Noostrak – Human Tragedies Every Day
jún28

Noostrak – Human Tragedies Every Day

Zverejnené v jún 28, 2012

To, že na hudobný nástroj vie hrať momentálne veľmi schopne obrovské kvantum mladých ľudí je myslím si každému známe, avšak aj tak, ak by som vám povedal, že v Noostrak hrajú prevažne ešte nezmaturovaní junáci, pravdepodobne by vám trocha podskočilo obočie (kapelu založili keď mali asi 9 rokov). O čo sa jedná? Noostrak sú štyria maníci z Čiech hrajúci moderny, technický, progresívny death metal, deathcore, vyberte si. A že im to ide dobre, o tom svedčí ich nový album nazvaný „Human Tragedies Everyday“, vydaný pod hlavičkou Gothoom Productions. Nie nadarmo majú ľudia najradšej prvotiny svojich obľúbených kapiel, pretože na nich je väčšinou najviac cítiť ten správny zápal pre hudbu a hlavne mladícku dravosť a zvedavosť po rôznych nových veciach, zatiaľ čo čím je kapela staršia, tým viac akoby sa strácala práve tá dravosť a sviežosť. Toto samozrejme nie je všeobecné pravidlo, avšak dá sa to aspoň podľa mňa bádať. Avšak „Human Tragedies Every Day“ obsahuje práve túto dravosť, zbesilosť, chuť po objavovaní svojich možností. Skutočne, týchto osem skladieb (6+intro a outro) je napechovaných takou obrovskou energiou a perfektnými a hlavne zaujímavými inštrumentálnymi výkonmi. V prvom rade musím pochváliť zvuk, je počuť, že kapela si dala záležať, aby bol výsledok naozaj masívny a zapamätateľný. Tomuto určite dopomohol aj fakt, že master prebiehal v Anglicku, kde aspoň podľa mňa majú ohľadom práce so zvukom obrovský náskok nad kontinentom. Každý nástroj vyniká, zvuk je síce čistý, avšak určite nie uhladený a jemný. Skladby sa väčšinou pohybujú v strednom tempe, z ktorého si odbiehajú rôznymi smermi, všade vládne zabijácka rytmika, kde sa od polyrytmov prechádza do zbesilých dvojkopákov a šialených klepačiek. Strunné nástroje sa vyžívajú buď v trhačkách, ktoré mi sem tam avizujú napríklad BORN OF OSIRIS, alebo v perfektných vyhrávkach death metalového rázu, všetko na seba krásne naväzuje. Každý riff má svoje miesto, nič na tomto albume neznie násilne. Skladby sú vyvážené, ani jedna ma nenudila, možno iba štvrtá „And The Abyss Stood Mute“ na mne zanechala menší dojem ako ostatné, ale tu už naozaj márne pátram, čo by som vytkol. Dokonca aj na vokál, ktorý ma najprv až tak veľmi nebavil a prišiel mi monotónny, som si nie že zvykol, ale pravdepodobne som lepšie pochopil to, čo sa snažil spev majster dokázať a momentálne si ho už užívam naplno. „Human Tragedies Every Day“ je dielom vyzretých a silných hudobníkov, dovolím si povedať, že NOOSTRAK týmto albumom vytreli zrak mnohým žánrovo spriazneným kapelám. Samozrejme sa nejedná o materiál, ktorý by bol nejako extrémne inovatívny, alebo ktorý bude udávať smer dianiu na extrémnej scéne, v podstate sme väčšinu prvkov ich hudby už počuli, ale pozitívne je, že nie tak docela v takomto zložení....

