Kapela Plebs a ich pohľad na slovenský kolorit
jan16

Kapela Plebs a ich pohľad na slovenský kolorit

Prihláste sa všetci, kto máte hneď takto skraja roka chuť na niečo nové, málo známe, neotrelé a zároveň drsné, chytľavé a agresívne. Verím, že sa vás nájde dosť. Len čo dozneli posledné výbuchy silvestrovských delobuchov (a skončili maródky po ich „odbornom používaní“)  a taktiež prestali účinkovať nežiadúce vlastnosti alkoholu, istá kapela Plebs nečakala a šmarila medzi ešte mierne dezorientovaný ľud svoje prvé (a vzhľadom na to, že som si to aj pustil, tak verím, že nie posledné) EP 24/7. Takýmito slovami nám ho odprezentovali v mailboxe: „My sme Plebs a 2. 1. 2022 sme dali von naše prvé EP 24/7. Pôvodne sa to malo volať 15 minút praudy o Slovensku. To by bolo, ale moc praudivé a dlhé. Je tam všetko – drogy, sex, drahé autá, automaty, chlast, Bill Gates, Soros, no proste všetky nástrahy moderného Slováka.“ Z priloženého textu je určite jasné, že chalani „nevedia, čo je to sarkazmus“ (hehe). V kombinácií s úderným hc/metalom je to vcelku solídna rana na solar. Aby ste si tiež vedeli urobiť obraz, prípadne nadšene híkať, či popod fúzy nadávať, tak pripájame nejaké linky, ktoré by nemali ujsť vašim bystrým zmyslom. Kapela si zaslúži pozornosť, tak smelo do toho. https://mysmeplebs.bandcamp.com/releases?fbclid=IwAR2hvThHRouM9_ib9fIqF1384ckQo74T3zolPUGeJ72RSI6CqTxpjOnJhPg https://www.instagram.com/mysmeplebs/?fbclid=IwAR3sMc1uzY3Uz2XY_SPf0cp1OWiRUmCWjbtDUJHZc-SyBiY0Ot7lscpMUJQ https://www.facebook.com/mysmeplebs...

Čítaj ďalej
Dehydrated – After the Funeral – Bizarre Leprous Production, 2021
jan13

Dehydrated – After the Funeral – Bizarre Leprous Production, 2021

V novembri sa nám po štyroch rokoch od výborného comebackového albumu Resurrection ozvali zas a znova kultoví „Hydranti“. Nebolo to z ničoho nič, ako som niekde čítal. Kto ich sleduje, tak vie, že títo borci stále niečo kutia, skladajú a tak podobne. Takže bolo otázkou času, kedy prídu kontrakcie a nový prírastok scény bude na svete. Problém sa asi musel riešiť v otázke vydavateľstva, pretože po smrti Jura Haríňa bolo asi jasné, že Immortal Souls Productions bude už žiaľ minulosťou. Kapela tak presedlala za rieku Moravu a našla útočisko u Bizarre Leprous Production, čo ma vcelku prekvapilo, pretože tí sa sústredia väčšinou na všemožné odnože grindu a nejakého takéhoto vyložene old schoolového death metalu v ich stajni veľa nenájdete. Ale zase patria tu v okolí k tomu najlepšiemu. Okrem tohto asi nenastala v kapele žiadna zmena. A tak je na čase si položiť otázku. Nepodliezli Dehydrated tú vysoko nasadenú latku z roku 2017? Túto otázku nech si zodpovie každý sám. Ja to mám takto. Po až filmovom intre sa na mňa vyvalila kanonáda bicích titulnej After the Funeral. Pasáž zhruba niečo okolo minúty mi príde taká príliš obyčajná, ale od toho momentu ako sa ukáže pekne ohlodaný riff v celej svojej kráse, tak aj moje uši zbystrili. Taký ten závan začiatku deväťdesiatych rokov ála Massacre. K tejto modle majú Dehydrated celkovo blízko, pretože na predošlom albume si chlapi zobrali na paškál ich prastarú hitovku Dawn of Eternity a na EP And Death Shall Have No Dominion (2019) im čo to zamumlal samotný Kam Lee. Jedna vec na ktorú som si chvíľku musel zvykať, je Draganov tak trochu inak posadený vokál, ak si to porovnám s minulou nahrávkou. Príde mi, že ide viac do hĺbky a nepôsobí na mňa tak ostro ako minule. Čo ale nie je na škodu, len v tom cítim zmenu. Zvuk na celom albume mi príde mäkší, ak je to ten správny výraz. Nazvučenie gitár by som prirovnal k mačkaniu koženej sedačky. Taký ten milý zvuk, pri ktorom tým správnym ľuďom naskočí husia koža od rozkoše. Najpodarenejšie sú v tomto ohľade bicie. Moje dve prkotiny na hlave postihnuté tinnitusom sa vyškierajú od radosti. O Elevových schopnostiach netreba zbytočne diskutovať a mám dojem, že práve jeho nástroj prevzal na tomto albume takú vodcovskú funkciu. Krásne posúva a dramatizuje skladby. Presne to je prípad Scatering Ashes, najdlhšej kompozície na albume. Vyše sedemminútový opus, v ktorom sa nachádza na pomery death metalu možno až veľa. Hovorený úvod na ktorý nadväzuje až skoro doom metalová časť, ktorú zase rozrazí artiléria bicí, ktorú zase vystrieda veľmi chytľavý riff. A niekde uprostred čnie nad tým všetkým ešte heavy metalové sólo (tej melodiky...

