Recenzia – EVOKEN – Atra Mors (2012, Profound Lore Records)
apr04

Recenzia – EVOKEN – Atra Mors (2012, Profound Lore Records)

Zverejnené v apr 4, 2013

“ I will unlock the mysteries of the universe“ Ak hľadíš do priepaste, priepasť hľadí na teba, koľko fantázií prejde človeku hlavou nad otázkou čo bude až umriem, je to koniec? Myseľ vo svojej predstavivosti a zároveň obmedzenosti vytvára obraz každému kto nad tým uvažuje. A svojím spôsobom nad tým uvažuje každý. Téma čo by zrejme nedosiahla konca dokiaľ by sme neumreli. Je to len jedna z mála  myšlienok, a tú už 19 rokov evokujú majstri a zakladatelia špecificky originálneho funeral doomu  ťažkopadného, hlbokého no krásne konštruovaného a myšlienkami plného. Upršané ráno, šedá obloha, nikde živej duše, v domácnosti ticho, len počuť ako kvapky dopadajú na rozblátenú pôdu, akoby už zem nevládla pohlcovať vodu si sadám do kresla rozmýšľajúc nad zmyslom života, nad tajomnosťou nekonečného priestoru a ako tak premýšľam po zahasení štvrtej cigarety… na čo som to vlastne myslel. Prirodzene mi hlavou prešiel akoby celý život no v dojmoch som ostal naďalej chladný, nedokázal som vidieť žiaden obraz, predstavivosť upadla hlboko to pohlcujúcej čiernej diery v podvedomí. V pochmúrnej nálade a uzkostlivo zmätený si púšťam nový album EVOKEN – Atra Mors,   do povedomia sa mi dostal vlastne z cela náhodne napriek tomu že dianie kapely a ich famózne monumentálnej precítenosti sledujem pozorne už dlhú dobu v tomto prípade ma mierne šokovalo že je vonku novinka. Prestal som teda riešiť svoju nepozornosť nad tým a nechávam do seba plynúť prvé tony úvodnej skladby, ktorá  nesie názov albumu. Začínajúci ambientný rozbeh čo by len pripomínajúc hmlistú planinu s nárazmi severného vetra točiacého sa dookola a nemal určený smer z ľahka zaznejú tlmené bubnové prechody s chladným klavesovým podmazom rozoznievajúc do prázdnoty pustiny a v tom sa roztvorí burácajúca gitarová stena o podobe snáď len bortenia sa kovovej konštrukcie zmietajúcu korózia a tlak v súlade s kopákom tlkotu zdeseného srdca. A v tejto agónií fyzikálnych zákonov sa zakradne monštrózny growling Johna Paradisa v ňom hľadať dno je už beznádejné. Toľka charizmatická úroveň vyznenia jeho hlasu, desí a fascinuje zároveň. Skladba ma tak až do konca nesmierne rozorvanú atmosféru,  snaží sa do nej zamotať samotný chaos a vytvára tak vír hltajúc aj to posledné čo sa snaží prežiť. Má to kolosálne následky až ostane tma a do nej vplynú uhladené klavesy, kdež to čo bolo je preč a spomienka blúdi priestorom, kde možno nájde svoje útočisko a to prináša záver s typicky rozťahanou melódiou čo je v skladateľskej precíznosti kapely značne poznateľný element, feeling je skrátka jasný. Ostavám napätý a usadený hlboko a vyčkávam na zaznenie pokračujúc v hľadaní nepoznaného, resp. strateného. “   Descent Into Chaotic Dream “ Než začnem s povznášajúcou charakterizáciou dalšej perly, práve táto skladba si o niečo...

Čítaj ďalej
Recenzia – BRUTE „Sophisticated atrocity“ (2012)
apr03

Recenzia – BRUTE „Sophisticated atrocity“ (2012)

