TesseracT – Perspective
máj26

TesseracT – Perspective

Zverejnené v máj 26, 2012

Ostatné EP Perspective britských „riffo-lámačov“ Tesseract nabáda k otázkam. Kapela už po druhý krát vydáva mierne kontroverzné EP, ktoré má samozrejme za úlohu vyplniť čas medzi ostatným a nadchádzajúcim albumom. To prvé Concealing Fate tak trochu spečatilo osud dlhohrajúceho One, lebo ponúklo polovicu materiálu totožného s tým, ktorý sa na ňom nachádzal. Na druhú stranu Perspective ponúka vyššiu úroveň nápaditosti a snaženia. Ponúka tri skladby, dobre známe z One, ale v polohe viac ako alternatívnej, plus dve novinky. Pri prvých troch „prerábkach“ sa jedná  o akustické aranžmá skladieb, ktoré sú sprevádzané novým vokalistom Elliotom Colemanom, ktorý vďaka jemným plochám akustických prevedení skladieb dostáva skutočne veľký priestor na svoj prejav. Kapela vytvorila akési zvláštne spojenie melodických popevkov v sprievode polyrytmických akutických riffov, že by akustický-math-pop/rock? Nie, určite nie, a ak áno, podobné experimenty je dobré nechať pre Korn a im podobným. Riffy strácajú na hutnosti a údernosti, čo je k všetkému podporené faktom, že skladby poznáte z One a zneli dobre vo svojej pôvodnej podobe. Ale čo dve novinky. I keď v druhom prípade, pri skladbe Eden 2.0 sa jedná len o novú verziu záverečnej piesne z One. Odkedy k nej však vypustila kapela video, aby tak aj prezentovala jej nového speváka širšej verejnosti, som za to, že táto verzia je božská. Je sexi, je šťavnatá, je strhujúca a Elliot ju so svojím spevom fantasticky zvýrazňuje. Táto „novinka-aj-nie“ sa podarila na jednotku. Ale ešte k predchádzajúcej skladbe Dream Brother. Tu sa skutočne jedná o zbrusu nový kúsok, ktorý však rovnako ako prvé tri akustické skladby dostala rovnako tak, šat akustický. Skladba vynikajúco pasuje do hudobnej koncepcie akustických výletov. Aby ste ma nechápali zle, všetky tieto skladby, ako novinka, tak i tie staršie sú vynikajúce aj v tomto prevedení a nejedná sa o žiadny fatálny prešľap. Ale je otázne čo sa kapela s Perspective snaží  naznačiť. Je to náhly impulz, popud, ktorý má vyplniť čakanie na dlhohrajúci dvojku? Je to náznak možného smerovania? Tak trochu si myslím, že sa jedná o prvú možnosť. Pravdepodobne sa jedná o experiment , ktorý sa určite nestane súčasťou repertoáru Tesseract. Kapela sa otestovala vo vodách nešpecifických pre žáner samotný a výsledkom je Perspective.  Veď prečo nie. Ak už nič iné, tak EP tohto djentového zoskupenia si bez problémov môžete zapnúť aj so svojou polovičkou pred spaním. 6,5/10  Tomáš 01. Perfection 02. April 03. Origin 04. Dream Brother 05. Eden 2.0 WEB: Official , Myspace , Facebook ,...

