FOTOREPORTÁŽ: Metal Fest IV.
júl28

FOTOREPORTÁŽ: Metal Fest IV.

Zverejnené v júl 28, 2011

Dňa 16.7. 2011 sa v Novom Meste nad Váhom uskutočnil už v poradí štvrtý Metal Fest, na ktorom si zahrali kapely SURGICAL DISSECTION, DIFTERY a SUBURBAN TERRORIST. [nggallery id=5] [nggallery...

Čítaj ďalej
Peste Noire – L’Ordure A L’etat Pur
júl22

Peste Noire – L’Ordure A L’etat Pur

Zverejnené v júl 22, 2011

Frankofili, milovníci dekadencie,  bohémovia, black metaloví poslucháči a požierači cesnaku nastražte svoje uši! Vrátil sa Jeho Veličenstvo La Sale Famine de Valfunde zo svojou družinou (ne)mrtvých a večne opitých trubadúrov aby osviežil Vaše sluchy krásne odpornou fošňou! Tí, ktorí sa už niekedy stretli s kapelou Peste Noire vedia, že ich hudba je veľmi svojská, rozhodne vyčnieva nad ostatnými black metalovými skupinami a že treba od nich vždy očakávať nečakané, no predsa si vždy zachovajú svoju tvár. Nie je tomu inak ani na najnovšom albume „L’Ordure à l’état Pur“ o ktorom si dovolím tvrdiť, že je to jeden z najtrúfalejších black metalových počinov. Album obsahuje 5 nechutne nádherných skladieb, čo by sa mohlo javiť málo, ale konečná doba trvania je jedna hodina. Z čoho logicky vyplýva, že skladby sami o sebe sú dosť dlhé (jedna dokonca 20 minút) ale aspoň subjektívne musím povedať, že skutočne nenudia. Od prvej skladby „Casse, Pèches, Fractures et Traditions“ sa na vás vylejú ako, kalná ale za to dravá rieka posledné nápady, ktoré sa mohli zrodiť iba v prepitej a jemne šialenej hlave hlavného mozgu Famina. Zo slovami „zdravíme, sme tu zas!“ vás vrhne do víru faciek ortodoxnému black metalu. Aj keď väčšina albumu sa nesie v strednom tempe, nestráca na dynamike a svižnosti. Nezabudli rozhodne ani na svoje rodné Francúzsko voči ktorému chovajú lásku aj opovrhovanie, takže tu započujeme aj „chansonovú rytmiku“, trúbky alebo harmoniku, napr. v spomínanej prvej skladbe. Zrejme to nestačí, takže nám predvedú že black metal sa dá skombinovať s punkovým riffom a bicími hrajúcimi ska. Ako pľuvanec do tváre si môžeme vypočuť kikiríkanie kohúta a napodobňovanie kotkodákania na miesto spevu. Stále nestačí? Pre zmenu v druhej skladbe „Cochon Carotte et les sœurs Crotte“ môžete počuť elektronické až techno znejúce bicie hneď od úvodu, aby ste náhodou nenadobudli pocit, že album bude jedna pieseň opakovaná 5 krát. Po krátkej metelici sa opäť vracia elektronický zvuk bicích s disko basou a volajú vás do tanca za zvukov z porna, plieskania biča a iných „krásnych“ samplov. Je to zároveň aj najkratšia skladba z albumu, „iba“ niečo cez 8 minút. „J’avais rêvé du Nord“ zvoľňuje tempo ale zároveň nabíja zbraň. Po ťahavých thrashových riffoch začnú hrať veľmi pekné akustické gitary, za sprievodu violončela a ženského spevu. Hneď po tom vás znásilní v sypanici a bezbožnom škreku. Počas 20 minút trvania skladby sa tu toho vystrieda skutočne veľa, spomínané akustické pasáže, dravé riffy, tuberácky kašeľ a pochodová rytmika. „Sale Famine Von Valfoutre“ zase dupne kúsok na plyn a ukáže, napríklad ako odporne môže znieť slovíčko „lala“. Po tomto čo ste zatiaľ mali možnosť počuť, vám príde posledná skladba „La condi hu“ ako balzám na vaše bahnom zanesené uši. Pomalý a precítený úvod, čistý tlmenejší mužský spev, jemne ladené gitary. Ešte ako posledná rana sa skladba na čas viacej rozbehne  ale nestráca svoj feeling, ktorý navodila...