Čítaj ďalej
Reportáž: Slayer, Gojira, 11. júna 2012, Bratislava
jún13

Reportáž: Slayer, Gojira, 11. júna 2012, Bratislava

Zverejnené v jún 13, 2012

Po ukončení festivalu Sonisphere roku 2010, som si dal záväzok, že Slayer si budem musieť zopakovať. Taký energetický set sa len tak nevidí. S prehľadom prekonali a rozdrvili sety, tak úspešných kolegov ako sú: Metallica, Megadeth alebo Fear Factory. Toto všetko sa udialo v júni 2010 a v apríli 2012 prichádza skvelá správa: Slayer vystúpia v júni v Bratislave! A k tomu si ako hostí zavolali Francúzov Gojira. Toto spojenie mohlo, ako sa dozviete nižšie, aj dokázalo predviesť výborný metalový zážitok. Príchodom pred NTC som začínal byť dosť skeptický. Toľko ľudí došlo na Slayer?  Už len toľko ľudí má záujem o starých thrasherov? Zlého pocitu som sa nezbavil ani po vstupe do haly. Dostať sa úplne k zábradliu, nebol žiadny problém, čo sa nestáva veľmi často pri takomto veľkom koncerte. Gojira prichádza na pódium bez veľkého meškania, až som bol celkom prekvapený a rázom som utekal pred pódium, kde to bolo stále vypriahnuté. Zvuk nebol ešte správne vykryštalizovaný, hlavne vokál skoro počas celého koncertu nebolo počuť, ale zato na hlasitosti sa nešetrilo. Joe Duplantier zvládal svoje komplikované party bravúrne a pri tom si zaskočil ku svojim kolegom zahrať nejaké to sólo. Na začiatku svojho setlistu stavili karty na piesne z ich debutového albumu „Terra Incognita“, ktoré nevyzneli až tak dobre, už len vďaka zvuku, alebo kvôli ich neznámosti pre publikum. No následne tretia pieseň „Backbone“ z ich doposiaľ neprekonaného albumu „ From Mars To Sirius“ doslova obrátila karty. Z pódia vyprskla toľká energia, že som mal čo robiť, aby mi hlava ostala na krku. Koncert pokračoval v podobnom duchu, kde zazneli piesne (Remembrance, Wisdom Comes) z druhého albumu „The Link“, ale aj z posledného albumu „The Way Of All Flesh“ (Oroborus, Toxic Garbage Island). Ku koncu po skandovaní „ Gojira, Gojira…“ , nie zas takom, ako ho poznáme z DVD „The Flesh Alive“, prišla Joe-ho partia naspäť a predviedla nám novú pieseň „L’enfant Sauvage“, ktorá naživo veľmi dobre zafungovala. Po nej prišla už len pieseň „Vacuity“ , pri ktorej bolo konečne riadne počuť spev.  Gojira predviedla veľmi dobrý koncert, aj keď nie s veľmi dobrým zvukom, čo už ich chyba rozhodne nebola, tak preto musím povedať, že Gojira je právom stavaná ako jedna z vlajkových lodí moderného prog. metalu, nie len vo francúzsku, ale aj vo svete. Ľudí začínalo konečne riadne pribúdať, nebol som síce úplne spokojní, ale bolo ich o dosť viac ako pri Gojire. Po nie príliš dlhom čakaní začína znieť intro z ich posledného albumu „ World Painted Blood“ a na scénu prichádzajú legendárni členovia Slayer, až na Jeffa Hannemana, ktorého nahradil Gary Holt z Exodus. Zvuk sa pri prvej piesni doladil, ale zase na hlasitosti sa nič nezmenilo, čo však veľmi nevadilo a tak sa mohla začať poriadna show.  Už začiatok koncertu sa niesol v krkolomnom tempe, kde málo koho nechal Slayer chladným. ...

