Festivalové leto 2024: Obscene Extreme Festival
mar17

Festivalové leto 2024: Obscene Extreme Festival

Vrchol leta? Asi. Najlepšie obsadený extrémny festival tohto roka? Možno. Každopádne 25 rokov odvtedy, čo sa v roku 1999 po prvýkrát otvorili brány v areáli na Bojišti v Trutnove a privítali fanúšikov bažiacich po extrémnych žánroch. A taktiež Čurbyho guľaté narodeniny. A oslava narodenín to teda bude výstavná. Vlastne ako každý rok. Neviem, či má zmysel nejako opisovať zostavu ako vyšperkovanú, pretože tak je to každý rok. Či už ste fanúšikom death metalu, grindu, gore, crustu, powerviolence… určite nezostanete sklamaní a pre každého z vás/nás sa tam nájde nejaká tá dobrotka v tejto bohatej bonboniére. V roli gratulantov sa okrem fanúšikov predvedú kapely, ktoré sú našim ušiam známe, ale aj kapely, ktoré nielen, že ešte nehrali na Obscene Extreme festivale, ale dokonca nehrali vôbec ani v Česku (o Slovensku ani netreba vôbec hovoriť v týchto súvislostiach). No a pretože je lineup už uzavrený, nastal čas si tento ročník jemne predstaviť. Autopsy (USA) – Ak som spomínal kapelu, ktorá ešte vôbec nehrala v Česku, tak som narážal práve na týchto starých death metalových pohrebákov. Keď sa Chris Reifert podieľal na prapočiatkoch Death, nahral s nimi demá a kultový prvý album, ich cesty sa rozišli. Chris bez hudby dlho nevydržal, našiel si nových kumpánov a položil základy hnilých a nechutných Autopsy. Táto kapela si urobila meno skvelými albumami Severed Survival (1989), Mental Funeral (1991) a Acts of the Unspeakable (1992). Po rozporuplnom albume Shitfun z roku 1995 sa nad kapelou zavrelo veko hrobky a dlhé roky to vyzeralo, že z tohto hrobu niet úniku. V tomto období fungovali pohrobkovia tejto kapely pod názvom Abscess, až kým neprišiel rok 2009 a neprišla správa, že z cintorína bolo počuť nekoordinované zvuky, ktoré boli znamením toho, že sa stará zombie menom Autopsy prebrala k životu. Odvtedy Autopsy nahrávajú albumy ako na bežiacom páse, viď. minuloročný album Ashes, Organs, Blood and Crypts. https://www.youtube.com/watch?v=g5IHWtvU2zo Napalm Death (UK) – Kto aspoň raz v živote nevidel Napalm Death, tak nech zodvihne ruku. Táto živá a dýchajúca grindová stálica, ktorá už vyše štyridsať rokov pobehuje po svete v rytme skladby You Suffer, sa predstaví na pódiu, ktoré znamená grind opäť po šiestich rokoch (je až neuveriteľné ako to ubehlo). Medzitým (teda od toho roku 2018) stihli vydať iba jeden album (Throes of Joy in the Jaws of Defeatism, 2020) a okrem ich hudobného prejavu je teda zjavné, že sa už nemajú kam ponáhľať a niekomu niečo dokazovať. A my teda iba opäť budeme stáť s otvorenými ústami a budeme hltať všetky tie hlučné hity, ktoré kapela nazbierala behom ich dlhej kariéry. https://www.youtube.com/watch?v=VCWcOTajUGk&t=117s Dying Fetus (USA) – Rok 1991 bol pre hudobný svet a priezvisko Gallagher celkom plodný. V Manchestri...

Čítaj ďalej
Reportáž – Meshuggah napochodovali do Prahy s výdatným Haló efektom
mar11

