Recenzia – Solipsism – Our Night Never Ends – Sun & Moon Records – 2022
nov10

Recenzia – Solipsism – Our Night Never Ends – Sun & Moon Records – 2022

Zverejnené v nov 10, 2022

Konečne poriadny urban black metal! Na nahrávkach metalových kapiel sa často túlame divokou prírodou, ale na mestá sa často a neprávom akosi zabúda. Kapela Solipsism mestskú atmosféru spojila s poriadnou dávkou depresie a smútku. Recenzovanému albumu predchádzalo len EP Trhliny v (ne)skutočnosti z roku 2020, takže Our Night Never Ends je prvý album kapely, ktorá vznikla v roku 2018 v Banskej Bystrici a momentálne pôsobí v zostave Diavliv (vokál, klávesy, texty), Naer (gitary), Porenut (basa) a Asterion (bicie). Album je venovaný pamiatke Vlkana, „priateľa a pôvodného člena kapely“. Prechádzka nočným mestom Solipsism v sebe nesie množstvo temnej poetiky. Mnohé budovy sú schátrané a zanedbané, niektoré len pôsobia opustene a bez života. V uliciach sa túlajú rôzne stratené existencie, už je príliš neskoro na stretávanie opilcov a oneskorencov. Samota, chlad, úzkymi uličkami prefukuje studený vietor a občas jemne zaprší. Our Night Never Ends nie je striktná black metalová nahrávka, nie je to trve pvre BM, využíva mnohé odbočky, do ktorých sa čierny kov za svoju existenciu dostal. Rozvážny úvod Becoming The Void sa prelieva z pomalších temp na začiatku do rýchlejších, aby v závere nastúpil zmučený DSBM krik. Akoby sa z opusteného ústavu sa vynoril Trist a pripomenul svoju tvorbu. Aj v ďalších skladbách sa tempá striedajú, tremollo melódie a rýchle bicie prechádzajú do post-blackových a epickejších pomalších častí, v Don’t Follow Me, I’m Lost a umbrtkovsky nazvanej Svetlo (ne)existuje sa do melódie zapojí klavír a nekonvenčný prístup vyvrcholí coverom Jaromíra Nohavicu Mikymauz. Ten výborne zapadá do atmosféry albumu, Solipsism ho pretvorili na svoj obraz a striedanie melodického spevu a rýchleho blacku je perfektná kombinácia. Monotónnosť niektorých skladieb je v žánri pomerne bežná, hypnotický a pohlcujúci efekt je nepopierateľný, avšak pokiaľ nesledujem text ako výpoveď danej skladby, tak v niektorých prípadoch naopak pozornosť strácam. Album vyžaduje pozorného poslucháča naladeného na myšlienky autora, inak sa mení na jemne chaotické a nevýrazné dielo. K počúvaniu odporúčam prečítať aj texty, niektoré sú v slovenskom, niektoré v anglickom jazyku. Sú plné beznádeje, smútku a depresie, navyše napísané inteligentne a často poeticky. Náladu vám určite nezlepšia, ale toto celkovo nie album na rozveselenie, to je snáď každému jasné. Nahrávalo sa v Nihil Centrum, master robil Krystian Lukaszewicz z Black Aura Audio, mix mal na starosti basák Porenut a Krystian. Nádherný artwork, ktorý absolútne pasuje k nálade albumu, robili Silvia Ševcová a Adrián Mihálik. Jedine zoznam skladieb by som privítal niekde na dostupnejšom mieste, ale rozumiem, že by mohol pôsobiť rušivo. Solipsism vytvorili dielo s hustou pohlcujúcou atmosférou, ktoré dokonale doceníte hlavne v momentoch, keď vám nie dobre. V temných chvíľach bude album Our Night Never Ends chápavým spoločníkom. Prázdne a slabo osvetlené ulice tohto mesta...

