Recenzia – Goholor – Locus Damnatorum – Personal Records – 2026
júl08

Recenzia – Goholor – Locus Damnatorum – Personal Records – 2026

Zverejnené v júl 8, 2026

Na východe Slovenska nie je núdza o kvalitné kapely. Vo všeobecnosti vládne death metal, ale nájde sa veľa zaujímavej hudby aj mimo teritórium smrti. Kapela Goholor síce nehrá čistokrvný death metal, hudobný základ má však pevné korene v tomto žánri. Locus Damnatorum je prvý radový album Goholor, ale určite sa nedá hovoriť o začínajúcej kapele. Existuje od roku 2010, EP In Saeculis Obscuris vyšiel v roku 2016 a to je v podstate všetko. Aktuálnu zostavu tvoria Erik (basgitara), Pio (bicie), Demo (gitara, vokál) a Anton (vokál). Viacerí zo zostavy už majú skúsenosti z iných kapiel, ale nie sú to veľké mená. Na aktuálnej nahrávke však ukazujú, že remeslo majú zvládnuté na výbornú. Ak by sme porovnali Saeculis Obscuris a Locus Damnatorum, zistíme, že Goholor sa ako kapela výrazne zmenila, čomu zodpovedá aj zmena loga. Divoký démonický death metal amerického strihu na prvom EP vystriedal temnejší a zlovestnejší model aktuálneho albumu. Viac pripomenie poľské kapely a koniec-koncov ani slovenský Infer nie je príliš ďaleko. Niekomu by však beštialita dávneho EP mohla chýbať, ale na novom albume je citeľný skladateľský aj technický vývoj, a viac sa pracuje s náladami. Toto je sofistikované zlo! Už pri pohľade na názvy skladieb je jasné, že Goholor nechcú posúvať žánrové hranice a vymýšľať novoty. Démoni, kliatby, krv, otrepané témy, hodne konzervatívne poňatie žánru. Ak hľadáte niečo nové a nepočuté, nie ste na správnej adrese. Naopak, pre uctievačov smrtiaceho remesla správne extrémne dielo, ktoré spĺňa štandardy žánru. Hneď prvá „Demonical Redemption“ predvedie ťažké zbrane, ktorými kapela disponuje. Variabilné tempo, pekelná nálada, natlakované vyhrotené gitary. Striedajú sa dva odtiene vokálov, čo zvyšuje pútavosť skladieb. Death metal s black metalovou atmosférou sa valí nekompromisne dopredu a neberie zajatcov. Že nie je všetko o brutalite ukazuje „Black Rising Suffering“ s hodne melodickým riffom. „Divine Blood Invocation“ a „Embraced by Demon Spell“ vykazujú hodnoty intenzity na úrovni rýchlych vecí švédskych Marduk. „Ominous Delusion“ aj napriek rýchlosti pôsobí mohutne – takto to vedia robiť zas Immolation. Príjemným spestrením intenzívnych skladieb sú zaujímavé a pomerne melodické gitarové sóla. Staré EP si trochu pripomenieme v záverečnej „Nihilistic Tormens“, ktorá je divokejšia oproti zvyšku albumu. Skladby sú napriek svojej nemalej dĺžke zaujímavé, keďže sa páni skladateľsky vybláznili, a motívmi a nápadmi nešetrili. V každej skladbe sa toho veľa udeje – niečo si všimnete hneď a niečo až po viacerých pozorných vypočutiach. Tento prístup funguje aj pri najdlhšej „Last Groan Devoured by Death“, kde by osem a pol minúty mohlo pôsobiť príliš ambiciózne. Niektoré skladby síce trochu splývajú, ale určite neskĺzavajú k monotónnosti a nude. Zvuk albumu z Necromorbus Studio je remeselný štandard, aj s tradičnou nevýhodou menej výraznej basgitary. Podčiarkuje však zúrivú intenzitu riffov,...