Čítaj ďalej
All Tomorrows – Opilion
máj25

All Tomorrows – Opilion

Zverejnené v máj 25, 2012

ALL TOMORROWS je jedna z tých kapiel, na ktoré som natrafil pri surfovaní po internete, a to konkrétne v rebríčku istej stránky venujúcej sa progresivnému metalu vyhodnocujúcom top niekoľko albumov za rok 2011, ktoré zostali nepochopiteľne nepovšimnuté. A práve All Tomorrows sa mi po vypočutí ich ukážky zo všetkých týchto kapiel asi najviac zapáčili a takmer ihneď som si zohnal celý album. ALL TOMORROWS pozostáva zo štyroch neznámych, avšak vynikajúcich chillských hudobníkov a kapela bola založená pomerne nedávno, iba rok pred vydaním „Opilionu“ a podľa slov jej zakladajúceho člena a iniciátora celého projektu, Pepeho Lastarria, sa jedná o ambiciózny pokus preniknúť medzi elitu extremného a progresivného metalu, a pritom dbať na vysokú umeleckú kvalitu materiálu. Silné slová, len čo je pravda, avšak po vypočutí debutu tejto kapely som musel uznanlivo pokývnuť hlavou, pretože Lastarria to s týmto postojom vôbec nepreháňa a ocitnutie v danom rebríčku naozaj nebolo náhodné, pretože môžem povedať, že „Opilion“ ponúka metalovej scéne naozaj lahodný mix všetkého, čo si milovník kvalitných extremných alternatív môže priať. Album prechádza najrôznejšími zákutiami metalových žánrov, väčšinu času najviac koketuje s agresívnejším post metalom (na štýl Eryn Non Dae) a tonážnejším death metalom, avšak nebojí sa zabehnúť ani do dnes tak moderného math-coreu. Zvukovo mi nahrávka evokuje najmä francúzske kapely, ako HACRIDE či OM MANI, pretože celá nahrávka najmä vďaka zvuku znie neuveriteľne mocne a takmer až epicky. HACRIDE bude pravdepodobne veľkou inšpiráciou pre ALL TOMORROWS, pretože Lastarriou vokál sa väčšinu času nápadne ponáša na spev Samuela Bourreaua. Dravé death metalové riffy sa striedajú s komplexnejšími kompozíciami, tu a tam sa zabehne aj do jemnejších vôd (ktoré v sebe však skrývajú značnú dávku utrpenia) a všetko to pôsobí až neuveriteľne kompaktne, pričom veľkým plusom je na nahrávke práca bubeníka, rytmika je dravá a nemonotónna, čo vykrýva a podporuje čas od času nevýraznejšie gitarové linky. „Opilion“ má vcelku krátku stopáž (asi polhodina), čo je na jednej strane fajn, pretože nahrávka nemá šancu začať nudiť, avšak musím povedať, že tento počin vďaka tomu vyznie viac ako EP-čko a možno by kapela spravila lepšie, keby chvíľu ešte vydržala, poskladala zopár ďaľších vecí a dala to von v troška „hodnotnejšom“ háve, avšak to sú už skôr detaily. Treba však podotknúť, že nahrávka pôsobí predsa len trocha neúplným dojmom, akoby mi v nej niečo chýbalo, ťažko povedať či je chyba vo mne, alebo či naozaj nešla von neúplná vec (kapela vraj už pracuje nejaký ten čas na novej nahrávke). Na to najdôležitejšie kapela však nezabudla, a tak ich hudba v sebe ukrýva neuveriteľnú hĺbku, ktorú neobjavíte hneď na prvý posluch. Sú teda ALL TOMORROWS naozaj kapelou, ktorá dokáže naplniť svoje vysoké ambície? Podľa tohoto albumu sa ešte bojím tvrdiť, že to tak je, našlapnuté však majú veľmi zdatne a je cítiť, že sú zapálený pre vec. Nahrávka má svoje chybičky krásy a asi by som ju nevychválil...

Čítaj ďalej
Reportáž: JUDAS PRIEST – Incheba Expo Aréna, 9. mája 2012 Bratislava
máj22

