Recenze – Milligan – Play Me (2023)
máj28

Recenze – Milligan – Play Me (2023)

Zverejnené v máj 28, 2023

Pojem Milligan je v našich krajinách vskutku čerstvý. Přesto se již naskytlo mnoho příležitostí, kdy jste se s nimi mohli setkat koncertně. První vystoupení proběhlo na vyhlášeném Pořezaném ksichtu vol. 7 v sychravém podzimním hávu, kde i přes prokřehlé prsty muzikantů bylo jasné, že v budoucnu se máme od tohoto spolku na co těšit. Ještě většímu publiku se pravděpodobně vystavili v rámci letošního Obscene Society festu v Pardubicích 29. 4. Co jsou teda tito barbaři zač? Kluci se dali dohromady v roce 2021 v jedné z vysokomýtských zkušeben. Nenechte se však zmýlit, o žádné hudební nováčky se nejedná. Zkušebna kdysi sloužila jako základna Thrash/grindové kapely Stolen Lives s poměrně dlouhou historií, v jejíž zádech, na bubenické stoličce, se dlouhé roky potil Honza. Ovšem, jeho srdci byly vždy bližší spíše death metalové hory mrtvol, a tudíž po rozpadu Stolen Lives nebylo na co čekat. Spřáhl se s kytaristou Pajusem (Dysangelium, ex-Confidance), ti kdesi ulovili nadaného baskytaristu Pepka (jediného kapelami nezkaženého), a nakonec si k mikrofonu přivlastnili Míru, mého soukmenovce z Trigonum Mortis. Jakožto přihlížející osoba ze sousední kapely mohu potvrdit, že herní prostory vypadají často po zkouškách Milligan jako po výbuchu. Velikým štěstím je, že tato energie nevychází naprázdno a jsou schopní ji přetavit i ve skladatelskou produktivitu – tvorba skladeb odsýpala a již na konci listopadu 2022 se na tři dny zavřeli ve vyškovském studiu Davos, kde pod dohledem Otyna nařezali 9 nových kousků. Album spatřilo světlo světa na konci letošního dubna a servíruje nám 40 minut ostrého energického materiálu, který mi evokuje jména typu Vomitory, Bloodbath, ale třeba i Carcass. Pravděpodobně i přičiněním Otyna Play Me vyznívá neskutečně fresh. Zvuk je konkrétní, a přesto ne přeleštěný či zbavený života. Jak vám již asi došlo, Milligan fungují na jednom kytaristovi, tudíž Pajusův rukopis má volnou plochu působnosti. Jeho riffy se vyznačují častými sekanými vyhrávkami a melodičností, spíše, než aby válcovaly či se pouštěly do výraznějších houpavých momentů. A hlavně – toto album nezpomaluje. Zajímavostí je, že zde nenajdeme žádná sóla, avšak i bez těch se dá žít.  Pajus v tom však není sám a je super, že Pepkova basa je mu rovnocenným partnerem, nekopíruje kytaru slepě za každých okolností. Nahrávce dodává správně na hutnosti a nejvíce na nás vykoukne na začátku Bloodhound Game a Fox in the Chicken Coop.  Druhým článkem rytmické sekce jsou Honzovy bicí, které albu dodávají na zuřivosti nejvíce i přes zmíněnou melodičnost kytar. Blastbeat sem, blastbeat tam, a klobouk dolů, protože jsou to právě bicí, které mohou dobré riffy povýšit či úplně shodit. A nad vším tím rámusem je samotný Míra, který se z mého pohledu během těch cca dvou let neskutečně posunul, respektive ze sebe umí daleko lépe vydat to, co jeho hrdlo skrývá. A že v něm má taky...

