Recenze – Spineless Fuckers – Tales Of Extraordinary Madness (2022)
dec05

Recenze – Spineless Fuckers – Tales Of Extraordinary Madness (2022)

Zverejnené v dec 5, 2022

Musím se přiznat, že ačkoli o existenci těchto bezpáteřních mistrů vím dlouho a o českou grindovou scénu se zajímám s velkou radostí, Spineless Fuckers mě nějakým zvláštním způsobem obcházeli. Měla jsem je zafixované jako tu srandokapelu s prasoštěňátkama na obalu desky a s peckou Kokakola Kamion, takže si dovedete představit, že nejnovější počin Tales Of Extraordinary Madness mi pěkně vytřel zrak. Další překvapení – jak se sakra v sestavě Spineless Fuckers ocitl švédský kytarista Thomas Ahlgren? Jeho um mi byl známý z výborné Brutal Death metalové smečky Deranged, ale jeho přítomnost zde by mě opravdu nenapadla. Každopádně, zanechme mého lelkování a jdeme se na album podívat blíže. Tales Of Extraordinary Madness (není to narážka na Bukowskiho?) vám poskytne 25:25 minut velmi diverzního a barevného materiálu. Pokud nemáte přílišnou chuť na tupatupa kapely, pokračujte ve čtení, zde se totiž jedná o pěkný mix Grindu a Death Metalu, tudíž žádné blastovačky či tančírny v jednom kuse (což není samozřejmě vždy problém). Dalším výrazným aspektem je bez pochyb užívání velikého množství samplů, nejen jako intra/outra, ale jsou jemně napasované i do mozaiky skladeb. Nejčastěji se jedná o různé křiky, brek, halekání či lamentování, což odpovídá tematickému i grafickému obsahu, posledních 20 sekund alba vás přesune někam do Bohnických léčeben, kdyby byly skryté pod povrchem zemským a v pekelném žáru. Úplně ta stejná samplová pasáž album i otvírá. Když už jsme u toho halekání, přesuňme se k vokálům, ty totiž obstarává Reef, známý z kapely Mincing Fury and Guttural Clamour of Queer Decay, a nutno zmínit, že taktéž tvoří na albu velikou dynamiku. Tolik různých poloh, ve kterých se pohybuje byste ani nespočítali, předvádí jak kvalitní sytý growling, tak i pig squealy či srozumitelnější výkřiky a ano, je tu textová náplň. Ta je napsaná především v angličtině, avšak ve skladbě Homobicycle jsem zaslechla skandované ,,homo – kolo,“ asi jediné zaznamenatelné české slovíčko. Pokud jde o kytarovou složku, ta si dosti lebedí v Death metalových vodách (např. skladba If They are not Lost, they are Lost Forever s hezkou melodickou vyhrávkou). Velmi se mi zamlouvají i houpavé momenty a že jich tu je (Human Beast, Caterpillar in Toast), ty vás musí naživo donutit třepat palicí a rozhýbat vaše dinosauří hřbety. Vzhledem k tomu, že si v těchto dnech hodně pochutnávám na Brutal Death metalu, radost mi dělají i časté breakdowny/lehce slamové pasáže (Goodness by the Way, druhá polovina Homobicycle, Jack the Thief). Rytmické sekci taktéž nemám co vytknout, bicí nesypou v jednom kuse, ale když už, tak to stojí za to, jinak jsou poměrně variabilní a mají pěkný zvuk, stejně jako nahrávka celkově. Přestože nahrávání v Davosu trvalo 3 dny, zvuk nepůsobí nijak odflákle a i při autobusovém poslechu zůstával pěkně...

