Sandbridge – Schyza
apr04

Sandbridge – Schyza

Zverejnené v apr 4, 2011

Budem hneď na začiatku úprimný… úprimný k slovenskej metalovej scéne. Nebavíš ma veľmi. Buď sa jedná o žáner metalu, ktorý mňa osobne nezaujíma, alebo je to jednoducho nevýrazné, ako keby iba tak na kolenách zbúchané a nedotiahnuté. Nevieš si predstaviť však milá scéna, ako si ma neskutočne potešila, keď sa z tvojích útrob tento rok vynoril album Schyza od popradských Sandbridge. Do minulého mesiaca pre mňa  neznáma melodeathová kapelka na čele so sympatickou speváčkou Tinou vydala tento rok svoj debut, poďme sa teda pozrieť čo nám ponúka. Už od úvodnej piesne „Fear“, je človeku jasné, že aj keď sa jedná o debutový počin, hudobníci tejto formácie nie sú žiadni zelenáči. Vynikajúci živelný zvuk možno nieje ten najlepší na svete, ale účel spĺňa na jednotku. Hneď prvé riffy vás totiž dostanú do pozoru, a či chcete alebo nie, tak už v prvých momentoch viete, že tieto skladby si ešte určite niekedy pustíte. Čerešničkou na torte je však spev. Či sa jedná o čisté vokály alebo o growl, oboje je perfektne zvládnuté, jedná sa o veľky plus pre kapelu. Veľká pochvala speváčke. Treba povedať, že kapela neprichádza síce s ničim zbrusu novým, ani v danom žanri, avšak skladby sú neskutočne chytlavé a je v nich počuť veľký zápal hudobníkov pre vec a tak celý album znie čerstvo a neokukane. Rýchle a naozaj tvrdé riffy sa striedajú s kvalitnou melodikou. Kapela vie kedy má vsadiť na rýchlosť, kedy použiť sekavé riffy a nebojí sa ani spomaliť. Bicie nie sú prehnane komplikované a spolu s basou tak vytváraju fungujúci a pevný základ pre gitary a spev. Celý album znie dynamicky a tých 32 minút hracieho času vás ani nemá možnosť nudiť. Veľkým plusom je, že skladby vôbec nesplývajú (čo je v melodickom deathe momentálne ojedinelé) a spolu vytvárajú kompaktný celok. Znova treba podotknúť, že veľký podiel ma na tom hlavne vokál a tak skladby „My Dream“ alebo dravá „Full Of Despair“ vám pôjdu ťažko z hlavy. Najsilnejšou skladbou je však bezkonkurenčne akustickou gitarou začínajúca „Infernal Turbines“, ktorá neskôr prejde do jedného z najchytlavejších riffov, aké som mal možnosť v poslednej dobe počuť. Aby som však len nechválil, treba povedať, že predposledné dve skladby mi prídu trocha slabšie ako zvyšok albumu a najmä skladba „Gorki“ ma asi najmenej bavila. Zatváračka „My Crying“ ma však znova poriadne nakopla svojími svižnými gitarami. Čo dodať? Sandbridge ma nesmierne potešili a dokázali mi, že aj slováci vedia vytvoriť naozaj kvalitný materiál, ktorý sa oplatí si zohnať. Album nie je zbytočne dlhý, neopočúval sa mi po prvých troch posluchoch a hlavne, má svoje špecifické čaro a neskutočne chytlavé a nevtieravé sóla.  Dávam preto 8/10, pretože takýto materiál si to zaslúži. Sarkast 8/10 Schyza 01. Fear 02. My dream 03. Born again 04. Infernal turbines 05. Full of despair 06. Gorki 07. Start to be afraid 08. My crying WEB: Official , Facebook ,...

