FOTOREPORTÁŽ: Obituary a Grave v Bratislave
apr20

FOTOREPORTÁŽ: Obituary a Grave v Bratislave

Zverejnené v apr 20, 2011

Fotoreportáž z bratislavskej zastávky The European Metal Chainsaw Massacre Tour 2011 za účasti Pathology, Grave a Obituary.  Akcia sa konala 17.4.2011 v MMC Bratislava. FOTO: Martin...

Čítaj ďalej
Tesseract – One
apr12

Tesseract – One

Zverejnené v apr 12, 2011

Kapele Tesseract sa podarilo za posledný rok narobiť celkom pekný rozruch okolo svojho debutu One, a to najmä po uzavretí zmluvy s vydavateľstvom Century Media. Po vydaní EP-čka „Concealing Fate“ (ktoré obsahovalo 6 z 11 skladieb, nachádzajúcich sa na „One“) sa na nich od všadiaľ valila len samá chváľa a v mnohých kritikách sa objavili aj výrazy, ako „nová nádej nielen progresivného metalu“. K tomu ešte pripočítajme 2 videoklipy, koncerty v Európe a Indii (kde predskakovali Meshuggah) a máme na scéne novú „star“. Aká je teda náplň debutu tejto zázračnej kapely? Pre mňa osobne, keďže som už mal možnosť počuť jednak vyššie spomínané ep-čko a aj demá skladieb „April“, „Lament“ a „Nascent“, sa na albume nachádzali dokopy dve naozaj nové skladby. Vďaka tomuto hendikepu (za ktorý si môžem sám v podstate),bol pre mňa posluch „One“ príjemný, avšak kapela ma už nevedela dostať do kolien tak ako predtym. Čo však bude Tesseract znamenať pre tých, ktorý ich skladby ešte nemali možnosť počuť? V prvom rade treba spomenúť neskutočnú zvukovú produkciu a až kúzelne zvládnuté aranžérske remeslo. Tesseract na rozdiel od iných kapiel, ktoré hrajú metalovú hudbu založenú prevážne na rytmike dokázali ubrať z drive-u a vytvoriť tak podstatne éterickejšiu a vzdušnejšiu hudbu (podobne ako napr. Cynic). Žiadne prebasované plochy, ktoré by boli plné sekavých riffov Celý album sa odohráva najmä v strednom tempe, ale kapela sa nebojí aj jemne zrýchliť, či spomaliť. Veľký dôraz je tu na atmosféru a emócie. V takmer každej skladbe (možno okrem „Epiphany“) dotvára hudbu clean gitara, a to naozaj ušiam lahodiaca. Veľkým problémom je však skutočnosť, že už po niekoľkom posluche si uvedomíte, že všetky skladby sú založené na jednom jedinom princípe. Áno, album tak znie veľmi konzistentne a konkrétne u Tesseract je tento jednotiaci princíp naozaj kvalitný, avšak po čase začne trocha nudiť. Niečo podobné platí aj pre vokály, ktoré nie sú teda vôbec zlé, vysoký vokál v podobnej hudbe sa robí naozaj ťažko a niektoré momenty sú naozaj chytlavé a precítené, avšak už po prvej piesni „Lament“ má človek vlastnosť predvídať ako sa zachová spevák v danej situácii. Výkony muzikantov sú však ohromujúce, tak gradovať piesne ako to vedia Tesseract vie máloktorá mladá kapela. Po vypočutí skladieb „Origin“ alebo záverečnej „Eden“ sa budete zaručene ešte chvíľu vznášať v iných sferách a až po chvíle z tohoto stavu precitnete. Tesseract prišli so silným materiálom, kde sa kĺbia progresívna rytmika s atypickou, ale aj tak dobre znejúcou melodikou a spolu vytvárajú svet plný emócii a neskutočného množstva odtieňov. Albumu však podľa mňa uškodilo príliš veľké vypúšťanie skladieb do éteru ešte pred vydaním albumu, vďaka čomu už človek nebol až tak prekvapený pri počúvaní albumu. Nič to však nemení na tom, že ak vám vyššie spomínané ingrediencie nevadia, ba až vám imponujú, tak si treba tento album zohnať. Sarkast 7/10 One 01. Lament 02. Nascent 03. Acceptance...

