Kapitánov denník, hviezdny dátum 21. 12. 2004, skoré ráno
Posledný týždeň nočných v práci v tomto roku skončil a ja sa s utrpením snažím vtesnať späť do štandardného spánkového režimu. Plán sa
nedarí naplniť podľa očakávaní a tak vstávam už pred pol piatou ráno so strašnou chuťou si niečím naplniť uši. A pretože si celý ten spomínaný týždeň v práci po nociach zatavujem mozgové závity s novým albumom od Radiation, tak si svoj „chtíč“ ukájam práve touto nahrávkou. A to samozrejme nie je náhoda. Na tento album som sa tešil, očakával ho a posledné roky v neho už aspoň tajne dúfal, pretože od predchádzajúceho The Gift of Doom ubehlo slušných sedem otočov Matky Zeme okolo rozpálenej gule. A pretože je obdobie okolo Vianoc, stále tu niekto na mňa niečo hučí o nejakých tradíciách, tak som s radosťou omočil svoje pero v kalamári a nadväzujem recenziou na tú moju minulú ku The Gift of Doom.
Behom tých siedmich rokov som na Radiation narazil naživo myslím, že iba trikrát a tu a tam zahrali niečo nové, čo malo byť predzvesťou nového albumu. Moja pamäť má tendencie sa z času na čas nečakane resetnúť a tak mi v hlave nezostali uviaznuté názvy konkrétnych skladieb, ale myslím, že to bolo po koncerte v Poprade, kde sme spolu chvíľu kecali a povedal som, že je v tom cítiť kus Iron Maiden, resp. starého „hevíku“. A musím povedať, že po tom, čo som Reactor Collapse stihol niekoľkokrát otočiť behom posledných dní, tak to plátno, kde je nanesený ich thrashový náter má značku z ktorej sa na vás rehoce Eddie. Ale poporiadku. Nejaké dva mesiace dozadu Radiation plácli na Youtube skladbu Tales of the Ancient Ones. A keď sa tak započúvate, tak úvod a záver sa držia zhruba v nejakých tých mantineloch, ktoré využíva istý Steve Harris. Medzitým však v sendviči hučí klasický agresívny thrashing (a je dosť možné, že toto je tá skladba, ktorú hrali vtedy naživo). Ale keď ide o samotný thrash metal, tak Radiation sa nebáli trošku pohýbať s kolíkmi žánrových hraníc. Nehovorím, že tu nie sú podobné thrashové nabodávaky ako na The Gift of Doom (viď najmä titulná Reactor Collapse), ale trošku sa
tu načieralo aj z iných žánrových škatuliek, či možno aj priamo kapiel. V množstve skladieb je cítiť taký závan starého black metalu, tým mám na mysli prvej vlny (alebo takej tej teraz aktuálnej vlny black/speedu). Takže takí Venom, či Bathory. Čo sa týka tých Bathory, tak tam to cítim najmä pri záveroch niektorých skladieb, kde sa sóluje ako o život a hrá tak pekne do aleluja (za všetky v tejto kategórií môžem menovať napríklad Taken by Void). Ale mimo toho sa samozrejme stále pohybujeme na výsostnom území kríženiny thrash a death metalu. Predovšetkým však skladieb, ktoré majú také „šlágeroidné“ ambície. Týmto pomrkávam hlavne smerom ku Reactor Collapse, Tale of the Ancient Ones, Planetary Exodus a najmä Birth of the Shadowkind. Melódia z poslednej menovanej máva na mňa mučivé účinky, pretože sa mi zvykne z ničoho nič zase len tak objaviť v hlave. Čo je asi dobré, či?
Len tak som si prebehol moju recenziu k minulému albumu, kde som mal nejaké výhrady ku zvuku. Najmä teda spev mi tam vtedy vraj prišiel nejaký upozadený. Neviem prečo mi to tam vtedy vadilo, pretože s odstupom času v tom nevidím problém. Čo sa týka Reactor Collapse nič takéto môj radar nezachytil, aj keď je pravda, že mi zvykne v pravom uchu zaliehať. Tak možno o ďalších sedem rokov, keď bude vychádzať ďalší album (čo teda dúfam, že bude aspoň o niečo skôr), tak to budem vnímať zase trochu inak. Apropo, nahrávalo sa opäť vo Vomitor Sounde.
No a čo to máme na obale. Z úkrytu chladiacej veže jadrovej elektrárne vylieza nejaký pavúk, alebo čo to je za sympatickú viacnohú potvoru. Ak poznáte také tie staré hororové fláky typu Tarantula!(1955), či The Giant Spider Invasion (1975) tak viete, ktorá bije. Aby som neobišiel autora, tak ním je Jan Obluda.
Album sa mi ešte nedostal fyzicky do rúk a tak neviem veľmi, čo Reactor Collapse ponúka po textovej stránke. Ale stačí keď si prečítate názvy skladieb a bude vám jasné, že kapela neuhýba zo svojho vyšlapaného chodníka tém o smrti, skaze a jadrovom ničení.
Radiation natočili dosť pestrý album, ktorý sa nebojí prekračovať žánre, ale napriek tomu stojí nohami pevne na svojom zamorenom rádioaktívnom území. A mne urobil celkom solídny prievan v koncoročných rebríčkoch, za čo v podstate ďakujem, lebo tento rok mi prišiel v istých bodoch taký nemastný/neslaný. Teda až doteraz.
