Funus – Onen Svet – Gates of Gbell, 2023
jún04

Funus – Onen Svet – Gates of Gbell, 2023

Poznáte to, keď náhodou kliknete na nejakú prkotinu a potom vám algoritmus neustále vyhadzuje (resp. vás skôr otravuje) stále niečo podobné. Toto sa mi stalo nedávno a Facebook mi ponúkal reklamu na nejaký festival na Duchonke, kde majú hrať Desmod, Turbo a ja neviem ešte kto. Niekde pod týmito kapelami svietilo aj meno Funus. Tak si hovorím, že popri tamtých kapelách bude old school death metal Funus ako päsť na oko. Lenže to sú iba nejakí menovci. Úprimne, odľahlo mi. Nie, že by som kapele neprial, aby si našla publikum aj na iných teritóriách (hehe). Každopádne už je to nejaký mesiac, čo mi na poličku pristálo v podstate debutové EP (no, môžeme k tomu v pohode prirátať ešte demo z roku 2020) Onen Svet (limitovaná edícia z polovičného satanského nákladu, čiže 333). No a pretože sa k písaniu nových recenzií akosi ťažko odhodlávam, tak prišiel k tomu ten správny čas až teraz. Funus vznikli niekedy v predpandemickom roku 2019 (čo bolo pre kapelu asi to najhoršie možné načasovanie) a v pôvodnej zostave figurovala napríklad aj naša redakčná kolegyňa Petra. Na jeseň roku 2020 vyšlo vyššie spomínané demo na kazetovom formáte, no a odvtedy sme čakali na nejaký nový prírastok. Ten dorazil začiatkom tohto roku, no a miesto Petry už prebrala Tereza (ex-Beton). Ale aby sme sa ešte trošku prehrabali históriou a personálnymi rošádami, tak v kapele nájdete aj členov Sperm of Mankind, Cynthoryn a nejaký čas zaskakoval za Roxora na poste speváka aj Zdeno z Dysanchely. Onen svet ešte nahrával za bicími Šuhaj, ale toho by ste už v zostave kapely hľadali márne, pretože aj na tomto poste už svieti nové meno a to Andy (Pothead, ex-Byč…). No takže zhruba takto. Náplň placky menom Onen Svet tvoria štyri skladby na ploche necelej štvrť hodinky. Takže sa tento materiál pomerne ľahko fixuje niekam medzi mozgové hemisféry. Funus som videl naživo iba raz (ak sa nemýlim, ale tých koncertov zase nenavštevujem v poslednom čase až toľko, aby som si niečo nepamätal), niečo vyše roka dozadu v Nitre. Tam mi dosť imponoval taký ten valivý death metal na spôsob Bolt Thrower. Tu z tohto materiálu ho až toľko necítim. Ale zase je to taká prechádzka celým celým zábavným parkom death metalu. Takým parkom akým bol Jurský park. Tu a tam sa vám niečo snaží odkusnúť kus ruky, eventuálne vás udupať do zeme. Príkladom budiž hneď úvodná Hurikán na Vatikán (apropo všetky texty sú v slovenčine, za čo udeľujem jedno veľké plus). V úvode zahrajú na takú „kostrbatú“ nôtu (v dobrom slova zmysle) možno až fínskeho death metalu a takých kapiel ako napríklad Demilich a hneď za tým dostaneme prefackanie v podobe niečoho...

Čítaj ďalej
Recenzia – Svor – Sleepwalking Through Life – Jablká ďaleko od stromu/Suicide Fix Records – 2022
máj30

Recenzia – Svor – Sleepwalking Through Life – Jablká ďaleko od stromu/Suicide Fix Records – 2022