Čítaj ďalej
Eye Beyond Sight – The Sun And The Flood
júl19

Eye Beyond Sight – The Sun And The Flood

Zverejnené v júl 19, 2011

S novým albumom (konkrétne druhým) tento rok vyrukovali aj slovenský Eye Beyond Sight a môžem hneď na úvod povedať, že tento materiál si zaslúži pozornosť. Kto sú títo Eye Beyond Sight a čo vlastne hrajú? Kapela hraje prakticky už od roku 2003 (vtedy ešte pod názvom Snake Eat´s Rabbit), takže sa nejedná o žiadných nováčikov. Odpoveď na otázku, čo hrajú je však podstatne zložitejšia, pretože v hudbe EBS nájdete veľmi veľa vplyvov. Základným kameňom ich hudby je však hard-core, thrash avšak tu a tam vystrčí rožky napríklad aj death metal. Poďme sa teda pozrieť, čo nám ponúka The Sun And The Flood. Týchto 42 minút zabalených vo výbornom zvukovom balení a s premakanými aranžmámi obsahuje v prvom rade naozaj nadpriemerné nápady, v rámci žánru až prekvapivo veľa zmien a hlavne nápadité štruktúry piesní. Ani niet divu, na albume sa pracovalo 4 roky, a je veľmi dobre počuť, že kapela tento čas využila maximálne, a výsledkom teda nemôže byť ani náhodou nejaký polotovar. Od začiatku až do konca vás budú válcovať agresívna core-ová rytmika, ale kapela neostane pri tom a každú chvíľu po vás hodí nečakanú melodickú linku, ktorá však do tej hudby pasuje perfektne a určite sa nedá nazvať samoúčelnou. Obrovským plusom kapely je aj vynikajúci vokalista Patonyi. V jeho prejave je tak trocha cítiť Derricka zo Sepultury, ale tam kde mi Derrickov prejav nikdy nesadol v hudbe Sepultury (a nie že by mal zlý vokál), v EBS si neviem predstaviť lepší. Avšak treba podotknúť, že Patonyi pracuje predsa len zaujimávejšie so svojím hlasom. Ďaľším veľkým plusom sú texty, ktoré sa síce nezaoberajú ničím novým (kritika spoločnosti, kresťanstva, politikov) ale sú napísané štýlom, ktorý vás dokáže do ních ponoriť naplno. Po inštrumentálnej stránke nie je čo vytknúť, hráči svoje nástroje ovládajú na jedničku a neboja sa svoju hru okoreniť zaujímavými nuansami a dávkou invencie. Keď treba zrýchliť, zrýchlia, keď treba spomaliť, prejdu do pomalšieho tempa, pretože ako hudobníci si veľmi dobre uvedomujú, čo si skladba žiada v tom ktorom okamihu. Veľkým nedostatkom albumu je bohužiaľ však fakt, že tak ako pri iných žánrovo príbuzných uskupeniach aj tu v druhej polovici albumu človek chtiac nechtiac stráca pozornosť. Skladby sú vynikajúce, a dokonca keď som si pustil najprv druhú polovicu albumu tak ma to bavilo rovnako ako keď som ho počúval od začiatku. Dôvodom by mohlo byť paradoxne možno až príliš veľa zmien, ale hlavne mám pocit, že sa nad niektorými riffmi poćas tých 4 rokov príliš špekulovalo. Nechajme však dohady stranou, pretože hlavné je to, že tento materiál má čím zaujať vo veľkom, a musím povedať, že skladby ako „Blast“, „Self Possesion“, „We Care“ alebo úvodná „Sick Society“ musia znieť aj naživo perfektne, alé úprimne to asi všetky skladby na tomto albume. Veľký palec hore, a ak budete mať možnosť vidieť EBS, nenechajte si újsť,...

