Peste Noire – L’Ordure A L’etat Pur
Frankofili, milovníci dekadencie, bohémovia, black metaloví poslucháči a požierači cesnaku nastražte svoje uši! Vrátil sa Jeho Veličenstvo La Sale Famine de Valfunde zo svojou družinou (ne)mrtvých a večne opitých trubadúrov aby osviežil Vaše sluchy krásne odpornou fošňou! Tí, ktorí sa už niekedy stretli s kapelou Peste Noire vedia, že ich hudba je veľmi svojská, rozhodne vyčnieva nad ostatnými black metalovými skupinami a že treba od nich vždy očakávať nečakané, no predsa si vždy zachovajú svoju tvár. Nie je tomu inak ani na najnovšom albume „L’Ordure à l’état Pur“ o ktorom si dovolím tvrdiť, že je to jeden z najtrúfalejších black metalových počinov.
Album obsahuje 5 nechutne nádherných skladieb, čo by sa mohlo javiť málo, ale konečná doba trvania je jedna hodina. Z čoho logicky vyplýva, že skladby sami o sebe sú dosť dlhé (jedna dokonca 20 minút) ale aspoň subjektívne musím povedať, že skutočne nenudia. Od prvej skladby „Casse, Pèches, Fractures et Traditions“ sa na vás vylejú ako, kalná ale za to dravá rieka posledné nápady, ktoré sa mohli zrodiť iba v prepitej a jemne šialenej hlave hlavného mozgu Famina. Zo slovami „zdravíme, sme tu zas!“ vás vrhne do víru faciek ortodoxnému black metalu. Aj keď väčšina albumu sa nesie v strednom tempe, nestráca na dynamike a svižnosti. Nezabudli rozhodne ani na svoje rodné Francúzsko voči ktorému chovajú lásku aj opovrhovanie, takže tu započujeme aj „chansonovú rytmiku“, trúbky alebo harmoniku, napr. v spomínanej prvej skladbe. Zrejme to nestačí, takže nám predvedú že black metal sa dá skombinovať s punkovým riffom a bicími hrajúcimi ska. Ako pľuvanec do tváre si môžeme vypočuť kikiríkanie kohúta a napodobňovanie kotkodákania na miesto spevu. Stále nestačí? Pre zmenu v druhej skladbe „Cochon Carotte et les sœurs Crotte“ môžete počuť elektronické až techno znejúce bicie hneď od úvodu, aby ste náhodou nenadobudli pocit, že album bude jedna pieseň opakovaná 5 krát. Po krátkej metelici sa opäť vracia elektronický zvuk bicích s disko basou a volajú vás do tanca za zvukov z porna, plieskania biča a iných „krásnych“ samplov. Je to zároveň aj najkratšia skladba z albumu, „iba“ niečo cez 8 minút. „J’avais rêvé du Nord“ zvoľňuje tempo ale zároveň nabíja zbraň. Po ťahavých thrashových riffoch začnú hrať veľmi pekné akustické gitary, za sprievodu violončela a ženského spevu. Hneď po tom vás znásilní v sypanici a bezbožnom škreku. Počas 20 minút trvania skladby sa tu toho vystrieda skutočne veľa, spomínané akustické pasáže, dravé riffy, tuberácky kašeľ a pochodová rytmika. „Sale Famine Von Valfoutre“ zase dupne kúsok na plyn a ukáže, napríklad ako odporne môže znieť slovíčko „lala“. Po tomto čo ste zatiaľ mali možnosť počuť, vám príde posledná skladba „La condi hu“ ako balzám na vaše bahnom zanesené uši. Pomalý a precítený úvod, čistý tlmenejší mužský spev, jemne ladené gitary. Ešte ako posledná rana sa skladba na čas viacej rozbehne ale nestráca svoj feeling, ktorý navodila na začiatku. Postupne vrcholí, skoro ako keby to bola zhudobnená rozlúčka a pomaly prechádza do ticha. Je to veľmi kontrastné zo zvyškom albumu, no predsa to sedí do celku.
Čo povedať záverom? Myslím si, že album ktorý dokáže spojiť black metal, akustickú hudbu, disko vsuvky, ska, punk, chanson a zvuky farmy tak, že nestráca na vážnosti a dokonca tak, že to nie je na smiech si zaslúži rozhodne pozornosť minimálne v black metalových vodách. Famine opäť raz ukázal svoj talent a nechuť voči konvenčnosti a klasickému ponímaniu no minimálne black metalu. Nuž, otvorte si najlepšie víno, ukrojte kus najsmradľavejšieho syra, zapáľte sviečky a pustite si nefalšovanú, zhudobnenú dekadenciu.
10/10 Pedro
1. Casse, Pêches, Fractures et Traditions
2. Cochon Carotte et les sœurs Crotte
3. J’avais rêvé du Nord 1
4. J’avais rêvé du Nord 2
5. Sale Famine Von Valfoutre
6. La condi hu
