Recenzia – HADONOS – Weightless (2022)
apr05

Recenzia – HADONOS – Weightless (2022)

Zverejnené v apr 5, 2023

Popradská kapela HADONOS vydala na jeseň minulého roka dlhohrajúcu dosku „Weightless“, ktorú chlapci nahrávali v SPK štúdiu. HADONOS sú pomerne mladou kapelou, ktorá svoj vznik datuje na rok 2020, ale nepochybujem, že chlapci hrávali už dávno predtým ako založili súčasnú zostavu. Názov kapely mi bol od začiatku povedomý, ale pomyslela som si, že som ho proste videla na nejakom plagátiku z koncertu. Keď som však začala pátrať (rozumej hodila som slovo hadonos do google), prvou zmienkou bolo, že ide o trináste súhvezdie zvieratníka. Ale ak sa povie zvieratník alebo zverokruh, väčšinou nás napadne 12 znamení, ktoré sú rozložené do 12-tich mesiacov roka a nejakým nezmyselným spôsobom nám na základe dňa narodenia hneď od počiatku prisúdia charakteristiky osobnosti, temperament a dokonca aj náchylnosť na ochorenia. Vždy som „milovala“ astrológiu. Ale predstavte si, hadonos je trinástym súhvezdím zvieratníka, ktoré sa do výberu magických 12 znamení už nedostalo. Na oblohe však svieti stabilne. Ktovie akú symboliku v tom vidí samotná kapela. Úvodné omáčky máme za sebou, tak sa poďme vrhnúť na album s názvom „Weightless“. Obal krásne korešponduje s titulom, keďže je na ňom mucha (alebo iný hmyz), ktorá s veľkými ťažkosťami nesie na svojom „chrbte“ cigaretu. Album obsahuje osem skladieb, texty sú v angličtine a minutážou mierne presahuje 25 minút, čo je taký priemer. Niekedy je menej viac, z čoho by si mali brať príklad niektoré kapely cez hodinu trvajúcimi nahrávkami, ktoré sa často ani nedajú vypočuť do konca. Doska štartuje skladbou „Instinct“ a na základe prvých sekúnd by si človek pomyslel, že si pustil nahrávku nejakej shoegaze kapelky. No následne sa rytmika zmení a od pôvodného žánrového tipu sme na míle ďaleko. Áno, niektoré gitarové riffy, postupy a rytmika vám môžu pripomenúť grungové kapely, ale ani zďaleka s Popradčanmi neostaneme v jednej žánrovej škatuľke. Vokál je príjemne chrapľavý a práve grunge je preň veľmi úrodnou pôdou. Ale naprieč celou doskou naďabíte na thrashové, crossover, či hard rockové prvky a nahrávka sa tým stáva veľmi rozmanitou. Pozvoľne sa nesúcu úvodnú skladbu s rockovým drajvom, chytľavým refrénom a príjemným gitarovým sólom strieda nakopávačka „Drowning“, ktorou sa nesie crossoverový sekačkový rytmus, ale pritom krásne melodický refrén je opäť veľmi chytľavý. A to sme len pri druhej skladbe! S každou ďalšou skladbou dokazujú chlapci obrovský talent pre tvorenie hitoviek. Myslím také tie koncertné odrhovačky, ktoré si s nimi bude spievať celý klub. Tretia hitovka „Mindless Puppet“ bola vydaná aj ako singel ešte pred samotným vydaním dosky a má všetko, čo by mala dobrá skladba pre širšie publikum obsahovať. Ústredná gitarová linka je jednoduchá, ľahko zapamätateľná, no má obrovský drajv a spolu s vystupňovaným vokálom občas až do screama vás proste zdvihne zo stoličky a musíte...

