Dream Theater – A Dramatic Turn Of Events
Dream Theater sa k nám opäť raz zniesli zo svojho prog metalového Olympu aby nám, obyčajným smrteľníkom, opäť raz dožičili pocit zadosťučinenia, ALEBO NIE?! (nenechajte sa postrašiť, len som chcel dodať tomu neuveriteľne gýčovému úvodu iskru napätia). DT sú osvedčenou značkou ktorú dnes nemusím určite nikomu predstavovať. Prešli skúškou času, ktorého ozubené koleso sa vždy prejavovalo na ich tvorbe a i cez to pretrvali. Mne učarovali už pred mnohými a mnohými rokmi a od tej doby sa tohto „prekliatia“ neviem ani za ten svet zbaviť. Každý ich album ma prináša na pokraj slastí a zanecháva vo mne pocit blaženosti. A tak ma ako každého fanúšika zaujímali minuloročné, ale i tohtoročné udalosti spojené s týmto kolosom, a najmä ich dopad na tvorbu samotnú. Koniec roku 2010 bol v znamení priam gigantických zmien v jadre kapely. Kapelu opustil bubeník Mike Portnoy (ktorý v tom čase odišiel bubnovať do Avenged Sevenfold), jej zakladajúci člen a jeden z najoslavovanejších bubeníkov minulého desaťročia. Zvyšní členovia kapely tak museli čeliť dôležitému kariérnemu rozhodnutiu. Kapela sa však i cez tento (pre mnohých ťažko stráviteľný) fakt rozhodla pokračovať ďalej. Každý fanúšik Dream Theater mal už určite možnosť vzhliadnuť hodinovú „reality show“ tzv. dokument o hľadaní nového spoluhráča, kolegu a priateľa. Toto všetko kapela našla práve v Mike-ovi Mangini-m (ktorý stál proti šiestim bubenícky rovnocenným protivníkom svetového kalibru). Tieto udalosti si však vybrali svoju daň a za následok mali vznik dvoch táborov v komunite fanúšikov kapely, tábor skeptikov, ľudí, ktorí prejavovali jasné známky Kübler-Rossovej modelu (jedná sa o 5 fáz ktorými človek prechádza pri strate niekoho blízkeho či niečoho bytostného, tu sa však jedná o mierne nadnesený význam, pozn. autor) a nedokázali prijať fakt, že ani ich neustále príspevky na facebook stránky Portnoya či DT alebo do iných diskusných fór, nezmenia nič v rozhodnutí ľudí ktorých sa to bytostne týka (určite aj dnes nájdeme niekoľko fanúšikov, ktorí sa nachádzajú stále pri prvej fáze (1. Zapieranie pozn. autor) a niekoľko ďalších, ktorí zápasia s tretou (3. Vyjednávanie pozn. autor) :D. A potom tú bol druhý tábor, tábor fanúšikov, ktorí podporovali rozhodnutie kapely od začiatku a vkladali dôveru do jej rozhodnutí . Nech si kto chce, tvrdí čo chce, nikto nedokáže presne definovať Portnoy-ov prínos v hudbe DT, samozrejme okrem perkusijných kompozícií, ktoré vždy boli jeho privilégiom (a nejaké tie vokálne linky). On a Myung nikdy nevydali sólovku na ktorej by predviedli svoj plný skladateľský potenciál (bočné projekty nie sú to isté). A tak logické myslenie, ba ani sedliacky rozum nedal inak, ako sčítať 2 a 2 a dostať nevyhnutne 4. Mangini je jednoducho excelentný bubeník, ktorý Portnoya na takomto poste musí nahradiť bez väčších problémov. Nie len že zvláda na bicích to všetko čo Portnoy, ale je ešte k tomu niekoľko násobne rýchlejší bubeník a talentu či skúseností má určite viac ako dostatok(za rýchlosť obdržal dokonca niekoľko cien Najrýchlejšieho bubeníka na svete). A tak v pokoji...