Čítaj ďalej
Arkan – Salam
júl18

Arkan – Salam

Zverejnené v júl 18, 2011

Po troch rokoch sa ozývajú s novým počinom aj orientálni metalisti Arkan. Svojím albumom Hilal (2008) spôsobili rozruch najmä medzi fanúšikmi Orphaned Land alebo Melechesh, a to najmä preto, že podobne ladených kapiel bolo a je naozaj iba zopár. Kĺbiť metal s folklórom stredného východu sa totiž nevidí len tak hocikde a Arkan sa tohoto receptu samozrejme držali aj na tohtoročnom albume nazvanom Salam. Tak ako aj album predchádzajúci, Salam nám ponúka na ploche takmer hodiny mix melodického death metalu a orientálneho folklóru, tak isto ako aj texty týkajúce sa mezopotámskej mytológie a konfliktov starodávnych civilizácii. Tentokrát sa však títo francúzi chopili svojích nástrojov oveľa rafinovanejšie a môžem radostne prehlásiť, že kapela zaznamenala výrazný pokrok. Skladby sú oveľa pestrejšie, celý album je zomknutejší, melódie sú veľmi emotívne, rytmika oveľa silnejšia, neviem čo skôr chváliť. Veľkým plusom a aj dôvodom, prečo Salam znie lepšie ako jeho predchodca je menej agresívny zvuk a počuteľne čistejšia produkcia. Niet divu, celý materiál produkoval Fredrik Nordström (IN FLAMES, DIMMU BORGIR), takže kapela bola vo veľmi skúsených rukách čo sa zvuku týka. Celý album je poňatý prevážne v strednom tempe, v niektorých pasážiach máte takmer pocit, že počúvate orientom šmrncnutý doom metal (najmä skladba „Inner Slave“ je toho krásnym príkladom). Oveľa krajšie sú využité aj folklórne prvky, kapela z nich veľmi decentne ubrala a nesnažila sa ich zakomponovať do skladieb ako keby nasilu. Veľmi dôležitú roľu zohralo v skladbách tentokrát aj oveľa väčšie využitie ženského vokálu, ktorý je naozaj fantastický, mal som z neho v niektorých pasážiach až zimomriavky. Veľké plus aj za akustické medzihry, ktoré neznejú len ako výplň. Aby som však iba nechválil, akokoľvek sa Arkan od posledného albumu zlepšili, stále mám pocit, že ešte niečo mi na nich chýba. Nápady sú síce na vysokej úrovni, avšak od solídneho nadpriemeru majú ešte stále ďaleko. Možno som iba príliš náročný, alebo moje očakávania boli privysoké, avšak myslím si, že títo páni a dáma majú na viac a pevne verím, že časom prídu s niečim naozaj výnimočným. Salam sa tak podľa mňa stal veľmi príjemným pokračovateľom svojho predchodcu, a osobne dúfam, že predznamenáva oveľa väčšie veci. A samozrejme, ak sa pýtate, či ešte stále znejú ako klon oveľa známejších Orphaned Land (ktorých spevák Kobi Farhi si aj zahosťoval v skladbe „Deus Vult“), tak odpovedám áno, avšak tí vydávajú album každých 6 rokov, takže takáto nahrávka príde vždy veľmi vhod, pokiaľ máte vzťah k orientálnym melódiam a melodickému death metalu. 8/10 Sarkast 01. Origins 02. Inner Slaves 03. Deus Vult 04. Blind Devotion 05. Jerusalem – Sufferpolis 06. Beyond Sacred Rules 07. Common Ground 08. Sweet Opium 09. Salam 10. Call From Within 11. Lightened Heart...

