Recenzia – Killchain – Rottenness – Meat 5000 Records – 2021
sep30

Recenzia – Killchain – Rottenness – Meat 5000 Records – 2021

Možno to mnohí z nás už ani nečakali, ale prišiel čas na nový album Rottenness death metalových Killchain. Po One More Victim, They a Where Is Your Saviour v poradí štvrtý radový album. Po dlhých ôsmych rokoch pod francúzskym vydavateľstvom Meat 5000 Records, ktoré sa orientuje najmä na grindcore a nájdete tu niekoľko pomerne známych mien. Killchain si dávajú s albumami na čas, nepripomínajú sa žiadnymi EP, nehýria aktivitou v digitálnom priestore, proste keď príde čas, môžeme počúvať. Novinku Rottenness najviac charakterizuje slovo intenzita. Žiadne zbytočné odbočky, odľahčenia, medzihry, intrá, nič, chlapi to do poslucháča napália plnou silou. Deathgrindová jazda pre znalcov, nepripravenú obeť tento album pravdepodobne ubije behom pár minút. Mnoho vychytávok je skrytých v krutom masakri, nie každý sa bude schopný v nahrávke zorientovať. Na albume sa nachádza sedem skladieb, čo pri hracej dobre necelých 35 minút znamená pomerne dlhé veci, samozrejme v rámci žánru. Prvá Your Stench sa rozbieha a aj pokračuje v štýle Misery Index, len Gabiho prejav je oveľa zverskejší a grindcoreovejší. Kompozične zaujímavo urobené a aj napriek viac ako šiestim minútam nenudí, pre mňa jednoznačný vrchol nahrávky. Dvojka Descent Gore Catabolism pridáva na intenzite a ten tlak je doslova neuveriteľný. Tvorí akýsi protiklad predchádzajúcej skladbe, menej pestrá, oveľa ostrejšia, založená na rezajúcich ostrých riffoch. Funguje bezchybne, mozog je nakrájaný na malé kúsočky. Po tejto dvojici však osobne narážam na menší problém. Nasypané intenzívne deathgrindové fláky sú formálne bez výhrad, ale štyri, či dokonca päť minút v celej dĺžke nebavia. Dej nie je natoľko bohatý, aby utiahol taký čas, keby sa občas minúta zrazila, tak by som si Rottenness užil oveľa viac. Žiadna skladba nie je zlá, len niektoré časti trvajú príliš dlho resp. sa veľa opakujú. Ale podobný problém mám napríklad aj s Aborted, možno je chyba na mojej strane. Rottenness by Killchain Na druhej strane, keď nesedím s nastraženými ušami pri prehrávači, ale si len v pohode hudbu užívam, spomenuté problémy vo veľkej miere zaniknú. Gitara neustále reže kruté riffy, čím rýchlejšie, tým lepšie, občas príde aj na chytľavo hojdavú pasáž. Tak intenzívnu masáž som dlho nezažil. Do nejakých sólových výjazdov sa príliš netlačí, skôr rovnocenne zahusťuje zvukový priestor spolu s basou, ktorú vo väčšine prípadoch pekne počuť, a guľometnými bicími. Veľa priestoru dostal aj Gabi, ktorý sa rokmi vypracoval na monštrum svetových kvalít. Nástroje chlapi zvládajú na perfektnej úrovni, to bez diskusie, cítiť vyhranosť aj skúsenosti. Zvukovo je nahrávka ošetrená moderne, nie prehnane čisto, vyplnený je každý kúsok priestoru. Možno to mierne sťažuje počúvanie, ale zas to naopak výrazne podporuje spomínanú intenzitu. Súčasne štandardy spĺňa ja obal od Bvllmetalart, napriek zdanlivej jednoduchosti obsahuje zaujímavé detaily. Killchain nevydávajú albumy často, ale majú...