Čítaj ďalej
POETRY IN TELEGRAMS: Chcel som, aby sa Gil Sharone v piesni The Crowds odviazal!
jan07

POETRY IN TELEGRAMS: Chcel som, aby sa Gil Sharone v piesni The Crowds odviazal!

Projekt POETRY IN TELEGRAMS sa pripomína tretím singlom z EP Trivial Optical Tricks. Pieseň The Crowds nahralo duo Štefeček (gitara, spev) – Sharone (bicie) a netradičné video k nej natočil/zostrihal Peter Čermák. Ide o akúsi kaleidoskopickú koláž, v súčasnosti populárny „visualizer“. Johny Štefeček k pesničke dodáva: „Chcel som, aby sa Gil v závere The Crowds odviazal a hral, čo len chce. Vo finále z toho vzniklo niečo ako voľná bubenícka jazda a song má takmer noise-rockovú príchuť.“ Gil Sharone sa aktuálne pripravuje na turné s Jerrym Cantrellom (gitarista Alice in Chains) a v minulosti bol bubeníkom mnohých ďalších osobností svetového rocku, napr. Marilyna Mansona alebo China Morena (Team Sleep). Koncom minulého roka vyšli postupne dva single Poetry in Telegrams: Boiling Alive (videoklip s Evou Kučíkovou v hlavnej úlohe) a Something/Anything (lyric video). Hlavou medzinárodného projektu je Johny Štefeček. Na predchádzajúcich štyroch minialbumoch spolupracoval s menami ako Thomas Lang (AUT/USA), Marco Minnemann (GER/USA) či Jørgen Munkeby (NOR). EP Melancholy a I, Koheleth boli nominované na Radio_Head Awards, obe v kategórii album roka Hard & Heavy. Nahrávky vznikajú v Grapow Studios, pod taktovkou nemeckého producenta Rolanda Grapowa. Viac informácií k novému CD i k predchádzajúcim albumom získate na oficiálnej webovej stránke www.poetryintelegrams.com. Piesne si môžete vypočuť na Bandcampe https://bit.ly/3wT5eCE i na všetkých zásadných streamovacích službách. POETRY IN TELEGRAMS, január 2022...

Čítaj ďalej
Čo si dovolil Ramchat, to už je vrchol!
jan04

Čo si dovolil Ramchat, to už je vrchol!

Limitované vinylové EP Krútňava od Slovákov Ramchat vyšlo v posledné decembrové dni. Ako druhú pieseň zo singla Martinčania zverejnili prerábku Karola Duchoňa Šiel, šiel, šiel. Pieseň však obsahuje Hiraxov text, takže nesie názov Miesto, kde piesne umierajú. Líder kapely, Pavel Hirax Baričák, sa k tomu vyjadril nasledovne: „Prečo som pretextoval tento parádny text? Nedarilo sa nám skontaktovať s autorom textu, a tak som si povedal, že napíšem svoj. Reflektujem v ňom terajšie dianie vo svete, ako sme sa na seba zlí, nerešpektujeme sa, nepočujeme sa, nevnímame iné postoje, len ego a presadzovanie si cez mŕtvoly a bez tolerancie toho svojho… zrkadlím v tých slovách aj ako sa správame k planéte, len tárame o jej záchrane, no svetové politické špičky v danej oblasti nerobia temer žiadne pokroky. Je to excelentne depresívny text, muzika čistý black metal, Karol Duchoň sa musí v hrobe obracať.“ Klip k piesni si môžete pozrieť tu: Samotné EP-ko či limitované trička k obom piesňam nájdete na Hirax Shope: https://www.hiraxshop.sk/search?q=ramchat Tlačová správa...