Čítaj ďalej
Periphery, Monuments, The Safety Fire – Chelsea, Viedeň 17.2.2011
mar15

Periphery, Monuments, The Safety Fire – Chelsea, Viedeň 17.2.2011

Zverejnené v mar 15, 2011

V jeden pochmúrnejší februárový štvrtok sa v hlavnom meste našich západných susedov odohrávalo v malom klube usadenom priamo pod koľajami metra niečo skutočne nevídané. Do mesta totiž prišli predviesť svoje umenie skutočne vyhlásení gentlemani, a to až z ďalekých západných zemí za morom. Hovorím samozrejme o koncerte akýchsi „leaderov“ modernej metalovej scény, o ktorých sa (teda najmä o Periphery na čele s uznávaným Misha Mansoorom) v poslednej dobe čím ďalej tým viac hovorí. Očakávania preto boli teda celkom vysoké. Klub sa nachádzal neďaleko od centra Viedne a bol situovaný na skutočne romantickom mieste. Vnútrajšok bol na moje prekvapenie o niečo väčší než sa mi zdal na fotkách, avšak stále  sa jednalo o vcelku malý priestor (menší ako Randál pre lepší obraz). Prejdem však k veci. Niečo pred deviatou, potom ako si návštevnici poobzerali merchandise a odložili svoje tašky sa objavili na pódiu The Safety Fire a bez zbytočných rečí sa do toho  obuli. A že nálož to bola skutočne solidná. Gitaristi svojimi nástrojmi demonštrovali, ako sa hrajú technické a pritom stále chytľavé melódie, zatiaľ čo bicie spolu s basou pevne držali spodky za pačesy. Skutočne čerešničkou na torte bol ale vokalista, ktorý svojím v dobrom slova zmysle „zvláštnym“ prejavom na seba vedel strhnúť pozornosť v tých správnych momentoch. Počas svojho krátkeho setu stihli zahrať štyri skladby zo svojho minuloročného EP-čka „Sections“ a nezabudli ani načrtnúť veci budúce skrz úplne novú pieseň. Zvuk bol naozaj neuveriteľne agresívny, ale hlavne krásne čistý, a to sa týka aj ostatných kapiel. Jediným zvukovým problémom (ktorý mali bohužiaľ aj následujúce dve kapely), bol príliš slabý spev, ani jedného zo spevákov nebolo úplne dobre počuť, keď spievali čisto. Po výbornej predkapele prišli na rad Monuments, britská kapela, v ktorej figurujú členovia dnes už takmer legendárnych Fellsilent. Už po prvých tónoch ich setu bolo jasné, o čom celé ich vystúpenie bude. Strojovo presná zabijácka rytmika v podaní nekompromisných sedemstruniek s až industriálnym feelingom, mašina s dvoma vokalistami ako utrhnutými z reťazí, ktorí dokreslovali celé to zbesilé a sekavé riffovanie. Lahoda pre uši a najmä hudba, ktorá skutočne znela neokukane a najmä energicky, takmer úplne každy v publiku sa hýbal v rytmoch tejto monumentálnej kapely. Monuments najprv zahrali zopár ešte neznámych kúskov z chystaného albumu ale set zakončili už známymi skladbami „Memoirs“, „Uncollective“ a strhujúcou „Admit Defeat“. Je sa na čo tešiť tento rok veru. Minulý rok však vyšiel prvý oficiálny album Periphery, ktorý zožal vcelku veľký úspech a tak niet divu, že práve headlineri tohoto turné zožali najvrelejšie privítanie toho večera. Musím povedať, že som bol naozaj zvedavý, ako vyznie ich zložitá hudba koncertne, či naozaj vedia vytvoriť aj naživo tak atraktívnu zvukovú kulisu. A môžem úprimne povedať, že moje očakávania boli nielenže splnené, ale aj prekonané. Neskutočný drive, charizmatické nasadenie všetkých členov, jednoducho radosť sledovať a počúvať. Pri niektorých riffoch som sa skutočne pristihol, ako pozorujem gitaristov s otvorenými ústami. Obzvlášť zábavné...

Čítaj ďalej
FOTOREPORT: Bonecrusher Fest v Bratislave
mar02

FOTOREPORT: Bonecrusher Fest v Bratislave

Zverejnené v mar 2, 2011

Fotoreport z bratislavskej zastávky putovného festivalu BONECRUSHER FEST 2011 za účasti DYING FETUS, KEEP OF KALESSIN, CARNIFEX, FLESHGOD APOCALYPSE, BURNING THE MASSES, ANGELUS APATRIDA. Akcia sa konala 27.2.2011 v Randal Club...