Čítaj ďalej
Recenzia – Old Tomb – Phantom Hour – 2022
dec01

Recenzia – Old Tomb – Phantom Hour – 2022

Zverejnené v dec 1, 2022

Pri mene Old Tomb by mali spozornieť všetci milovníci H.P. Lovecrafta, stoner doomu a rôzných temných kultov. Kapela minulý rok začala svoju púť EPčkom s názvom Heir To The Cosmic Throne (recenzia tu), v tomto roku nasleduje druhé EP Phantom Hour. V rovnakej zostave, teda Andrej Lencsés (vokály, gitara), Matej Takáč (basa, gitara) a Tomáš Dobi (bicie), len basu si tentoraz zobral na starosti druhý menovaný. Na hudobnom smerovaní sa nič nezmenilo, zachovaný zostal aj počet skladieb, len sa trochu natiahol čas a presiahol 20 minút. Totálna pomalá deštrukcia, ktorá sa nikde neponáhľa, lebo vie, že je nezvratná. Cthulhu sa dvíha z oceánu, voda pomaly steká, prastaré neľudské stavby sa vynárajú z mora. Stena gitarových riffov, dunivá seizmická basa, bicie pomaly diktujúce rytmus zániku a vokál obrovského monštra. Takto zneli Old Tomb na Heir To The Cosmic Throne, takto znejú aj na Phantom Hour. Prvá Cosmic Hearse pomaly buduje atmosféru a mohutne vrcholí v kozmickom chaose. Na prvý pohľad riffový monolit skrýva mnohé gitarové aj rytmické vychytávky. Stred EP tvorí kratšia titulná vec Phantom Hour, ktorá sa v druhej polke slušne rozbehne a ukáže, že Old Tomb vedia aj pridať. Ale príliš nechcú, ako potvrdí extra pomalý úvod poslednej Chthonic Crawler, ktorý sa v zhode s názvom naozaj plazí. Aj tu si zaslúžia pozornosť mnohé gitarové vyhrávky a zmeny tempa a nálad. Mohutný, kvílivý a zlovestný záver ukončuje tento príbeh a ja mám chuť počúvať odznova. PULP Studio a mix/master od Jakuba Spiszaka vytvorili nahrávke krásny dunivý priestorový zvuk, ktorý má všetko, čo si daný žáner vyžaduje. Parádny je aj minimalistický obal. Pre nezainteresovaného je Phantom Hour príliš jednotvárny, monolitický a nudný. Old Tomb nejdú nikomu v ústrety a svoj stoner doom metal hrajú nekompromisne. Veľmi kvalitný materiál, ktorý plynulo naväzuje na prvé EP a kompozične ide jednoznačne ďalej. Tento svet ovládajú šialené božstvá a pred skazou niet úniku. Kontakt: https://oldtomb.bandcamp.com/ https://www.facebook.com/oldtombdoom Hodnotenie: 8/10 Phantom Hour by Old...

Čítaj ďalej
Recenzia – Distax – Božská komédia – 2022
nov15

Recenzia – Distax – Božská komédia – 2022

Zverejnené v nov 15, 2022

Ak niekomu meno kapely Distax nič nehovorí, určite bude poznať niektorú z kapiel, kde hrajú jej členovia. Hlavná postava Andrej Bartek je na scéne veľmi aktívny, mimo iného je dôležitý v kapelách Human Humus, Rana a Diktät. Miyia hrávala v kapele Insane, Jožko stále bubnuje v Rozpore. A tak by sa dalo pokračovať. Takže aktuálna zostava Distax je: Samo (basa), Homár (gitara), Jožko (bicie), Andrej (vokály, gitara), Miyia (gitara, momentálne nehrajúci člen) a Dalibor (spev). Božská komédia je debutovým albumom zostavy, predchádzali mu 6way split z roku 2016 (kapely vypisovať nebudem) a split Question Authority s kapelou Concussa (2017). Materiál na nahrávku vznikal pozvoľna niekoľko rokov a na výsledok sa oplatilo počkať. Na bandcampe je album hudobne zaradený ako emocrust, neocrust, prípadne punk. Osobne v cruste nemám taký prehľad, aby som rozlišoval, čo presne znamenajú predpony emo a neo, ale je mi jasné, že drsný crust na štýl Wolfbrigade to nie je. Rytmicky sa žáner nezaprie, aj gitary často idú charakteristické riffy, ale celkovo sa objavuje veľa melodických motívov a v refrénoch aj čistý spev. Vďaka tomu sa Božská komédia posunie až do rockových končín. Spev je hodne emotívny, prechádza rôznymi polohami, od kriku, drsnejších polôh, cez melodický spev až po šepot. Aj vďaka nezvyčajnému frázovaniu pôsobí originálne a nahrávka získava jedinečný charakter. Mnohé melodické refrény sa často rozbiehajú natoľko, že poslucháč očakáva mohutný vrchol a rockovú hitovku, ale tieto motívy sú pomerne rýchlo ukončené. Možno škoda, ale je otázne, či by sa nestrácala intenzita a crustovosť nahrávky. Určite však ide o zaujímavé a prekvapivo chytľavé nápady. Božská Komédia (2022) by Distax Čo sa týka inštrumentálnej stránky, je počuť, že sa nad každým riffom a rytmom rozmýšľalo. Žiadne bezhlavé odieranie horných strún a rovný rytmus, ale množstvo vyhrávok a nápadov. Skladby sú intenzívne, treba dávať pozor, lebo opakovať sa väčšinou nebude. Každá skladba má jasný verš, refrén, v tých dlhších sa stihne prestriedať aj tempo a nálady. Pekne vygradovaný je aj samotný album, tesne pred koncom je jemnejšie Zmierenie, na záver ide drsná intenzívna skladba Znovuzrodený, ktorá prudko skončí a …ticho, koniec albumu. Dobre vymyslené. Z desiatky skladieb je jeden cover, konkrétne osmička Diktátor patrí kapele Hippie Killer. Cítiť z nej iný prístup k skladaniu a má aj inú štruktúru, ale celkovo zapadá a tieto rozdiely si všimnete len pri pozornom počúvaní. Album Božská komédia je textovo inšpirovaná rovnomenným dielom Dante Alighieriho, konkrétne časťou Peklo. Podľa očakávania, časť Nebo nie je v tvrdej hudbe príliš populárna ;) A sú to dobre urobené texty, majú zmysel aj posolstvo, všetko ako má byť. Keďže je Distax popradská kapela, voľba štúdia bola asi pomerne jasná. Najmä keď máte blízko šikovného človeka ako...