Niektoré subžánre sú natoľko špecifické, že aj keď obsahujú v názve slovo metal, tak sa s hlavným metalovým prúdom príliš nekryjú. Príkladom takejto hudby je aj depressive suicidal black metal (známa skratka DSBM). Mnohí o jeho existencii ani nevedia, mnohí ho ignorujú ako nudnú neinšpiratívnu vývojovú vetvu čierneho kovu, ale mnohí ho takmer nekriticky zbožňujú. Osobne nepatrím ani do jednej z týchto skupín, DSBM špeciálne nesledujem, ale občas prídu chvíle, keď takáto hudba dobre padne. V poslednej dobe ma zaujalo, že aj na slovenskej scéne sa objavili projekty a mená, napr. dnes recenzovaný Svor, prípadne Theatre of Human Woe, Suicidal Solitude alebo label Suicide Fix Records. Svor je dielom jedného človeka, ktorý vystupuje pod menom EF. Na konte má zatiaľ dve EP, dve splitká, album Suicide is Contagious z roku 2020 a minulý rok vyšiel druhý album Sleepwalking Through Life. Na albume hosťujú Pilegrim (vokál, synth) a ελέφαντας (vokál, gitara). Ak si myslíte, že správny DSBM album má byť poriadne lo-fi a hlavný dôraz sa nekladie na kvalitu prevedenia, ale na pocity a atmosféru, tak ste na dobrej adrese. Sleepwalking Through Life nie je jednoduché a príjemné počúvanie. Špinavý nevyrovnaný zvuk zo skúšobne, hodne dlhé a jednotvárne kompozície, šedá paleta a všadeprítomná depresia. Ak to považujete za negatíva, tak tento album radšej nepočúvajte. Kto sa však do DSBM rád ponorí, tak ten vie, že presne takto to má znieť. Svor ukáže na albume viacero tvárí. Depresívne hypnotickú stránku počuť napr. v prvej skladbe Mizéria každodenná. Rozostrená gitara s brutálnym nánosom skreslenia a šumu, zmučený škrek dopĺňajú výkriky a hovorené slovo, pomalé bicie na pár sekúnd doplní blast, atmosféru zahusťujú klávesy. Celé to trvá 10 minút a to je len začiatok. Prísny DSBM, ale v celej dĺžke albumu by to bolo asi neúnosné. Našťastie je Sleepwalking Through Life v možnostiach žánru variabilná nahrávka. V ďalších skladbách sa dočkáte rýchlych tremollo riffov, (black)gaze melódií aj ambientných pasáží. Vokál sa vie v niektorých momentoch poriadne vyblázniť (Úmyselná intoxikácia alebo Ublížim ti), v poslednej veci Slabá chvíľa už kvíli ako u coloradských Akhlys. Silnou stránkou je pocit vnútorného napätia, ktorý sa vinie v pozadí celého albumu, ako aj schopnosť hudobného zhmotnenia určitého (pochopiteľne najmä negatívneho) pocitu. Napríklad skladba Nekonečná depresívna zima znie presne tak, ako by ste podľa názvu čakali – skoro bez spevu, pomalé takmer nebadané zmeny, spomalený tribal rytmus odpočítava čas, šeď, chlad a jar v nedohľadne. Nie všetko mi sedí. Niektoré prechody sú príliš násilné, občas sa objaví (pravdepodobne) nezamýšľaná disharmónia, hovorené slovo by som v niektorých prípadoch vynechal. Drobné vyrušenia však neničia celkový dojem a atmosféru. Album drží ako celok pokope, sivý monolit vás prevalcuje a negatívne depresívne stavy...

Čítaj ďalej
Recenze – Milligan – Play Me (2023)
máj28

Recenze – Milligan – Play Me (2023)