Čítaj ďalej
KYPCK – Nizhe
feb28

KYPCK – Nizhe

Zverejnené v feb 28, 2011

Na kapele Kypck (čítaj Kursk) je toho zaujímavého skutočne mnoho. Tak napríklad, mňa osobne fascinuje ich záľuba v sovietskom Rusku, ich neskutočne autentický prejav, netradičné uchopenie doom-metalu, do ktorého vďaka komunistickému imidži pridali o toľko viac emócii a vďaka ktorému tak samotná hudba vyznie o toľko depresívnejšie. Najviac, ruské texty v podaní E. Seppänena znejú naozaj rusky (podotýkam, že Kypck sú Fíni). Po prvom, nadmieru vydarenom „Cherno“ prichádzajú (kvôli problémom s vydavateľstvom o niečo neskôr) súdruhovia z Kypck s ďalším počinom nazvaným „Nizhe“ (v preklade „nižšie“). A skutočne, oproti prvému počinu sa na „Nizhe“ nachádzajú oveľa intenzívnejšie riffy, tlačiace nástojčivo a neústupne vaše tváre a mysle k špinavej hline. Celý album sa samozrejme odohráva v pomalom tempe, plnom v podstate jednoduchých riffov a nostalgickej melodiky so sovietskym nádychom, presne tak ako sme ich poznali už na „Cherne“. Tento krát však Kypck prišli s oveľa rafinovanejším zvukom gitár a s takmer až psychedelickou rytmikou. Skladby skutočne nie sú na jedno vypočutie (možno až na takmer hitovú „Alleya Stalina“). Samotná hudba, aj napriek tomu, že je technicky jednoduchá, však vôbec nenudí a na rozdiel od iných podobných spolkov máte pocit, že sa skutočne stále niečo deje. Vokálne linky tu plnia svoj účel na 100 percent. Refrény niektorých skladieb (predovšetkým už spomínanej „Alleya Stalina“ ale aj „Posle“, či „Felitsa“) vám pôjdu z hlavy veľmi ťažko. Vadiť vám to však skutočne nebude. Album sa začína ambientnou skladbou „Gifarus“, pri ktorej som si automaticky predstavil Černobyl a opustené mesto Pripiať. Hneď po nej nasleduje skladba „Posle“ (potom), ktorá vás nepustí zo svojho mrazivého, až kým neskončí. Neskutočný zážitok. Následujúca „Alleya Stalina“ je skladba, ktorá sa pohrá s vašou fantáziou a vy si či chcete alebo nie, začnete predstavovať vo vetre vejúce konáriky vetchých líp… „Chuzhoi“ (cudzinec) sa zaprie do vašich duší akoby znenazdania, nebude to dlho trvať a aj vy sa budete cítiť ako akýsi cudzinec v tomto putovaní po Rusku. Ďalšia skladba „Felitsa“ je akýmsi vyvrcholením prvej polovice albumu, a to skutočne grandióznym, najmä vďaka úžasnému precítenému výkonu speváka. Druhá polovica však, ak mám pravdu povedať, mi príde o niečo slabšia. Stále intenzívna, do kvality tiež vynikajúca, avšak skladbám chýbajú akési kľúčové záchytné body, ktorých by sa poslucháč mohol držať. O nejakom sklamaní sa tu však vôbec nedá hovoriť, najagresívnejšia „Bardak“ vás bude pomaly dusiť a smiať sa vám do tváre, zatiaľ čo vy z toho budete mať hriešne potešenie a predposledná „Tovarischam“ (súdruhovia) v sebe obsahuje zároveň epickosť a depresiu. Po nej nasleduje už iba „Vals Smerti“ (valčík smrti) a vy sa prebúdzate z akéhosi opojenia. Opojenia depresiou, smrťou a až hrozivými obrazmi utláčaného ľudu, mrazu… Čo viac povedať o tomto albume,...