Čítaj ďalej
Surma vydáva vianočný singel!
dec22

Surma vydáva vianočný singel!

Symphonic metalová Surma v těchto dnech vypustila vánoční singl “A Yuletide Tale”. Skladba je k poslechu jak na YouTube ve formě videoklipu, tak na všech streamovacích platformách. Surma je mezinárodní female fronted kapela, v čele se zpěvačkou Viktorií Surmovou a kytaristou Heri Joensenem (Týr), která v loňském roce celosvětově vydala své debutové album The Light Within pod křídly legendárního amerického labelu Metal Blade Records. Web: https://www.surma.band/ Facebook: https://www.facebook.com/surmaband Video k novej skladbe: Text – Tlačová správa...

Čítaj ďalej
Retro – Venom – Welcome to Hell – Neat Records, 1981
dec20

Retro – Venom – Welcome to Hell – Neat Records, 1981

Prešiel nejaký čas a my sa zas a znova ocitáme na narodeninovej oslave. Dnes si rovných štyridsať sviečok na torte sfúkne sírou zapáchajúci kúsok menom Welcome to Hell od Satanových hovorcov z Newcastle – Venom. Rok 1981 bol čo sa týka tvrdej hudby na ostrovoch zaujímavý. Killers od Iron Maiden si začal podmaňovať davy, Judas Priest udreli rok predtým klinček po hlavičke albumom British Steel a aktuálne mali vonku Point of Entry. A tak by som mohol pokračovať ďalej. Smerom na sever, v meste Newcastle (našinec by povedal v Nových Zámkoch, hehe), sa rodilo niečo divokejšie, agresívnejšie a špinavejšie. Pod určitým vplyvom Motorhead a Luciferovej aury, sa dala dokopy banda Venom. Nechcem rozoberať úplné začiatky, ale proste za klasickú a tú pravú zostavu je stále považovaná tá, kde sa nástrojov chopili Conrad „Cronos“ Lant (spev, basa), Jeffrey „Mantas“ Dunn (gitara) a Anthony „Abaddon“ Bray (bicie). Táto trojica, ktorú viedol pentagram tak ako troch kráľov hviezda za Ježišom, sa proste rozhodla vykmásať rock n roll poriadne za uši, zmlátiť ho, dokopať a z tej hmoty, čo z neho zostala, vytvoriť monument k obrazu svojmu. A presne toto sa im podarilo už na debute Welcome to Hell, ktorý 1. decembra oslávil štyridsať rokov. Možno, ak sa povie Venom, tak skôr mnohým vyskočí v hlave druhý album Black Metal, ktorý je signifikantný pre kapelu a aj pre celý neskorší žáner, ktorý Venom pomohli vytvoriť. Ale „Uvítanie do pekla“ bolo tým stavebným kameňom, na ktorý sa postupne postavila celá tá katedrála plná obrátených krížov, výjavov z pekla a rúhania sa. A kapela si rozhodne nebrala servítku pred ústa. Celý album sa hemží odkazmi na satanizmus, drogy, sexuálne úchylky, vraždy, čarodejníctvo… Proste vyberaná spoločnosť. Možno v dnešnej dobe, keď sa cítime tak, že už bolo povedané všetko a nič nás už akosi nevie šokovať, nás takto tematicky vyvedený album necháva v letargií. Skúste sa ale preniesť duchom na začiatok osemdesiatych rokov, do doby keď extrémna scéna ešte defacto neexistovala a asi by vám niekto musel zatlačiť sánku nahor, pretože by vám od údivu okupovala spodné podlažia. Venom proste okolo seba vytvorili hneď od prvých dní auru kultu a niečoho, čo je nebezpečné, neradno sa s tým zahrávať a nie je to určené úplne pre každého. Možno to znie trochu elitársky, ale je to tak. Tak podobne to mal asi Monte Conner z Roadrunner Records: „Spomínam si ako ma Venom vydesili k smrti keď som ich počul po prvýkrát. Desil som sa kupovať ich albumy, ako keby som sa bál, že robím niečo zlé. Všetci čo ma poznali ako človeka, čo s týmito kapelami pracuje, by sa pri predstave, že sa bojím Venom, asi pošťali...

Čítaj ďalej