Čítaj ďalej
Mordum – In Peccato Mortali – Independent, 2022
apr26

Mordum – In Peccato Mortali – Independent, 2022

Zverejnené v apr 26, 2023

Vo februári ma trošku zahanbilo, že sa mi až v letopočte s číslom 2023 podarilo vidieť naživo kapelu Mordum (ako povedali tí pracovníci prístavu vo filme Krotitelia duchov 2, keď konečne zakotvil Titanic v New Yorku – neskoro, ale predsa). A pretože je čas pre mňa v poslednom období akosi relatívny, tak sa k písaniu recenzie dostávam až teraz. Ale zase album In Peccato Mortali navštevuje môj prehrávač pravidelne ako žiak hry na klavír, takže sa mi pekne rozležal v hlave. Aktuálny album je v podstate iba druhou radovkou (samozrejme by sa mali prirátať nahrávky Systems a Destroy Future, eventuálne prastaré demá Psychic Dissection a Spiritual Necropsy) a od predchádzajúceho And What Is the Truth? (2017) sa zostava premiešala ako balíček kariet. Kapelu opustili Marek Beluško a Gabi Antal (čo sa už ale udialo nejaký ten piatok dozadu), no a priaznivé vetry doviali k Mordum za bicie známe príklepové kladivo – Roba Kuzmu (Infer, Machina Baphometa, ex-Nomenmortis…). Tým pádom je aktuálna zostava Mordum totožná so znovu oživenými pekelníkmi Contempt, čiže Roman Köröši, Ľubo Lokša a spomínaný Robo Kuzma. Aby tu táto historická sonda nezabrala viac miesta ako je treba, tak si o tom čo to môžete prečítať v článkoch od Mrtvolky, konkrétne v recenzií na And What Ist the Truth? ( https://metalexpress.sk/2017/06/mordum-and-what-is-the-truth-support-underground-2017/ ) a v nie tak dávnom rozhovore (https://metalexpress.sk/2023/01/rozhovor-mordum-uz-davnejsie-som-uvazoval-spravit-song-v-slovencine-ako-by-to-asi-vyznelo-lebo-slovencina-a-death-metal-neviem-ci-velmi-idu-k-sebe-ale-preco-nie-skusili-sme/ ). Prejdime už ale k albumu In Peccato Mortali v celej jeho kráse. Úvod skladby Avaritia otvára peklom napáchnuté intro, kde praská drevo v ohni, niekto niečo šeptá a v diaľke počuť chorály (ak bývate na vidieku, tak to môže jemne pripomínať letnú grilovačku, ktorá sa pretiahla do ranných hodín, vy sedíte pri vyhasínajúcom ohni, váš na mol spitý kamarát sa vám snaží niečo „extrémne dôležité“ zdeliť a začína k vám doliehať uši trhajúci spev zo svätostánku… proste idylka). Nejde ani tak o totálny „vyhladzovák“ na úvod, ako to býva zvykom, ale Avaritia má viaceré polohy, kde sa hrá s atmosférou (samozrejme aj na nejakú tú sypačku sa tam nájde miesto). Mojim ušiam lahodia najmä gitary, ktoré majú taký ten šťavnatý zvuk driapania kože (neviem ako to inak opísať) z ktorého ide ochlpenie v momente do stavu erekcie. Hneď nasledujúca Superbia nás necháva hodených v epicentre vyháňania démonov, pretože intro pochádza z filmu The Exorcism of Emily Rose, kde posadnutá hlavná hrdinka predstavuje mená svojich neželaných návštevníkov (je to film inšpirovaný skutočným príbehom, tak ak by ste mali chuť vŕtať sa viac v téme, tak odporúčam aj film Rekviem (2006) a knihu Exorcismus Anneliese Michelové od Felicitas Goodmanovej). Vrcholom skladby sú také ťažké mučivé úseky, ktoré sú niečo ako nervová sústava a vďaka nim sa samotný track hýbe a naberá...

Čítaj ďalej
Recenzia – HADONOS – Weightless (2022)
apr05

Recenzia – HADONOS – Weightless (2022)