Reportáž: JUDAS PRIEST – Incheba Expo Aréna, 9. mája 2012 Bratislava

Zverejnené v máj 22, 2012

Už od príchodu k Inchebe mi bolo jasné, že s mojím ročníkom narodenia budem patriť medzi mladších divákov. Toto sa už v posledných rokoch príliš nestáva. Časť parkoviska okupovali motorkári v čiernom, čo ma definítne utvrdzovalo, že idem správnym smerom. Prišiel som asi v polovici setu Thin Lizzy – ak niektorí neviete, svojho času (1969–1984) to bola veľmi vplyvná kapela. Momentálne sa jedná o hudobnú fosíliu, ktorá už nový material netvorí, ale zopár desiatok rokov žije z vydávania stale nových živákov, kompilácií a DVD-čiek. V aktívnych časoch však vyprodukovali množstvo hitov, napr. Whisky in the Jar, ktorú asi poznáte v podaní inej kapely (v podstate tiež fosílie). Cowboy’s song a Boys are back in town boli pekným zakončením príjemného a veselého pred-koncertu. Koncert krstných otcov heavy metalu z Birminghamu začal po pomerne dlhej prestávke majestátnym introm War Pigs od Black Sabbath a potom prišla jazda par excellence. Je až neuveriteľné, aký dlhý setlist vystrihli – dokopy 21! skladieb plus nejaké tie sóla navyše (celý zoznam tu). Hrali komplet prierez tvorbou. Počnúc artovým psycho-heavy metalom 70-tych rokov, cez brutal-heavy metal z Painkilleru (môj novotvar ;)) až po moderný heavy metal poslednej dekády. Na produkciu jednej kapely to bol mimoriadne pestrý koncert. Napokon majú z čoho vyberať. Osobne ma okrem iného potešili, že z albumu Painkiller dali popri povinnej titulke aj skvelý Night Crawler – ktorý na poslednej zastávke v Bratislave v roku 2008 nehrali. Už 61 ročný majster Halford (mal som dojem, že svoju palicu už nepoužíva len na ozdobu) pomedzi skladby rekapituloval albumy z ktorých sa hralo, čo bolo celkom príjemné. Vo viacerých skladbách žiaľ bolo evidentné, že už celkom nevládze s hlasom, čo som si ešte pred štyrmi rokmi do takej miery nevšimol. Napríklad refrény skvelého Sentinelu boli o oktávu nižšie, čo celkom sklamalo. Dôležité však je, že je stále autentický a neuchýlil sa k playbackovým podvodom, ako je populárne u “umelcov” v našich zemepisných šírkach (a to v omnoho mladšom veku). Napriek tomu, na viacerých strategických miestach vytiahol také výšky, že si ľudia nechtiac vymenili parochne aj zubné náhrady. Celkovo mal ten koncert špeciálne čaro. A to napriek tomu, že ťažisko môjho záujmu v metalovej muzike je už niekde inde. Keďže je väčšina hudobníkov v súčasných kapelách v mojom, alebo mladšom veku, človek už nemá taký podvedomý rešpekt – po tých rokoch je to už naozaj triezvy (viacmenej) nadhľad. Ale teraz, pri Judase, som si na vlastné prekvapenie viackrát uvedomil: “áno, pozrel sa mojím smerom, oh yeaah!” A keby som Halforda, alebo Tiptona stretol po koncerte, asi sa mi fakt rozklepú kolená. Jednoducho som sa vrátil do čias zašumených kazeťákov, keď mi zo stokrát obohranej kazety po prvý krát nekompromisne zrazili sánku. Koncert obsahoval nespočet highlightov, napríklad hymnu Breaking the Law kompletne odspievalo publikum a nechýbal ani osvedčený chopper na pódiu....

Čítaj ďalej
Ministry – Relapse
máj21

Ministry – Relapse

Zverejnené v máj 21, 2012

Keď industriálny odporcovia Busha ohlásili rozchod v roku 2008 bola to veľmi smutná správa pre každého fanúšika tejto formácie, obzvlášť pre tých, ktorí ich videli počas rozlúčkového turné na Masters of Rock, kde úplne rozdrtili publikum a nedali najmenšiu šancu ostatný zúčastnením kapelám prekonať ich fantastický koncert. No, keď v auguste 2011 ohlásili živé vystúpenie na Wackene, vysvitla nádej, že sa formácia vráti na scénu úplne, túto domnienku potvrdil Al Jourgensen v rozhovore pre Metal Hammer a následne oznámil, že v septembri sa zavrú v štúdiu, kde budú pracovať na novom albume , ktorý nazvali Relapse. Vtedy došla na mňa eufória, že táto mašina opäť povstane, no s tým ma napádalo, či to nebude len prvoplánová nahrávka, keďže sa Al oháňal tým, že už ho metal nebaví a chce hrať country. Novinka sa nesie v duchu predchádzajúceho albumu The Last Sucker, plná energetický, priamočiarych, našlapaných vecí, bez pridanej hodnoty, ale zas čo by sme od nich mohli iné čakať? Album začína politickým introm po ktorom prichádza úderná vec, ktorá by ako keby vypadla z oka predchádzajúcej úvodnej úderky Let´s go z posledného albumu, nasledujúca Double Tap nezvoľní tempo ani o kus, priam ešte pridá do plynu a vy si môžete s radosťou vybíjať energiu, v podobnom duchu pokračuje Freefall, Kleptocracy kúsok uberie na tempu, no zase pridá jednoslovný, zborový refrén, ktorý sa bude spievať na koncertoch masovo, United Forces vyznie po predchádzajúcej dosť nenápadne, pretože je založená na rovnakom základe, ale s menej hitovým refrénom, no nasledujúca 99 Percenters je zrejme najväčší hit tohto albumu, ktorý si priam žiada veľké festivalové publikum. Titulná Relapse, Weekend Warrior a Git Up Get Out ´n Vote  prešumia v strednom tempe bez pasáže, ktorú by ste si zapamätali, no po týchto prichádza vrchol albumu Bloodlust, ktorá je o dosť uvoľnenejšia a nápaditejšia ako predchádzajúce veci, nakoniec poteší (ako koho) remix titulnej skladby. Verdikt: Ministry vydali síce album plný energie, no nedá sa zbaviť dojmu, že je tam cítiť prvoplánovosť a priamočiarosť, ale ako vec na vybitie energie Vám poslúži znamenite …. 6/10 Bukáčo 01. Ghouldiggers 02. Double Tap 03. Freefall 04. Kleptocracy 05. United Forces 06. 99 Percenters 07. Relapse 08. Weekend Warrior 09. Git Up Get Out ‚N Vote 10. Bloodlust 11. Relapse (Defibrillator Mix) WEB: Official, Facebook,...