Čítaj ďalej
Fleshless – Slaves Of The God Machine
júl12

Fleshless – Slaves Of The God Machine

Zverejnené v júl 12, 2011

Ostrieľaní kováči smrteľného kovu z českého Ďěčína Fleshless sa tento rok hlásia s novým počinom a keďže nedávno sa tento album ocitol v mojom prehrávači, rozhodol som sa podeliť o tento zážitok. Fleshless fungujú už od 94-ého a na konte majú dve demá, dve splitká a päť full-lenghty. Kapela sa prezentuje predovšetkým brutálnejšie ladeným death metalom, avšak mixnutý thrash metalom, či grindom. Najnovší zárez v ich diskografii začína introm, a musím úprimne povedať, že dané intro mi nevylúdilo ten najpríjemnejší výraz na tvári. Vôbec vo mne nenavodilo žiadnu atmosféru, a ak aj malo tak sa určite nezhodovala s atmosférou následujúcich skladieb. Našťasie však chmáry zahnala už následujúca „Fixed“, svižná skladba s takmer až thrashovým refrénom. Sekundovala jej aj hneď následujúca „Thruth in Flesh“, ktorej ústredný riff taktiež koketoval s thrash metalom avšak vokál zas priniesol skladbe grinde-ový šmrnc. Nejaký nepokoj statočne zahnali aj všetky ďalšie skladby, dokonca aj zakončujúce inštrumentálne outro veľmi potešilo a nezopakoval sa divný pocit z intra. Kapele sa podarilo zúročiť naozaj roky skúseností do podareného a najmä dynamického a nenudiaceho diela. Takmer každý riff sa vám vie zakusnúť do mysľe silou buldoga, a rytmika vás neúprosne núti kývať hlavou. Fleshless sa opierajú najmä o staré osvedčené postupy, avšak často vedia aj prekvapiť zaujímavými a veľmi sviežími momentami, napríklad v druhej polovici skladby „To Dethrone God“ veľmi sympaticky počuť koketovanie so stoner rockom alebo úvod skladby „False Ascesion“ vám pripomenie black metalové vybrnkávačky. V skladbách „Mechanic Pregnancy“ alebo „Mindseething“ dokonca započuť veľmi moderné postupy. Aj vďaka týmto detailom znie „SOTGM“ sviežo. Nahrávka bola spravená v štúdiu Shaark a je počuť na výsledku, že kapela dosiahla naozaj svojský, čistý a pritom stále brutálny zvuk. Zároveň nahrávka znie veľmi organicky a to jej aj svedčí. Veľkým plus je podľa mňa aj dizajn bookletu (rozkladá sa do tvaru obráteného kríža) a cover. Mám totiž z daných obrazov a ilustrácií pocit, že sa jedná o český ale pritom aj svetový materiál. Inak povedané, zachovali tam ten český feeling a pritom sa nemusia hanbiť vydať to aj v zahraničí. V konečnom dôsledku síce Fleshless neprišli s ničím neskutočne objavným, a možno neoslovia obrovské davy ale pre milovníkov kvalitného death metalu (nielen českého, či slovenského) sa jedná o must have. „SOTGM“ je album, ktorý možno nedostane človeka na kolená a nebude mať pocit, že niečo takéto ešte nepočul, ale poteší uši na dlhší čas ako len na jedno vypočutie. Viem, že aspoň u mňa to tak bude. 7/10 Sarkast 01. Intro 02. Fixed 03. Truth In Flesh 04. To Dethrone god 05. False Ascension 06. Sins Reversed 07. IndustrialAbuse 08. Mechanic Pregnancy 09. Their Sangvinary Doctrines 10. Promised Salvation 11. Mindseething 12....