Pojem Milligan je v našich krajinách vskutku čerstvý. Přesto se již naskytlo mnoho příležitostí, kdy jste se s nimi mohli setkat koncertně. První vystoupení proběhlo na vyhlášeném Pořezaném ksichtu vol. 7 v sychravém podzimním hávu, kde i přes prokřehlé prsty muzikantů bylo jasné, že v budoucnu se máme od tohoto spolku na co těšit. Ještě většímu publiku se pravděpodobně vystavili v rámci letošního Obscene Society festu v Pardubicích 29. 4. Co jsou teda tito barbaři zač? Kluci se dali dohromady v roce 2021 v jedné z vysokomýtských zkušeben. Nenechte se však zmýlit, o žádné hudební nováčky se nejedná. Zkušebna kdysi sloužila jako základna Thrash/grindové kapely Stolen Lives s poměrně dlouhou historií, v jejíž zádech, na bubenické stoličce, se dlouhé roky potil Honza. Ovšem, jeho srdci byly vždy bližší spíše death metalové hory mrtvol, a tudíž po rozpadu Stolen Lives nebylo na co čekat. Spřáhl se s kytaristou Pajusem (Dysangelium, ex-Confidance), ti kdesi ulovili nadaného baskytaristu Pepka (jediného kapelami nezkaženého), a nakonec si k mikrofonu přivlastnili Míru, mého soukmenovce z Trigonum Mortis. Jakožto přihlížející osoba ze sousední kapely mohu potvrdit, že herní prostory vypadají často po zkouškách Milligan jako po výbuchu. Velikým štěstím je, že tato energie nevychází naprázdno a jsou schopní ji přetavit i ve skladatelskou produktivitu – tvorba skladeb odsýpala a již na konci listopadu 2022 se na tři dny zavřeli ve vyškovském studiu Davos, kde pod dohledem Otyna nařezali 9 nových kousků. Album spatřilo světlo světa na konci letošního dubna a servíruje nám 40 minut ostrého energického materiálu, který mi evokuje jména typu Vomitory, Bloodbath, ale třeba i Carcass. Pravděpodobně i přičiněním Otyna Play Me vyznívá neskutečně fresh. Zvuk je konkrétní, a přesto ne přeleštěný či zbavený života. Jak vám již asi došlo, Milligan fungují na jednom kytaristovi, tudíž Pajusův rukopis má volnou plochu působnosti. Jeho riffy se vyznačují častými sekanými vyhrávkami a melodičností, spíše, než aby válcovaly či se pouštěly do výraznějších houpavých momentů. A hlavně – toto album nezpomaluje. Zajímavostí je, že zde nenajdeme žádná sóla, avšak i bez těch se dá žít.  Pajus v tom však není sám a je super, že Pepkova basa je mu rovnocenným partnerem, nekopíruje kytaru slepě za každých okolností. Nahrávce dodává správně na hutnosti a nejvíce na nás vykoukne na začátku Bloodhound Game a Fox in the Chicken Coop.  Druhým článkem rytmické sekce jsou Honzovy bicí, které albu dodávají na zuřivosti nejvíce i přes zmíněnou melodičnost kytar. Blastbeat sem, blastbeat tam, a klobouk dolů, protože jsou to právě bicí, které mohou dobré riffy povýšit či úplně shodit. A nad vším tím rámusem je samotný Míra, který se z mého pohledu během těch cca dvou let neskutečně posunul, respektive ze sebe umí daleko lépe vydat to, co jeho hrdlo skrývá. A že v něm má taky...

Čítaj ďalej
Mordum – In Peccato Mortali – Independent, 2022
apr26

Mordum – In Peccato Mortali – Independent, 2022

Vo februári ma trošku zahanbilo, že sa mi až v letopočte s číslom 2023 podarilo vidieť naživo kapelu Mordum (ako povedali tí pracovníci prístavu vo filme Krotitelia duchov 2, keď konečne zakotvil Titanic v New Yorku – neskoro, ale predsa). A pretože je čas pre mňa v poslednom období akosi relatívny, tak sa k písaniu recenzie dostávam až teraz. Ale zase album In Peccato Mortali navštevuje môj prehrávač pravidelne ako žiak hry na klavír, takže sa mi pekne rozležal v hlave. Aktuálny album je v podstate iba druhou radovkou (samozrejme by sa mali prirátať nahrávky Systems a Destroy Future, eventuálne prastaré demá Psychic Dissection a Spiritual Necropsy) a od predchádzajúceho And What Is the Truth? (2017) sa zostava premiešala ako balíček kariet. Kapelu opustili Marek Beluško a Gabi Antal (čo sa už ale udialo nejaký ten piatok dozadu), no a priaznivé vetry doviali k Mordum za bicie známe príklepové kladivo – Roba Kuzmu (Infer, Machina Baphometa, ex-Nomenmortis…). Tým pádom je aktuálna zostava Mordum totožná so znovu oživenými pekelníkmi Contempt, čiže Roman Köröši, Ľubo Lokša a spomínaný Robo Kuzma. Aby tu táto historická sonda nezabrala viac miesta ako je treba, tak si o tom čo to môžete prečítať v článkoch od Mrtvolky, konkrétne v recenzií na And What Ist the Truth? ( https://metalexpress.sk/2017/06/mordum-and-what-is-the-truth-support-underground-2017/ ) a v nie tak dávnom rozhovore (https://metalexpress.sk/2023/01/rozhovor-mordum-uz-davnejsie-som-uvazoval-spravit-song-v-slovencine-ako-by-to-asi-vyznelo-lebo-slovencina-a-death-metal-neviem-ci-velmi-idu-k-sebe-ale-preco-nie-skusili-sme/ ). Prejdime už ale k albumu In Peccato Mortali v celej jeho kráse. Úvod skladby Avaritia otvára peklom napáchnuté intro, kde praská drevo v ohni, niekto niečo šeptá a v diaľke počuť chorály (ak bývate na vidieku, tak to môže jemne pripomínať letnú grilovačku, ktorá sa pretiahla do ranných hodín, vy sedíte pri vyhasínajúcom ohni, váš na mol spitý kamarát sa vám snaží niečo „extrémne dôležité“ zdeliť a začína k vám doliehať uši trhajúci spev zo svätostánku… proste idylka). Nejde ani tak o totálny „vyhladzovák“ na úvod, ako to býva zvykom, ale Avaritia má viaceré polohy, kde sa hrá s atmosférou (samozrejme aj na nejakú tú sypačku sa tam nájde miesto). Mojim ušiam lahodia najmä gitary, ktoré majú taký ten šťavnatý zvuk driapania kože (neviem ako to inak opísať) z ktorého ide ochlpenie v momente do stavu erekcie. Hneď nasledujúca Superbia nás necháva hodených v epicentre vyháňania démonov, pretože intro pochádza z filmu The Exorcism of Emily Rose, kde posadnutá hlavná hrdinka predstavuje mená svojich neželaných návštevníkov (je to film inšpirovaný skutočným príbehom, tak ak by ste mali chuť vŕtať sa viac v téme, tak odporúčam aj film Rekviem (2006) a knihu Exorcismus Anneliese Michelové od Felicitas Goodmanovej). Vrcholom skladby sú také ťažké mučivé úseky, ktoré sú niečo ako nervová sústava a vďaka nim sa samotný track hýbe a naberá...

