Report – DEHUMANIZED, MALIGNANCY, ABNORMALITY, BENEATH, 26. apríl 2014, Collosseum Club, Košice
máj07

Report – DEHUMANIZED, MALIGNANCY, ABNORMALITY, BENEATH, 26. apríl 2014, Collosseum Club, Košice

Zverejnené v máj 7, 2014

Po dlhšej pauze opäť Košice navštívila smotánka „brutal“ death metalu. A to nie hocijaké, pre bežné publikum neznáme, veci, no pre nás „fajnšmekrov“ sú to doslova poklady. Kto by dakedy tušil, že raz k nám priamo prídu DEHUMANIZED, ktorí sa už vďaka albumu „Prophecies Foretold“ stali kultovou záležitosťou. MALIGNANCY patrili k najznámejšiemu menu. Ich svojské podanie technického brutal death metalu bolo vždy lákavé pre moje uši. ABNORMALITY prišli ukázať, ako aj malé žieňa vie natrieť pysky veľkým growlerom súčasnosti. Začiatok akcie patril mladíkom z Islandu, BENEATH, ktorí v týchto dňoch vydávajú druhý album „The Barren Throne“ a ten ma z prvých posluchov náramne baví. Ako vidíte, táto akcia nemala obísť žiadneho death metalistu a mala ich doviesť väčšie množstvo. To sa však nestalo. No nič, poďme sa pozrieť na to, ako to prebiehalo.   Začiatok akcie a teda aj vystúpenie BENEATH bolo posunuté o nejakú tú polhodinku. Nie však kvôli meškaniu kapely alebo technickým problémom, ale čakalo sa, či nezavíta ešte niekto. Ľudí bolo zatiaľ žalostne málo, asi 20 nás bolo pod pódiom a pár vzadu. Islandčania sa nenechali odradiť a spustili prvotriedny set. Ich premyslený a technicky vyspelý death metal, ktorý sa olízne aj o staré korene (najviac gitarové vsuvky ala MORBID ANGEL), naživo znel oveľa ráznejšie a mohutnejšie. Zvuk tomu pridával riadne grády (počas celej akcie nemám nejaké veľké výhrady k tomuto faktoru). Odohrali sa poväčšinou veci z nového albumu, no nezabudlo sa ani na staršie kúsky, kde dominovala titulná „Enslaved By Fear“, ktorá vyvoláva priam pocit metelice. Spevákovi to šlo (aj na dosť netradičný outfit na death metal) náramne, každá hĺbka či výška zapadla tam, kde mala. Veľmi vydarený začiatok akcie.     Príchod ľudí sa zastavil na číslo po 60-tke a pozornosť začala lákať drobná ženuška Mallika Sundaramurthy z ABNORMALITY. Asi 150cm vysoká, 50 kíl vážiaca, sympaticky pôsobiaca vokalistka v GORGASM tričku od prvého revu presvedčila ľudí, že taká Angela Gossow bude oproti nej sladká princezná. Útla Američanka vykúzlila zo svojho hrdla mohutnosť priam až Corpsegrinderových kvalít. Musím sa ešte priznať, že ich hudba ma z CD-čka veľmi nebrala, pripadalo mi to ako nejaký výcuc viacerých kapiel, no naživo to malo poriadne grády. Tá živelnosť s parádnym growlom a veľmi príjemným až zlatým vystupovaním speváčky mi vyčarovali úsmev na tvári, až nastala úplná spokojnosť. Jediné výhrady by som mal trochu k bubeníkovi, miestami mi to prišlo veľmi prešliapnuté. Perlička na záver: Načo boli gitaristovi celý čas slnečné okuliare?         Zo začiatku som si myslel, že akciu zakončia MALIGNANCY a tak som sa teraz vybral hneď dopredu, že pôjde o set DEHUMANIZED. Počúvam veľmi divné „pussycat intro“, následne sa spustí kanonáda, vravím si: Je to nejak veľmi technické. Ja trdlo! Veď to sú MALIGNANCY! Ich techničnosť mi čoraz viac začínala vadiť. Zbytočne veľa pretónovaných vsuviek a technických vychytávok, až...