Čítaj ďalej
Ničiteľ – Anna – spolupráca viacerých labelov, 2022
nov14

Ničiteľ – Anna – spolupráca viacerých labelov, 2022

Zverejnené v nov 14, 2022

Niekedy príde taký stav, že stratím slová. Vo výnimočných prípadoch to býva aj z kvalitnej hudby, ale väčšinou to znamená, že mi akosi „vyschla studňa“. Zrovna nedávno presne toto nastalo. To sa spojilo so sychravým jesenným počasím a celkovo mojim depresívnym nastavením. A tak som mal problém sústrediť sa nejako vo väčšej miere na jednotlivé albumy a tak som radšej recenzie odsúval. Postupne sa však znova snažím nakopnúť a k takémuto mentálnemu rozpoloženiu mi posledných niekoľko dní robí spoločnosť album Anna od kapely Ničiteľ zo Spišskej Novej Vsi. Či je zrovna dobré určiť si ako soundtrack k takémuto psychickému stavu takto emotívne vypätú nahrávku, ktorá by vás relatívne mohla zraziť ešte hlbšie do nie veľmi príjemných stavov, tak to akosi neviem posúdiť. Rozhodne to však vie zanechať stopu. Či dobrú, či zlú, to netuším, ale hlbokú rozhodne. Prejdime tak trošku k predstavovačke. Ničiteľ fungujú od roku 2012, sú zo Spišskej Novej Vsi a hrajú v trojčlennej zostave (Tomáš – basa, Martin – bicie a Ondrey – spev). Inštrumentálna sekcia hrala predtým v kapele Qualludes (popravde, nemám potuchy o akú kapelu ide). A ja som si uvedomil, že som na koncerte Ničiteľ dokonca aj bol. Tento rok začiatkom leta v rámci akcie Lomoz v Hideparku v Nitre. Ak ich stránka neklame, tak Anna je ich šiestou nahrávkou (tretí album + tri splitká). Ak si niekto predstaví hudbu založenú striktne iba na rytmických nástrojoch, tak sa mu asi v hlave vynorí predstava o celkom primitívnych možnostiach hrania. Hm, obmedzená predstavivosť. Už prvú skladbu Kráľovské semä odkrojí hneď z úvodu brutálna basa, ktorá postupne tvorí riffy a bicie menia tempo zo stredného, do pomalého až po vkusne vložené sypačky. Miestami tam cítim taký závan Converge, rozumej niečo ako post hardcore, alebo ako to škatuľkovať (ak sa to vôbec dá). V podobnom duchu sa nesú aj ďalšie skladby. Celok albumu tvorí vlastne taká špirála nasiaknutá depresívnym bahnom, pretkávaná zúfalými výkrikmi a pazvukmi, kde vás kapela chytí za ruku ako Vergílius Danteho a pomaly sťahuje až do finálneho deviateho kruhu pekelného (skladieb na albume je tiež deväť, takže sa tak trošku pohrávam s mojou predstavivosťou). Napriek tomu sa z toho ubíjajúceho zvuku sem tam vynorí nejaký svetlejší bod, ktorý rozčesne tú temnotu navôkol. Myslím tým napríklad až takmer black metalovú záverečnú pasáž v Telo, v ktorom si. Aj keď o pár riadkov vyššie píšem, že hudba je založená striktne na rytmických nástrojoch, nie je tomu úplne tak. V skladbách Anna spí, Súhlas a záverečnej V korunách stromov (Pieseň pre naše dcéry) zaznie trúbka. Žiadny optimistický cajdák nečakajte, skôr ide o taký jemný dodatok melanchólie, ktorý dopĺňa túto temnú skladačku. Ruka v ruke s hudbou...