Čítaj ďalej
Recenzia – Demonic-eyed – Demonic-eyed 4 – 2022
mar24

Recenzia – Demonic-eyed – Demonic-eyed 4 – 2022

Zverejnené v mar 24, 2023

Musím sa priznať, že meno Demonic-eyed mi až dovtedy, ako som držal v ruke CD, nič nehovorilo. O to viac ma prekvapilo, že ide už o štvrtý dlhotrvajúci album. Ale nové kapely spoznávam veľmi rád, takže chuť do počúvania bola o to väčšia. Samozrejme, rovno som si dobehol aj starší materiál, nech sa viem zorientovať. Demonic-eyed si nerobia ťažkú hlavu s vymýšľaním mena pre albumy. Radovky sú všetky bezmenné, takže sa označujú len číslami. Jednotka vyšla v 2019 a každý rok sa číslo zvýši. Slušná kreativita a chuť tvoriť nový materiál. K tejto štvorici ešte pripočítajme EP Ohňooký z 2021 a diskografia je zosumarizovaná. Z počúvania doterajšej tvorby je jasné, že Demonoc-eyed mali svoje umelecké vízie ujasnené hneď od začiatku. Určitý vývoj a zmeny sa v rámci jednotlivých albumov dajú sledovať, ale kvalitatívne aj hudobne sú na veľmi podobnej úrovni. Trojica VladES (bicie), Luboshio (spev, gitara) a Mishyr (basgitara) usilovne drví prísnu a nekompromisnú zmes thrash metalu a hardcoru s trochou punku, a to všetko doplňujú fajn texty. Síce jednoduché, ale s jasným posolstvom a názorom. Načo zbytočne komplikovať, keď v jednoduchosti je krása. Skladba s jasnou štruktúrou, kde viete, čo je verš a čo refrén. Slayerovsky temná vybrnkávačka na začiatok skladby, potom poriadny ostrý riff, priamočiara, ale veľmi funkčná rytmika, to nemôže nič pokaziť. Zároveň treba povedať, že to síce jednoducho znie, ale mnohé bezzubé albumy sú dôkazom, že to treba vedieť. A Demonic-eyed vedia! Niektoré riffy pôsobia povedome, ale fungujú dokonale. Pokojne by mohli byť z dielne najväčších velikánov thrash metalového resp. extrémne gitarového sveta. Skladby nie sú nijak komplikované, po pár vypočutiach je album v hlave, ale tá energia, údernosť a radosť z hudby je krásny pocit. Mnohé refrény alebo dokonca celé texty si budete spievať sami. Osobne preferujem slovensky otextované veci, ktoré sú dokonale nafrázované a slovenčina do hudby perfektne sedí. Ale samozrejme aj anglicky naspievané skladby sú silné. Vyzdvihnem štvrtú položku s názvom Inkvizícia, ktorá je jednou z pomalších skladieb, ale je extrémne chytľavá a pre mňa je vrcholom albumu. Najviac sa od zvyšku líši sedmička An Opportunist, kde spieva Danny Will, pretože zmena vokálu je počuteľná. Páči sa mi agresívny ohlodaný zvuk, presne taký sa k tejto hudbe hodí. Je čistý, profesionálny, ale zároveň ako z koncertu. Niekedy počuť obmedzenia jednej gitary, ale naživo to bude znieť presne takto, žiadne triky. Nahrávalo sa u Mira Speváka v SPK Audio a produkciu robil Adam Mičinec. Obal, ktorého autorom je Robo Ivan, sa tematicky drží predchádzajúcich, aj tentoraz je tu svalnatý bojovník s ohnivými očami. Štvrtý album Demonic-eyed je nabitý energiou a výborne sa počúva. Samozrejme hovorím o tých, ktorí majú takúto hudbu radi, lebo...