Čítaj ďalej
Reportáž: Lamb Of God, DevilDriver, 06. júna 2012, Bratislava
jún10

Reportáž: Lamb Of God, DevilDriver, 06. júna 2012, Bratislava

Zverejnené v jún 10, 2012

Pred MMC klub som prišiel niečo po pol siedmej, aby som okolie pred klubom našiel relatívne prázdne, konajúci sa koncert signalizovalo iba zopár roztrúsených metalistov, z ktorých väčšina vyvolávala svojim známym, že kde sú. Tento stav vo mne prebudil tak trocha strach, že koľko ľudí sa zúčastní tejto akcie, našťastie som však už onedlho po príchode prišiel na to, že koncert sa koná o ôsmej, nie o siedmej. A o vyššie spomínanej ôsmej sa už do MMC-čka pomaly ale isto predieralo asi 400 ľudí, ktorý všetci boli zvedavý na americké duo zložené z LAMB OF GOD, ktorých sme tu mali možnosť vidieť už rok dozadu a ich kamarátov DEVILDRIVER, ktorý mali na Slovensku týmto koncertom premiéru. Netrvalo to dlho, a na pódiu už riadili druhý spomínaný, DEVILDRIVER. Kapela prešla počas svojho setu snáď všetkými svojimi albumami, čo ma potešilo, pretože dávam prednosť viac ich staršej tvorbe. Ako zneli? Zvuk mali bohužiaľ vcelku nie dobrý, a to vedzte, že som si prešiel celou sálou, či nenájdem nejaký dobrý spot. Gitary sa príliš zlievali, po base nebolo ani stopy, a celkom nevýrazne nazvučené mi prišli aj bicie. Najlepšie bolo počuť jednoznačne vokál. Fanúšikom to však neprekážalo, pretože ak poznáte aspoň zbežne ich tvorbu, stačilo iba trocha natiahnuť uši a domyslieť si, čo chýbalo, pretože kapela stavila najmä na singlovky a najväčšie hitovice, takže tento večer odzneli skladby ako „Hold Back The Day“, „Clouds Over California“, „Pray For The Vilains“, „Death To Rights“ či nestárnucu hard coreovú „I Could Care Less“. K výkonu kapely však nemôžem nič vytknúť, Dez Fafara si to očividne veľmi užíval a bol som takmer prekvapený tou úprimnou radosťou a kapela odohrala svoj set úplne bez problémov a diváci boli nadšený a plný energie. Škoda len toho zvuku. Zlý zvuk sprevádzal aj prvé dve skladby virginského živlu LAMB OF GOD, od tretej a hádam najepickejšej ich skladby „Walk With Me In Hell“ sa zvuk akoby zázrakom zlepšil o asi 70 percent. Ak DEVILDRIVER divákom dodali energiu, LAMB OF GOD v tom chvíľu pokračovali, aby ju z nás nakoniec vysali. Nadupaný set, veľmi dobre rozložené skladby (hádam iba finálnu skladbu by som možno vymenil), obrovské úsilie kapely a hlavne odovzdanosť divákov spôsobili, že ma LAMB OF GOD nenudili ba priam naopak, spomenul som si, prečo som ich kedysi počúval dennodenne. LAMB OF GOD podobne ako DEVILDRIVER stavili taktiež najmä na najväčšie hitovice zo svojej tvorby, takže nechýbali skladby ako už notoricky známe „Ruin“, „Laid To Rest“, „Hourglass“ či „Redneck“, kapela však zabŕdla aj do novších vôd, a to skladbami ako „Ghost Walking“, či „The # 6“. Prekvapením bolo pre mňa zaradenie pomalšej skladby „Omerta“, prekvapivo fungovala vynikajúco. Nebudem však klamať, nejaké euforické stavy som však nepociťoval, pasáže a piesne, ktoré na mňa nikdy nezabrali nezabrali ani tu a na živo som si ešte o niečo viac...

Čítaj ďalej
Reportáž: Ozzy and Friends – 06. júna 2012, Praha
jún10

Reportáž: Ozzy and Friends – 06. júna 2012, Praha

Zverejnené v jún 10, 2012

V novembri 2011 nastal veľký okamžik pre všetkých metalistov, legenda Black Sabbath ohlásila comeback v pôvodnej zostave. Popri vydaní nového albumu, mali v pláne, taktiež vyraziť na turné. Pri tomto ozname som hneď zmobilizoval kamaráta, aby nám čo najrýchlejšie zohnal lístky na tento sviatok. Ubehli 2 týždne a organizátori ohlásili sold out, no našťastie sa nám podarilo posledné lístky uchmatnúť. No, prišiel február a sním veľmi zlá správa, že Tony Iommi má rakovinu a ruší sa pôvodné turné a nahradí ho Ozzy s priateľmi. Zo začiatku na mňa prišiel veľký zármutok, ale po čase som si povedal, že aj ten starý všivák Ozzy tu nebude večne a ku tomu zahrá spolu s Geezerom Butlerom nejaké pecky od Black Sabbath. Tak, som sa nato dal a vyrazil som naprieč republikou až do ďalekej Prahy. Koncert, kde nezostal suchý ani jeden SBS-kár Pri vystúpení z metra, som už vôkol O2 Arény videl samých, po väčšine starších, metalistov s tričkami Ozzyho, taktiež však veľa ľudí so zdvihnutými lístkami na predaj. To už značilo, že O2 Aréna nebude praskať vo švíkoch. Na svoje miesto sme došli, už v momente, keď Zakk Wylde so svojou družinou „Black Label Society“ predvádzal svoje umenie. Zvuk ešte nebol úplne ustálený, zato bol poriadne nahúlený. Zakk zahral piesne naprieč svojou kariérou, ktoré vyzneli celkom dobre a aj publikum sa celkom bavilo, až na moment keď spustil svoje nekonečné ( asi 15 minútové) sólo, ktoré dosť nudilo, čo bolo vidieť aj na publiku. Tak, ale Zakk si stále potrebuje zaonanovať a zvýšiť svoje sebavedomie. No, ale o ňom tento večer nebol. Po kláňačke, spadla plachta a nastala približne 20min. prestávka. Po jej vypršaní, padla opona a na plátne za bubeníkom sa začala premietať prezentácia poskladaná z rôznych klipov, live vystúpení z bohatej Ozzyho filmografie. Vzápätí prichádza samotné knieža metalu, Ozzy Osbourne, aj so svojou družinou poskladanej z: Gus G. (gitara), Rob „Blasko“ Nicholson (basa) a Tommy Clufetos (bicie). Zvuk sa už celkom ustálil a tak, mohla nastať poriadna metalová oslava. Na úvod zahrali staršie veci z Ozzyho sóloviek. Ozzy hneď zo začiatku pôsobil svedomito, spieval plynule bez problémov a ku tomu si počas piesní zaskákal, alebo poriadne zadupal na mieste. Už po prvej piesni zobral vopred napustené vedro a celé si ho vylial na hlavu, s druhým nič nezostal dlžný publiku. Pri ďalších pauzách už vyťahoval popri vedru aj hadicu, ktorou osviežoval publikum a časom hlavne SBS-károv. Po dohratí 6tich piesní zo sólových álb, prišla na rad prvá pieseň z repertoáru Black Sabbath, Rat Salad. Počas nej si zahrali sóla Gus. G a bubeník Tommy Clufetos, kde musím pochváliť hlave Gusa, ten predviedol fakt skvelý výkon. Po tomto sete sa už SBS-kári triasli strachom, pri každom Ozzyho zdvihnutí hadice.  Príchodom Geezera Butlera na pódiu, ktorý si vymenil miesto s Robom Nicholsonom, nastala chvíľa, na ktorú každý čakal. Arénou sa začal...