Čítaj ďalej
Recenzia – Hate Control – Fear.Obligation.Guilt – 2025
jún08

Recenzia – Hate Control – Fear.Obligation.Guilt – 2025

Zverejnené v jún 8, 2026

Kapela Hate Control vydala v roku 2010 album The Die Is Cast a odvtedy o nich nebolo počuť. Dosť prekvapivo vyšiel koncom minulého roka druhý radový album Fear.Obligation.Guilt. Hudobná scéna sa za 15 rokov zmenila a je zaujímavé sledovať, ako na debut po toľkých rokoch nadviažu. Prvý album obsahoval nekompromisnú a agresívnu hudbu na pomedzí hardcore a metalu, ktorá sa s ničím nesrala a išla rovno na vec. Fear.Obligation.Guilt tiež začína drsnou „Bare Bones“, ktorá má až death metalovú intenzitu. Gitary sekajú, režú a zahusťujú atmosféru, ale zároveň sú motívy komplexné a základné riffy obohatené o množstvo vyhrávok a spestrení. Cestou ťažkotonážneho a zároveň temného HC pokračuje aj dvojka „F.O.G.“. Pribúda však viac melódií, čo sa naplno rozvinie v ďalších skladbách. Niektoré gitarové linky zabŕdnu až do deathcore vôd a brutalita vládne. Možno prekvapí dĺžka jednotlivých skladieb – väčšinou sa pohybujú od piatich do šiestich minút. Pri HC by to mohlo byť riadne prestrelené, ale Hate Control servírujú členité a kompozične zaujímavé skladby, kde nechýba viacero nosných motívov, striedanie drsných a pokojnejších častí, gitarových sól a množstvo ďalších drobností. Ale najväčšie prekvapenie prichádza v tretej „Land of Goshen“. Agresívny rev začne dopĺňať melodický spev. Zrazu tu máme kombináciu industriálneho sekania Fear Factory a grungeového pesničkárstva Alice In Chains. Hneď som si spomenul na skvelý album kapely Cutting Edge (link na recenziu ich albumu Of Mind Decay). Pri pohľade na zostavu je jasné prečo. Zostavu Hate Control tvoria Juraj Šima Juriček (basgitara), Martin Javorek (gitara, spev), Matej Sadloň (vokál), Andrej Valovič (bicie) a Tomáš Vereský (gitara, vokál). Prvé tri mená figurujú aj na spomínanom albume Cutting Edge. Príklon k melodickému spevu je výrazný – dobrým príkladom je štvrtá „Reach“. Ak niekto čakal agresívny ťažký výprask, bude sklamaný. Album je žánrovo menej vyhranený a vyžaduje si otvorenejšieho poslucháča. Keby ste si hneď po sebe pustili už spomínané skladby „Reach“ a „Bare Bones“, tak je to ako keby ste počúvali dve rôzne kapely. Našťastie je album dramaturgicky dobre vyriešený a skladby logicky prechádzajú medzi temnými agresívnymi a melodickými polohami. Šiesta „Blame“ je strhujúcim súbojom týchto polôh a je to jedna z najlepších vecí na albume. Výborný je aj záver v podobe „Kneel“ – najdlhšia a pestrá skladba, ktorá skombinuje všetky spomínané prvky. Zvukovo nahrávka hodne tlačí, čo sa od takejto hudby aj očakáva, ale občas by to chcelo trochu prevzdušniť. Najmä basgitaru ťažšie počuť, keďže sú gitary pomerne nabasované. Inak sa zvuku nedá nič vytknúť – je v rozumnej miere čistý, prirodzený a dynamický. Inováciou prešlo aj logo kapely, ktoré pôsobí moderne a dramaticky, a k žánru sa hodí. Jednoduchý obal s dominantným logom a temným schodiskom pôsobí bezútešnejšie ako samotná hudba,...