Čítaj ďalej
Recenzia – Antares – V – Metal Age Productions – 2022
mar16

Recenzia – Antares – V – Metal Age Productions – 2022

Zverejnené v mar 16, 2023

Keby sa stretli všetky kapely s názvom Antares, ktoré kedy existovali (minimálne podľa metalových archívov), tak by ich bol dostatok na menší dvojdňový festival. A objektívne zhodnotené, martinský Antares by boli jedným z headlinerov tohto festivalu. Skúsená kapela vznikla v roku 1994, ale albumy začala vydávať až v tomto tisícročí. Po nahrávkach Sad Hope (2001), Made in Fear (2003), Mind Collectors (2005) a Resurrection (2011) prichádza po viac ako desaťročí piaty album logicky a stručne nazvaný V. Nahraný bol v zostave Michal Miko (bicie), Juraj Mác (gitary), Michal Puškár (gitary), Peter Kaštil (vokál a basgitara) a Juraj Šimek (klávesy). V rámci prípravy na recenziu som si vypočul celú diskografiu, väčšinu albumov prvýkrát, len Ressurection som v čase vydania viackrát otočil. Antares nikdy nehrali zásadne originálne, vždy po svojom spracovali rôzne inšpiračné zdroje. Treba uznať, že kvalitou nikdy nešetrili a nahrávky sa počúvajú dobre aj dnes. Doomové prvky zostali na starších albumoch, rovnako aj modernejší groove zvuk predchádzajúcej Resurrection, na V sa hrá mocný death metal na viacero spôsobov. Album začne poriadne zostra, jednotka s krásne slovenským názvom „Pľuhavec“ má cannibalovský nekompromisný úvod, aj keď vokál nie je žiadny extrém a je celkom dobre zrozumiteľný. Skladba vrcholí parádnym refrénom, v ktorom je štedrá porcia melódií na spôsob Depresy. V nastúpenej ceste album pokračuje aj ďalej, ostré gitary v štýle zámorského death metalu sa striedajú s melodickým death metalom, nechýbajú gitarové sóla, ktoré zabrúsia až niekde k heavy metalu. V tretej „Keď človek nevie“ jemný vybrnkávaný úvod rozbije nekompromisný náklep, v šiestej „Ty ja my vy oni“ je intenzívna riffovačka odľahčená oddychovou pasážou v strede. Rýchlejšie časti sa niekedy pohrávajú s harmóniami typickými pre death/black metal, ale gitara tiež vie zjemniť až do hard rockových sfér. Death metal ako ho hrajú Antares nie je extrémny, lepšie výraz je intenzívny. Nálož nápadov, zmien tempa a nálad, riffy, sóla, to všetko sa na poslucháča valí a nedovolí mu vydýchnuť. Deathové vokály neraz doplní aj melodický spev, ale v extrémnejších chvíľach dosahuje riadnu kadenciu, v „Proti srsti“ chrlí ako Archspire. Chlapi sa neboja prekračovať hranice a svoje nápady zbytočne žánrovo neobmedzujú. Síce nič prevratné, ale som rád, že to nie je rutinné cvičenie na tému klasický death metal. Veľmi silnou stránkou V sú silné a jasné refrény, ktoré okamžite identifikujete a chytíte sa takmer na prvýkrát. V kombinácii s dobrými textami (niekedy anglicky, ale väčšinou slovensky) tvoria hlavné prvky, vďaka ktorým bez problémov rozlíšite skladby. Z nahrávky počuť profesionalitu, výborné hráčske schopnosti, ale zároveň aj obrovskú chuť hrať a tvoriť. Mohlo by sa to zdať samozrejmé, ale mnohé albumy toto nespĺňajú. Zvukovo je album ošetrený na vysokej úrovni, aj keď som si v niektorých...

Čítaj ďalej
Recenze – Mörghuul – Possessed By Demo (2022)
mar10

Recenze – Mörghuul – Possessed By Demo (2022)

Zverejnené v mar 10, 2023

Copak se nám to tu vylouplo, nemají snad mývalové z brněnské zoo vycházky? Nenechme se zmást, i přes podobný puch máme co dočinění s novou smečkou drhnoucí metal toho nejoldschoolovějšího zčernalého zrna. Mörghuul započali svoji nesvatou existenci již v roce 2019, ale až o dva roky později přišli s prvním promem v podobě singlu a EP The Beginning of Unholy Ride vydaném přesně v den pálení čarodějnic. Bylo nahrané v amatérském rapovém studiu, a opakovala se podobná situace jako když Mayhem nahrávali své legendární Deathcrush – nebyl zde nikdo povolaný se zkušenostmi, jak nahrávat metal, tudíž nahrávka disponovala ne zrovna kvalitním zvukem. Avšak, už tehdy bylo jasné, že se u nás bude jednat žánrově o docela velkou výjimečnost, protože zatímco v okolních státech se již semtam nořily kapely mající zalíbení v kombinaci Black, Thrash a Speed metalu a ortodoxní osmdesátkové estetice, zde žádný takový vlajkonoš nebyl. Během prodlevy mezi prvními nahrávkami a tímto počinem si zakládající členové Matěj Kunc (vokály) a Viktor Heža (kytara) ještě stihli skočit do jedné nejmenované blackmetalové kapely, ale brzy zjistili, že hraní se zapšklými  dědky opravdu není pro ně, a tak se plní motivace vrhli zpět na Mörghuul. Slovo dalo slovo, přidal se k nim ještě bubeník Dominik Šuchma z výborné mlátičky Refore, basák Adam a vrhli se za tím, co jejich srdcím bylo nejbližší. Teď už k samotnému Possessed By Demo. Jedná se o opravdu kratičké demo o délce 13 minut, obsahující jednu instrumentálku a tři neurvalé skladby. Otvírací Outbreak Of Possession mi svými kytarovými pick slidy trošku připomíná kanadské Revenge, ale opravdu jen atmosférou, jinak vás psychicky připraví na následující tři vály. Podobné kytarové hluky jste mohli postřehnout i u ranných Sodom, kteří klukům posloužili jako nepopřitelná inspirace, i kdyby jen podvědomě. Již při první skladbě Hellborn vám Matěj ukáže, jak umí krásně zaútočit náhodnými ječáky a přiblížit se Schmierovi z Destruction, když si to zrovna usmyslí během skřetího lehce black metalového projevu. Celkově jsou vokály zvukově dosti zastřené, což je malinko škoda, ale demu to výrazně neubližuje, nějak se ty vykřičené hlasivky z festivalu zakrýt musí. Následující Sabbath Night mi přijde kytarově nejsilnější, tento vál obsahující prosté primitivní, ale efektivní riffy, musí naživo strhnout i mrtvého. Za zmínku stojí také rytmická sekce, která i přes celkovou syrovost nahrávky plyne přirozeně a zároveň nerozsypaně v plné síle. Vše zní přesně jak má, aniž by to ztratilo cokoli z lidskosti. Refrén vybízející ke skandování vám naservíruje finální Blessed Rapist. V její jedné části během závěrečné minuty dema otevřené nejšílenějším výkřikem, se vám kapela jakoby rozhodne namlátit co nejvíce, abyste si pamatovali, že si nemáte pouštět takové hovaďárny. Nebo taky jo. A opakovaně. Škoda...

