Toťka nitrianski bachari majú vonku nový album. Teda hej, ja viem, že pláva na hladine scény niekedy od marca, ale je stále aktuálny, tak čo, boha. Opäť
mi tak pristál v lone, podobne ako ten minulý menom Madhouse a ja sa mu teda s pomocou Budhovou, budem snažiť trošku preniknúť pod vrstvu hrošej kože.
Hneď tu skraja poviem, že obal sa mi veľmi nepáči. Je tam toho napchatého akosi priveľa, čo vytvára taký chaos farieb a tvarov. Ale ak to bol zámer, tak potom kvitujem. Ale mne ten o niečo jednoduchší a tak nejako „pinkfloydovský“ obal predchodcu sedel viac. Popojedem.
Som si tak trošku nabrnkol aj ten minulý album a prečítal som si moju recenziu, aby ma to nakoplo na požadovanú vlnu. Posunuli sa niekam Prison of My Life alebo zostali stáť na mieste, len s trošku obmenenou dekoráciou? Takto. Okolo štýlového zamerania kapely sa nepohlo nič. Stále je to melodickejší death metal, ktorý sa tak nenútene okolo vás motá väčšinou v strednom tempe, aby prišiel tvrdý úder na solar v podobe rýchlejšej veci ako napríklad titulná Purgatory. ALE! Je tu cítiť o niečo väčšia vyhratosť a skladateľské, no, nenazvem to rovno umenie, ale taká väčšia nápaditosť. Tu by som vyzdvihol úvodnú skladbu Gates of Evil s pomerne chytľavým hlavným motívom a najmä šmakóznym sóličkom ku koncu. Je zaujímavé, že skladby, ktoré si zakladajú viac
na atmosfére sú umiestnené skôr v prvej polovici albumu a o niečo väčšie sekanice sa krčia skoro na konci. Pod číslom šesť môžete nájsť môjho favorita (ak by to niekoho nedajboh zaujímalo…), skladbu Heresy. To, čo mi na nej najviac imponuje je to, že z nej sála určitá naliehavosť a nejakým zvláštnym spôsobom sa proste tlačí do uší. Vrátim sa ešte na chvíľku k tej mojej recenzií minulého albumu. Tak tam som spomenul, že z Prison of My Life je značne cítiť Illdisposed, Disbelief, Dark Tranquility a ja neviem ešte koho. Tentokrát by som pridal ešte jedno meno, ktoré ale že fest cítim zo skladby Ancient Spirits. Ide najmä o ten refrén, ktorý akoby len tak náhodou vypadol z pera tej imaginárnej kapely Dethklok z animáku Metalocalypse. Možno zvláštne prirovnanie, ale je to proste tam.
Chcel by som povedať (resp. napísať, no…), že keď som si album Purgatory pustil prvýkrát, tak mi iba tak ledabolo prebehol hlavou. Možno to bolo tým, že som si ho pustil ako podmaz k práci, neviem, ale trvalo to niekoľko posluchov, kým sa začal odhaľovať. Taká hanblivá striptérka, no (hehe). Nie je to album na prvý posluch (preto tie reči o hrošej koži v úvode). Trvá to chvíľu, kým tie ozubené kolieska v hlave správne zapadnú jedno do druhého. Odmena bude ale potom stáť za to.
Jedna jediná vec mi bola jasná ale už pri prvom počutí. Veľmi dobre zvládnutý a vyvážený hutný zvuk. Ako je známe, tak z Vomitoru nevylezie nejaký polotovar.
Na konci recenzie k Madhouse som napísal, že ich ďalší album ma pravdepodobne položí na lopatky, pretože tento predchodca ma nechal ležať zhruba v tridsať stupňovom uhle. To sa síce nekonalo, ale tie stupne postupne pribúdajú.
PS: Mal som ešte v pláne tzv. sprdung, že opäť chýbajú texty, ale prebehol som si rozhovor Mrtvolky s kapelou spred pár mesiacov, kde Ondro hovorí, že to je schválne. Takže nádych umeleckého tajomna stojí za tým. Budiš teda.