Reportáž – Meshuggah napochodovali do Prahy s výdatným Haló efektom

Švédi Meshuggah sú bez debaty žijúcou legendou a svojou záľubou v disharmónii dôsledným hudobným opakom populárneho švédskeho melodického metalu. Napriek tomu si na marcové európske turné, ktoré by sme mohli nazvať vďaka viacvýznamovosti tohto slova pochodom naprieč kontinentom prizvali významných predstaviteľov tohto štýlu, krajanov z Halo Effect – v podstate superskupiny postavenej z bývalých členov In Flames a speváka Dark Tranquillity Mikaela Stanneho, ktorý taktiež pôsobil v tejto kapely v jej rannej ére. Turné odštartovali iba deň pred pražskou „MDŽ“ zastávkou v Budapešti. V úlohe zohrievača publika sa v piatok 8. marca predstavilo vo Forum Karlín nemecké sludge metalové duo Mantar. Pri nich si zvukári akoby dali pauzu na večeru, lebo to čo vychádzalo z reproduktorov poriadne potrápilo moje sluchovody. A možno mala na tom podiel aj kapela, ktorá rezignovala na zvuk basgitary a drtí to iba v dvojici. Snažil som sa im napriek tomu nejako prísť na chuť, no proste ma nedokázali zaujať. Podstatnú časť publika našťastie áno a tak sa po štyridsiatich minútach nemuseli poberať preč s pocitom, že hrali sami pre seba. Vadilo mi aj to, že gitarista a zároveň spevák Hanno Klänhardt, ktorý do pol pása vyzlečený dokazoval, že cvičí nielen na svoj hudobný nástroj, ale zájde aj do posilňovne, stál na jednej strane dlhého pódia a bubeník Erinç Sakarya, trochu sa podobajúci na českého prezidenta bol na opačnom konci. A hoci aj on zjavne posilňuje svoje svalstvo a zároveň má slušný „pivný“ kotlík nevytvárali spolu pocit, že by medzi nimi fungovala potrebná „kapelná chémia“ i keď spolu fungujú už od roku 2012, alebo práve preto? Švédska melodická vlna ma opäť zmietla Našťastie po nich prišli spomínaný Halo Effect a zaplnenej sále predviedli dynamickú šou a hoci sú to už páni v rokoch, pôsobili na pódiu živelne a zjavne ich hranie veľmi baví. Svoj set odpálili s Days Of The Lost – titulnou skladbou ich debutu z roku 2022. Tá aj tým čo sa nebodaj s ich tvorbou ešte nestretla ukázala o čom bude najbližšia štyridsaťminútovka. Išlo totiž dokonalú definíciu melodického metalu v ktorom tie „pôvodné plamene“ stále jasne blčia. A tak by sme mohli popisovať každý predvedený song, ktorý bol erupciou silných nápadov skĺbených v jeden výživný celok. Z desať skladbového debutu zaznelo až sedem kúskov dokazujúcich, že toto zoskupenie má veľké opodstatnenie. Podtrhla to aj v polovici setu novinková Become Surrender, ktorá je dobrým palivom do ich rozpáleného kotla a lákadlom na pripravovaný album, ktorý má vyjsť v tomto roku. Jedinou škvrnou na ich vystúpení bolo to, že skončilo pre mňa príliš skoro. Radšej by som ubral desať minút Mantaru a pridal ich im. Ešte k ich názvu a v podstate aj vnímaniu...

Čítaj ďalej
SILENT STREAM OF GODLESS ELEGY vydávajú akustický album JINÁ!
mar08

SILENT STREAM OF GODLESS ELEGY vydávajú akustický album JINÁ!

