, niektoré klávesové podkresy a tiež mužské vokálne linky. Čo však u The Split nenájdeme je pompéznosť a stopáž albumu je podstatne skromnejšia. A to je dobre! Šesť skladieb na ploche 40 minút je ideálna porcia, komu je málo, záverečnú bonusovú stopu tvoria prvé dve skladby v inštrumentálnej podobe (na Spotify neviem prečo označené ako Outro). V rámci dobrých zvykov progresívneho metalu sa pohybujeme od ostrých gitarových vecí, napríklad úvodná Ancestral Signs, cez zasnenejšie rockové položky typu November Days, až po akustické krehké skladby, ktoré tvoria stred albumu, teda výbornú dvojdielnu Annual Rings. Jej prvý diel Stardust je nádherná precítená pieseň s akustickou gitarou a mužských spevom, pokračujúca v druhej časti The Echoes, kde sa dostane k slovu aj ženský spev. Kompozične je album na pomery žánru pomerne prehľadné, žiadne preteky v striedaní motívov ani šialené nečakané zmeny nenájdete, všetko má svoj zmysel pri budovaní skladby a nálady. Ženský aj mužský spev je silnou stránkou Reminiscences. Poloha medzi civilnosťou a rozumnou precítenosťou nezachádza do otravnosti, ktorá mi vadí pri mnohých nahrávkach. O inštrumentálnych schopnostiach diskutovať netreba, extrémne vysoký štandard bez zbytočných exhibícií, a žiadne dvadsať minútové gitarové sólo tu nie je ;). Pochváliť musím výborné sample zahusťujúce atmosféru, ktoré však nevytvárajú dojem orchestrálnosti a pompéznosti. Kto by chcel ochutnávku, nech si pustí hneď prvú Ancestral Signs, skvelá vec s veľkým hitovým potenciálom. O štúdiové záležitosti sa postarala sama kapela, zvukovo mi album sedí, je prevzdušnené a prirodzené, bez prehustenia priestoru, nástroje sú v mixe pekne vyvážené. Obal klasickej...

Čítaj ďalej