Čítaj ďalej
Recenzia – „EMMURE“ – Eternal Enemies (Victory Records, 2014)
máj05

Recenzia – „EMMURE“ – Eternal Enemies (Victory Records, 2014)

Zverejnené v máj 5, 2014

Decká, je to tu! Dajte si svoje najfarebnejšie tričko, natiahnite svoje najužšie gate a zahoďte všetko svoje kuracie mäso, pretože je čas na nejaký seriózny HARDCORE!!!SXE#hc#vegan#whogivesashit… A kto je v roku 2014 povolanejší na reprezentovanie modernej HC scény ako práve EMMURE na čele s geniálnym Frankiem Palmerim? Pravdepodobne veľa iných kapiel , ale práve connecticutskí EMMURE sú momentálne viditeľní aj pre tých z nás, ktorí to až tak aktívne nesledujeme, a mne neostáva nič iné, ako zamerať sluchovody na ich novinku nazvanú „Eternal Enemies“. Ako znejú EMMURE v roku 2014? Približne rovnako ako v roku 2012 pri ich poslednom albume „Slave To The Game“, teda až na to, že gitary sú ešte viac naboostrované a napriek tomu ešte stále robia iba tichunký podmaz k spevu. Pre tých, ktorí zatiaľ nemali tú česť s týmto uskupením, EMMURE skoro ako už kultový TONY DANZA TAPDANCE EXTRAVAGANZA poprípade GLASS CLOUD s tým rozdielom, že používajú o niečo menej tónov ako vyššie spomenuté kapely a chýba im niečo také ako invencia alebo čo. Ak stále nemáte predstavu, EMMURE znejú ako HC kapela, ktorá sa aktívne podielala na skupinovom naskakovaní kapiel do vlaku nazvaného djent. Čo ale naozaj vyniká na tejto kapele, je práve ich frontman, Frankie Palmeri. Veď kto by sa nenadchol pri veršoch ako „No I don´t care what they want, I´ll never be what you want me to be“ (neverili by ste, koľko variácii na túto myšlienku dokáže tento človek splodiť) alebo „I´m fucking losing my mind, I think everything you do just makes me sick, Bullshit you say to get attention“ (nieje technicky človek, ktorý toto povie taktiež „attention whore“?), či klasická „I´m the realest motherfucker in the game“ (samozrejme, že je) alebo moja najoblúbenejší „Holy fucking shit“. Takéto a mnohé iné lyrické skvosty dávajú tušiť, že chlapci z EMMURE obľubujú takpovediac emo-macho vizáž a človek sa jednoducho musí pousmiať. Aby som nebol príliš zlý, EMMURE síce robia jednoduchú ba až primitívnu hudbu, ale ešte stále je tam cítiť aj ten skutočný zápaľ a chalani to podľa mňa robia aj preto, že ich to baví, nie len preto, že nasraní adolescenti im dávajú zarobiť. Zvukovo je nahrávka predsa len našlapaná (aj keď neoslní), a album má takmer až do polovice svojho hracieho času dobré tempo, ako hudba na odreagovanie určite neuškodí, avšak tí praví „madafakri“ sú už predsa len inde. Poviem to takto – pamätáte si LIMP BIZKIT, keď sa Fred Durst bral príliš vážne? Tak isto znejú a pôsobia EMMURE v roku 2014 a ich „Eternal Enemies“ je krásnym príkladom večného hľadania nepriateľov aj tam, kde nie sú. Ak by sa EMMURE brali menej vážne, išlo by o skvélu hopsačku, takto človeku tie texty po prvotnom pobavení akurát tak kazia dojem. Hodnotenie: 4/10 Recenzia: Sarkast Track List: 1.Bring A Gun To School 2.Nemesis...