Čítaj ďalej
Recenzia – Solipsism – Our Night Never Ends – Sun & Moon Records – 2022
nov10

Recenzia – Solipsism – Our Night Never Ends – Sun & Moon Records – 2022

Zverejnené v nov 10, 2022

Konečne poriadny urban black metal! Na nahrávkach metalových kapiel sa často túlame divokou prírodou, ale na mestá sa často a neprávom akosi zabúda. Kapela Solipsism mestskú atmosféru spojila s poriadnou dávkou depresie a smútku. Recenzovanému albumu predchádzalo len EP Trhliny v (ne)skutočnosti z roku 2020, takže Our Night Never Ends je prvý album kapely, ktorá vznikla v roku 2018 v Banskej Bystrici a momentálne pôsobí v zostave Diavliv (vokál, klávesy, texty), Naer (gitary), Porenut (basa) a Asterion (bicie). Album je venovaný pamiatke Vlkana, „priateľa a pôvodného člena kapely“. Prechádzka nočným mestom Solipsism v sebe nesie množstvo temnej poetiky. Mnohé budovy sú schátrané a zanedbané, niektoré len pôsobia opustene a bez života. V uliciach sa túlajú rôzne stratené existencie, už je príliš neskoro na stretávanie opilcov a oneskorencov. Samota, chlad, úzkymi uličkami prefukuje studený vietor a občas jemne zaprší. Our Night Never Ends nie je striktná black metalová nahrávka, nie je to trve pvre BM, využíva mnohé odbočky, do ktorých sa čierny kov za svoju existenciu dostal. Rozvážny úvod Becoming The Void sa prelieva z pomalších temp na začiatku do rýchlejších, aby v závere nastúpil zmučený DSBM krik. Akoby sa z opusteného ústavu sa vynoril Trist a pripomenul svoju tvorbu. Aj v ďalších skladbách sa tempá striedajú, tremollo melódie a rýchle bicie prechádzajú do post-blackových a epickejších pomalších častí, v Don’t Follow Me, I’m Lost a umbrtkovsky nazvanej Svetlo (ne)existuje sa do melódie zapojí klavír a nekonvenčný prístup vyvrcholí coverom Jaromíra Nohavicu Mikymauz. Ten výborne zapadá do atmosféry albumu, Solipsism ho pretvorili na svoj obraz a striedanie melodického spevu a rýchleho blacku je perfektná kombinácia. Monotónnosť niektorých skladieb je v žánri pomerne bežná, hypnotický a pohlcujúci efekt je nepopierateľný, avšak pokiaľ nesledujem text ako výpoveď danej skladby, tak v niektorých prípadoch naopak pozornosť strácam. Album vyžaduje pozorného poslucháča naladeného na myšlienky autora, inak sa mení na jemne chaotické a nevýrazné dielo. K počúvaniu odporúčam prečítať aj texty, niektoré sú v slovenskom, niektoré v anglickom jazyku. Sú plné beznádeje, smútku a depresie, navyše napísané inteligentne a často poeticky. Náladu vám určite nezlepšia, ale toto celkovo nie album na rozveselenie, to je snáď každému jasné. Nahrávalo sa v Nihil Centrum, master robil Krystian Lukaszewicz z Black Aura Audio, mix mal na starosti basák Porenut a Krystian. Nádherný artwork, ktorý absolútne pasuje k nálade albumu, robili Silvia Ševcová a Adrián Mihálik. Jedine zoznam skladieb by som privítal niekde na dostupnejšom mieste, ale rozumiem, že by mohol pôsobiť rušivo. Solipsism vytvorili dielo s hustou pohlcujúcou atmosférou, ktoré dokonale doceníte hlavne v momentoch, keď vám nie dobre. V temných chvíľach bude album Our Night Never Ends chápavým spoločníkom. Prázdne a slabo osvetlené ulice tohto mesta...