Čítaj ďalej
Recenzia – Sinners Moon – Deep Dark Emotions – 2026
máj28

Recenzia – Sinners Moon – Deep Dark Emotions – 2026

Zverejnené v máj 28, 2026

Môj vzťah k pojmu „symphonic“ sa v priebehu rokov celkom zásadne menil. Začalo to symfonickým black metalom, ktorý som veľmi preferoval. Podobne aj nejaké tie symfonické prilepšenia v melodickom metale sa občas dali. Postupne však popis začal fungovať viac ako upozornenie. Najmä v power a gotickom metale často odišli gitary do pozadia a generické orchestrácie a „umenie“ valcovali všetko ostatné. Našťastie sa stále nájdu aj kapely, ktoré vedia pracovať so symfo prvkami vkusne a nezabudli, že gitary nie sú len kilá v pozadí. Test je jednoduchý: ak má hudba zmysel aj vtedy, ak si odmyslím orchester, tak album stojí za pozornosť. O kapele Sinners Moon našťastie platí predposledná veta predchádzajúceho odstavca. Symfonické prvky hrajú v ich power/gothic metale veľmi dôležitú úlohu, ale metalové nástroje nestratili dôležitosť. Najprv som váhal, či je toto žáner na recenziu pre mňa, keďže sa v súčasnom vývoji príliš neorientujem. Ale človek musí skúšať veci aj mimo zvyčajného playlistu a Deep Dark Emotions som si nakoniec celkom vychutnal. Sinners Moon mali doteraz na konte album Atlantis a EP Far Beyond the Stars. Tento rok konečne pribudol aj druhý radový album Deep Dark Emotions. Zostava sa oproti predchádzajúcim nahrávkam dosť obmenila a ak metalové archívy neklamú, tak z pôvodnej kapely ostal len gitarista Luken. Toho doplnili Patrik Pacher (bicie), Šárka Blatná (spev), Flavio Křeček (growl), Michal (basgitara) a Klaudia Čapková (klávesy). Sinners Moon idú do toho hneď od začiatku naplno. Prvá „Revolution“ začne zostra – opulentná symfo zložka, masívne gitary, operný vokál sa strieda s growlom. Má to energiu, má to spád, počujem koniec 90. rokov. Kedysi Nighwish hrali metal a nie umenie a filmové soundtracky, pamätáte? Druhá „Scream It Out“ ukáže rockovejšiu tvár a skromnejšie aranžmány. Naopak, klávesy a orchestrálne prvky hrajú hlavnú úlohu v príjemne melodických „Forever Me“, „Velvet Scream“ a „Eyes Don’t Lie“. Občas si hovorím, že ten-ktorý motív mi niečo pripomína, ale je to len hlboko v hlave a konkrétne mená identifikovať neviem. Titulná skladba má aj svoje intro, ale v tomto prípade sú slušné nápady natiahnuté už na príliš dlhý čas. V druhej polovici albumu dostanú silnejšie slovo gitarové riffy – „Sacred Fear“, „Tomb Of Memories“ a aj záverečná „Final Destination“. Hodne tvrdé a inštrumentálne premakané. Práve „Tomb Of Memories“ zaujme rozprávkovou orientálnou atmosférou a dokonale vyváženým pomerom tvrdosť/chytľavosť. Veľmi sa mi páči aj „Shores Of The Fallen“ – romantická nálada, klavír, krásny spev. Ešte spomeniem, že v poslednej „Final Destination“ hosťuje Ralf Scheepers. Legendárny hlas, ktorý môžete počuť na starých albumoch Gamma Ray a všetkých albumoch Primal Fear. Veľké a uznávané meno, bezpochyby. Ale že by skladbu nejako zásadne posunul sa nedá povedať. V každom prípade príjemný a prepracovaný záver...

Čítaj ďalej
Recenzia – Stir of Echoes – Throne of Pride – 2025
apr13

Recenzia – Stir of Echoes – Throne of Pride – 2025

Zverejnené v apr 13, 2026

Spojenie brutal death metalu a hardcoru nie je úplne každodenná záležitosť, aj keď najmä newyorkská scéna túto kombináciu objavila už dávno. Kapela Stir of Echoes to poňala po svojom a ich album Throne of Pride je veľmi zaujímavý debut. Keďže nejde o zavedenú kapelu, mnohí sa o jeho existencii možno ani nedozvedeli, a to je škoda. Tak to poďme napraviť. Stir of Echoes je smrtiaci mix brutal death metalového zverského vokálu, HC škrkajúcich gitár, ktoré sa neboja breakdownov a slamov, a ťažkých prísnych bicích a basy. Skladby nútia do drsného pokyvovania hlavou a svojou nekompromisnosťou valcujú. Energie a agresivity je na rozdávanie. Spomenul som slamovačky a breakdowny – niekedy majú k sebe neuveriteľne blízko a jeden nevie, kam čo zaradiť. Ak sa niekomu zdá málo, treba pridať – v prvej „Hate“ gitary fajne pískajú, v „Art of Loosing“ sa ozve slušný pig squeal, „Enslaved by Invention“ pridá zdvojené heavy gitary a pestrejší rytmus. V „The Meaning of Life“ je riff, ktorý by krásne zapadol na album Korn. Sodoma Gomora, Street Machine… ale nie, stále sú to Stir of Echoes, len teraz hrá „Human Shit“. Napriek nekomplikovaným skladbám sa vždy nájde nejaké spestrenie, vďaka ktorému si danú skladbu zapamätáte. Album je fajn na bežné počúvanie, ale bez problémov znesie aj podrobnejšiu analýzu, aspoň zopárkrát. Hudobne sa ide po väčšinu hracieho času celkom nápaditý, nenudiaci HC štandard. Bonusom je skvelý brutálny vokál, prekvapivo zrozumiteľný, ktorý berie veľa pozornosti na seba. Vďaka nemu sa album posúva do originálnejších končín. Ale musím povedať, že aj s klasickým vokálom by to bol slušný žánrový album. Staršie promo fotky kapely ukazujú štvorčlennú kapelu, podľa záberov z koncertov aj podľa metalovej encyklopédie už v kapele figurujú dvaja gitaristi a počet sa zvýšil na päť. Stir of Echoes tvoria Michal Beňo (basgitara), Ivan Zálešák (bicie), Pavol Palec (gitara) a Sakat Sloth (vokál). O brutalite vokálov hovorí aj to, že Sakat Sloth je v súčasnej zostave BDM veteránov Sanatorium. Čo sa týka druhej gitary, na archívoch je uvedené meno Nal PG – zatiaľ musí stačiť. Zvuk Throne of Pride plne zodpovedá žánrovým požiadavkám. Kruto nabasovaný a zároveň slušne reže. Čistý, ale po modernej brutal death sterilite tu nenájdete ani stopu. Dĺžka necelej polhodiny je adekvátna, človek sa vyblbne, ale keď by sa už začínala hlásiť únava, tak končíme. Ideálne! Stir of Echoes hrajú zaujímavú kombináciu brutal death metalu a hardcoru, ktorá nie je príliš rozšírená, a preto ma vydanie albumu Throne of Pride hodne potešilo. Extrémna hudba s HC agresivitou zaručene spestrí deň. Kontakt: https://www.instagram.com/stirofechoesband/...