Čítaj ďalej
Sandbridge – Schyza
apr04

Sandbridge – Schyza

Zverejnené v apr 4, 2011

Budem hneď na začiatku úprimný… úprimný k slovenskej metalovej scéne. Nebavíš ma veľmi. Buď sa jedná o žáner metalu, ktorý mňa osobne nezaujíma, alebo je to jednoducho nevýrazné, ako keby iba tak na kolenách zbúchané a nedotiahnuté. Nevieš si predstaviť však milá scéna, ako si ma neskutočne potešila, keď sa z tvojích útrob tento rok vynoril album Schyza od popradských Sandbridge. Do minulého mesiaca pre mňa  neznáma melodeathová kapelka na čele so sympatickou speváčkou Tinou vydala tento rok svoj debut, poďme sa teda pozrieť čo nám ponúka. Už od úvodnej piesne „Fear“, je človeku jasné, že aj keď sa jedná o debutový počin, hudobníci tejto formácie nie sú žiadni zelenáči. Vynikajúci živelný zvuk možno nieje ten najlepší na svete, ale účel spĺňa na jednotku. Hneď prvé riffy vás totiž dostanú do pozoru, a či chcete alebo nie, tak už v prvých momentoch viete, že tieto skladby si ešte určite niekedy pustíte. Čerešničkou na torte je však spev. Či sa jedná o čisté vokály alebo o growl, oboje je perfektne zvládnuté, jedná sa o veľky plus pre kapelu. Veľká pochvala speváčke. Treba povedať, že kapela neprichádza síce s ničim zbrusu novým, ani v danom žanri, avšak skladby sú neskutočne chytlavé a je v nich počuť veľký zápal hudobníkov pre vec a tak celý album znie čerstvo a neokukane. Rýchle a naozaj tvrdé riffy sa striedajú s kvalitnou melodikou. Kapela vie kedy má vsadiť na rýchlosť, kedy použiť sekavé riffy a nebojí sa ani spomaliť. Bicie nie sú prehnane komplikované a spolu s basou tak vytváraju fungujúci a pevný základ pre gitary a spev. Celý album znie dynamicky a tých 32 minút hracieho času vás ani nemá možnosť nudiť. Veľkým plusom je, že skladby vôbec nesplývajú (čo je v melodickom deathe momentálne ojedinelé) a spolu vytvárajú kompaktný celok. Znova treba podotknúť, že veľký podiel ma na tom hlavne vokál a tak skladby „My Dream“ alebo dravá „Full Of Despair“ vám pôjdu ťažko z hlavy. Najsilnejšou skladbou je však bezkonkurenčne akustickou gitarou začínajúca „Infernal Turbines“, ktorá neskôr prejde do jedného z najchytlavejších riffov, aké som mal možnosť v poslednej dobe počuť. Aby som však len nechválil, treba povedať, že predposledné dve skladby mi prídu trocha slabšie ako zvyšok albumu a najmä skladba „Gorki“ ma asi najmenej bavila. Zatváračka „My Crying“ ma však znova poriadne nakopla svojími svižnými gitarami. Čo dodať? Sandbridge ma nesmierne potešili a dokázali mi, že aj slováci vedia vytvoriť naozaj kvalitný materiál, ktorý sa oplatí si zohnať. Album nie je zbytočne dlhý, neopočúval sa mi po prvých troch posluchoch a hlavne, má svoje špecifické čaro a neskutočne chytlavé a nevtieravé sóla.  Dávam preto 8/10, pretože takýto materiál si to zaslúži. Sarkast 8/10 Schyza 01. Fear 02. My dream 03. Born again 04. Infernal turbines 05. Full of despair 06. Gorki 07. Start to be afraid 08. My crying WEB: Official , Facebook ,...