Čítaj ďalej
Amoclen/Bambulkyne dobrodružstvá – Xanax (Split) – Debila Records/Véva Records/Salto Mortale Music, 2021
sep27

Amoclen/Bambulkyne dobrodružstvá – Xanax (Split) – Debila Records/Véva Records/Salto Mortale Music, 2021

Hm, čo mi to tu pristálo na tanieri gramofónu… V prvom rade sa chcem poďakovať obom kapelám, že aj takému lenivému exkrementu ako som ja, vlastne pripravili hodinku telocviku. Pretože toto utešené splitko má na jednej strane nejaké štyri minútky a na strane druhej cca päť. Takže som sa celkom musel obracať, aby som si jednotlivé strany neustále prehadzoval. Dopotený, dehydrovaný, v bielom tielku a červených trenclách (taký o hlavu menší Bohumil…) sa teda vrhám spísať nejaké divné postrehy k tomuto strelenému splitku. No a začneme v sklade nafullovanom medikamentami, v nejakej zapadnutej lekárni. Nechcem sa chváliť, ale v roku 2019 som vybral z mojej zbierky album Diagnosis: Grindcore od Amoclen (s takým milým tutorialom k operácií slepého čreva na obale) a posunul ho k osobám k tomu určeným a tí vybrali z neho cover od Luneticu, teda skladbu Ať je hudba tvúj lék, do vysielania Headbanger FM v špeciály pred letnou Flesh Party. Mimochodom, tento album myslím recenzovala kolegyňa Petra, takže si ho pokojne môžete dohľadať. Späť k aktuálnej placke. Tá začína introm v ktorom nám je oznámená, že v prípade návštevy svokrovcov je v pohode si hodiť dvojitú dávku Xanaxu. Môže byť, existujú také situácie (osobne neviem, svokrovcov nemám). Samotná skladba Xanax neláme nejaké rýchlostné rekordy, čo by možno niekto čakal ako takú úvodnú facku hneď z kraja albumu. Skôr sa cítite taký upokojený ako po vyššie spomenutom lieku. Ale ako zápitok ste použili formaldehyd. Predsa len to trochu kope. Ako druhý chod tu máme Remdesivir. Príbalový leták, dlhý ako frňák princeznej z Troch veteránov nám oznamuje, že ide o antivirotikum vyvinuté k liečbe infekcií spôsobených vírusmi Ebola a Marburg. Ešte pár takýchto kapiel a môžem sa smelo zaradiť k facebookovým virológom-amatérom (hehe). Samotná skladba začína celkom takým depresívnym riffom, ktorým by nepohrdli možno ani súčasní Napalm Death. Následne sa zvrhneme do zabehnutých koľají. Ako ďalšia položka nám tu svieti Ritalin. V tomto prípade ide o liek, ktorý sa používa na zlepšenie schopností vnímania u detí, ďalej pri poraneniach mozgu… Keď sa oprostíme od lekárskej hatmatilky, tak je skladba celkom ponorená v takom jednoduchšom goregrinde, čiže taký ten tupa-tupa rytmus ála Gutalax, alebo Spasm. Ale znie to dobre. No a na záver tu máme jednu filmom obalené tabletku Klabaxu. Ňou sa liečia infekcie dýchacích ciest a infekcie vyvolané baktériou Helicobacter pylori, ktoré súvisia s vredmi dvanástnika. Hm, dnes som sa asi k niečomu priučil. Klabax je ďalšia priamočiara vec, ktorá nejako nevyniká, ale zaujímavý mi prišiel predstieraný záver a následné pokračovanie. Nasleduje už iba outro, v ktorom nám je oznámené, že: „Takové sračky už nechci slyšet!“ Ja si to zase rád pustím ešte niekoľko krát. Aj keď...