Čítaj ďalej
Recenzia – Origin Of Infinity – After The Slumber – Dead Maggoty Productions – 2022
mar07

Recenzia – Origin Of Infinity – After The Slumber – Dead Maggoty Productions – 2022

Zverejnené v mar 7, 2023

K prvému albumu kapely Origin Of Infinity The Last Day On Earth (recenzia tu) som si hľadal cestu dlhšie, pričom prvotný skepticizmus nahradila spokojnosť. Nakoniec sa k albumu pravidelne vraciam a obľúbil som si ho, dá sa povedať, že odolal zubu času a zásadne sa neopočúval. Takže moje očakávania pri druhej radovke After The Slumber boli nezanedbateľné. Základ kapely Origin Of Infinity tvorí Vladimír „Vladin“ Novák (gitara) a Miroslav „Levi“ Kočegura (bicie), ktorých na najnovšej nahrávke doplnil druhý gitarista Jakub Vácha. Ako je to s vokálom sa dozviete nižšie. Spomínaný debut často pôsobil ako zbierka nápadov, ktoré mali slušnú úroveň, ale neboli dostatočne rozpracované a rýchlo končili. Pomedzi to rôzne medzihry kúskovali dej albumu, a aj keď boli niektoré zaujímavé, v iných prípadoch opodstatnenie nemali. Aké zmeny sa udiali na druhom albume After The Slumber? Aj pri pohľade na zoznam skladieb a ich dĺžky je jasné, že samostatné ambientné veci neboli zaradené, ale sú zapracované v jednotlivých kompozíciách. Skladateľsky sa Origin Of Infinity výrazne posunuli, nápady sú prepracovanejšie a využité účelnejšie, vďaka čomu sa skladby vyvíjajú a nie sú príliš priamočiare. Čiastočne sa vytratil strojový neľudský chlad debutu, čo je trochu škoda, ale vyvažujú to spomínané komplexnejšie skladby. Aj žánrová pestrosť je väčšia, djentové a deathcoreové sekanie bolo doplnené hardcoreovou agresivitou v štýle Hatebreed, najmä po vokálnej stránke. Prekvapil ma black metalový úvod prvej Insomnium, pri ktorom som musel kontrolovať, či som si nepustil niečo iné. Tiež sa zvýraznili tech-death metalové prstolamy a pokrútené riffy – napríklad v trojke Soul Progress alebo nasledujúcej And The Sky Turned Red. Príjemne pôsobia aj jemnejšie meditatívne úseky na konci Insomnium, prípadne prvá polovica Voices II. Ich protiklad ku chladným sekaným a agresívnejším motívom prevzdušní nahrávku a spríjemní počúvanie. After The Slumber je hodne ostrá a natlakovaná nahrávka. Síce nejaké odľahčené pasáže majú svoje miesto, ale brutálnejšie pasáže drvivo prevažujú. Nástroje sú technicky prepracované a premyslené, vokál vystrieda niekoľko polôh. Je to samozrejme aj tým, že na albume sa vybláznili hneď dvaja vokalisti: coreovejší Tomáš „Hospi“ Hospodka v prvej polovici po skladbu s číslom 5 a potom od sedmičky prevezme žezlo deathmetalovejší Jiří Krš. Melodických momentov nie je veľa, strojový chlad a neprívetivosť dominuje. Niekedy to má pozitívny efekt vo forme vyššie spomenutej brutality a tlaku, niekde sa prejaví jednotvárnosť a slabá odlíšiteľnosť skladieb. Ktorá strana vyhrá však záleží najmä na prístupe a nálade poslucháča, a ochote ponoriť sa do hudobného sci-fi príbehu. Futuristická estetika, texty aj nálada pôsobí veľmi sympaticky a stále originálne. Zvuk už nie je taký šialene strojový a robotický ako na debute, ale (ne)zdravú porciu neľudskosti si zachoval. Hellsound Studio a Honza Kapák sú zárukou kvalitnej práce. Honza pomohol...