Čítaj ďalej
Bloody Redemption – Hit to the Gore – Awakening Records, 2022
nov06

Bloody Redemption – Hit to the Gore – Awakening Records, 2022

Zverejnené v nov 6, 2022

Pred pár týždňami prebehol ďalší ročník Beluša Deathfestu a práve na tejto už tradičnej akcií sa mi dostal do rúk nový album kapely, ktorá v súčasnosti spolu so starými pardálmi z Dehydrated asi najviac reprezentuje old schoolový death metal z územia Slovenska (dobre, sú tu ešte Krudus a Funus, ale tieto dve kapely sa ešte len pomaličky rozbiehajú). Narážam samozrejme na Bloody Redemption. Tentokrát mi spadol do lona z rúk kapelníka Martina Fodora, takže som ho nemal pri sebe skôr ako kapela samotná (ako tomu bolo pri ich debute, hehe). V medzičase prišlo v kapele aj ku zmene za „škopkami“. Sú to síce už zhruba dva roky, ale na bubeníckom poste vystriedal Ladislava Dulaja Matúš Minich z Marturos, čo znamená, že o celú rytmickú sekciu sa Bloody Redemption delia práve s Marturos (Marián Švec má svoju basgitaru rovnako rozdelenú medzi tieto dve kapely). To by sme mali na úvod a pomaličky prejdime k samotnému albumu. Možno je dobré, že som si tento album nechal trochu uležať v hlave, pretože na prvé počutie mi prišiel tak nejako monotónny. Ako príklad môže slúžiť hneď úvodná skladba Unknown Evil (teda nasledujúca po intre No Lives Left to Live). Úvodných pár sekúnd akoby sľubovalo riff, ktorý vás položí na lopatky. Nič také sa však nestane. Kapela síce začne rezať do živého ako na predvianočnej zabíjačke, ale moje nadšenie sa nedostavilo. Taký ten wow efekt však príde až zhruba po minúte, keď sa toho riffu dočkáme a pomaličky sa vám aj ostatok skladby začne udomácňovať niekde v priestore medzi ušami. S rôznymi gitarovými aranžmánmi a s takou zlovestnou atmosférou sa vo veľkej miere pohráva Ancient Knowledge, čo je pre mňa asi najjasnejšia „hitovka“. Tá skladba má pre mňa všetko – okrem tých spomínaných chytľavých gitarových elementov je tam aj nejaká tá sypačka (nie až tak častý jav na tomto albume), refrén, ktorý pôsobí celkom nenútene a v neposlednom rade aj sólo, ktoré je ako taká poleva na torte. Skladba sa bez neho zaobíde, ale s ním je proste lepšia. V nasledujúcej titulke Hit to the Gore ma celkom prekvapila pasáž, ktorá vďaka recitovanému textu vyznieva až tak „morbidangelovsky“. Ja som síce fanúšik grindu a mám rád rýchlostné preteky v hraní, ale neviem či je to vekom, ale postupne mi začínajú viac a viac imponovať skladby, ktoré nemajú potrebu sa niekam hnať a vylejú sa na vás ako roztopená smola a celého vás do seba vcucnú. Do tejto kategórie by som zaradil The Dark Sides of a Human Soul, ktorá začne jemnou vybrnkávačkou a celou skladbou sa nesie taký pochmúrny podtón, čo ide ruka v ruke jednak s názvom skladby a aj samotným textom, ktorý...