Zverejnené v apr 3, 2013

Koráb s úderným názvom BRUTE vyplával z rodného prístavu Vranov nad Topľou, aby zamoril svojím zverstvom death metalovo chtivých pirátov. Štefan Tokár, Pavol Fil, Peter Heteš a Robert Demeter, tak znie zostava posádky, ktorá vdýchla život tomuto dielu zkazy, hlavne Steve, ktorý ako jediný ťahá túto loď od úplného vzniku, čo už je 14 rokov. To, že zázemie pre toto smrtiace hobby vo Vranove by ste ťažko hľadali a kapitán Steve sa svojej mapy pokladu nevzdal ani raz po celých 14 rokov, značí o zápale pre vec a chuť vytvoriť kvalitné dielo, ktoré by nezapadlo prachom. Začiatok nahrávky otvorí hororovo ladené intro z filmu Mucha, no následne za ním sa na nás vyvalí energický, svieži death metal s bicími, ktoré majú ráz. Gitarová zložka je pekne navrstvená harmonickými, štruktúrovo bohatými pasážami, vďaka čomu nahrávka naberá na melodickosti, hlavne v pomalších momentoch. No nebojte sa, všetko v rámci žánru, čiže brutal death metal jednak amerického formátu – údernosť DYING FETUS, equilibristika ATHEIST, z druhej strany tu narazíme na európske ovplyvnenie, kde by som mohol spomenúť PESTILENCE na začiatku rokov 90-tych. Čo v tejto nahrávke dominuje, sú svieže nápady. V každej jednej skladbe narazíte na pasáž, ktorá vás milo prekvapí a vyčaruje vám úsmev na tvári, či prinúti hlávkou zakvitovať.  Či už mohutne navrstvená pasáž vo „Vain Benignity“, alebo rôzne technické sekvencie v „The sins will get us“ a mohol by som menovať kopu ďalších v ostatných skladbách, no niečo nechám aj na vás. Neoddeliteľnú súčasť nahrávky tvorí vokál Pafa, ktorému občas sekunduje Robert. Šťavnatosť a mohutnosť sú hlavné klady tohto prejavu, ktoré vyznejú najmä v pomalých pasážach, hlavne pri skladbe “Inhuman seed of terror“, kde musí uznať každý, že tento človek má niečo v sebe. Zvuk nahrávky je pekne vyrovnaný, človek sa nemusí hrať na zvukového bádateľa, aby započul všetky nástroje, snáď možno basa zaostáva, ale to je len malý detail. V textovej stránke albumu sa stretnete s ľudským pokrytectvom, kritikou viery alebo s ponižovaním človeka človekom. Čiže žiadne gore témy, ale tematické texty, ktoré majú zmysel, hĺbku a neslúžia len k výplne priestoru, začo majú u mňa východniari ďalšie významné plus. Bez srdca by to nešlo. Presne o tom sú východniari BRUTE. Keď máte radi death metal hraný pre radosť s množstvom sviežich nápadov, rozhodne si zaobstarajte tento album, lebo čoskoro tu máme pokračovanie, na ktoré sa veľmi teším.  Bukáčo...

Čítaj ďalej
Recenzia – GRAND SUPREME BLOOD COURT – Bow Down Before The Blood Court! (2012 Century Media Records)
apr02

Recenzia – GRAND SUPREME BLOOD COURT – Bow Down Before The Blood Court! (2012 Century Media Records)

