Report – SIX FEET UNDER, VREDEHAMMER, NOX VORAGO, UZZIEL, HATE STORM ANNIHILATION, 10. december 2013, Collosseum Club, Košice

Vianočné sviatky a koniec roka sa nám nezadržateľne blížia, no Collosseum club si pre nás pripravil ešte jedno veľké prekvapenie. Po troch rokoch nás poctil svojou návštevou Chris Barnes so svojou kapelou SIX FEET UNDER. Oproti minulej zastávke si svoju družinu značne omladil. Na post basáka povolal Jeffa Hughella a na bubenícku stoličku si zasadol Marco Pitruzella, ktorí spolu drtili v takej mašinérií ako BRAIN DRILL. Ako predkapely si pozvali relatívne dosť neznáme spolky, ktoré majú na konte len nejaké EP-čka, maximálne jeden album. Black metalové vody budú zastupovať Nóri VREDEHAMMER, symfonické zákutia death/blacku nám odprezentujú NOX VORAGO, zaradenie metalcoristov UZZIEL som veľmi nepochopil a celé nám to mali otvoriť death metalisti HATE STORM ANNIHILATION. Táto zostava lákala jednak klasických death metalistov, no svoje mohli nájsť aj black metalisti alebo pátrači novej hudby.

Keďže som bol súčasťou organizačného tímu (bedňák), tak som bol v clube úplne od začiatku. Organizácia prebiehala bez problémov – príprava aparátu, ladenie a podobné nevyhnutné veci okolo prípravy koncertu prebehli načas, tak koncert mohol začať až neuveriteľne presne. Dokonca ako kukám na hodinky, tak mi prezrádzajú, že prvé tóny začali z pódia vychádzať o dve minúty skorej. Dvojčlenné zoskupenie HATE STORM ANNIHILATION na svoj handicap zahralo veľmi slušný set. Hudba, aj napriek tomu, že sa hralo v zložení gitara/spev a bicie, mala peknú mohutnosť a silu, povedzme niečo na štýl HATE ETERNAL spolu s temnou atmosférou poľských BEHEMOTH. Zvuk tentokrát prvej kapele vôbec neublížil, všetko znelo ako má. Na konci sa nám kapela poďakovala, že sme tak skoro došli, no skôr mi prišlo, že my sme sa mali jej poďakovať, že zahrala pred takým malým publikom. Veru, ľudí ešte nebolo bohviekoľko, aj keď pomaličky prichádzali.

Neviem, čí to bol nápad (alebo si zaplatili toho dosť), aby k väčšinovej deathmetalovej spoločnosti zaradili metalcore/thrashcore. Jednak sa to nehodilo a zároveň si nemyslím, že to bolo dostatočne kvalitné. Rakúšania UZZIEL na nás vypustili s pomerne mohutným zvukom svoju prevarenú a vyluhovanú verziu hore spomínaného žánru. Všetko by to možno ešte bolo v poriadku, no keď došlo na melodický spev, tak to sa mi tvár transformovala do nechutnej grimasy a z úst mi unikali samé nadávky. Falošné, strašne nasilu a zároveň sa to hralo na nejakú sladkosť. Tak toto chlapci nie, našťastie ho až tak často nepoužívali. Ľudí pred pódiom nebolo veľa, ani sa im nečudujem, tak sa kapela uchýlila k mimoriadnemu ťahu. Začali ľudí lákať na Jägermeister! Počas setu si dokonca neodpustili výstrel konfiet a celý čas sa prezentovali ako alkoholici. To zrejme aj boli. Nakoniec mi to celé prišlo až komické, ešteže to ani oni nebrali nejak extra vážne.

Späť ku vážnej hudbe, resp. poriadnemu metalu. Hudobne sa presúvame do Škandinávie, kde určitý čas zostaneme. Ako prví zástupcovia chladnejších vôd vystúpili Švédi NOX VORAGO. Už aj výzor protagonistov hlásal, že pôjde o klasickejší variant metalu. Keď by sme si odmysleli klávesy, ktoré mi miestami prišli až veľmi gýčové, trochu na štýl DIMMU BORGIR, tak by sme tu mali poriadny death metal z  90-tych rokov, čiže sme tu mohli zakopnúť o nejaký GRAVE, poprípade VOMITORY. Nechcem tým povedať, že klávesy boli celý čas nepodarené, to teda nie. Síce mi miestami prišli až prehnané, no našli sa aj pasáže, ktoré klávesy fajne dopĺňali a vytvorili peknú atmosférickú jazdu. Spevákov výkon možno označiť ako nadštandardný, prechádzal jednak hlbokými growl priekopami, až po uškriekané zákutie čierneho kovu. Kapela opäť vrátila vážnosť tejto akcii a pripravila pôdu pre nórske zlo.