Čítaj ďalej
Periphery, Monuments, The Safety Fire – Chelsea, Viedeň 17.2.2011
mar15

Periphery, Monuments, The Safety Fire – Chelsea, Viedeň 17.2.2011

Zverejnené v mar 15, 2011

V jeden pochmúrnejší februárový štvrtok sa v hlavnom meste našich západných susedov odohrávalo v malom klube usadenom priamo pod koľajami metra niečo skutočne nevídané. Do mesta totiž prišli predviesť svoje umenie skutočne vyhlásení gentlemani, a to až z ďalekých západných zemí za morom. Hovorím samozrejme o koncerte akýchsi „leaderov“ modernej metalovej scény, o ktorých sa (teda najmä o Periphery na čele s uznávaným Misha Mansoorom) v poslednej dobe čím ďalej tým viac hovorí. Očakávania preto boli teda celkom vysoké. Klub sa nachádzal neďaleko od centra Viedne a bol situovaný na skutočne romantickom mieste. Vnútrajšok bol na moje prekvapenie o niečo väčší než sa mi zdal na fotkách, avšak stále  sa jednalo o vcelku malý priestor (menší ako Randál pre lepší obraz). Prejdem však k veci. Niečo pred deviatou, potom ako si návštevnici poobzerali merchandise a odložili svoje tašky sa objavili na pódiu The Safety Fire a bez zbytočných rečí sa do toho  obuli. A že nálož to bola skutočne solidná. Gitaristi svojimi nástrojmi demonštrovali, ako sa hrajú technické a pritom stále chytľavé melódie, zatiaľ čo bicie spolu s basou pevne držali spodky za pačesy. Skutočne čerešničkou na torte bol ale vokalista, ktorý svojím v dobrom slova zmysle „zvláštnym“ prejavom na seba vedel strhnúť pozornosť v tých správnych momentoch. Počas svojho krátkeho setu stihli zahrať štyri skladby zo svojho minuloročného EP-čka „Sections“ a nezabudli ani načrtnúť veci budúce skrz úplne novú pieseň. Zvuk bol naozaj neuveriteľne agresívny, ale hlavne krásne čistý, a to sa týka aj ostatných kapiel. Jediným zvukovým problémom (ktorý mali bohužiaľ aj následujúce dve kapely), bol príliš slabý spev, ani jedného zo spevákov nebolo úplne dobre počuť, keď spievali čisto. Po výbornej predkapele prišli na rad Monuments, britská kapela, v ktorej figurujú členovia dnes už takmer legendárnych Fellsilent. Už po prvých tónoch ich setu bolo jasné, o čom celé ich vystúpenie bude. Strojovo presná zabijácka rytmika v podaní nekompromisných sedemstruniek s až industriálnym feelingom, mašina s dvoma vokalistami ako utrhnutými z reťazí, ktorí dokreslovali celé to zbesilé a sekavé riffovanie. Lahoda pre uši a najmä hudba, ktorá skutočne znela neokukane a najmä energicky, takmer úplne každy v publiku sa hýbal v rytmoch tejto monumentálnej kapely. Monuments najprv zahrali zopár ešte neznámych kúskov z chystaného albumu ale set zakončili už známymi skladbami „Memoirs“, „Uncollective“ a strhujúcou „Admit Defeat“. Je sa na čo tešiť tento rok veru. Minulý rok však vyšiel prvý oficiálny album Periphery, ktorý zožal vcelku veľký úspech a tak niet divu, že práve headlineri tohoto turné zožali najvrelejšie privítanie toho večera. Musím povedať, že som bol naozaj zvedavý, ako vyznie ich zložitá hudba koncertne, či naozaj vedia vytvoriť aj naživo tak atraktívnu zvukovú kulisu. A môžem úprimne povedať, že moje očakávania boli nielenže splnené, ale aj prekonané. Neskutočný drive, charizmatické nasadenie všetkých členov, jednoducho radosť sledovať a počúvať. Pri niektorých riffoch som sa skutočne pristihol, ako pozorujem gitaristov s otvorenými ústami. Obzvlášť zábavné...

Čítaj ďalej
FOTOREPORT: Bonecrusher Fest v Bratislave
mar02

FOTOREPORT: Bonecrusher Fest v Bratislave

Zverejnené v mar 2, 2011

Fotoreport z bratislavskej zastávky putovného festivalu BONECRUSHER FEST 2011 za účasti DYING FETUS, KEEP OF KALESSIN, CARNIFEX, FLESHGOD APOCALYPSE, BURNING THE MASSES, ANGELUS APATRIDA. Akcia sa konala 27.2.2011 v Randal Club...