Zverejnené v apr 5, 2023

Popradská kapela HADONOS vydala na jeseň minulého roka dlhohrajúcu dosku „Weightless“, ktorú chlapci nahrávali v SPK štúdiu. HADONOS sú pomerne mladou kapelou, ktorá svoj vznik datuje na rok 2020, ale nepochybujem, že chlapci hrávali už dávno predtým ako založili súčasnú zostavu. Názov kapely mi bol od začiatku povedomý, ale pomyslela som si, že som ho proste videla na nejakom plagátiku z koncertu. Keď som však začala pátrať (rozumej hodila som slovo hadonos do google), prvou zmienkou bolo, že ide o trináste súhvezdie zvieratníka. Ale ak sa povie zvieratník alebo zverokruh, väčšinou nás napadne 12 znamení, ktoré sú rozložené do 12-tich mesiacov roka a nejakým nezmyselným spôsobom nám na základe dňa narodenia hneď od počiatku prisúdia charakteristiky osobnosti, temperament a dokonca aj náchylnosť na ochorenia. Vždy som „milovala“ astrológiu. Ale predstavte si, hadonos je trinástym súhvezdím zvieratníka, ktoré sa do výberu magických 12 znamení už nedostalo. Na oblohe však svieti stabilne. Ktovie akú symboliku v tom vidí samotná kapela. Úvodné omáčky máme za sebou, tak sa poďme vrhnúť na album s názvom „Weightless“. Obal krásne korešponduje s titulom, keďže je na ňom mucha (alebo iný hmyz), ktorá s veľkými ťažkosťami nesie na svojom „chrbte“ cigaretu. Album obsahuje osem skladieb, texty sú v angličtine a minutážou mierne presahuje 25 minút, čo je taký priemer. Niekedy je menej viac, z čoho by si mali brať príklad niektoré kapely cez hodinu trvajúcimi nahrávkami, ktoré sa často ani nedajú vypočuť do konca. Doska štartuje skladbou „Instinct“ a na základe prvých sekúnd by si človek pomyslel, že si pustil nahrávku nejakej shoegaze kapelky. No následne sa rytmika zmení a od pôvodného žánrového tipu sme na míle ďaleko. Áno, niektoré gitarové riffy, postupy a rytmika vám môžu pripomenúť grungové kapely, ale ani zďaleka s Popradčanmi neostaneme v jednej žánrovej škatuľke. Vokál je príjemne chrapľavý a práve grunge je preň veľmi úrodnou pôdou. Ale naprieč celou doskou naďabíte na thrashové, crossover, či hard rockové prvky a nahrávka sa tým stáva veľmi rozmanitou. Pozvoľne sa nesúcu úvodnú skladbu s rockovým drajvom, chytľavým refrénom a príjemným gitarovým sólom strieda nakopávačka „Drowning“, ktorou sa nesie crossoverový sekačkový rytmus, ale pritom krásne melodický refrén je opäť veľmi chytľavý. A to sme len pri druhej skladbe! S každou ďalšou skladbou dokazujú chlapci obrovský talent pre tvorenie hitoviek. Myslím také tie koncertné odrhovačky, ktoré si s nimi bude spievať celý klub. Tretia hitovka „Mindless Puppet“ bola vydaná aj ako singel ešte pred samotným vydaním dosky a má všetko, čo by mala dobrá skladba pre širšie publikum obsahovať. Ústredná gitarová linka je jednoduchá, ľahko zapamätateľná, no má obrovský drajv a spolu s vystupňovaným vokálom občas až do screama vás proste zdvihne zo stoličky a musíte...

Čítaj ďalej
Recenzia – Demonic-eyed – Demonic-eyed 4 – 2022
mar24

Recenzia – Demonic-eyed – Demonic-eyed 4 – 2022

Zverejnené v mar 24, 2023

Musím sa priznať, že meno Demonic-eyed mi až dovtedy, ako som držal v ruke CD, nič nehovorilo. O to viac ma prekvapilo, že ide už o štvrtý dlhotrvajúci album. Ale nové kapely spoznávam veľmi rád, takže chuť do počúvania bola o to väčšia. Samozrejme, rovno som si dobehol aj starší materiál, nech sa viem zorientovať. Demonic-eyed si nerobia ťažkú hlavu s vymýšľaním mena pre albumy. Radovky sú všetky bezmenné, takže sa označujú len číslami. Jednotka vyšla v 2019 a každý rok sa číslo zvýši. Slušná kreativita a chuť tvoriť nový materiál. K tejto štvorici ešte pripočítajme EP Ohňooký z 2021 a diskografia je zosumarizovaná. Z počúvania doterajšej tvorby je jasné, že Demonoc-eyed mali svoje umelecké vízie ujasnené hneď od začiatku. Určitý vývoj a zmeny sa v rámci jednotlivých albumov dajú sledovať, ale kvalitatívne aj hudobne sú na veľmi podobnej úrovni. Trojica VladES (bicie), Luboshio (spev, gitara) a Mishyr (basgitara) usilovne drví prísnu a nekompromisnú zmes thrash metalu a hardcoru s trochou punku, a to všetko doplňujú fajn texty. Síce jednoduché, ale s jasným posolstvom a názorom. Načo zbytočne komplikovať, keď v jednoduchosti je krása. Skladba s jasnou štruktúrou, kde viete, čo je verš a čo refrén. Slayerovsky temná vybrnkávačka na začiatok skladby, potom poriadny ostrý riff, priamočiara, ale veľmi funkčná rytmika, to nemôže nič pokaziť. Zároveň treba povedať, že to síce jednoducho znie, ale mnohé bezzubé albumy sú dôkazom, že to treba vedieť. A Demonic-eyed vedia! Niektoré riffy pôsobia povedome, ale fungujú dokonale. Pokojne by mohli byť z dielne najväčších velikánov thrash metalového resp. extrémne gitarového sveta. Skladby nie sú nijak komplikované, po pár vypočutiach je album v hlave, ale tá energia, údernosť a radosť z hudby je krásny pocit. Mnohé refrény alebo dokonca celé texty si budete spievať sami. Osobne preferujem slovensky otextované veci, ktoré sú dokonale nafrázované a slovenčina do hudby perfektne sedí. Ale samozrejme aj anglicky naspievané skladby sú silné. Vyzdvihnem štvrtú položku s názvom Inkvizícia, ktorá je jednou z pomalších skladieb, ale je extrémne chytľavá a pre mňa je vrcholom albumu. Najviac sa od zvyšku líši sedmička An Opportunist, kde spieva Danny Will, pretože zmena vokálu je počuteľná. Páči sa mi agresívny ohlodaný zvuk, presne taký sa k tejto hudbe hodí. Je čistý, profesionálny, ale zároveň ako z koncertu. Niekedy počuť obmedzenia jednej gitary, ale naživo to bude znieť presne takto, žiadne triky. Nahrávalo sa u Mira Speváka v SPK Audio a produkciu robil Adam Mičinec. Obal, ktorého autorom je Robo Ivan, sa tematicky drží predchádzajúcich, aj tentoraz je tu svalnatý bojovník s ohnivými očami. Štvrtý album Demonic-eyed je nabitý energiou a výborne sa počúva. Samozrejme hovorím o tých, ktorí majú takúto hudbu radi, lebo...