Čítaj ďalej
Recenzia – All The Fury – Layers – 2022
nov04

Recenzia – All The Fury – Layers – 2022

Zverejnené v nov 4, 2022

Keď Košičania All The Fury vydali pred štyrmi rokmi prvotinu Over The Line Of Meridian, zožali zaslúžené pochvaly, keďže išlo o veľmi zaujímavú kombináciu melodického death metalu s výdatným množstvom melodického spevu, ktorý bol navyše na veľmi vysokej úrovni. Po niekoľkoročnej pauze nadišiel čas na druhú nahrávku so stručným názvom Layers. Okamžite si určite každý všimne zmenu vokálov. Pôvodný spevák Tomáš Malý už v kapele nie je a nahradil ho Štefan Timko, ktorý využíva výhradne death metalový vokál. Dôsledkom toho je dosť odlišné vyznenie nahrávky, aspoň na prvý pohľad, ale kvalita zostala našťastie zachovaná. Zvyšok zostavy ostal rovnaký, teda Tomáš Šmida (bicie), Lukáš Bockanič (gitary), Ľubomír Mičko (gitary) a Marek Bacúr (basa). Rockový spev už na Layers síce nenájdete, ale mnohé pasáže a riffy by sa pokojne mohli nachádzať na sólovom albume takého Marka Tremontiho. Na opačnej strane stojí prísny death metal, aj klasický, aj melodický, niekedy doplnený hardcorovými sekanicami. Práve takéto nie úplne zvyčajné spojenie rôznych prvkov robí album Layers veľmi zaujímavým a pre mňa je to hlavný dôvod, prečo sa k počúvaniu stále vracať. Skladby sú prehľadne vystavané, žiadny chaos a nečakané zmeny sa nedejú. Napriek tomu neskĺznu do nudy, rozumná stopáž pesničiek dáva priestor na to, aby ste si užili verš aj refrén, vo väčšine prípadov gitarové sólo a primerané množstvo riffov a vyhrávok. Rovnako sa zbytočne netlačí na rýchlosť, rýchlejšie časti občas striedajú vyslovene relaxačné pasáže. Layers by All The Fury Hneď pri prvej Another Try sa vynoria skvelé harmónie na spôsob Depresy, coreovo sekaná je titulná Layers a päťka Fading Into History, melodickejšia rockovejšia tvár sa prejaví vo štvrtej Blind At Light. V každej položke sa dá nájsť nejaká vychytávka a ťažko hľadať zásadnejšiu slabinu. Možno by som v melodickom death metale hľadaj o čosi chytľavejšie a návykovejšie refrény, keďže pri bežnom počúvaní album jemne splýva. Veľkú pochvalu si zaslúžia texty, inteligentné a na death metal často netypické. Určite stoja za prečítanie. Zvuk od Martina Barlu je zárukou kvality, v niektorých momentoch sa mi zdali zbytočne vpredu bicie na úkor ostatných nástrojov. Inak všetko tak ako má byť, vyrovnané, neprehustené s vhodným pomerom potrebnej špinavosti a ostrosti. Obal podobne ako texty pre žáner pomerne nezvyčajný, ale o to viac zaujme. Nebudem nikomu tvrdiť, že ak nebude počuť Layers, tak príde o zásadnú nahrávku žánru. Takých sa urodí veľmi málo celosvetovo. Na druhej strane, spojenie melodického death metalu s prvkami hard rocku, ako to robia All The Fury, je originálne a hlavne veľmi dobre počúvateľné. Výborný prepracovaný album pre všetkých death metalových maniakov, ale aj pre tých, ktorí tento žáner väčšinou už nezvládajú. Kontakt: https://allthefury.bandcamp.com/ https://www.facebook.com/atf.metal/ Hodnotenie:...

Čítaj ďalej
Recenzia – Тишина (Tishina) – Увод… (Uvod…) – Hypnotic Dirge Records – 2022
okt12

Recenzia – Тишина (Tishina) – Увод… (Uvod…) – Hypnotic Dirge Records – 2022

Zverejnené v okt 12, 2022

Pamätáte si pôvodne srbskú kapelu Bane? Kvalitne urobený melodický black/death metal, ale už o nich nebolo veľmi dlho počuť. Možno je to aj tým, že hlavná postava kapely Branislav Panić sa presťahoval do Kanady, kde síce obnovil činnosť Bane s novou zostavou, ale výsledkom je len jeden radový album Esoteric Formulae z roku 2018. A ako s tým súvisí kapela, resp. projekt Тишина (Tishina)? Je to sólo dielo Branislava, ktorý tu predstavuje svoju víziu, ako by mal vyzerať melodický death/doom. Svoje kontakty v strednej Európe neprerušil a keď nám napísal o svojom novom projekte s ponukou na recenziu, tak som sa pozornejšie započúval. Nahrávka Увод… (Uvod…) má síce polhodinový hrací čas, avšak aj vzhľadom na žáner je označená ako EP. Päť alebo šesť skladieb (posledná položka je len minúta ticha – teda tishina), z toho jedna krátka medzihra, takže z čisto praktického hľadiska 4 skladby. Hudobne ide bez nejakých rozsiahlejších debát o typický death/doom s charakteristickou náladou, melódiami aj vokálmi. Slušný žánrový štandard je doplnený veľmi premyslenou a do najmenšieho detailu vyladenou kompozíciou. Bicie určujú pomalé, ale nie funerálne tempo, basa je naproti tomu často nezvykle hravá, gitara v niekoľkých vrstvách vytvára melancholické nálady. Netrpíme žiadnymi ťažkými depresiami, naopak, Увод… (Uvod…) vykúzli príjemný pocit ľahkého jesenného dažďa, sivej oblohy, farebných stromov a padajúcich listov. Nahrávka pôsobí hodne kompaktne, niekto by možno povedal jednotvárne, ale to záleží od toho, ako sa do nej ponoríte. Tempo je pomalé, ale nedá sa povedať, že by sa nemenilo. Veľmi pekné nosné melódie občas pripomenú velikánov ako My Dying Bride (a mnohých ďalších), ale k melodickým vokálom sa nedostaneme, všetko zaisťuje prísny hlboký growl. Ešte ďalšie meno som mal pri počúvaní na mysli a to slovenskú kapelu Distant Shapes. Tí sú však oproti Тишина (Tishina) komplikovanejší a temnejší. Zvuku z Hellsound Studia od Honzu Kapáka sa nedá nič vyčítať, celkom oceňujem aj nezvyčajný obal od Aleksandry Panić, doom často skĺzne do dosť gýčových sfér a toto je príjemná výnimka. EP vyšlo ako spolupráca troch vydavateľstiev, konkrétne Hypnotic Dirge Records, Satanath Records a The End of Time Records. Тишина (Tishina) a Branislav Panić na prvom EP Увод… (Uvod…) hrajú kvalitný melodický death/doom metal, ktorý fanúšikov žánru poteší, ale nič nové neprinesie. Remeselne veľmi dobre zvládnuté, avšak ak nie ste úplný maniak, tak aj zameniteľné. V konečnom dôsledku to však nevadí, počúvanie je veľmi príjemné. A na jeseň to platí dvojnásobne. Kontakt: https://tisinaofficial.bandcamp.com/ Hodnotenie: 7/10 Увод… by...