Čítaj ďalej
Slup – Perverse Trinity – Bizarre Leprous Production, 2021
aug15

Slup – Perverse Trinity – Bizarre Leprous Production, 2021

Spomni, aby si deň sviatočný svätil. Alebo tak nejako si to vyškrabkal do kamennej dosky Mojžiš, vo voľnom čase kamenár, a obkrútil si okolo prsta celý národ výhovorkou, že to tam nabúchal tatko Syna Nejvyššího. Túto službičku mu dohodil horiaci krík… Čo to tam na Strednom východe hulili? No nič, pretočíme pár strán na atlase a zo zeme oplývajúcej medom a mliekom sa dostaneme do územia nikoho, medzi Hlohovcom a Topoľčanmi, kde si ja ten deň sviatočný tiež tak nejako svätím. Púšťam si už niekoľký krát tento slastný kotúčik od Slupiek a pozerám na tú slečnu/pani na zadnom obale, ktorá si preťahuje svaly v latexovom oblečku. Fujky, v tom musí byť teraz ale že aké teplo… Slup prekopali zostavu a niekedy na jeseň minulého roka sa vrátili medzi aktívne a hrania chtivé kapely. Čas si nevybrali zrovna ideálny, lebo po asi dvoch odohraných koncertoch, sa už zase nehralo. Ja som pred pár dňami zverejnil rozhovor s Arturom zo Squash Bowels (https://metalexpress.sk/2021/08/artur-grassmann-squash-bowels-meat-spreader-niekedy-su-zvierata-lepsie-ako-ludia/ ), kde spomínal na jednu Flesh Party v starom kine v Leopoldove. A zrovna tu som sa zoznámil s týmito sympaťákmi brnenskými. Pretože to ale boli roky môjho „divočákovstva“, tak si ich pamätám iba v takom veľmi hustom mlžnom opare. Strih. Tento rok na Obscene, potom ako som vyhral ranný rytiersky turnaj so slimákmi, ktorí sa rozhodli mi obkľúčiť stan, som si už v čase predobedňajšom pochutnával na veselom a trošku perverznom goregrinde tejto grupy. No a po koncerte ma čakalo CD, ktoré teraz trošíčku priblížim. Hneď z kraja tu máme krátke intro, ktoré vás hudobne na chvíľku prenesie do čias, keď si na prohibícií celkom pekne vedel zarobiť Al Capone, v kluboch kvílili trúbkári a krivky si pred nimi natriasali paničky s poriadnymi brkami vo vlasoch. Keď sa už hodíte do pohody a zo skrine začnete vyberať od molí prežrané tesilky, príde predsa len o niečo prieraznejšia zvuková stopa. V tom momente zaplesajú rektálne otvory všetkých fanúšikov povedzme Gut, Rompeprop, Cock and Ball Torture a podobných orchestrov z ranku gore buldozérov. A teda od úvodnej My Squirting Highlights naskočíte na vlnu ako nejaký skúsený surfer a necháte sa doviezť pekne krásne cez tú zhruba pol hodinku až k pláži. Pod číslom 3 vykukne podľa mojej skromnej mienky jasná hitovka Genital Sparta (aj na OEF ju Maťo uvádzal slovami, že nemajú nič proti Sparte Praha, oni proste nemajú vôbec radi futbal ako taký), ktorá začne výkrikom: „Toto je Sparta!“, toho týpka z filmu 300, ktorý rád plní bezodné jamy, zhruba tak ako môj zamestnávateľ môj bežný účet. Spodné prádlo mi vlhne aj pri takej Toilet Balls, to Ass to Pussy (tiež výživný názov). Ďalšie intro pri ktorom mi...