Zverejnené v apr 2, 2013

GRAND SUPREME BLOOD COURT (GSBC) je novší rozbehnutý bočný projekt death metalového veterána Martina Van Drunena, ktorého ide skrátka definovať ako popredne jedného z najlepších death metalových vokalistov planéty, vďaka jeho neobyčajnému hlasovému prejavu, ktorý sa značne za tú dobu jeho pôsobenia na scéne niekedy v polovici osemdesiatých rokov začal rozšírovať a kopírovať inými old school deathovými záležitosťami skôr len miestného rozsahu po Nemecku a Veľkej Británií. Martin je predovšetkým známy svojím húževnatým pôsobením v holandskej death/doom  beštií ASPHYX s ktorou naďalej nakopáva zadky zažratím death metalistom ale aj širšiej škále. Tento pohodový chlapík je neobyčajne aktívny a z čista jasna dokazuje že hudba a hlavne teda kov smrti je jeho životom. Jednak ako už tomu bolo v dalších kapelách / legendách ako PESTILENCE a záskakovo v BOLT-THROWER a ďalej v menej známich viac underground záležitostí BUNKUR, COMECON, DEATH BY DAWN a SUBMISSION kde sa striedala značná dravosť trashu s deathovou brutalitou. Martin si zrejme nedopraje ani spánok keďže vyrukoval s dalšou namastenosťou tentokrát viac po vojensku  mašinériou HAIL OF BULLETS kde to jasne zaklincoval tým že ho nič nezastaví a váli, tlčie svoj smrtiací kolos až do morku kostí. A aby toho nebolo dosť tak sa konečne dostávame k jeho zatím poslednej základni kde sa vykonávajú nekompromisné krvavé procesy, na ktoré si teda ideme posvietiť.   GSBC by sa dalo opísať ako nesmrteľná beštialita ASPHYX s oceľovými drápmi HAIL OF BULLETS. V zostave totiž figurujú práve páni z oboch  kapiel. Vo vedení s Martinom ktorý zastupuje kapely obe s ním pochodujú ex gitarista asphyx Alwin Zuur spoločne s Eric Danielsom, ktorý tentokrát prevzal druhú gitaru, a ligu s asphyxu uzatvára kladivo Bob Bagchus (bicie) s HAIL OF BULLETS  sa ujal basák Theo van Eekelen. Táto pätica oddaních sa s ničím nemazná, nepotrpí si na kompromisy, nevybočuje..len ďalej a s väčšou dávkou údernosti sa nehodlá zastaviť a zmetie všetko čo príde do cesty. Zvukovo album troška pripomenie posledný album ASPHYX – DEATHAMMER svojou rezavou hutnosťou sa dostane pod kožu a hodlá sa dostať ešte hlbšie, kdež to tempo sa pohybuje prevažne v stredních polohách náhle vsadí na zbesilý odpal. Atmosféra je neuprosne hutná a hneď prvý song na albume, ktorý nesie názov akoby nastávajúcej revolúcie – All Rise! v začiatku s dunením zvona a následnej   dravosti gitár dáva najavo že čo povstáva už nepadne a tak sa nesie dojem počas celého albumu kde v závere krásne prenikne k epicky vyznievajucej hymne…and Thus the Billions Shall Burn. Práve úvodná a finálna pieseň  je znakom koľko sily, odhodlanosti, vzdoru a česti v sebe album nesie. Ostatné zárezy, ktorím dominuje neutíchajúca old school death metalová živočíšnosť sú ako pochodom nehodlajúcim sklamať a...

Čítaj ďalej
Recenzia – PENSÉES NOCTURNES – “ Nom d’une Pipe!“ (2013, Ladlo Productions)
apr01

Recenzia – PENSÉES NOCTURNES – “ Nom d’une Pipe!“ (2013, Ladlo Productions)

Zverejnené v apr 1, 2013

PENSÉES NOCTURNES je hudobným dieťaťom francúzskeho fantasmagoristu vystupujúceho pod pseudonymom Vaerohn, ktorý  okrem vlastného projektu  pôsobí v ešte dvoch, pre väčšinu z vás zrejme neznámych, kapelách VALHÔLL a WAY TO END. Za relatívne krátke, päť ročné, obdobie fungovania tohto projektu sa nám monsieur Vaerohn už po štvrtý krát snaží predstaviť svoju víziu neoklasického, depresívneho black metalu. V prípade aktuálneho počinu  “Nom d’une Pipe!“ by som, ale prívlastok neoklasický, nahradil mne oveľa lepšie znejúcou škatuľkou – avantgarda. Aj keď práve tento pojem sa v súčasnosti stáva veľmi sprofanovaným, v tomto prípade ostáva zárukou originality a nových postupov. Už úvodná skladba Il a Mangé le Soleil vám napovie, že vychutnanie si tohto hudobného dielka bude z veľkej časti závisieť od vašej duševnej ne/vyrovnanosti a otvorenosti vašich hudobných rozhľadov. Čaká vás totiž výlet, ktorý vo vás nezanechá príjemné spomienky na raňajky v tráve, ale prevedie vás obludáriom tých najzvrátenejších predstáv. Ku podivu budete radi keď si tento trip budete môcť zopakovať znova a znova.  Celý album predstavuje jednu veľkú koláž tých najobskúrnejších hudobných tém, ktoré sú ale pospájané s takou majstrovskou dokonalosťou, že si niekedy ani nevšimnete, ako ste sa od výkladu s preparátmi zrazu ocitli v spustnutej záhrade, kde vám aspoň občasné svetlo prenikajúce cez koruny stromov pripomína, že vonku existuje aj krajší svet.  K black metalovej kostre sa tak pridáva neoklasika, jazz, kabaret a mnoho ďalších vplyvov. Veľký priestor dostávajú na albume okrem klasických metalových inštrumentov, hlavne akordeón, sláčikové a dychové nástroje. V neposlednom rade je potrebné vyzdvihnúť Vaerohnov hlasový prejav,  práve dramatickosť jeho vokálov dodáva celému albumu neopakovateľnú makabróznu atmosféru.  Od svojho debutu Vacuum, ktorého počúvanie je pre mňa doteraz labužníckym zážitkom, sa PENSÉES NOCTURNES posunuli do ešte nekonvenčnejších vôd, čo je v časoch “módnosti“ hudobnej stagnácie z môjho pohľadu veľké plus. Ostáva mi teda už len dodať: Len tak ďalej… 8/10 Martin...