Čítaj ďalej
Recenzia – Jablká & Doom Vol.3 (kompilácia) – Jablká ďaleko od stromu – 2022
okt04

Recenzia – Jablká & Doom Vol.3 (kompilácia) – Jablká ďaleko od stromu – 2022

Zverejnené v okt 4, 2022

Už tretí diel kompilácie Jablká & Doom Vol.3 spojenej s blogom Jablká ďaleko od stromu opäť mapuje okrajové končiny českého a slovenského podzemia, v ktorých gitary vyludzujú nekonečné steny riffov a tempo je veľmi rozvážne. Osmička kapiel a projektov je zatiaľ možno hudobne najpestrejšia z doterajších dielov, ale stále zostáva verná pôvodnému zámeru. Recenzie na prvý a druhý diel kompilácie nájdete tu a tu. Začína sa z ostra, Mushrooms of Yuggoth vrstvia krásne špinavé riffy, v ktorých počuť vplyv napr. aj Eyehategod, len vokál je menej škrabľavý a celkovo je to menej drásavé. Pestrý, ale zároveň temný je post-HC metal Lvmen, kapely, ktorá existuje už od roku 1995. Skvelá práca so samplami, striedanie jemnejších melodickejších pasáží s brutálnymi, skladba je premenlivá a dejovo bohatá. Trochu oddychu doprajú Olaf Olafsonn and the Big Bad Trip, ale žiadna presvetlená idyla to nie je. Močiar, jemne folková atmosféra, akustické nástroje dopĺňa príjemne tajomná atmosféra. Tú prudko rozoženú Bongsilisk so svojím zadymeným riffovým inštrumentálnym buldozérom. Repetitívna ťažká gitara, pomalé tempo, pomalý, ale zaujímavý vývoj skladby, a vďaka tomu veľmi dobrý stoner doom. Ďalší Return of Pluto pôsobia na jednej strane veľmi hitovo v prípade grunge / rockových melodických častí s výborným spevom, ku ktorým tvoria kontrast ťažké riffové pasáže s growlom. Pestré a zaujímavé! Prísne sludge metalový Nikander pomerne svižne riffujú, ale nekompromisný vrieskaný vokál a inštrumentálny tlak a ťažoba robia svoje, skladba sa nepočúva ľahko. Čiže kvalitný materiál, sludge sa samozrejme nemá ľahko počúvať. Ďalšie uvoľnenie prinesie Blooming Stones. Gitara maľuje zaujímavé zvukové plochy, skôr kompozícia ako pieseň, ale je zaujímavé sledovať, kam sa dá s takýmto minimalizmom dôjsť. Záver tradične patrí dlhej skladbe. 0N0 sú už celkom známe meno, a ich komplikovaná, členitá hudba predstavuje pre mňa celkom výzvu. Kombinácia extrémnych žánrov zachádzajúca až do dronu si žiada svoj čas. A tu kompilácia končí. Z ôsmich interpretov som hudobne poznal len troch, takže päť nových mien. Jablká & Doom majú dobré skóre, stále pre mňa prinášajú nové podnety. A musím pochváliť veľmi dobrú dramaturgiu, teda poradie skladieb tohto výberu. Fyzicky opäť vychádza len na kazete, ale v troch verziách: biela Glass Walls of Limbo venovaná kapele Type O Negative, čierna Covid-19 Sex Orgies, ktorej názov hovorí za všetko, a modro-žltá Defenders of Mariupol, ktorá zdobí aj moju zbierku. Sympatická pocta Ukrajine, zisk z nej putuje organizácií Človek v ohrození. Kompilácia Jablká & Doom Vol.3 je výborný študijný materiál na objavovanie nových kapiel. Aj keď ich už poznáte, tak tento prierez svetom žánrov ako doom, stoner, sludge atď. si zaručene užijete. Veľmi dobrý počin! Kontakt: https://jablkadaleko.blogspot.com/ https://jablkadalekoodstromu.bandcamp.com/album/jablk-doom-vol-3 Hodnotenie: bez hodnotenia Jablká & Doom Vol.3 by Jablka daleko od...