Čítaj ďalej
Reportáž: PROTEST THE HERO + F.O.B., REANIMA 2.7. 2011, Bratislava, Randal
júl10

Reportáž: PROTEST THE HERO + F.O.B., REANIMA 2.7. 2011, Bratislava, Randal

Zverejnené v júl 10, 2011

Koncert ktorý sa uskutočnil v sobotu 2. júla v klube Randal bol pre mňa jednou z najočakávanejších tohtoročných akcií. Bratislava totiž mala privítať kanadských Protest The Hero. Tak sa pozrime ako táto akcia prebiehala a aké pocity zanechala. Koncert s miernym oneskorením otvorila rakúska ReAnima, ktorú som poznal len zbežne z jej stránok na myspace. To nebol až taký problém lebo zvuk bol relatívne solídny, ale štuple do uší určite neuškodili. Jednalo sa o priamočiarejší death metal, ktorý často koketoval s mathcore-ovými prvkami a sem tam prihodili nejaký ten math breakdown. Kapela sa snažila od prvých tónov rozbesnieť „dav“ živých sôch. Problém však ani nebol  v tom, že by ich hudba nebavila či nedostávala do varu, ale skôr ten, že mala malú fanúšikovskú základňu. Na pomoc však pribehol niekedy po tretej skladbe jeden headbanger s pivom v ruke. Čo kapele musím vytknúť boli dvaja speváci, na môj vkus až príliš nepraktické najmä ak ani jeden z nich nehrá na žiadny hudobný nástroj. Myslím si, že nájsť jedného speváka na growl aj na rev nemôže byť až taký problém, a ak áno, táto kapela by si úplne plnohodnotne vystačila i s jedným z týchto dvoch typov vokálov. Čo ešte mierne bilo do očí bol bubeník, ktorý zaostával za spoluhráčmi (síce im určite stíhal), hral však po celý čas silou čo sa veľmi jasne prejavovalo na výrazoch v jeho tvári, najmä pri klepačkách, ktoré tým pádom extra rýchle nejako neboli, a ak nezmení techniku, ani nebudú. Inak ale, vcelku kvalitné vystúpenie. U českých F.O.B. bolo využitie členov praktickejšie, avšak hudobné smerovanie môjmu srdcu mierne vzdialenejšie. Môže to byť i tým, že zvuk sa zhoršoval s každou ďalšou kapelou na pódiu. Kapela sa zaraďuje k trash/death metalu, s čím nebudem nesúhlasiť, i keď sa samozrejme jedná o moderné prevedenie a kde tu začujete prvky aj nu-metalovej scény. Výrazne to však oživoval melodický vokál speváka Máru, ktorý má evidentné zaľúbenie vo vokalistovi amerických P.O.D. Sonnym, ktorého choreograficky veľmi  efektne imituje a taktiež sa mu približuje svojim účesom. A dokonca vám možno jeho spev pripomenie Corey-ho Taylora v jeho čistých polohách. Čo však bolo najhoršie, že aj tento oživujúci moment sa strácal v tej vlne hluku ktorú v ten večer klub produkoval. Priaznivci takéhoto žánrového ladenia by však určite mali navštíviť stránky kapely na bandzone, či iných hudobných serveroch a nechať rozhodnúť štúdiové verzie skladieb. A po dlhšej prestávke konečne prišli na rad hviezdy večera. Bohužiaľ s nimi prišlo aj najhoršie ozvučenie večera. Pre človeka neznalého tvorbu kapely by možno v ten večer stačilo ostať doma a zapnúť si vysávač. Aj keby ste si ponožky napchali do uší, tak vám to bolo málo platné. Mohlo to byť aj mojim nestrategickým postavením, ale nevsádzal by som na to. Prejdime však k prezentácii. Rody vypĺňal pauzy medzi skladbami svojimi „stand-up“ vystúpeniami a zabával celé publikum vtipmi či výrokmi na adresu fanúšikov, ktorí...

Čítaj ďalej