Draconian – A Rose For The Apocalypse
Doom metal je v rámci tvrdšej hudby považovaný skôr za žáner okrajový a neteší sa až takej priazni ako napr. death či black. Automaticky to platí aj o švédskej partii nešťastných duší DRACONIAN, ktorí sú dnes takpovediac jedny z ťahúňov fúzie zvanej gothic/doom. Koncom júna nám privodili radosť (alebo smútok?) svojim novým počinom „A Rose For The Apocalypse“ a medzi fanúšikmi tak mohlo nastať ukľudnenie. Aj keď… Už na prvé počutie je jasné, že napriek nemennej zostave sa kapela posunula o kus ďalej z temnoty. Oproti skorším albumom tu máme dielo omnoho dostupnejšie, zaDOOManí poslucháči boli zvyknutí na hlbšiu depresiu. DRACONIAN samozrejme vychádza z melancholickej školy – podladenie, molové akordy, precítenosť, náladotvorba. Na „ARFTA“ možno nájsť viac stredne pomalých/stredne rýchlych temp, skladby sú podobne ako na predošlom „Turning Season Within“ kratšie, žiadna desaťminútovka. Je ich tu dokopy deväť, na digipacku dokonca ešte o jednu viac. Prejdime k tomu hlavnému. Hlboký mužský growling Andersa Jacobssona už nie je taký dominantný, dokonca sa mi zdá, že ani taký drsný. Viac priestoru za mikrofónom dostala príťažlivá Lisa Johansson s jej čistým spevom. Ten vás chytí za srdce! Tradičné postupy skrývajú nejednu pekne spracovanú melódiu, väčšina z nich však nie je na jedno vypočutie. Ľahko zapamätateľné sú tie v skladbách „Elysian Night“ a „The Last Hour Of Ancient Sunlight“ (k druhej menovanej vyšiel aj vkusný videoklip; najmä páni si prídu na svoje), možno tu hovoriť o hitovejších skladbách. O zvuku sa je zbytočné baviť, dosiahol výbornú úroveň, všetky nástroje sú rozpoznateľné, gitary dunivé a svoj priestor (dobre využitý) dostali aj klávesy. Inak sa nápady trochu opakujú, je ich menej, než by sa patrilo, snáď ich títo Švédi nezačali strácať. DRACONIAN produkujú to, čo ich baví, idú si svojou vydláždenou cestou a vychádza im to. Napriek tomu nečakajte klenot typu „Like Gods Of The Sun“. V horúcich letných dňoch ich výsledok ani nenabudil potrebnú plačlivú atmosféru, netreba sa však báť. Jeseň nám už zaklopala na dvere, na doom metal bude času dosť… 8/10 Marek „Fajo“ Falat „A Rose For The Apocalypse“ 01. The Drowning Age 02. The Last Hour Ancient Sunlight 03. End Of The Rope 04. Elysian Night 05. Deadlight 06. Dead World Assembly 07. A Phantom Dissonance 08. The Quiet Storm 09. The Death Of Hours 10. Wall Of Sighs WEB: Official,...
Chimaira – The Age Of Hell
V histórii hudby nájdeme nespočet prípadov, kedy z kapiel odchádzali členovia, mnohokrát aj kľúčový. Najzarážajúcejšie sú však tie, kedy sa kapela takpovediac rozpadá pred našimi očami v období hádam najväčšej slávy. Preto aj pre mňa bolo šokom, že po vynikajúcom albume The Infection (2009) z kapely odišli až traja členovia, a to konkrétne Chris Spicuzza (klávesy a programovanie), Andols Herrick (bicie) a Jim LaMarca (basgitara). Kapela však našla náhradu v dvoch členoch zo spriaznených Daath, teda v Seanovi Zatorskom na klávesách (v Daath spev) a Emilovi Werstlerovi na basgitare (v Daath gitara). Za bicie si sadol Austin D´Amond. Ako sa kapele podarilo spamätať sa z týchto odchodov máme možnosť zistiť práve vďaka najnovšej nahrávke nazvanej „The Age of Hell“. Úvod albumu obstaráva skladba „The Age Of Hell“, ktorá evokuje viac album „Resurrection“ ako predchádzajúci „The Infection“. Thrashcore-ový masaker v tej najlepšej forme, po strednom tempe tu niet ani chýru ani slychu. Následujúca „Clockwork“ však loví v iných vodách, a musím priznať, že sa jedná asi o najdivnejšiu skladbu od Chimairy, panuje v nej veľmi zvláštna atmosféra. „Losing My Mind“ však naznačuje, že kapela na predchádzajúci album nezabudla a tak sa poslucháč dočká aj hutných riffov v strednom tempe. Práve v tejto skladbe som si uvedomil, že klávesy sú na tomto albume podstatne výraznejšie ako v minulosti, čo je v niektorých prípadoch veľké plus (ako práve v „Losing My Mind“), avšak niekedy mi chýbala na albume práve tá ich rafinovaná nenápadnosť minulých počinov. Kapela aj tentokrát vsadila na výrazné a naozaj osobité riffy , silnú melodiku a chytlavé refrény, ktoré obstaráva ako vždy vynikajúci Mark Hunter. Večne „nasratý“ spevák svoj talent ešte ani zďaleka nevyčerpal, o čom svedčia naozaj silné vokálne momenty piesní. Tentokrát ešte troška viac využil svoje čistejšie momenty a albumu to vôbec neuškodilo. Najsilnejšou skladbou albumu je však bezkonkurenčne práve klipová „Year Of The Snake“, našlapaný moderný riff, vyvážené brejky a motívy, ktoré jednoducho nejdú preč z hlavy. Chimaira týmto albumom troška viac zatlačila na pílu, a tak sa fanúšikovia dočkali aj skladieb, ktoré nie sú ani tak intenzívne ako skôr dravé, napríklad skladba „Born In Blood“ (s hosťujúcim vokalistom Philom Bozemanom z Whitechapel), nechýbajú ani čisto coreové momenty ako v skladbe „Trigger Finger“. Progresívne tendencie však z hudby Chimairy nezmizli, o čom svedčí už len vynikajúca inštrumentálna zatváračka „Samsara“ a album „The Age Of Hell“ sa určite nedá označiť ako predvídateľný. Výraznu zmenu však pozorný poslucháč mohol zaregistrovať, najmä ak mal možnosť počuť kapelu Daath, pretože „The Age Of Hell“ v nemálo momentoch vo veľkej miere pripomína tvorbu tejto atlantskej kapely. Treba podotknúť, že ako jedinú z absencií som cítil práve tú Herrickovu, bicie sú citeľne...
Ghost Brigade – Until Fear No Longer Defines Us
Myslím si, že málokto by mi oponoval, keby som povedal že Fíni majú skutočne cit pre melancholickú hudbu. Pri vyslovení pojmu „doom metal“ si málokto nespomenie na krajinu tisícich jazier, a tento milý stereotyp utvrdzujú aj fínski Ghost Brigade so svojim čerstvým počinom nazvaným „Until Fear No Longer Defines Us“. „You built your own graveyard Left all the tombs open…“ Úvod albumu obstaráva akustická „In The Woods“ s naozaj silným textom a tak isto silnou vokálnou linkou. Krásny kontrast oproti iným kapelám podobného ranku, ktoré svoje albumy začínajú zväčša najagresívnejšími kúskami. Síce sa určite nejedná o revolučný prístup, následujúce skladby však práve vďaka tomu dostávajú veľmi zvláštny odtieň. V podstate mi to veľmi pripomína situáciu, keď Opeth začali album „Watersheed“ jemnou „Coil“. Kapela však na distortion nezanevrela a hneď druhá „Clawmaster“ sa už do uší poslucháča pustí plnou silou. Túto skladbu som si ihneď obľúbil, pretože mám pri nej pocit, akoby som sledoval kvitnutie kvetu. Od úvodného riffu, až cez jemnejšiu, avšak stále akoby nepokojnú časť slohy nálada piesne graduje, až kým v refréne doslova vybuchne do ohňostroja emócii. „…I wondered who they´re waiting for Until one day I understood…“ Čo odlišuje Ghost Brigade od iných kapiel podobného hudobného cítenia? Ja osobne si myslím, že to je práve ich príklon k sludge-u a k post-ovému feelingu, a to nielen čo sa vokálu týka, ale aj samotných gitarových postupov, či veľkého dôrazu na rytmiku. Bicie sú aspoň podľa mňa na tomto albume