Čítaj ďalej

FOTO: WE BUTTER THE BREAD WITH BUTTER v Banskej Bystrici

Zverejnené v feb 18, 2011

Neskôr,  ale predsa fotoreportáž z koncertu WE BUTTER THE BREAD WITH BUTTER 29. januára 2011 v Banskej...

Čítaj ďalej
Neuraxis – Asylon
feb17

Neuraxis – Asylon

Zverejnené v feb 17, 2011

Kanadský death metal mal v sebe vždy niečo špecifické, niečo čo nielen mňa na ňom vždy neskutočne priťahovalo. Či to bola práve dusavá rytmika, cit pre skutočne zvláštne melódie alebo až neskutočne prirodzená technickosť samotnej hudby, to skutočne neviem povedať. Môžem však povedať, že keď som v roku 2005 prvýkrát počul album „Trilateral Progression“ dovtedy pre mňa neznámej kapely Neuraxis, absolútne to zmenilo moje vnímanie extrémnej hudby. Ale prešlo už 6 rokov a medzitým sa v kapele udialo zopár výrazných zmien v zostave (z čoho najvýraznejšie sa prejavila najmä zmena vokalistu) a stihli vydať album „The Thin Line Between (2008)“. A teraz, keď prišiel rok 2011 sa hlásia s novou nahrávkou “ Asylon“. Po prvom posluchu musím úprimne povedať, že som nebol veľmi nadchnutý. Znova som sa utvrdil v tom, že momentálny vokalista Alex Leblanc nedosahuje kvality Iana Campbella, bravúrne obsluhujúci mikrofón naposledy na „Trilateral Progression“. Samozrejme tým nechcem povedať, že Leblanc je neschopný, to vôbec nie. Svoj growling zvláda naozaj vynikajúco, avšak narozdiel od Campbella sa drží iba v jednej polohe a do tejto hudby sa mi to jednoducho nehodí. Ďalšia vec, ktorá ma veľmi nepotešila, bol zvuk nahrávky. A opäť, nechápte to že je vyslovene katastrofálny. Tak ako už na každej nahrávke, je tu zvuk perfektne ošetrený a perfekcionisticky dotiahnutý do dokonalosti. Nepotešil ma však preto, lebo nezvýraznil dostatočne isté detaily a niektoré momenty tak vyzneli takpovediac hlucho. Albumu tak v kľúčových momentoch chýbajú tie správne „gule“. Predchádzajúce albumy v tomto nad „Asylonom“ majú teda podľa mňa výhodu. Treba však povedať, že Neuraxis ma v konečnom dôsledku aj tak skutočne nesklamali a prišli v podstate s tým, čo som presne očakával a teda s technickým death metalom s ich vlastným puncom originality, ktorý sa nebojí ani vcelku nápadných melódií. Pesničky ako otvárajúca sekačka „Reptile“ , naliehavá „Saviour and Destroyer“ so zadumanou melódiou na konci, či rytmická „Sinister“ alebo epická zatváračka „Left To Devour“ majú veľký potenciál osloviť dnešného fanúšika death metalu. Bohužiaľ však musím podotknúť, že „Asylon“ oproti svojím predchodcom má najviac slabých miest. Dokonca ani rôzne medzihry, alebo ambientné intrá, ktoré kedysi fungovali bezproblémovo sú na tejto nahrávke ako päsť na oko. A presne táto skutočnosť albumu najviac ubližuje, spolu s nie veľmi záživnými vokálmi a aspoň pre mňa zvláštnym zvukom. Nejedná sa o zlú nahrávku, fanúšikovia Neuraxis by si ju určite mali vypočuť, väčšina skladieb ja naozaj dobrých. Má však priveľa slabých miest ako som už spomenul a aj po viacerých posluchoch ma baví oveľa menej ako jeho predchodcovia. Sarkast – 6/10 Neuraxis – Asylon (2011) 1.Reptile 2.Asylum 3.Saviour And Destroyer 4.By The Flesh 5.Sinister 6.Trauma 7.Resilience 8.Purity 9.V 10.Left To Devour WEB:...

Čítaj ďalej