Čítaj ďalej
Architects – Daybreaker
jún02

Architects – Daybreaker

Zverejnené v jún 2, 2012

Nie je tomu ani rok, a britská metalcoreová formácia ARCHITECTS prichádza s ďaľším počinom. Po kontroverzne prijatej nahrávke „The Here and Now“, ktorá získala na jednej strane dobré ohlasy pre svoju neuveriteľnú sviežosť a chytľavosť a na druhej strane sa mnohým nepáčil prechod kapiel do jemnejších vôd som bol zvedavý, akým smerom sa títo mladíci vydajú na aktuálnej nahrávke „Daybreaker“. Výsledok ma čiastočne potešil avšak v konečnom dôsledku musím skonštatovať, že skôr u mňa prevládajú negatívne pocity. Poďme však pekne po poriadku. Čo ma hádam najviac potešilo na tejto nahrávke, je definitívne zvuk. Lahodne čistá a zároveň neuveriteľne brutalne znejúca produkcia, kde zvuk rytmických, tak ako aj lead gitár mi spôsobuje nevýslovný ušný orgazmus, tak znejú ARCHITECTS v roku 2012. Zvukovo si myslím, že sa im podarilo vrátiť do svojich agresívnejších časov, čo naznačil už gitarista Tom Searle, keď sa vyjadroval k novému materiálu. S obsahom je to však už troška pochybnejšie, tu sa nejaké väčšie zmeny neudiali. Áno, ARCHITECTS majú svoje zabehané postupy, ktorými sa odlišujú od iných metalcoreových kapiel, avšak ako to často býva, aj u nich začínam mať pocit, že svoje postupy začínajú až príliš znásilňovať takpovediac. Stale sa teda môžete tešiť na heavy riffy v strednom tempe, ktoré sú slušivo prešpikované flažoletmi, a tak isto aj pseudo jemných pasáži. Posun, ktorý sa udial na tejto nahrávke je pravdepodobne iba v tom, že tieto jemné pasáže sa kapela snaži oveľa viac ako predtým posunúť do epickejších polôh pomocou kláves. Nie že by to znelo nejak tragicky, kapela má predsa len cit pre aranžmá, avšak výsledkom sú v podstate veľmi podobné refrény v piesniach. Heavy riffy sú zas často v skladbách akoby len tak mimochodom, a zdá sa, aspoň mne, že ich potenciál nie je využitý naplno. Napríklad zo skladby „Outsider Heart“ by som kľudne vedel vystrihnúť všetky jemnejšie pasáže, a venoval by som sa agresívnemu jádru skladby, pretože to je naozaj fenomenálne, a príchod precíteného refrénu som si vôbec neželal uprostred paľby masívnych riffov. Určitý progres (či práve naopak?) sa vyskytol aj v textoch, kde sa spevák Sam Carter preorientoval z osobne ladených na politické texty, takže „Daybreaker“ takpovediac reflektuje frustráciu z diania vo Veľkej Británii, ako aj vo svete. Normálne ma politické texty nebavia, ale je pravda, že v podaní tohoto stále sa zlepšujúceho speváka mi tento fakt vôbec neprekážal, Carter sa totiž vie vo svojom prejave naozaj odovzdať poslucháčovi. „Daybreaker“ nie je zlý album, má svoj šmrnc, avšak trpí chorobou mnoho iných albumov, a to konkrétne nedotiahnusťou, samozrejme nie produkčnou ale obsahovou, ktorej vôbec nepomohli ani hosťujúci Oli Sykes z BRING ME THE HORIZON, či Drew York z STRAY FROM THE PATH. Táto spolupráca mi prišla nie zlá, avšak vcelku zbytočná. Niektoré skladby sú neuveriteľné, konkrétne „Devil Island“, „Alpha Omega“ alebo vyššie spomínaná „Outsider Heart“ alebo „Even If You Win, You´re...