Čítaj ďalej
Recenzia – Eryn Non Dae „Meliora“ (2012)
mar30

Recenzia – Eryn Non Dae „Meliora“ (2012)

Zverejnené v mar 30, 2013

Minulý rok bol definitívne bohatý na mnohé kvalitné nahrávky, nech už vyznávate akékoľvek zákutie tvrdého kovu, nejeden krát sa mi z toho množstva kvalitných nahráviek dokonca až zatočila hlava. Nech je však úroda sebelepšia, vždy z nej môžeme vyselektovať tie najlepšie kúsky, nájsť žiarivejšie nad žiarivé. Medzi táketo vrcholy roku 2012, toku kedy nás po dlhej dobe znova mátal koniec sveta, sa u mňa zaradili aj francúzsky naturalisti ERYN NON DAE a ich novinka nazvana „Meliora“. Neviem či ide iba o zhodu okolností, alebo či kapela veľmi dobre pozná latinský význam slova meliora, pretože po predchádzajúcom hrozivo psychedelickom albume „Hydra Lernaia“ by si málokto čo i len pomyslel, že jeho pokračovanie bude „lepšie“, teda v zmysle krajšie či prospešnejšie. V zmysle ešte lepšieho dosiahnutia temnoty, či lepšieho vyjadrenia úzkosti by to dávalo viac zmysel. Je však skutočne „Meliora“ lepšia? Pohľad na cover ma presvedčil, že ľúbivé melódie či pekná prirodzená dynamika ani tentokrát nebudú silnou stránkou týchto pánov. Akési absurdné zrkadlo do duše, zmes červenej a čiernej, tupo hľadiace do neurčitej diaľky. Aspoň myslím, zrkadlá skreslujú… Úvodná „Chrysalis“ začína takmer upokojujúco, avšak nervy mám nastražené. Srdce zviera úzkosť. Zrazu udrú bicie a s nimi aj basa, avšak akoby s ľahkosťou. Skladba sa ženie dopredu, ľahkosť sa však rozplynie ako falošný obraz, ktorým celý čas bola a ha sa chcem ale zároveň aj obávam toho zbesilého hnania, akoby mi život medzi prstami utekal. Stop time, chvíľka oddychu a ja začínam padať. „The Great Downfall“ robí česť svojmu menu. Výška síce nie je vysoká, avšak ja akoby som si spomalene vychutnával celý ten pád, strach sprevádzajúci moment rozhodnutia, stuhnutie údov počas neodvratného klesania a nakoniec roztrieštenie, to všetko veľmi detailne a veľmi pomaly. Následuje trio „Scarlet“, „Ignitus“ a „Muto“. Spomínam pri nich na Hydru Lernaiu. Aj rytmy su akési známejšie, počujem aj konkrétnejšie riffovanie. Po predchádzajúcich dvoch tak trocha iná dimenzia, väčší dôraz na agresívnosť, kapela si ma pohadzuje kade sa jej zachce. „Black Obsydian Pyre“ ma však zo svojeho zovretia nepustí, ani len na minutu a to som jej spočiatku tak dôveroval, venoval jej svoj záujem. ERYN NON DAE ma opúšťajú až počas záverečnej „Hidden Lotus“, avšak necítim sa slobodným, cítim sa osamelo a bezmocne, mám pocit akoby som sa ocitol znova na úplnom začiatku. „Meliora“ je jeden z tých zážitkov, na ktoré človek nie je pripravený. Neviem ako veľmi moje pocity splývajú s pocitmi tvorcov hudby, avšak jedno je isté, sieť, do ktorej ma pomaly zamotávali zostrojili umne a určite nie náhodne. Oproti predchádzajúcemu počinu je tu oveľa väčší dôraz na basgitaru a bicie, čím sa ešte viac stráca metalický nádych nahrávky a gitary sa vo veľa prípadoch stávajú tvorcom ambientných plôch. Nechápte toto však zle, kapela má stále hutnosti na rozdávanie, je to však iná hutnosť, taká ktorá stojí viac na...