Čítaj ďalej
Rozhovor – Švablast – „Vznik Švablastu bol v podstate pretlak nápadov tvrdšieho razenia ako napríklad v Davovej Psychóze…“
mar17

Rozhovor – Švablast – „Vznik Švablastu bol v podstate pretlak nápadov tvrdšieho razenia ako napríklad v Davovej Psychóze…“

Zverejnené v mar 17, 2026

Pred 15 rokmi kapela Švablast náhle ukončuje svoju činnosť. Pamätám si posledný koncert a potom už len ticho. Vznikli v roku 2003 a rýchlo sa etablovali na domácej scéne. Táto skupina pozostávala zo skúsených členov z radov Testimony, Cannis Lupus, Galadriel, Davová Psychóza… Skupina kombinovala prvky HC, grindcoru, death metalu aj punku. Zanechala za sebou jeden full album pomenovaný rovnomenne – Švablast a jedno demo ešte z roku 2005. U niekoho zanechali hlbokú stopu a spomienky, a mnohí na nich už počas tých pätnástich rokov zabudli. V roku 2021 sa opäť objavujú ako spomienka, pretože im u vydavateľstva 4NEWBLOOD vychádza digitálna verzia ich debutového albumu. Prichádza však rok 2026 a Švablast náhle ohlásili návrat na scénu a rovno aj prvý koncert, ktorý sa uskutoční 20.3.2026 v Novej Cvernovke v Bratislave, spolu s kapelami ako Slobodná Európa, Dimenzia X a Zputnik. Tento rozhovor vznikol ako reakcia na ich návrat, ale určite sa nevyhneme ani otázkam z minulosti. Rozhovor so mnou urobil bubeník Cibi, za čo mu týmto ďakujem. Začnime trochu históriou. Keďže mnohí fanúšikovia na vás už možno zabudli, alebo vás ani nestihli spoznať, osviežte nám kedy a za akých okolností vznikol Švablast? Čo bola v čase založenia vaša motivácia a ako ste zložili zostavu Švablast? Ahoj, no veru je to už pár rokov dozadu 🙈ale nejako nám to neprekáža 😀. Čas si ide svojim tempom a my tiež. Vznik Švablastu bol v podstate pretlak nápadov tvrdšieho razenia ako napríklad v Davovej Psychóze, kde sme s Hulom v tej dobe hrali, čiže bola to chuť dať dokopy niečo rýchlejšie a tvrdšie. Čo vás v minulosti viedlo k ukončeniu činnosti? Boli vaše dôvody skôr osobné alebo ste sa chceli radšej venovať iným projektom? Dôvody vtedy boli osobné , rodinné, pracovné, čiže času bolo zrazu na všetko málo, no postupom času nám to aj tak začalo chýbať. Po pätnástich rokoch sa vraciate na scénu. Kedy sa zrodili prvé plány, že obnovíte kapelu? V podstate už dlho sme chceli mať s Hulom nejakú kapelu okrem Davovej Psychózy, ktorá hravá iba raz za čas a aj boli projekty Romanes,Humanes, Kanál, čiže tá chuť hrať je stále, tak nás napadlo osloviť aj ďalších členov spiaceho Švablastu, ktorí sa tomu potešili, zahrali sme si v skúšobni a už bol kocúr v trúbe 🤟🤟🤟 Z akých skladieb sa bude skladať koncertný setlist? Bude ťažisko na skladbách z albumu Švablast? Jasné, staré veci budú, od ktorých sme sa potrebovali odpichnúť a zohrať sa hlavne, ale máme už aj niečo nové. Máte v pláne tvoriť aj nové skladby alebo idete pozvoľna a najprv sa budete sústrediť na koncerty? Samozrejme tvoriť nové, veď to je tá najväčšia radosť a popri...