Čítaj ďalej
KYPCK – Nizhe
feb28

KYPCK – Nizhe

Zverejnené v feb 28, 2011

Na kapele Kypck (čítaj Kursk) je toho zaujímavého skutočne mnoho. Tak napríklad, mňa osobne fascinuje ich záľuba v sovietskom Rusku, ich neskutočne autentický prejav, netradičné uchopenie doom-metalu, do ktorého vďaka komunistickému imidži pridali o toľko viac emócii a vďaka ktorému tak samotná hudba vyznie o toľko depresívnejšie. Najviac, ruské texty v podaní E. Seppänena znejú naozaj rusky (podotýkam, že Kypck sú Fíni). Po prvom, nadmieru vydarenom „Cherno“ prichádzajú (kvôli problémom s vydavateľstvom o niečo neskôr) súdruhovia z Kypck s ďalším počinom nazvaným „Nizhe“ (v preklade „nižšie“). A skutočne, oproti prvému počinu sa na „Nizhe“ nachádzajú oveľa intenzívnejšie riffy, tlačiace nástojčivo a neústupne vaše tváre a mysle k špinavej hline. Celý album sa samozrejme odohráva v pomalom tempe, plnom v podstate jednoduchých riffov a nostalgickej melodiky so sovietskym nádychom, presne tak ako sme ich poznali už na „Cherne“. Tento krát však Kypck prišli s oveľa rafinovanejším zvukom gitár a s takmer až psychedelickou rytmikou. Skladby skutočne nie sú na jedno vypočutie (možno až na takmer hitovú „Alleya Stalina“). Samotná hudba, aj napriek tomu, že je technicky jednoduchá, však vôbec nenudí a na rozdiel od iných podobných spolkov máte pocit, že sa skutočne stále niečo deje. Vokálne linky tu plnia svoj účel na 100 percent. Refrény niektorých skladieb (predovšetkým už spomínanej „Alleya Stalina“ ale aj „Posle“, či „Felitsa“) vám pôjdu z hlavy veľmi ťažko. Vadiť vám to však skutočne nebude. Album sa začína ambientnou skladbou „Gifarus“, pri ktorej som si automaticky predstavil Černobyl a opustené mesto Pripiať. Hneď po nej nasleduje skladba „Posle“ (potom), ktorá vás nepustí zo svojho mrazivého, až kým neskončí. Neskutočný zážitok. Následujúca „Alleya Stalina“ je skladba, ktorá sa pohrá s vašou fantáziou a vy si či chcete alebo nie, začnete predstavovať vo vetre vejúce konáriky vetchých líp… „Chuzhoi“ (cudzinec) sa zaprie do vašich duší akoby znenazdania, nebude to dlho trvať a aj vy sa budete cítiť ako akýsi cudzinec v tomto putovaní po Rusku. Ďalšia skladba „Felitsa“ je akýmsi vyvrcholením prvej polovice albumu, a to skutočne grandióznym, najmä vďaka úžasnému precítenému výkonu speváka. Druhá polovica však, ak mám pravdu povedať, mi príde o niečo slabšia. Stále intenzívna, do kvality tiež vynikajúca, avšak skladbám chýbajú akési kľúčové záchytné body, ktorých by sa poslucháč mohol držať. O nejakom sklamaní sa tu však vôbec nedá hovoriť, najagresívnejšia „Bardak“ vás bude pomaly dusiť a smiať sa vám do tváre, zatiaľ čo vy z toho budete mať hriešne potešenie a predposledná „Tovarischam“ (súdruhovia) v sebe obsahuje zároveň epickosť a depresiu. Po nej nasleduje už iba „Vals Smerti“ (valčík smrti) a vy sa prebúdzate z akéhosi opojenia. Opojenia depresiou, smrťou a až hrozivými obrazmi utláčaného ľudu, mrazu… Čo viac povedať o tomto albume,...

Čítaj ďalej