Čítaj ďalej
Bloody Redemption – Hit to the Gore – Awakening Records, 2022
nov06

Bloody Redemption – Hit to the Gore – Awakening Records, 2022

Zverejnené v nov 6, 2022

Pred pár týždňami prebehol ďalší ročník Beluša Deathfestu a práve na tejto už tradičnej akcií sa mi dostal do rúk nový album kapely, ktorá v súčasnosti spolu so starými pardálmi z Dehydrated asi najviac reprezentuje old schoolový death metal z územia Slovenska (dobre, sú tu ešte Krudus a Funus, ale tieto dve kapely sa ešte len pomaličky rozbiehajú). Narážam samozrejme na Bloody Redemption. Tentokrát mi spadol do lona z rúk kapelníka Martina Fodora, takže som ho nemal pri sebe skôr ako kapela samotná (ako tomu bolo pri ich debute, hehe). V medzičase prišlo v kapele aj ku zmene za „škopkami“. Sú to síce už zhruba dva roky, ale na bubeníckom poste vystriedal Ladislava Dulaja Matúš Minich z Marturos, čo znamená, že o celú rytmickú sekciu sa Bloody Redemption delia práve s Marturos (Marián Švec má svoju basgitaru rovnako rozdelenú medzi tieto dve kapely). To by sme mali na úvod a pomaličky prejdime k samotnému albumu. Možno je dobré, že som si tento album nechal trochu uležať v hlave, pretože na prvé počutie mi prišiel tak nejako monotónny. Ako príklad môže slúžiť hneď úvodná skladba Unknown Evil (teda nasledujúca po intre No Lives Left to Live). Úvodných pár sekúnd akoby sľubovalo riff, ktorý vás položí na lopatky. Nič také sa však nestane. Kapela síce začne rezať do živého ako na predvianočnej zabíjačke, ale moje nadšenie sa nedostavilo. Taký ten wow efekt však príde až zhruba po minúte, keď sa toho riffu dočkáme a pomaličky sa vám aj ostatok skladby začne udomácňovať niekde v priestore medzi ušami. S rôznymi gitarovými aranžmánmi a s takou zlovestnou atmosférou sa vo veľkej miere pohráva Ancient Knowledge, čo je pre mňa asi najjasnejšia „hitovka“. Tá skladba má pre mňa všetko – okrem tých spomínaných chytľavých gitarových elementov je tam aj nejaká tá sypačka (nie až tak častý jav na tomto albume), refrén, ktorý pôsobí celkom nenútene a v neposlednom rade aj sólo, ktoré je ako taká poleva na torte. Skladba sa bez neho zaobíde, ale s ním je proste lepšia. V nasledujúcej titulke Hit to the Gore ma celkom prekvapila pasáž, ktorá vďaka recitovanému textu vyznieva až tak „morbidangelovsky“. Ja som síce fanúšik grindu a mám rád rýchlostné preteky v hraní, ale neviem či je to vekom, ale postupne mi začínajú viac a viac imponovať skladby, ktoré nemajú potrebu sa niekam hnať a vylejú sa na vás ako roztopená smola a celého vás do seba vcucnú. Do tejto kategórie by som zaradil The Dark Sides of a Human Soul, ktorá začne jemnou vybrnkávačkou a celou skladbou sa nesie taký pochmúrny podtón, čo ide ruka v ruke jednak s názvom skladby a aj samotným textom, ktorý...

Čítaj ďalej