SILENT STREAM OF GODLESS ELEGY vydávají akustické album JINÁ s poutavým videoklipem k singlu Pod Babíma horama. Nová nahrávka je krom singlu průřezem písní alb minulých s neobvyklými aranžemi v akustickém kabátu Akustické album JINÁ je jiné také proto, že se na této unikátní nahrávce propojili členové kapely s překvapivými hosty, čímž obohatili svůj původně metalový hutný sound o nevídané chutě a vůně, jimž rychle podlehnete. Kapela představuje vyspělý materiál s působivými aranžemi Michaely Niké Vopálecké, v současnosti studující na „Harvardu hudby“, tedy na Berklee College of Music v americkém Bostonu. Choreografie profesionálních tanečníků z Národního divadla Moravskoslezského v Ostravě a intimní zpracování videoklipu k titulní písni jen podtrhuje sílu nového materiálu. Koho by napadlo, že propojení baletního umění a tklivosti moravské lidové písně bude tak fungovat. JINÁ je albem opravu výjimečným, jiným. Kapela se dokáže ztišit a proměnit v pokorný potůček bezbožných elegií, aniž by rezignovala na svůj čitelný metalový rukopis. Nechává tak vyniknout naléhavosti akustických pasáží a vřelému projevu zpěvačky Hany Hajdové a zpěváka Pavla Hrnčíře. „Tahle deska byla pro mě velkou výzvou. Bavilo mě nejen nekonečné množství stop ve sborech, ale i náročnost pěveckých pasáží. Mohla jsem si vyzkoušet jiný styl zpěvu, jelikož celá deska má diametrálně odlišný odstín než naše předchozí počiny a přesahuje do mnoha dalších hudebních stylů. Troufám si říci, že zde posluchači najdou vlivy folklóru či klezmeru až po moderní pop či gospel. Hudba je totiž jen jedna.“, komentuje zpěvačka vokální přípravu k akustické desce. Videoklip ke skladbě Pod Babíma horama: Lyrics video ke skladbě Přísahám: https://youtu.be/jV5ivFgPnmY Album: Jiná / Datum vydání 31.1.2024 / Label: Osamělí Records Spotify | iTunes | YouTube Music | Deezer | Tidal Z celé nahrávky je cítit, že „Sajlenti“ nechtěli vydat jen znovu akusticky přehrané původně metalové skladby. Svěží pohled zvenčí a nový háv všech písní s moderními aranžemi majícími přesah do různých hudebních stylů jim přinesla spolupráce s Michaelou Niké Vopáleckou. „Aranžovat písně pro Sajlenty byla jedna z největších a nejmilejších výzev, která mě v hudebním světe zatím potkala. Když mě oslovili, abych několik jejich písní zaranžovala, nebyla jsem si jistá, jestli to myslí vážně… Byla velká radost s jejich písněmi experimentovat – jako třeba udělat z I Would Dance vokální píseň. Jsem vděčná, že mi svěřili takovou důvěru a že jsem mohla sehrát svou roli v tomto krásném projektu.“, vyznává se Niké. Celé album je zajímavé i zvukově. Deska se natáčela v Soundevice studiu v Praze pod producentským dohledem Borise Carloffa. Každá píseň právě díky jeho originální práci ve studiu zní jinak. Vedle intimního ztišení v Sudici tak můžeme vyzdvihnout orientální zvuk v Ten, který ukoval Slunce, filmové podbarvení tklivých smyčců v Přísahám, temnou popovost...

Čítaj ďalej
Recenzia – Iako Bei – Pursuits in 2ife: Vortex Fragoris – 2023
mar07

Recenzia – Iako Bei – Pursuits in 2ife: Vortex Fragoris – 2023

Na našich stránkach sa neobjavuje veľa kapiel, v ktorých nepočujete gitaru. Ak aj áno, skôr je to z poriadne extrémnych končín. Dnes sa však vyberieme opačným smerom. Venovať sa budem druhému albumu prog/art rockového projektu Iako Bei, ktorý dostal názov Pursuits in 2ife: Vortex Fragoris. Aj z názu je jasné, že ide o pokračovanie päť rokov starého debutu Pursuits in 1ife: Cortex Labyrinthus. Iako Bei je projektom basgitaristu Romana Jakobeja, ktorý má na starosti aj hlavný vokál a syntetizátory. Na albumoch ho dopĺňajú ďalší hudobníci, v prípade recenzovaného albumu sú to Lukáš Magoč (alto saxofón), Šimon Majerník (klávesy) a Viliam Stanek (bicie). Hudba na Pursuits in 2ife je naozaj pestrá, hravá a dobrodružná. Vplyvy od 70. rokov minulého storočia až po súčasnosť, čo sa žánrov týka od popovej hudby cez art rock, prog rock, alternatívnu hudbu, až po moderný progresívny metal. Na albume je 8 skladieb a každá z nich sa venuje nejakému životnému cieľu resp. zložke osobnosti (ego, úspech, priateľstvo, nenávisť, nádej). Tomu zodpovedá aj ich nálada. Prvá takmer titulná Vortex Fragoris sa rozprestiera na ploche viac ako 25 minút a je ďalej rozdelená na šesť častí. Je tu priestor na striedanie tempa aj nálady, napr. druhá časť je optimistická a skočnejšia, trojka naopak temná, a piata časť je v podstate acapella mix spevu a slov. Túto časť mimochodom moc rád nemám, aj keď zmysel v rámci skladby má. Zvyšok piesní je podstatne kratší, ale rovnako pestrý a kompozične zaujímavý. K tvrdším veciam patrí Pioneers of Modern Narcissism s náladou Dream Theater a orientálnym nádychom, art rockové diela na spôsob Petera Hammilla pripomenie Wrong Doors, zádumčivé nálady prináša piata Lonely Crossings. Z opačnej strany spomeniem najviac rádiovú My Biggest Foe s popovejším zvukom, prípadne pomalú záverečnú Golden Times. Každá skladba má výrazný nosný motív, jasný refrén a premyslený nápad. Sú to plnohodnotné piesne samy osebe, výborne zložené a zaujímavé od začiatku do konca. V štúdiu sa zjavne venovalo mnoho času vyzneniu nástrojov, sledovať jednotlivé hudobné vrstvy je lahôdka. Najmä fanúšikovia basgitary a saxofónu si užijú. Čo sa týka spevu, Roman má vyššie položený hlas (ale zas Einar Solberg to nie je), na ktorý si možno niektorí budú musieť zvyknúť, ale vďaka tomu, že spieva veľmi dobre a vôbec neťahá za uši, nebude to žiadny problém. Pochváliť musím aj výborné osobné texty, ktoré v mnohých ohľadoch určite poslucháča priamo oslovia. Jedinou nevýhodou albumu je to, že vďaka rytmickej zložitosti sa skladby nevedia rozbehnúť do neodolateľne chytľavej melódie, ktorú si budete pospevovať. Mnohokrát sa už k tomu schyľuje, ale zrazu príde niečo, čo spád zbrzdí. Čiže možno prílišná zložitosť? Ale pri art/prog rocku to nie je zásadný problém. Je počuť...