Čítaj ďalej
Face Defect – Face Defect – Ill Will Records, 2022
mar05

Face Defect – Face Defect – Ill Will Records, 2022

Zverejnené v mar 5, 2023

Keď som povedal, že niečo napíšem, tak to napíšem. Netreba mi to pripomínať každého pol roka. Aj keď v tomto prípade by to bolo vhodné. Niekedy minulý rok mi kolegyňa Mrtvolka posunula tento malý plátok asfaltu a ja som mal stále niečo iné na robote (alebo to aspoň tak vyzeralo). Ak by tento album podliehal skaze ako zelenina, tak by už z poličky na mňa výhražne zazeral ako cuketa, ktorú som si kúpil pred pár týždňami a uložil do chladničky. Na rozdiel od toho ex-zeleného plodu prírody, tento album nestráca nič na svojej chuti. Úprimne, nájsť nejaké hmatateľnejšie info o Face Defect je pomerne ťažká úloha (strohý Facebook aj Bandcamp, na Discogse nie sú vôbec…). Tak iba zbežne. Face Defect tvoria členovia kapiel Old Tomb, či Damato. Valia si ten svoj organizovaný rámus viac-menej v rámci hardcoru s niekoľkými štýlovými odbočkami, aby to trošku ozvláštnili (zas ale nie nejakými markantnými). Ak som dobre pochopil, tak táto placka je ich debutom a zároveň aj zatiaľ jediným materiálom. Vonku, teda cez rôzne streamy a podobné srandy, bol už od roku 2020. Do fyzickej podoby tento album dorástol minulý rok zásluhou vydavateľstva Ill Will Records z Maďarska (aspoň teda tak hádam, lebo maďarsky rozumiem asi päť slov a ani jedno v tom popise nebolo použité… edit., Ill Will Records sú nakoniec zo Slovenska). No a k samotnému albumu. Máme tu deviatku skladieb, ktoré ubehnú rýchlosťou prekaleného víkendu. Nie je to iba tým, že by ten album až tak bavil (čo ale zase baví, aby sme sa rozumeli), ale najdlhšia skladba má iba niečo letmo cez dve minúty. Držíme sa tu teda v rozmedzí asi jeden a pol minútových kúskov, ktoré sú natlakované ako bombičky do sodastreamu. Ostré riffy vyhrabané niekde z učebníc štýlu, výrazne bublajúca basa sťa variaci sa kotlíkový guláš, bicie, ktoré keby udávali tempo veslárom na lodiach, tak sa prázdne miesta na mapách stihnú vyfarbiť za jedno doobedie a nad tým všetkým šialený vokál s textami, ktoré síce neulahodia dušiam bažiacim po optimizme, ale privedú ťaživé myšlienky, ktoré si každý jedinec môže rozobrať podľa vlastnej ľubovôle. Z každého kúta tu na mňa dýcha Minor Threat alebo Cro-Mags (tým mimochodom v lete predskakovali). Úvod Ľudskej stonožky mi zase dosť evokuje Dead Kennedys. Ak teda patríte k fanúšikom vyššie spomínaných štýlotvorných kapiel, tak vám aj Face Defect pravdepodobne dokážu ulahodiť. Ak by niekoho zaujímal môj tip na songy, ktoré sa mne najviac uložili do šuflíčka v mozgu, tak ich nájdete pod číslami sedem a osem, teda Mám Strach (pekne sa z pomalého začiatku presunie rytmus až do hypersonického prefackania) a Stredovek je zajtra (vykrikovanie názvu skladby mi hlasovo pripomína až Freddyho z...

Čítaj ďalej