Čítaj ďalej
Recenzia – HADONOS – Weightless (2022)
apr05

Recenzia – HADONOS – Weightless (2022)

Popradská kapela HADONOS vydala na jeseň minulého roka dlhohrajúcu dosku „Weightless“, ktorú chlapci nahrávali v SPK štúdiu. HADONOS sú pomerne mladou kapelou, ktorá svoj vznik datuje na rok 2020, ale nepochybujem, že chlapci hrávali už dávno predtým ako založili súčasnú zostavu. Názov kapely mi bol od začiatku povedomý, ale pomyslela som si, že som ho proste videla na nejakom plagátiku z koncertu. Keď som však začala pátrať (rozumej hodila som slovo hadonos do google), prvou zmienkou bolo, že ide o trináste súhvezdie zvieratníka. Ale ak sa povie zvieratník alebo zverokruh, väčšinou nás napadne 12 znamení, ktoré sú rozložené do 12-tich mesiacov roka a nejakým nezmyselným spôsobom nám na základe dňa narodenia hneď od počiatku prisúdia charakteristiky osobnosti, temperament a dokonca aj náchylnosť na ochorenia. Vždy som „milovala“ astrológiu. Ale predstavte si, hadonos je trinástym súhvezdím zvieratníka, ktoré sa do výberu magických 12 znamení už nedostalo. Na oblohe však svieti stabilne. Ktovie akú symboliku v tom vidí samotná kapela. Úvodné omáčky máme za sebou, tak sa poďme vrhnúť na album s názvom „Weightless“. Obal krásne korešponduje s titulom, keďže je na ňom mucha (alebo iný hmyz), ktorá s veľkými ťažkosťami nesie na svojom „chrbte“ cigaretu. Album obsahuje osem skladieb, texty sú v angličtine a minutážou mierne presahuje 25 minút, čo je taký priemer. Niekedy je menej viac, z čoho by si mali brať príklad niektoré kapely cez hodinu trvajúcimi nahrávkami, ktoré sa často ani nedajú vypočuť do konca. Doska štartuje skladbou „Instinct“ a na základe prvých sekúnd by si človek pomyslel, že si pustil nahrávku nejakej shoegaze kapelky. No následne sa rytmika zmení a od pôvodného žánrového tipu sme na míle ďaleko. Áno, niektoré gitarové riffy, postupy a rytmika vám môžu pripomenúť grungové kapely, ale ani zďaleka s Popradčanmi neostaneme v jednej žánrovej škatuľke. Vokál je príjemne chrapľavý a práve grunge je preň veľmi úrodnou pôdou. Ale naprieč celou doskou naďabíte na thrashové, crossover, či hard rockové prvky a nahrávka sa tým stáva veľmi rozmanitou. Pozvoľne sa nesúcu úvodnú skladbu s rockovým drajvom, chytľavým refrénom a príjemným gitarovým sólom strieda nakopávačka „Drowning“, ktorou sa nesie crossoverový sekačkový rytmus, ale pritom krásne melodický refrén je opäť veľmi chytľavý. A to sme len pri druhej skladbe! S každou ďalšou skladbou dokazujú chlapci obrovský talent pre tvorenie hitoviek. Myslím také tie koncertné odrhovačky, ktoré si s nimi bude spievať celý klub. Tretia hitovka „Mindless Puppet“ bola vydaná aj ako singel ešte pred samotným vydaním dosky a má všetko, čo by mala dobrá skladba pre širšie publikum obsahovať. Ústredná gitarová linka je jednoduchá, ľahko zapamätateľná, no má obrovský drajv a spolu s vystupňovaným vokálom občas až do screama vás proste zdvihne zo stoličky a musíte...