Čítaj ďalej
Report – Castigating Europe Tour 2013 – BEHEADED, PYREXIA 12.3.2013 (Escape Metalcorner, Viedeň)
mar25

Report – Castigating Europe Tour 2013 – BEHEADED, PYREXIA 12.3.2013 (Escape Metalcorner, Viedeň)

Zverejnené v mar 25, 2013

Takže, 12.marca to konečne vyšlo a v komornom podzemí malého viedenského klubu Escape Metalcorner som otvoril tohtoročnú koncertnú sezónu. Tento večer sa tematicky točil okolo brutálneho death metalu najvyššej kvality. Zloženie kapiel bolo geograficky veľmi pestré. Začali sme lokálnym kvintetom Among Rats, ktoré nebolo štandardnou súčasťou šnúry, ale len jednorazovým bonusom tohto večera. Škoda, že sa niečo podobné nezrealizovalo aj o deň skôr v Košiciach, nejaká slovenská kapela sa mohla prezentovať po boku svetovej špičky. Je to zaujímavý fenomén, ale pokiaľ som si mohol všimnúť, naši ríšski susedia pridávajú miestne mená na súpisku koncertných šnúr veľmi často. Zrejme sa dá keď sa chce – možno by nebolo na škodu, keby sa naši hudci & friends nad tým zamysleli. AR boli hudobne síce o úroveň (alebo viac úrovní? ;)) nižšie, ako ostatné kapely večera, ale hrali oduševnene a to cca 20-členné publikum ocenilo. Prvé skladby boli fakt slabučké, ale ku koncu sa to vylepšilo, pričom prevažne deathgrindovú polohu prekvapivo spestrili aj jednou zadoomanou skladbou.Viacero momentov by som označil za celkom podarené. V každom prípade, na rozohriatie publika úplne v pohode. Po nich nasledovali Unfathomable Ruination z UK (ale národnostne je to pestrá zbierka borcov).Pre mňa jednoznačne objav roka 2012, pričom ich debut radím ako jeden z najlepších albumov minulého roku. Ponúkajú pre mňa ideálny mix hudobnej brutality, technickosti a vkusného slammingu. Čím si u mňa šplhli ešte vyššie bolo, že kompozične veľmi vyspelý set odohrali absolútne suverénne. Bola to vskutku radosť, sledovať tri pražce jednotne rozsievajúc skazu, podporované kanonádou bicích, zatiaľ čo všetko zhutňoval pekne mastný vokál holohlavého Rumuna Daniela Neaghoe. Jediné menšie zlyhanie prišlo v prídavku, keď chceli zahrať niečo z ich trojročného dema.Ale čas je sviňa neúprosná a pamäť (našťastie) selektívna –takže skladba sa im v polovici rozsypala. Nevadí, spoločne sme sa na tom zabavili a napokon predsa len pridali z aktuálneho albumu (z ktorého bol vyskladaný celý set). V závere som si zo samého nadšenia dovolil chlapcom doniesť na pódium aj nejaké to ríšske orosené, čo evidentne najviac potešilo majstra Federica. Nato prišli na rad ostrieľaní matadori z Malty, Beheaded, ktorí mali v ten večer asi najsilnejšiu podporu, vtedy už celkom zhusteného publika (cca 50–60ks?). Skoro mi oči vypadli, keď začali hrať v trojici, bez druhej gitary a basáka Davida.Tento sa však zrejme len niekde zabudol, a na tretiu skladbu setu už doklusal v sladkej bielej mikinke.Aktuálny frontman Frank Calleja to premostil veľmi v pohode a slabý moment dokázal využiť na posilnenie kontaktu s publikom. Beheaded potom, v už štvorčlennom zložení (teda bez druhej gitary – čo mi okrem sól nejak nevadilo), nasekali set naprieč celou kariérou.Počas nej prešli celkom zaujímavým vývojom a bolo z čoho vyberať. Obzvlášť mi utkvela titulka posledného albumu, ktorá naživo vyznela omnoho lepšie ako z CD a doteraz sa mi ju nepodarilo dostať z hlavy von. Nakoniec si to na pódium dovalili...

Čítaj ďalej