Čítaj ďalej
Veil Of Maya – Eclipse
máj30

Veil Of Maya – Eclipse

Zverejnené v máj 30, 2012

Neubehli ani celé dva roky od ich predchádzajúceho počinu [id] a táto mladá partia pochádzajúca z Chicaga nás opäť hluší novým materiálom nesúcim názov Eclipse. Aj práve krátky časový úsek mohol mať na svedomí zdanie, že je to doba krátka po ktorej sa vracajú. Avšak pri materiáloch, ktoré majú v priemere tridsať hracích minút to určite nie je na škodu. Každopádne kapela potvrdila, že si aj naďalej podľa nej môžete vymeriavať dvojročné úseky a nič nezmeškáte. Veil of Maya patrí medzi stále mladé spolky moderného technického progresívneho deathcoru posypané prvkami death metalu. Avšak posledné tri albumy spolu s novinkou Eclipse ich vynášajú na piedestál tohto žánru. Sú stále neuveriteľne technický, čoraz nápaditejší a neustále napredujú. Na rozdiel od väčšiny kolegov, gitarista VoM Marc Okubo stále ostáva verný starej dobrej šesť strunovej gitare, ale zvuk je tak razantný a zuby vybíjajúci, že je to aj tak nepodstatné. A aj práve tento aspekt robí z kapely jeden z najväčších paradoxov moderného metalu. Totižto, basová gitara v podaní Dannyho Hausera má strún sedem, teda viac ako gitara a pôsobí monštrózne. Rozdiel od minulého albumu je aj napríklad v producentovi. Na [id] to bol ešte mozog The Faceless, Michael Keene a na Eclipse ho nahradil mozog síce tiež, ale tento krát stojaci za zoskupením Periphery, Misha Mansoor. Po typickom intre 20/200 sa kapela do vás netypicky pustí neľútostnou klepačkou a riffovaním v skladbe Divide Paths. Samozrejme nechýbajú ani sekačky, pri ktorých sa nemôžete ubrániť pokyvkávaniu hlavou či celým telom (poniektorí jedinci tzv. „plavci“ sa nemôžu neubrániť trápnemu „plávaniu“ v hľadisku a bezhlavému rozhadzovaniu rúk a nôh na všetky strany, čo sa snažia dať najavo, to nikto nevie, možno im len tieto končatiny zavádzajú, takže jedine, sťať!). Čo vždy bolo, ale na tomto albume je ešte vo väčšej miere, je pravdepodobne využitie klavíra, či klávesových zvukov. Sú naozaj v hojnej miere a nebojím sa povedať, že doposiaľ v najväčšej. Album má tendenciu ako aj všetky predchádzajúce plynúť veľmi kompaktne, ale najmä rýchlo. The Glass Slide je ukážkou typického hudobného kúsku, ktorý definuje kapelu už od ich dokonalého počinu The Common Man’s Collapse. A v druhej polovici sa preukazuje ako jeden z najemotívnejších kúskov kapely vôbec. Prekrásne idylický minimalistický klavír. V takej Numerical Schemes sú klávesy v úvode tak špecifické, že vám nedá nespojiť si tento prejav s Born of Osiris. Tí rovnako patria do tejto školy a triedy mladých talentovaných zoskupení. Veil of Maya nemá tendenciu sa nejako výrazne hudobne posúvať, zvuk prechádza najväčšou premenou, čo je určite odôvodnené neustálym striedaním producentov. Kapela však svoj typický prejav piluje a rozvíja, avšak nejakých experimentov sa určite nedočkáte. Je to silný album, ktorý fanúšikov určite poteší a možno ďalších priláka. Pokiaľ ste fanúšikom nikdy neboli a tento hudobný štýl, či táto kapela vám nesedí, tak rovnako tomu určite bude aj pri tomto albume. Definitívne by však nemal chýbať v diskografijnej zbierke....

Čítaj ďalej