Čítaj ďalej
Recenzia – Antares – V – Metal Age Productions – 2022
mar16

Recenzia – Antares – V – Metal Age Productions – 2022

Zverejnené v mar 16, 2023

Keby sa stretli všetky kapely s názvom Antares, ktoré kedy existovali (minimálne podľa metalových archívov), tak by ich bol dostatok na menší dvojdňový festival. A objektívne zhodnotené, martinský Antares by boli jedným z headlinerov tohto festivalu. Skúsená kapela vznikla v roku 1994, ale albumy začala vydávať až v tomto tisícročí. Po nahrávkach Sad Hope (2001), Made in Fear (2003), Mind Collectors (2005) a Resurrection (2011) prichádza po viac ako desaťročí piaty album logicky a stručne nazvaný V. Nahraný bol v zostave Michal Miko (bicie), Juraj Mác (gitary), Michal Puškár (gitary), Peter Kaštil (vokál a basgitara) a Juraj Šimek (klávesy). V rámci prípravy na recenziu som si vypočul celú diskografiu, väčšinu albumov prvýkrát, len Ressurection som v čase vydania viackrát otočil. Antares nikdy nehrali zásadne originálne, vždy po svojom spracovali rôzne inšpiračné zdroje. Treba uznať, že kvalitou nikdy nešetrili a nahrávky sa počúvajú dobre aj dnes. Doomové prvky zostali na starších albumoch, rovnako aj modernejší groove zvuk predchádzajúcej Resurrection, na V sa hrá mocný death metal na viacero spôsobov. Album začne poriadne zostra, jednotka s krásne slovenským názvom „Pľuhavec“ má cannibalovský nekompromisný úvod, aj keď vokál nie je žiadny extrém a je celkom dobre zrozumiteľný. Skladba vrcholí parádnym refrénom, v ktorom je štedrá porcia melódií na spôsob Depresy. V nastúpenej ceste album pokračuje aj ďalej, ostré gitary v štýle zámorského death metalu sa striedajú s melodickým death metalom, nechýbajú gitarové sóla, ktoré zabrúsia až niekde k heavy metalu. V tretej „Keď človek nevie“ jemný vybrnkávaný úvod rozbije nekompromisný náklep, v šiestej „Ty ja my vy oni“ je intenzívna riffovačka odľahčená oddychovou pasážou v strede. Rýchlejšie časti sa niekedy pohrávajú s harmóniami typickými pre death/black metal, ale gitara tiež vie zjemniť až do hard rockových sfér. Death metal ako ho hrajú Antares nie je extrémny, lepšie výraz je intenzívny. Nálož nápadov, zmien tempa a nálad, riffy, sóla, to všetko sa na poslucháča valí a nedovolí mu vydýchnuť. Deathové vokály neraz doplní aj melodický spev, ale v extrémnejších chvíľach dosahuje riadnu kadenciu, v „Proti srsti“ chrlí ako Archspire. Chlapi sa neboja prekračovať hranice a svoje nápady zbytočne žánrovo neobmedzujú. Síce nič prevratné, ale som rád, že to nie je rutinné cvičenie na tému klasický death metal. Veľmi silnou stránkou V sú silné a jasné refrény, ktoré okamžite identifikujete a chytíte sa takmer na prvýkrát. V kombinácii s dobrými textami (niekedy anglicky, ale väčšinou slovensky) tvoria hlavné prvky, vďaka ktorým bez problémov rozlíšite skladby. Z nahrávky počuť profesionalitu, výborné hráčske schopnosti, ale zároveň aj obrovskú chuť hrať a tvoriť. Mohlo by sa to zdať samozrejmé, ale mnohé albumy toto nespĺňajú. Zvukovo je album ošetrený na vysokej úrovni, aj keď som si v niektorých...