Čítaj ďalej
Report – WATAIN, DEGIAL, 13.4.2014, Zlín Masters of Rock Cafe
máj03

Report – WATAIN, DEGIAL, 13.4.2014, Zlín Masters of Rock Cafe

Zverejnené v máj 3, 2014

Pekelné teplo, smrad, strach a rituál. Práve tieto slová vystihujú švédsku black metalovú kapelu WATAIN. Watain započal v 98. roku druhú vlnu black metalu, ktorú sprevádzal okultizmus a návrat ku koreňom satanistického black metalu. Po tých rokoch, a veru že ich nie je málo, Watain nestratil na autentickosti a stále svoje vystúpenia nesú rúcho strachu a vzývania diabla. Po vydaní albumu „The Wild Hunt“ nás nenechali dlho čakať a ohlásili neuveriteľné 30dňové turné s názvom „De Profundis Europea“. Na turné ich sprevádzala kapela DEGIAL, ktorá nám aj túto energickú show celú odštartovala. Oldschool death metalová kapela DEGIAL podala slušný výkon a aj napriek tomu, že mi nebola známa, ma zaujala a neodradil ma ani nevydarený zvuk či „stratený“ vokál v množstve hrdzavých gitarových tónov. Po krátkej odmlke sa začínal sálou niesť nervózny a vzrušený šum, ktorý nám prezrádzal že už sa to blíži. Horiace trojzubce, fakle a sviečky, zátišie zo zvieracích kostí, obrátené kríže, krv a očakávanie nám postavilo vlasy dupkom. Prvé tóny skladby „Night vision“ odštartovali šialenú, teatrálnu a okultnú jazdu s vynikajúcim zvukom. Bez zbytočných kecov koncert pokračoval a chrlili na nás jednu pecku za druhou. Erik Danielsson svoju úlohu „ako z hororu“ dokonale precítil a neraz ma napadlo, že vlastne to asi ani nehrá a naozaj čaká kedy sa jeho blízky priateľ menom Diabol zjaví na javisku. Po odohraní skladby „Wild Hunt“ kapela odišla z pódia, no o chvíľu sa vrátili, a odohrali ešte tri skladby. To, že už bol naozaj koniec, sme pochopili, keď ostal už len Erik na pódiu, ktorý si sám pre seba odriekal temné modlitby a dýkou rituálne a precízne uhasil posledné horiace sviečky. Dámy a páni, nech sa páči, SETLIST : 1.  Night Vision 2.  De Profundis 3.  Malfeitor 4.  Storm of the Antichrist 5.  Puzzles ov Flesh 6.  Devil’s Blood 7.  Sleepless Evil 8.  Legions of the Black Light 9.  Total Funeral 10.  The Wild Hunt ———————————- 11.  Outlaw 12.  Sworn to the Dark 13.  The Serpent’s Chalice Report:...

Čítaj ďalej
Report – Darkness Upon Liptov vol. 1, 19. apríl 2014, The Adventure Music Club, Liptovský Mikuláš
apr25

Report – Darkness Upon Liptov vol. 1, 19. apríl 2014, The Adventure Music Club, Liptovský Mikuláš

Zverejnené v apr 25, 2014

Liptov, oblasť plná salašov, kvalitných syrov a chutných bryndzových výrobkov. Tým je vo všeobecnosti známy. V našich (metalových) sférach je však známy vďaka silnej fanúšikovskej základni, LMDM, ktorá podporuje pomaly každú jednu akciu. Pre zmenu som sa vybral ja navštíviť ich rodné mesto a podporiť výborne vyzerajúcu akciu pod názvom „Darkness Upon Liptov vol. 1“. Odbiť si tu mala prvú verejnú premiéru kapela DARKTIMES, o ktorej ešte nik netušil, s akým black metalom vyrukujú. Ako som poznal gitaristu a organizátora v jednej osobe, Heňa, tak som to tipoval skôr do atmosférických alebo avantgardných vôd, no trafil som riadne vedľa. Domácu death metalovú pevnosť prišli obhájiť FEEL A CURSE, ktorých som ešte nemal tú česť vidieť naživo, z nahrávky mi však zneli prvotriedne. Netradične poňatý a progresívne poskladaný black metal prišli odprezentovať Zvolenčania NEVALOTH. Vlajkové lode prvotriedneho death metalu sa doplavili až z ďalekej krajiny belUSA, s pozmenenou posádkou pod názvom SUBURBAN TERRORIST. Zaklincovať to celé prišli temní death metalisti INFER z východnej metropoly. Zostava poskladaná fakt z prvotriedneho metalu našej krajiny a oceniť to prišla hotová halda ľudí! Už moje prvé kroky po klube mi našepkávali, že pôjde o veľmi vydarenú akciu. Ľuďmi sa to len tak hemžilo a to stále prichádzali ďalší a ďalší. Tesne pred začatím setu DARKTIMES dokonca bola riadna plnka, na ktorú som zvyknutý len na veľkých koncertoch, aj to v popredných radoch. Ľuďmi sa začali predierať nórski black metalisti, warpaint na tvári, ihlice po rukách, jáááj, veď to sú naši DARKTIMES. Žiadna avantgarda, ale poriadny black metal od podlahy, plný nórskeho tajomna a čiernočiernej atmosféry. Ozveny starých DARKTHRONE či GORGOROTH boli jasne počuteľné. Líčenie k tejto hudbe sa fakt nedá odpustiť. Najlepšiu prácu maskérka odviedla na Heňovi, ktorý vyzeral ako storočný druid z tých najstarších lesov, už len hubky na hlave chýbali a bolo by to dokonalé. Zvukovo boli gitary hmlisté a v pozadí, neviem, či je to práve „trademark“ týchto true black metal kapiel, pretože aj u väčších mien ako MAYHEM, GORGOROTH či CARPATHIAN FOREST som sa s touto záhadou stretol. Celé to niesla dopredu bubenícka mašinéria ako guľomet a spevákov klasický uškriekaný vokál tomu pridával všetko potrebné. Zrejme tu máme ďalšiu vlnu black metalu, žeby LMBM? Ako celok musím povedať, že ako premierové vystúpenie sa podarilo celkom slušne, black metalisti museli priam skákať nadšením. Pridal tomu aj fakt, že ich nechceli pustiť z pódia a vyžadovali si viac a viac. Domácu blackovú kuchyňu vystriedala death metalová. FEEL A CURSE sa taktiež po moderných sférach veľmi neobracajú, vychádzajú priamo od koreňov death metalu, či už americké zastúpenie DEATH alebo európske PESTILENCE v rokoch 90-tych. Technicky premakaná hudba so svojskou dávkou melodiky, celé zahraté rázne a s poriadnou dávkou energie. O vokálnu stránku sa tu stará jednak gitarista, poväčšine klasický growl, no tú extrémnejšiu a hlbokú stránku má na starosti bubeník a zvládal to fakt dôstojne. Zahraté bolo celé EP a pár nových...