Čítaj ďalej
Recenzia – Demonic-eyed – Demonic-eyed 4 – 2022
mar24

Recenzia – Demonic-eyed – Demonic-eyed 4 – 2022

Musím sa priznať, že meno Demonic-eyed mi až dovtedy, ako som držal v ruke CD, nič nehovorilo. O to viac ma prekvapilo, že ide už o štvrtý dlhotrvajúci album. Ale nové kapely spoznávam veľmi rád, takže chuť do počúvania bola o to väčšia. Samozrejme, rovno som si dobehol aj starší materiál, nech sa viem zorientovať. Demonic-eyed si nerobia ťažkú hlavu s vymýšľaním mena pre albumy. Radovky sú všetky bezmenné, takže sa označujú len číslami. Jednotka vyšla v 2019 a každý rok sa číslo zvýši. Slušná kreativita a chuť tvoriť nový materiál. K tejto štvorici ešte pripočítajme EP Ohňooký z 2021 a diskografia je zosumarizovaná. Z počúvania doterajšej tvorby je jasné, že Demonoc-eyed mali svoje umelecké vízie ujasnené hneď od začiatku. Určitý vývoj a zmeny sa v rámci jednotlivých albumov dajú sledovať, ale kvalitatívne aj hudobne sú na veľmi podobnej úrovni. Trojica VladES (bicie), Luboshio (spev, gitara) a Mishyr (basgitara) usilovne drví prísnu a nekompromisnú zmes thrash metalu a hardcoru s trochou punku, a to všetko doplňujú fajn texty. Síce jednoduché, ale s jasným posolstvom a názorom. Načo zbytočne komplikovať, keď v jednoduchosti je krása. Skladba s jasnou štruktúrou, kde viete, čo je verš a čo refrén. Slayerovsky temná vybrnkávačka na začiatok skladby, potom poriadny ostrý riff, priamočiara, ale veľmi funkčná rytmika, to nemôže nič pokaziť. Zároveň treba povedať, že to síce jednoducho znie, ale mnohé bezzubé albumy sú dôkazom, že to treba vedieť. A Demonic-eyed vedia! Niektoré riffy pôsobia povedome, ale fungujú dokonale. Pokojne by mohli byť z dielne najväčších velikánov thrash metalového resp. extrémne gitarového sveta. Skladby nie sú nijak komplikované, po pár vypočutiach je album v hlave, ale tá energia, údernosť a radosť z hudby je krásny pocit. Mnohé refrény alebo dokonca celé texty si budete spievať sami. Osobne preferujem slovensky otextované veci, ktoré sú dokonale nafrázované a slovenčina do hudby perfektne sedí. Ale samozrejme aj anglicky naspievané skladby sú silné. Vyzdvihnem štvrtú položku s názvom Inkvizícia, ktorá je jednou z pomalších skladieb, ale je extrémne chytľavá a pre mňa je vrcholom albumu. Najviac sa od zvyšku líši sedmička An Opportunist, kde spieva Danny Will, pretože zmena vokálu je počuteľná. Páči sa mi agresívny ohlodaný zvuk, presne taký sa k tejto hudbe hodí. Je čistý, profesionálny, ale zároveň ako z koncertu. Niekedy počuť obmedzenia jednej gitary, ale naživo to bude znieť presne takto, žiadne triky. Nahrávalo sa u Mira Speváka v SPK Audio a produkciu robil Adam Mičinec. Obal, ktorého autorom je Robo Ivan, sa tematicky drží predchádzajúcich, aj tentoraz je tu svalnatý bojovník s ohnivými očami. Štvrtý album Demonic-eyed je nabitý energiou a výborne sa počúva. Samozrejme hovorím o tých, ktorí majú takúto hudbu radi, lebo...

Čítaj ďalej