Nórsky black metal je už sám o sebe riadny pojem, miestami až hraničiaci so sektárstvom, tak som od chalanov očakával poriadne zlo. Už príchod kapely VREDEHAMMER naznačoval, že warpaint alebo pichliače na rukách už vyšli zrejme z módy. Chalaniská, ktorých by si nerozlíšil od bežných fanúšikov metalu, spustili svoju verziu black metalu. Zo začiatku to vlastne ani black metal nebol, možno skôr black´n´roll, no časom začali aj pritvrdzovať. Spev sa tiež nepohyboval v nejakých true black metalových vodách, skôr sa tu išlo do hĺbky s občasnými melodickými vsuvkami na štýl avantgardných spolkov, po havraňom škreku by ste len ťažko naťahovali ucho. No najväčší problém som videl, resp. počul v tom, že gitarové black linky sa akosi rýchlo vytrácali až zanikali do prázdnoty, kde som musel až veľmi naťahovať ucho, aby som ich započul. Neviem, či to bola chyba zvukára, či hudobníkov, súdiť nejdem nikoho, no dosť to zamrzelo.

Došlo na to, na čo sa vlastne celý čas čakalo, prišiel čas vykopať death z hĺbky SIX FEET UNDER. V clube sa už nazbieralo celkom početné množstvo (okolo 170), a tak pravý masaker mohol začať. Zo začiatku, aj keď už to bolo dávnejšie avizované, zamrzelo, že sa pôjde len na jednu gitaru, čiže tým mi automaticky vypadla väčšina skladieb z posledných dvoch albumov, ale zase setlist poskladaný len na starých kúskoch tiež nie je na škodu, veď povedzme si na rovinu: Vzniklo vôbec od nich niečo lepšie ako prvé tri albumy? Ja si to nemyslím. Od začiatku na nás spustili poriadnu jazdu ich práchnivého strednotempového death metalu, v ktorom sú niečo ako králi. Gitarista Steve Swanson, aj keď v osamotení, zvládal svoje party bez problémov a celý čas išiel na plné obrátky. A teraz niečo ku človeku, o ktorom je vlastne SIX FEET UNDER. Chris prišiel na pódium evidentne s dobrou náladou, vtipkoval s publikom, burcoval ho…No najväčšiu pozornosť si zaslúžil jeho vokál, v ktorom je úplne jedinečný a vo svojom veku 46 rokov nakopáva prdel hocijakému faganovi z mladšej generácie. Jeho chrapčák znel ako zamlada, ku tomu jeho šialené výkriky, ktoré pílili uši (v dobrom), dopĺňali jeho výnimočnosť a nadčasovosť, s ktorou ich budoval. Nesmieme zabudnúť ani na jeho výzor (videli ste vôbec u niekoho dlhšie dredy?), ktorý skvele dopĺňal jeho maniakálny prejav, až sa mohlo zdať, že nám na pódium vypustili šialenca z kazajky. Taktiež nám nezabudol svojimi dredami v collosseu vymiesť prach v každom rohu, rozdať pozachá neposlušným fanúšikom vpredu, proste death metal ako má byť!

Akcia sa nám veľmi podarila. SIX FEET UNDER je stále kapela na vysokej úrovni, čo nám aj svojím vystúpením dokonale zaklincovala do pamäti. Vďaka ešte raz Lucasovi a Collosseum clubu za všetky akcie, ktoré pre nás tento rok spravili, a prajem im, aby aj v novom roku mali dostatok chute a sily! Zdar metalu, vidíme sa na akciách v roku 2014!

Autor: Lukáš “Bukáčo“ Polák
Fotky: Mišo Patz

[nggallery id=17]

Autor: admin

Zdieľaj