Čítaj ďalej
Recenzia – Holotropic – individual – 2026
mar11

Recenzia – Holotropic – individual – 2026

Zverejnené v mar 11, 2026

Viac ako desať rokov prešlo od vydania prvého albumu kapely Holotropic s názvom Permeate (recenzia naň na našom webe). Nebyť toho, že kapela neprestala koncertovať, tak by som si myslel, že ide o jednorazový projekt, ktorý sa už nedočká pokračovania. Ale dočkali sme sa a do diskografie pribudla druhá položka s rokom vydania 2026. Kapela ju uvádza ako niečo medzi EP a radovým albumom. Ja by som ju pokojne zaradil ako radový album, keďže prináša slušnú polhodinovú porciu hudby. Áno, ak by som sa na to pozeral čisto z hľadiska extrémneho metalu, tak tu máme v podstate len štyri skladby, čo je naozaj tak na EP. Ale pozor! Zvyšok tvoria veľmi zaujímavé kompozície spadajúce do kategórie ethno ambientných. Nejde o výplň alebo predel medzi skladbami, ale o plnohodnotné veci, ktoré sa vyrovnajú metalovej zložke. Prvá „D’Filer“ začína prog rockovým motívom a melodickým spevom. Tu som musel kontrolovať, či som spustil správny album, lebo od Permeate sme pomerne ďaleko. Avšak po vygradovaní motívu a zahustení nálady začnú gitary djentovo sekať a posúvame sa do sféry moderného extrémneho a progresívneho metalu. Schválne nehovorím o death metale, aspoň v prvej skladbe. Druhá „Al(l)one“ už moderný technický death metal predvedie, aby v polovici prešla do atmosférickej pasáže. Páčil sa vám posledný album Blood Incantation a ich žánrová pestrosť? Tu sa odohráva niečo podobné, ale zloženie žánrov je iné. Holotropic hrajú rytmicky šialený, zložitý a veľmi premyslený extrémny progresívny metal, hojne využívajú melodický aj extrémny spev, gitary kúzlia tech-death a djent riffy a kopec vyhrávok. Okrem dvoch spomínaných skladieb tento opis sedí aj pre tretiu „fRiction“ a piatu „in-dividual, Pt. I: Animal“. Nemenej zaujímavá je aj jemnejšia tvár kapely. Orientálna atmosférická „out-with-in“ dopraje oddych po kompozične náročnom úvode. Úplne sa rozvinie v závere albumu. V „in-dividual, Pt. II: Lamina“ je naplno využitý zvukomalebný potenciál saxofónu. Posledná „in-dividual, Pt. III: Anima“ je čistokrvný ambient s hovoreným slovom. Veľmi silný záver albumu, dokonca je to moja obľúbená skladba, náladou mi pripomína The Overview Stevena Wilsona. A to je veľká pochvala. Holotropic oproti debutu čiastočne obmenili zostavu, najvýraznejšia zmena je na pozícií vokálov. Súčasná zostava je Vladimír Mikuláš (vokál, sample), Kamil Adamík (gitary, synths), Alexander Sucháček (gitary), Rastislav Molnár (basgitara) a Janko Hutka (bicie). Album ma výborný zvuk, ideálny pre daný typ nahrávky. Teda čistý a ostrý, kde vynikne každý nástroj a kde si môžete užiť každú vrstvu komplikovanej muziky. Jakub Hríbik a Pulp Studios sú zárukou dobre odvedenej práce. Master robil Alexandr Vatagin, artwork Inese Voyager. Veľmi pekný vzhľad fyzického nosiča – nemetalové farby, melancholický nádych – vhodne dopĺňa hudobnú zložku. Holotropic úspešne nadviazali na prvý album Permeate a potvrdili, že sú jednou z najoriginálnejších slovenských...

Čítaj ďalej