Čítaj ďalej
Recenzia – Vesmyr – Lowrider (demo) – 2020
aug12

Recenzia – Vesmyr – Lowrider (demo) – 2020

Zachytiť atmosféru kalifornskej púšte a hrať ako Kyuss môžete aj vtedy, ak máte z okna výhľad na Tatry a letné teploty len horko-ťažko prekonávajú zimu v Coachella Valley. Silným dôkazom tohto tvrdenia je demo Lowrider popradských Vesmyr, ktoré síce vyšlo už minulý rok, takže mám slušné meškanie, ale radšej neskôr ako nikdy. Pri preklikávaní na bandcampe mi padol do oka štýlový obal, s takmer všetkými stoner rockovými nevyhnutnosťami (snáď okrem nejakého toho listu). Stoner je v mnohých ohľadoch žáner, ktorý má rád tradície a nevadí, ak sa hrá stále to isté. Hudba však musí mať v sebe nevyhnutnú esenciu, vďaka ktorej pri počúvaní zavriete oči a okamžite sa ocitnete na opustenej púštnej diaľnici, prípadne rovno na kozmickom medziplanetárnom tripe. Hudba Vesmyr spomínanú esenciu obsahuje a dokonca v pomerne veľkom množstve. Lowrider je síce klasický stoner bez ďalších presahov, ale urobený natoľko dobre, že to vôbec nevadí. Hneď v prvej titulnej Lowrider naštartujete auto a ide sa. Klišé? Nevadí, koho to zaujíma. Typický rozbeh, všetko pekne šľape, žiadne zbytočné komplikácie a odbočky nehľadajte. Tučné riffy, kvákajúce sóla, basa vytrasie púštny piesok z reproduktorov, to všetko istia nenápadné, ale zaujímavo urobené bicie. Lowrider demo by VESMYR Aj z dĺžky jednotlivých skladieb sa dá vytušiť, že Vesmyr sa nepúšťajú do siahodlhých psychedelických snívaní a výletov, ale snažia sa to do vás napáliť s maximálnou energiou. Vokál neoplýva ani čistotou ani rozsahom, ale dokonale zapadá do načrtnutého obrazu. Síce som v úvode spomenul Kyuss, ktorých vplyvu sa nevyhne v tejto kategórií asi nikto, ale Lowrider predstavuje skôr špinavejší chlpatejší diaľničný stoner made in USA, napríklad Fireball Ministry alebo Alabama Thunderpussy. Riešiť jednotlivé skladby netreba, je to jazda od začiatku takmer do konca, len posledná takmer inštrumentálka Into The Void prinesie mierne zjemnenie. Ako celok sa album trochu zlieva dokopy a chýba väčšia pestrosť a rozmanitosť. Textovo nič hlboké, refrény sú väčšinou heslovité a úderné, nič netreba zbytočne riešiť. Lowrider nie je oficiálny album, ale „len“ demo, takže trochu plytkejší zvuk sa dá odpustiť. Možno to je zámer a len mne úplne nesadol. Inak všetky nástroje pekne počuť, takže príliš kritizovať nechcem. Stoner rock zapúšťa korene aj na Slovensku, Vesmyr už na demonahrávke vykazujú slušnú kvalitu. Keď si vytvoria vlastnú výraznejšiu tvár, tak tu budeme mať skvelého žánrového zástupcu. Ale to budú mať určite šancu ukázať na radových oficiálnych nahrávkach. Veľký prísľub do budúcnosti! Kontakt: https://vesmyr.bandcamp.com/releases https://www.facebook.com/Vesmyrband Hodnotenie:...

Čítaj ďalej
Prison of My Life – Madhouse – Self-Released, 2020
aug05

Prison of My Life – Madhouse – Self-Released, 2020

Asi trištvrte roka som nebol na koncerte (dôvody netreba nejako viac rozpitvávať…). Pôst som porušil začiatkom júla v Nitre, na malej milej akcií v Hideparku. Okrem iných si tam zabékalo aj kvarteto Prison of My Life. Po koncerte mi hovorí spevák Ondro (inak samozrejme Abortion…), že: „Mrkva, nenapíšeš nám recenziu?“ A Mrkva prikývol. Prison of My Life nejaký ten čas registrujem. Teda tak, že existujú a v okolí Nitry sa relatívne často vyskytujú na akciách. Ale nikam sa netlačia, hrajú si tak, lebo ich to baví a asi majú v piči (hehe). Mne je tento takpovediac nenútený prístup sympatickejší, ako keď na vás vyskakuje na sociálnych sieťach miliarda príspevkov behom dňa od tej istej kapely, ktorá sa snaží predať niečím iným ako hudbou. Preto si aj tento album zbuchli pekne krásne sami. Ako povedal Ondro, len tak na punkáčov. Týmito slovami už ako keby si ma hýčkali, škrabkali pod bradou a ja som trepal nohou ako poslušný psík. No nič, poďme na to. Apropo, neviem prečo kapela nesie meno také, aké nesie. Nie som nijaký marketingový expert, ale chýba mi v tom trochu taká údernosť (ale to asi viď dôvody vyššie). Keď ale skĺznem očkom nižšie po obale, tak sa vo mne rozhosťuje taká blaženosť hororového fanúšika. Tie hnáty naťahujúce sa z dvier blázinca (album sa volá Madhouse, takže dedukcia ála Sherlock Holmes) mi strašne pripomínajú scénu zo snímky The Serpent and the Rainbow, kde si podobné paprčky kúzlom voodoo očarené, chceli urvať kúsok z Billa Pullmana (neskôr samozrejme prezident JúEsEj a zároveň bijec emzákov v Dni nezávislosti). Ešte jedno mínusko by som udelil za chýbajúce texty. Vážne by som rád vedel o čom skladby sú… Takže uši na stopky. Vyberám CD z obalu a vrhám ho do mechaniky po vzore Xeny a jej čakramu (či ako sa volalo to jej agresívne frisbee). Žiadne intro, žiadne navnadenie atmosféry. Začína sa priamo zhurta a úvod skladby Phobia odkrojí riff ako nôž čerstvé pečivo. Skladba je to priamočiara a trieli dopredu ako nejaký rýchlik ZSSK (dokonca ani v cieli neľahne popolom). V podobnom duchu je písaná väčšina songov na albume. Kde tu vyletí nejaké sóličko, alebo nejaká malá zmena tempa (do tejto skupinky by som zaradil Crime Scene, titulku Madhouse (tá je spolu s úvodnou Phobia asi najlepšou skladbou albumu) a Inquisition). Inak sa výhybka veľmi nevyhadzuje. Aby sme vedeli v akých končinách sa pohybujeme, tak trať je lemovaná kapelami ako Illdisposed (tu som urobil chybu, že som si prečítal nejaké recenzie na tento album ešte predtým ako som si ho pustil a zrazu týchto Dánov počujem v každom druhom tóne… to ale nie je na škodu, mám ich rád a...