Čítaj ďalej
Meshuggah – Koloss
apr01

Meshuggah – Koloss

Zverejnené v apr 1, 2012

Niet krajšieho pocitu pre hudobného fanúšika, ako keď sa mu po dlhom odpočítavaní dní v kalendáriku dostane do rúk dlhoočakávaná novinka jeho obľúbenej kapely. Nebudem klamať, švédskych matematikov Meshuggah zbožňujem a nebojím sa povedať, že podľa mňa ide o jednu z kapiel, ktoré svojou hudbou píšu hudobné dejiny. S takýmto názorom sa samozrejme spájajú vysoké očakávania a čiastočne aj pocit strachu, že kapela tieto očakávania nesplní, najmä po veľmi úspešnom albume „ObZen“ spred už štyroch rokov. Nehovoriac o tom, že odvtedy sa na metalovej scéne vyrojilo nespočetne veľa kapiel čerpajúcich inšpiráciu pre svoje riffy a postupy práve od týchto titánov matematického metalu, avšak samozrejme obohacujúcich svoje polyrytmické riffovanie mnohými novými prvkami a vytvárajúce dnes tak populárny fenomén „djentu“. Nebol som určite sám, keď som sa bál, že Meshuggah budú mať problém vytvoriť nielen kvalitný ale aj originálny album.  A tak ako to býva, strach vie byť skutočne často iracionálny, pretože „Koloss“ je ďaľším hudobným dielom hodným skutočných géniusov. Hneď na úvod musím povedať, že tento album nielenže splnil očakávania, ale MESHUGGAH sa podarilo zachovať si svoju osobitosť a prísť s niečím, čo znie novo. V prvej piesni „I Am Colossus“ som to ešte zreteľne necítiľ, pretože som mal pocit, že počúvam niečo z obdobia albumu „Nothing“, nebudem klamať, pri prvom posluchu ma táto pieseň znepokojila, až neskôr som ju dokázal správne uchopiť a náležite si ju užiť. Od druhej piesne som však už ani raz nezapochyboval o dokonalosti týchto švédských bohov. „The Demon´s Name is Surveillance“ svojou intenzitou a neuveriteľnými vytrvalými dvojkopákmi podobá možno iba tak na skladbu „Bleed“ z predchádzajúceho počinu, avšak toto prirovnanie je iba obrazné, pretože sa tu jedná o úplne nový zážitok pod značkou tejto kapely. Tretia „Do Not Look Down“ má prekrásne groovey riffy, ktorý však nestrácajú ten šmrnc pokrivenosti, ktorým sa vyznačuje tvorba tejto kapely. Táto skladba sa vyznačuje hádam aj najrockovejším sólom v histórii kapely (ale nebojte sa, stále znie „podivne“) a za zmienku stojí v tejto skladbe aj vokál Jensa Kidmana. Celkovo sa tomúto monotónnemu bardovi podarilo na tomto albume aspoň podľa mňa dosiahnuť vrchol svojej kariéry, jeho frázovanie tentokrát sedí do hudby stopercentne a celkovo ma jeho vokál baví oveľa viac než na predchádzajúcich albumoch. Následujúca „Behind The Sun“ my svojou atmosférou veľmi dlho niečo pripomínala, a až po niekoľkých posluchoch som si uvedomil, čo presne. MESHUGGAH sa v tejto skladbe veľmi nenápadne podobajú na holandských TEXTURES, a musím povedať, že táto poloha im veľmi svedčí, pretože sa jedná o skladbu kde ich psychedelicky znejúce vyhrávky nabrali úplne nový rozmer. Ak máte slabšie srdiečko, určite by som sa na vašom mieste vyhol piatej „The Hurt That Finds You First“, pretože urpútnejšiu skladbu som už dlho nepočul, nekompromisné bicie hnajúce dopredu všetky strunné nástroje sa nie a nie zastaviť a vám nezostáva nič iné ako poddať sa s otvorenými...