Čítaj ďalej
Recenzia – VENDETA – „Face Beneath The Mask“ (DIY, 2013)
apr19

Recenzia – VENDETA – „Face Beneath The Mask“ (DIY, 2013)

Zverejnené v apr 19, 2014

Momentálne vo svete prebieha veľký boom mladých kapiel hrajúcich starý thrash metal spred 20 a viac rokov. Spolky ako LOST SOCIETY, HAVOK, EVILE, SUICIDAL ANGELS či WARBRINGER žnú úspechy každým jedným albumom, u prvých menovaných dokonca hneď debut vydala najväčšia metalová firma NUCLEAR BLAST. Na Slovensku to v poslednej dobe nie je inak. Pred chvíľou vyhrali súťaž Wacken Metal Battle mladí Banskobystričania ANSTRATUS so svojím dravým old school thrashom. Výnimkou nie sú ani Martinčania VENDETA, ktorí minulý rok vypustili svoj debutový zárez „Face Beneath The Mask“, na ktorý si teraz podrobne posvietime. Už od prvého zárezu do strún bude každému jasné, že moderné vplyvy a novodobé trendy túto kapelu zďaleka obišli. Presunieme sa pomaly 25 rokov dozadu ku spolkom ako KREATOR alebo SLAYER. Práve prví menovaní zanechali na Martinčanov najsilnejší vplyv. Prvá a zároveň titulná pieseň ako keby vypadla z ich albumu „Extreme Aggression“, samozrejme nielen tá. Riffy sú zase dosť často požičiavané od druhých menovaných. Samozrejme, takto by sme mohli menovať do zblbnutia a popísať celý zoznam kapiel, ktoré by sme v ich hudbe započuli. Čo je zároveň škoda, pretože o nejakej originalite tu reč nemôže byť. Dravosť, nespútanosť a neuveriteľná dávka energie, to sú hlavné atribúty chalanov. Nakopať riť všetkým „peacemakerom“ a vykričať sa na celú prehnitú spoločnosť , takéto pocity vo mne zanecháva táto nahrávka. Texty k tomu dolaďujú všetko potrebné. Rázna a priama kritika spoločnosti (náboženstvo, vojny, pretvárka…) ide ruka v ruke s hudobnou výpoveďou. Janov spev tomu tiež pridáva svoju dávku hnevu. Znie mi ako nevykričaný, mutujúci Mille Petrozza v stredoškolskom veku. Zato má poriadnu dávku eufórie a hlavne zlosti, ktorú chce previesť na nás a vykričať nám všetko potrebné priamo do xichtu, bez výnimky! Ak by bol zvuk zverený mne, pridal by som trochu viac rezavosti a ostria do gitár, bicie by si tiež žiadali trochu viac živelnosti a prirodzenosti, ale to sú už len také drobné chybičky krásy v tejto agresívnej zvukomaľbe. Neviem či dokonca oprávnene, veď ani samotní KREATOR nemali na začiatku kariéry bezchybný zvuk, aj keď možno viac živočíšnejší. Martinčanom sa podaril poriadny debutový zárez. Z albumu srší agresia, hnev, nenávisť, ale hlavne energia, ktorej majú na rozdávanie. Škoda, že o nejakú originalitu v žiadnom prípade nejde, no to svoje zahrali poctivo a s rešpektom. Na Slovenku sa črtá ďalšia „old school“ thrash metalová nádej s menom VENDETA! Hodnotenie: 7/10 Autor: Lukáš „Bukáčo“ Polák Tracklist: 01. Intro 1:15 02. Face Beneath The Mask 4:02 03. Bloody Hell 3:27 04. Lament Of Souls 4:35 05. Infinite War 4:00 06. The World Is Dead 4:11 07. Suicide 3:09 08. I ´M The God Of Mine 4:49 09. Holy War 2:18 10. Independent Perversion 4:36 Odkazy na kapelu: http://bandzone.cz/11vendeta11...