Čítaj ďalej
Železná päsť nemeckého thrash metalu – Časť štvrtá
mar04

Železná päsť nemeckého thrash metalu – Časť štvrtá

A ideme konečne do finále. Thrash metal nikdy neodišiel, ako sa kedysi tradovalo. Len tak nejako prebublával hlbšie v podzemí, kým ho tlaky nevyniesli znova na povrch ako obsah gejzíru. Stalo sa tak začiatkom nového milénia (resp. niekde aj o trochu skôr) a okrem toho, že sa aj staré kapely postupne vracali k svojmu (takmer) pôvodnému soundu a skladateľským schopnostiam, tak sa vyrojilo ohromné množstvo kapiel, ktoré dá sa povedať, že priniesli renesanciu do tohto žánru. Len keď tak letmo hodíte očkom a uvidíte kapely, ktoré už teraz patria medzi modly ako Municipal Waste (tí kedysi hrali dokonca na Garážach v Bratislave), Gama Bomb, Toxic Holocaust, Havok, Lich King, Violator, Bonded by Blood, Fueled by Fire, Evile, Warbringer, Suicidal Angels, Vektor, Bio-Cancer, Crisix… tak sami vidíte, že sa v thrash metale plodilo ako behom nejakého divokého večierka. A na túto vlnu odpovedala aj česko-slovenská scéna, ktorá priniesla hordu kapiel počúvajúcu na mená ako Exorcizphobia, Kaar, Murder Inc., Bajonet, Lahar, Laid to Waste, 1000 Bombs, Majster Kat, Radiation, Acid Force, Vendeta, či Catastrofy. Uf, je toho dosť a ďalšie kapely naďalej vznikajú, alebo sa dokonca aj vracajú z plytkého hrobu (pozerám vašim smerom Acid Force). No, ale aby som zostal v téme v ktorej sa tu šprtám už naozaj dlho. Tak germánsky thrash metal určite nehral druhé husle. Aj tu sa opäť nahodili nábojnicové pásy, úzke nohavice a nášivkové vesty. Okrem množstva nových mien na scéne boli tým hnacím nástrojom najmä tie najjagavejšie klenoty, teda Kreator, Sodom a Destruction. Vrhnime sa teda aj do príbehov po novom miléniu rovno po hlave. Po experimentálnych a do istej miery sa dá povedať, že osobných albumoch zrejme zatúžili Mille a spol. po návrate k podstatne väčšej agresivite (a možno za tým boli biedne predaje, či vlažné reakcie fanúšikov…). Možno by si niekto myslel, že Kreator od základu prekopali zostavu, ale nebolo tomu tak. ¾ kapely zostali nezmenené oproti albumu Endorama. Na rozlúčku zamával iba Tommy Vetterli (ktorý sa síce ešte nevrátil so svojimi Coroner, ale o pár rokov neskôr prišlo aj k tomu) a jeho miesto zaujal Sami Yli-Sirniö (dovtedy známy najmä pôsobením u ujetých Fínov Waltari). No a v zostave Mille, Ventor, Christian Giesler a Sami vznikol album Violent Revolution, ktorý patrí k albumom, ktoré znovu pomohli rozdúchať thrash metalovú vatru. Sranda je, že napriek citeľnému pritvrdeniu sa tu nevyskytuje žiadna vyložená sypačka a skladby sa nesú viac-menej v strednom tempe. Mille však už (až na pár momentov) rezignoval na čistý spev a znova kričí a cedí slová cez zuby podobne ako tomu bolo viac ako o dekádu skôr. Zvuk kapely sa však zmenil. Áno, nie je to ten hybrid nasávajúci vplyvy...