Čítaj ďalej
Recenzia – Old Tomb – Heir To The Cosmic Throne – 2021
aug04

Recenzia – Old Tomb – Heir To The Cosmic Throne – 2021

Keď svoju kapelu nazvete Old Tomb, pravdepodobne neplánuje hrať progresívny technický moderný metal s kryštalickým zvukom. Čo by sa teda dalo čakať? Prvý tip by smeroval k staroškolskému prašivému death metalu. Treba hádať znovu. Druhý pokus? Ak by ste predpokladali bahnitý špinavý doom metal, tak už ste na veľmi správnej ceste. Sludge doom je skôr zaoceánsky žáner, ale Old Tomb dokazujú, že ani Slovensko nemusí zaostávať. Na zoznam si vedľa Möbius a Fat píšem ďalšie meno. Trojskladbové EP je veľmi dobrý odrazový mostík k ďalším nahrávkam. Na Heir To The Cosmic Throne predstavia Old Tomb svoju bezútešnú temnú víziu, ako by mala znieť hudba založená na gitarách. Základom je klasické sabatthovské riffovanie, avšak takto extrémne Mr. Iommi svoj nástroj nikdy nezvučil. Chrbát istí rozostrená, ale neuveriteľne masívna basgitara, ktorá spolu s gitarou vytvárajú masívny dunivý zvuk. Bicie rázne určujú tempo, väčšinu času pomalé, ale zas sekundy medzi údermi počítať nebudete. Sludge vokál je riadne špinavý, nečakajte ani malé záblesky melódií. Old Tomb nepoužívajú takú širokú paletu ako Inter Arma, ani neťahajú tak hlboko do bahna ako Primitive Man, ale určité styčné body sa nájdu. Riffovanie občas pripomenie geniálny album Rust od švédskych Monolord, ale celkovo je menej melodické. Lúč nádeje svitne v tretej I Am Providence v podobe vyšších tónov gitary a prístupnejšieho riffu, ale šťastný koniec sa nekoná. Tu vládne temnota, šialenstvo a podivné kozmické božstvá. Heir to the Cosmic Throne by Old Tomb Prečo spomínam kozmické božstvá? Stačí sa pozrieť na názvy skladieb. Texty a dokonca aj dom na obale majú súvis s majstrom H.P. Lovecraftom, ako som sa dozvedel v rozhovore (link). Nachádza sa v meste Providence, Rhode Island a spisovateľ v ňom prežil časť života. Zaujímavý a pomerne nezvyčajný námet pre obal metalovej nahrávky. Pôsobí zlovestne, aj keď na samotnej fotke je len dom. Ešte na záver krátko o samotnej kapele. Vznikla v roku 2018, momentálna zostava je Andrej Lencsés (vokál, gitary, basa), Matej Takáč (gitary) a Tomáš Dobi (bicie). Chlapi hrajú aj v ďalších zaujímavých kapelách, odporúčam pohľadať a vypočuť. Old Tomb ma svojím EP veľmi potešili, konečne nová kapela s mladými hudobníkmi so zaujímavou víziou. Chlapi sú na začiatku cesty a dúfam, že sa dopracujú k radovým nahrávkam, pretože žánrovo je Heir To The Cosmic Throne čiastočne to, čo mi na našej scéne chýbalo. Dokonca by som povedal, že som z nej nadšený. Len tak ďalej. Kontakt: https://www.facebook.com/oldtombdoom https://oldtomb.bandcamp.com/ Hodnotenie:...

Čítaj ďalej