Čítaj ďalej
Recenze – Mörghuul – Possessed By Demo (2022)
mar10

Recenze – Mörghuul – Possessed By Demo (2022)

Zverejnené v mar 10, 2023

Copak se nám to tu vylouplo, nemají snad mývalové z brněnské zoo vycházky? Nenechme se zmást, i přes podobný puch máme co dočinění s novou smečkou drhnoucí metal toho nejoldschoolovějšího zčernalého zrna. Mörghuul započali svoji nesvatou existenci již v roce 2019, ale až o dva roky později přišli s prvním promem v podobě singlu a EP The Beginning of Unholy Ride vydaném přesně v den pálení čarodějnic. Bylo nahrané v amatérském rapovém studiu, a opakovala se podobná situace jako když Mayhem nahrávali své legendární Deathcrush – nebyl zde nikdo povolaný se zkušenostmi, jak nahrávat metal, tudíž nahrávka disponovala ne zrovna kvalitním zvukem. Avšak, už tehdy bylo jasné, že se u nás bude jednat žánrově o docela velkou výjimečnost, protože zatímco v okolních státech se již semtam nořily kapely mající zalíbení v kombinaci Black, Thrash a Speed metalu a ortodoxní osmdesátkové estetice, zde žádný takový vlajkonoš nebyl. Během prodlevy mezi prvními nahrávkami a tímto počinem si zakládající členové Matěj Kunc (vokály) a Viktor Heža (kytara) ještě stihli skočit do jedné nejmenované blackmetalové kapely, ale brzy zjistili, že hraní se zapšklými  dědky opravdu není pro ně, a tak se plní motivace vrhli zpět na Mörghuul. Slovo dalo slovo, přidal se k nim ještě bubeník Dominik Šuchma z výborné mlátičky Refore, basák Adam a vrhli se za tím, co jejich srdcím bylo nejbližší. Teď už k samotnému Possessed By Demo. Jedná se o opravdu kratičké demo o délce 13 minut, obsahující jednu instrumentálku a tři neurvalé skladby. Otvírací Outbreak Of Possession mi svými kytarovými pick slidy trošku připomíná kanadské Revenge, ale opravdu jen atmosférou, jinak vás psychicky připraví na následující tři vály. Podobné kytarové hluky jste mohli postřehnout i u ranných Sodom, kteří klukům posloužili jako nepopřitelná inspirace, i kdyby jen podvědomě. Již při první skladbě Hellborn vám Matěj ukáže, jak umí krásně zaútočit náhodnými ječáky a přiblížit se Schmierovi z Destruction, když si to zrovna usmyslí během skřetího lehce black metalového projevu. Celkově jsou vokály zvukově dosti zastřené, což je malinko škoda, ale demu to výrazně neubližuje, nějak se ty vykřičené hlasivky z festivalu zakrýt musí. Následující Sabbath Night mi přijde kytarově nejsilnější, tento vál obsahující prosté primitivní, ale efektivní riffy, musí naživo strhnout i mrtvého. Za zmínku stojí také rytmická sekce, která i přes celkovou syrovost nahrávky plyne přirozeně a zároveň nerozsypaně v plné síle. Vše zní přesně jak má, aniž by to ztratilo cokoli z lidskosti. Refrén vybízející ke skandování vám naservíruje finální Blessed Rapist. V její jedné části během závěrečné minuty dema otevřené nejšílenějším výkřikem, se vám kapela jakoby rozhodne namlátit co nejvíce, abyste si pamatovali, že si nemáte pouštět takové hovaďárny. Nebo taky jo. A opakovaně. Škoda...

Čítaj ďalej