Čítaj ďalej
Recenzia – SONATA ARCTICA – “Pariah´s Child” (Nuclear Blast, 2014)
apr14

Recenzia – SONATA ARCTICA – “Pariah´s Child” (Nuclear Blast, 2014)

Zverejnené v apr 14, 2014

Tí, ktorí už roky rokúce očakávajú priamy návrat k speedmetalovým sypačkám z prvých dvoch albumov, nech sa tomuto albumu radšej oblúkom vyhnú. Tí, ktorým imponovali tvrdšie štruktúry z ďalších dvoch, zas bude prekážať výrazné koketovanie s popom, no a zas a znova progresívnejší prístup. Presne ten presadzovali fínski melodici na svojich posledných dielach, no a ak by som mohol porovnávať, Pariah´s Child je jednoznačne poznačený (death)aurou The Days of Grays s malými výletmi do komplikovanosti úžasnej Unie, doterajšieho vrcholu ich tvorivosti. Kapela sa síce pred jeho vydaním hrdo dušovala, že sa vracia ku svojim koreňom, ale aj keď sa na prvé počutie zdá, že je tomu naozaj tak, nahrávka je na to až príliš rafinovaná, nie však plytká. Priamočiarosť so závanom starých časov sa tu miestami nájsť dá, veď už prvý nasadený singel „The Wolves Die Young“ je podľa môjho skromného názoru klasická hitovka, akú SONATA do sveta už dlhší čas nevypustila. Predchodcovi Stones Grow Her Name takéto skladby akútne chýbali, iste so mnou súhlasíte. V tomto štýle sa dosť podarila aj štvrtá „Cloud Factory“, ktorá už ale balansuje na hranici gýčovosti, oddaným poslucháčom by ale táto skutočnosť veľmi nemala prekážať. Zo speedového cesta je uhnietená pieseň „Running Lights“, svižné tempo ale nedokáže zakryť priemernosť a pocit nutného zla. Oveľa pôsobivejšiu rýchlovku nájdete pod číslom päť v podobe „Blood“, znovu však podotýkam, neočakávajte žiadnu druhú „Wolf and Raven“. Výrazne atmosferické klávesové plochy zaslúžilého severského pijana Henrika Klingenberga otvárajú zaujímavo našľapanú rockovku „Half A Marathon Man“, s rock n´ rollom je spojená aj hneď nasledujúca „X Marks The Spot“ s humorným hovoreným príspevkom neznámeho chlapíka, ktorý si bľaboce de facto počas celého jej trvania o tažkom živote hudobníka. Tony Kakko sa ako vždy vybláznil v detailoch, takže obzvláštnenie a teatrálnosť je na minútovom poriadku. Aby som nezabudol, nováčik s umom štvorstrunovej hry, Pasi Kaupinnen, zapadol medzi chalanov rovnako dobre ako pred rokmi gitarista Elias Viljanen, dokonca sa podujal aj na produkciu albumu. Nájde sa miesto aj pre baladu „Love“, znejúcu ale skôr ako cover z repertoáru nejakej boyband akvizície typu Backstreet Boys. No a záver patrí majestátne epickej „Larger Than Life“, zhrňujúcej všetko, o čom je dnešná SONATA je, či už je to dobré alebo zlé, v dĺžke desiatich minút. Ponoriť sa do tejto skladby a porozumieť jej posolstvu je aj po piatom vypočutí dosť ťažké, určite sa ale nejedná o zlé dielko. Trpezlivosť sa tu nadmieru vypláca. Ťažko je to s touto kapelou. Sú kontroverzní, prešibaní, na druhej strane ale brutálne talentovaní a svojskí, no a ak ich počúvate dlho, ostáva vám len zmieriť sa s vycibrením ich unikátneho štýlu, alebo potom len kydať. Ja som sa už dávnejšie pridal k tým, ktorí prijali ich progresiu, aj keď pred dvoma rokmi som o tom ešte rázne pochyboval. Pariah´s Child je dobrý album s podareným obalom a podareným obsahom, ja ale...

Čítaj ďalej