Čítaj ďalej
Amorphis, Leprous, The Man-Eating Tree – MMC, Bratislava 7.1.2012
jan13

Amorphis, Leprous, The Man-Eating Tree – MMC, Bratislava 7.1.2012

Zverejnené v jan 13, 2012

V roku 2012 nás čaká nemálo naozaj kvalitných metalových zážitkov, a práve AMORPHIS a spol. mali tú česť otvárať sezónu tu u nás, na Slovensku. MMC-čko sa teda malo na čo tešiť, pretože nielen AMORPHIS boli prísľubom vynikajúceho koncertu. Na THE MAN EATING TREE sa klub príjemne zaplnil milovníkmi metalu zo severských krajín a sympatická šestica tak mohla rozohriať publikum. Bohužial aj napriek dobrému výkonu, vynikajúcemu spevákovi a vcelku naozaj pekným skladbám sa dá hovoriť skôr iba o rozohrievaní publika, to totiž akosi ešte nemalo silu sa veľmi tešiť s kapelou, avšak určite sa nedá hovoriť o nejakej chladnosti či odmeranosti, a tak kapela po poslednej piesni zožala zaslúžený aplauz, poďakovala sa a aspoň ja som mal z ich gotického rock/metalu šmrncnutého ešte aj inými odnožami veľmi príjemný pocit. Nebudem však klamať, na druhú kapelu som bol už o niečo viac zvedavý, pretože nórsky LEPROUS na čele so šialeným Einarom Solbergom sa minulý rok postarali o slušný rozruch na metalovej scéne, a to svojím najnovším počinom „Bilateral“. Ich progresivný metal, v ktorom sa tak veľa vplyvov zmiešava do úplne prirodzenej jednoty zanechal na mnohých tvárach takpovediac ústa dokorán, očakávania teda boli vysoké. Samotné výstupenie však otvorilo ústa hádam ešte viac, pretože keď toto neudržateľné komando nabehlo na pódium vo svojich elegantných červeno-čierno-šedých oblečkoch a udreli do svojích nástrojov, málokto veril tomu, čo počuje. Neuveriteľná energia, rafinovanosť a doslova šialenosť sálala nielen z hudby ale aj z prejavu týchto Nórov. Setlist tvorili skladby najmä z aktuálneho albumu, ako napríklad „Restless“, „Waste of Air“ či „Forced Entry“ ale nezabudli pripomenúť ani album minulý napríklad takou „Dare You“. Je nutné podotknúť, že pri ich vystúpení treba naozaj priznať obrovský obdiv najmä leaderovi kapely, pretože tak perfektne odspievaný koncert (a že jeho party nie sú ani zďaleka lahké) som už naozaj veľmi dlho nevidel a veľmi ma zaujala aj hra bubenníka Tobiasa Andersena. Len tak ďalej! Bol to však vrchol večera? Headlineri sa samozrejme nedali zahanbiť a tak AMORPHIS hneď po LEPROUS veľmi jasne ukázali, prečo sú práve oni vedúcimi postavami tohoto turné. Na pódiu sa týčili veľmi vkusné maľby dotvárajúce atmosféru celého vystúpenia a už od prvého tónu úvodnej „Song of The Sage“ dav takmer dýchal pre kapelu. Tomi Joutsen znova raz ukázal, že počuť ho zle spievať je hádam nemožné. Charizma tomuto dredatému chlapíkovi nechýba ani trocha, takýto spevák je snom naozaj každej kapely. AMORPHIS nemajú o skladby núdzu, a už vôbec nie o hity a tak odohrali až 15 skladieb, pričom žiadna vyslovene nenudila, silných momentov bolo nespočetne viac ako slabších (ak sa vôbec nejaké slabé vyskytli). Kapela sa prezentovala akýmsi rezom cez takmer všetky nahrávky, pričom zbytočne nedominovali iba...

Čítaj ďalej