Čítaj ďalej
Report – SERPENT´S NEST – 23.2.2024 – Randal Club
mar02

Report – SERPENT´S NEST – 23.2.2024 – Randal Club

Serpent´s Nest, ktorý sa uskutočnil minulú sobotu v Randal Clibe v Bratislave bol prvým samostatným organizačným pokusom Jura „Velesa“, ktorého určite viacerí poznajú z pódií ako stage managera alebo z jeho nekonečného počtu kapiel a projektov. Bolo jasné, že tieto prvé organizačné kroky podporím aj ja. Začínalo sa na minútu presne, čo bolo aj zásluhou Velesovho velenia. Žriebädlo som naposledy videl ešte niekedy v začiatkoch ich púte temnými zahmlenými horami. So spokojnosťou som hneď zo začiatku skonštatoval, že ich hudobný prejav značne nabral na kvalite. Ako to u väčšiny blackových kapiel býva, aj Žriebädlo majú svojské pojatie čierneho kovu, čo sa prejavovalo v sekavých rytmických pasážach a vo väčšej miere growlových vokáloch hlavne pri starších veciach. Samozrejme došlo aj na novú tvorbu, ktorá vznikla už v aktuálnej a asi zatiaľ najsilnejšej zostave. Skladby boli agresívne, rýchle a šumivé ako to mám osobne v blackmetale rád. Žriebädlo bolo správnym zahájením večera. Po rýchlom prehodení nasledovala Žiarska Patriarcha na čele s Mirom Zimermanom, známym aj z rôznych médií. Patriarcha do svojho melodického death metalu mieša aj pochmúrnejšie nálady a témy typické pre black a doom metal s dynamickým death metalovým vokálom. Z vizuálneho hľadiska sa tiež prikláňajú k temnejšej stránke metalu, zahalení v kapucniach a načierno maľovanou vizážou. Oproti pôvodnému plánu Serpent´s Nest sa line-up rozšíril o dve české mená Innersphere a Welicoruss, ktorí sú aktuálne na spoločnom turné. Innersphere pred nedávnom vydali svoj single Petrychor k pripravovanému albumu In the Shadow Of The Sun, hrajú v podstate prevažne strednotempový melodický death metal v modernejšom obleku. Popri typických growloch sú skladby miestami prešpikované zdvojeným čistým vokálom, ktorý však nie je rušivý nakoľko zostáva v rozumných medziach a tak dodáva tvorbe Innesrphere svojskú tvár. Na tomto tour kapele vypomohol bubeník z Weliccorus, takže počas prekladania a naštelovania pódia si v kľude mohol naniesť svoj warpaint. Kapelu Welicoruss už vnímam istý čas ale až teraz som mal možnosť ich vidieť a počuť. Prvé, čo mi pri pohľade na promo fotky napadlo, boli Behemoth z obdobia Evangelion, nakoľko aj Weliccorus si zvolili podobnú vizáž. Satanu žiaľ, táto podoba tu aj končí. Kapela v poslednom období zažíva celkom pekný úspech, mňa však svojím poňatím blackened deathmetalu až tak nepohltili. Songy sú síce prepracované a premyslené, o hudobníckej kvalite zoskupenia tiež niet čo diskutovať, len mi z toho liveka proste chýba druhá gitara, bez ktorej celková atmosféra stráca na dynamike hlavne pri sólach. Vokály sú tiež rozmanité od growlov cez škreky až po čisté vokály. A práve tieto čisté vokály sú v značnej miere používané, ktoré konceptuálne isto zapadajú do kontextu skladieb, mne však k celkovému hudobnému zážitku nepridávajú. Kapela však mala veľmi dobrú odozvu zo...

Čítaj ďalej