Čítaj ďalej
Recenzia – Dvota – Antichiromantia – 2022
sep29

Recenzia – Dvota – Antichiromantia – 2022

Zverejnené v sep 29, 2022

Slovenská podzemná scéna má skôr tradičnejší charakter a niektoré trendy, ktoré otrasú metalovým svetom sa prejavia neskoro alebo vôbec nie. Aj keď takýto pocit samozrejme môže byť spôsobený aj tým, že dané kapely nikdy nevydajú album a nedozviem sa o nich. Dnes sa budem venovať práve spolku, ktorý som si virtuálne zaradil do šuplíka s kapelami, ktoré hrajú moderne a skúšajú niečo nové. Meno Dvota asi bude poznať málokto, album Antichiromantia je ich debutový, nenašiel som žiadne informácie o demonahrávkach alebo niečom podobnom. Rok vzniku je 2020, hudobníci nehrajú v ďalších x projektoch, takže skutočne úplne nová kapela? Pozornosť pritiahne nezvyčajný obal a aj jemne šialená promo fotka kapely, teda dua Lucas a Pekka, ktorí si medzi sebou rozhodili všetky nástroje, plus hlavný vokál druhý menovaný. Antichiromantia bola pre mňa spočiatku ťažko uchopiteľný album a sčasti taký ostal aj po mnohých vypočutiach. Moderný death metal, djentová alebo ak chcete Meshuggah chladná gitara, hodne groovy rytmika, vokál extrémny aj melodický, silné kontrasty medzi pokojnými a divokými časťami v rámci jednej skladby. Toto všetko tu nájdete a zmeny prebiehajú svižne, našťastie plynulo. Páni to na žiadnu žánrovú čistotu nehrajú, skúšajú, čo všetko znesiete a nechýba im nadhľad. Kto má rád smrteľne vážne braný metal, Antichiromantia nie je to pravé. Pri počúvaní som si niekoľkokrát spomenul na šialeného Kanaďana Devina Townsenda. Dokonca na všetky jeho hudobné obdobia, ak nerátam ambient a elektronické veci. Zvuk je samozrejme iný, ale nepredvídateľnosť spojená s množstvom nápadov a kvalitnými inštrumentálnymi výkonmi tu proste je. A v poslednej Tyresta sa ocitnete na brehu mora za zvuku čajok a spenených vĺn. Hudba je vrstevnatá a pestrá, často sa mnoho vecí deje pod povrchom, zaujímavé sú aj klávesové linky (a/alebo sample?). Basgitara má zvuk ako natiahnuté oceľové laná, často ide bláznivo svoje a nepozerá okolo. Ak si budete myslieť, že vás už nič nezaskočí, príde takmer bluesová časť v štvrtej oKKo. Niekedy je toho na mňa priveľa a bez chytľavejších častí, ktoré zaseknú svoj háčik v mozgu, sa ťažko orientujem. To môže mať dva následky: na jednej strane sa album neopočúva, na druhej to môžem vzdať a ďalej neriešiť. Zatiaľ aj v rámci prípravy na recenziu prevláda prvý prípad, ale albumu ešte niečo chýba, aby sa viac vzdialil tej druhej možnosti. Odporúčam prečítať si slovenské texty. Niečo budete rozumieť aj priamo, ale určite nie všetko. Skvelo poskladané veľmi nápadité šialené vízie, ktorým síce úplne nerozumiem, ale nevadí. Slovenčina do hudby sedí, žiadna trápnosť ani nič podobné. Jedny z najlepších slovenských textov! Produkcia, mix a master robil Simone Pietroforte v Divergent Studios v talianskom Bari, artwork pripravil Tomáš Hlavatý. K atmosfére albumu sa dobre hodia a dotvárajú jeho nepredvídateľnosť a...

Čítaj ďalej