veľmi výrazné a plné rôznych jemných vyhráviek, a to aj napriek (či vďaka) „jednoduchosti“ samotnej hudby. Krásnym príkladom je práve istým spôsobom rituálne pojatá „Divine Act of Lunacy“, ktorá je postavená na dvoch gitarových motívoch a práve bicie spolu s basgitarou pridávajú do atmosféry piesne ten správny spád. Ghost Brigade nie sú samozrejme technický, ich sila spočíva predsa v podmanivej atmosfére, v perfektných aranžmá a schopnosti napísať dobrú skladbu. Kapele sa do tretice tieto svoje silné stránky podarilo vypracovať na vysokú úroveň, už po prvom posluchu máte album v sebe, a čím viac ho počúvate, o to viac dverí sa vám otvorí. Veľkým plusom je aj perfektný coverart a celkovo art súvisiaci s týmto počinom. Naozaj práve tieto obrazy sa aspoň mne vybavovali pri posluchu tohoto albumu. „… You said every soul needs a home“ Kapela sa na „Until Fear No Longer Defines Us“ rozhodla zahltiť nás rôznými emóciami, od smútku, hnevu, samoty až po nádej a myslím, že sa im to podarilo na jednotku. V piesňach ako „Chamber“ či „Grain“ nám kapela ukazuje, ako má vyzerať vyvrcholenie skladby a v skladbe „Breakwater“ zas prejavila svoje sludge-ovejšie chúťky. Album je aj preto podľa mňa zaujímavý, že začína v trocha optimistickejšiom duchu (v rámci možností), aby neskôr spadol do oveľa depresívnejších vôd. Trocha ako taký zhudobnený „unhappy ending“. V textoch sa počas všetkých skladieb vyskytuje element frustrácie z akejsi falošnej slobody...
Tyrant Of Death Album – Macrocosmic Lunacy
Tyrant of Death je meno pod ktorým dvojica Kanaďanov Alex a Omar nahrávajú a rozširujú svoju tvorbu. Na svojom konte majú 2 Epčka a 8! albumov. Na propagáciu používajú výhradne internet a všetky ich diela sú voľne stiahnuteľné. Čo som sa o nich dopočul, tak sa radia do tzv. djentu, ako napr. Periphery, ktorí vlastne žáner spolu založili a začali svoje skladby šíriť cez internet. Tyrant of Death ale svoju hru miešali s death metalom jemne šmrncnutým industrialom, aspoň na starších veciach. Nuž, ale ich najnovší počin „Macrocosmic Lunacy“ je výsledok, ktorý by vznikol, keby Meshuggah a Belphegor spolu splodili album. Celý album sa začína intro skladbou, ktorá sa nesie v pomalom tempe a v typických djentových podladených gitarách. Do toho ako okrasa znejú sample z nejakých béčkových hororových alebo sci –fi filmov a v pozadí tichučko straší melodická linka. Skladba netrvá dlho a hneď po nej sa na vás vysype veľmi temne znejúca „Aeon ov Ma´at“. Tu zistíte, prečo som na úvod napísal, že je to mix Meshuggah a Belphegor. Klepačky a vyššie položené lead linky sa umne striedajú a prekrývajú s podladenými gitarami a polirytmami. Po pomalšom intre to pôsobí ako skok do ľadovej vody a ešte k tomu obarenie. Hneď na to nasleduje „Necronomicon“, čo už podľa názvu hovorí, že sa asi nechali inšpirovať H.P.Lovecraftom. Po math/djentovom začiatku sa zo skladby vychrlia bezbožné black metalové riffy. Táto skladba by sa dala považovať za „najblackmetalovejšiu“. K celkovému blackovému feelingu nielen skladby, ale aj celého albumu prispieva aj uškriekaný a špinavo nahratý vokál. Ďalšia skladba „Infinite gateway“ sa vyvalí tiež v podobnom duchu akurát tu dostane melodická linka viacej priestoru, ktorá je síce dobrá ale až moc repetitívna, čiže aspoň mne osobne sa zdalo, že až moc často sa tam opakovala. Celkovo, jediný nedostatok celého albumu vidím v melódiách ktoré sa občas prederú na povrch, že znejú príliš rovnako. K záveru „Infinite gateway“ sa rozbehne „belphegorovský“ riff, čo veľmi príjemne skladbu ukončí. „Who I am“ zase prekvapí industriálnou vsuvkou, inak skladba pokračuje v podstate tam, kde skončila predchádzajúca. V poradí šiesta skladba „The Heir of Fate“ je z celku moja najobľúbenejšia. Hlavný riff je záživný, dravý, nechýba mu agresivita a v skladbe sa s ním dobre pohrali. Taktiež tu oceňujem trhačky a aj atmosféricky ladené sample. V „L´e´le gance de Rien“ sa zase viac pohrali s rytmikou gitár aj bicích a zase trocha viac použili klávesy a v jednom momente si môžeme vypočuť aj polo-akustickú vsuvku. Predposledná skladba „Spiral Architeckt“ sa zase nesie v až death thrashovom duchu. Vskutku riffy sú nekompromisné, a trhajú vaše reproduktory a slúchadlá na kusy. Ale zase sa tu vynorí spomínaná melodická linka, ktorá sa do určitých pasáži aspoň podľa mňa vôbec nehodí. Na druhú stranu ale oceňujem ako sa s ňou pohrali k záveru. No a posledná „Divine Folie“ sa rozbieha v takom duchu, že človek si predstaví nejakých počmáraných xichtov chrliacich ohne alebo také čosi. ...
The Human Abstract – Digital Veil
Najvýstižnejšie žánrové zaradenie tejto kapely by zrejme nieslo škatuľku neoklasický progresívny metal(core). Po ich predchádzajúcom počine Midheaven došlo k zásadným zmenám na poste speváka ako aj gitaristu. AJ Minette opäť ako hlavný gitarista (bol členom kapely v dobe debutu, účinkovanie prerušil kvôli štúdiu) vzal oťaže do svojich rúk, a potom čo ukončil svoje hudobné vzdelanie na americkej Univerzite Južnej Kalifornie, kde sa mu zjavne srdcu najbližšia stala klasická hudba, čo jasne definovalo ďalšie smerovanie kapely, sa vrátil aby nastolil nový rád. Súčasného speváka Travisa Richtera niektorí z vás môžu poznať z kapely From First To Last, a tí ktorí sa stretli s tvorbou THA na albume Midheaven vedia, že spevák akým bol Nathan Ells, sa nahrádza len ťažko. Ells mal svojský, charakteristický a najmä originálny prejav ktorý patrí k poznávacím znameniam albumu Midheaven. Všetky tieto okolnosti jasne naznačovali, že album sa bude uberať odlišným smerom ako predchodca, avšak môže siahnuť aj ku koreňom debutu. Hneď prvá skladba je toho dôkazom, avšak i prísľubom niečoho vysoko kvalitného. Precítená atmosféra, klasicky znejúce akustické gitary s motívom ako od Maura Giulianiho a srdcervúce sólo, to všetko sa na vás valí s údernou rytmickou sekciou v jednom komplexnom dvojminútovom inštrumentálnom „monológu“ Elagiac, po vypočutí ktorého sa poslucháč nemusí hanbiť vyroniť slzu či dve. Complex Terms pokračuje vo vzdelávacom procese, a máte možnosť počúvať gitarové stupnice ako z odborných kníh. To všetko dopĺňa už vokál speváka Travisa ktorého rev strháva všetko čo mu stojí v ceste, aby to zase v refréne zahladil jemným štebotaním, ktoré vás uchlácholí. Gitarové riffy sú ako horská dráha, rýchle, precízne, presné, čo je aj určite veľkou zásluhou toho, že sú písané človekom hudobne vzdelaným a každá jedna nota, každý jeden tón tu má konkrétny účel a zmysel, ktorý bol potrebný na vytvorenie všetkých harmónií ktorých ste svedkami. „Oh, how we believe in All the monuments built by thieves…“. Rovnomenná skladba je tvrdým priamočiarym kúskom, v ktorom sa nedočkáte ani melodického vokálu. Za to sa tu pokračuje v zaužívanej rovnici: muzikálnosť, technika, precíznosť. Všetko do seba tak dokonale zapadá. „Pull me from the gallows of this fiber-optic nation“. V ďalšom kúsku sa upíšeme diablovi. Faust je reflexiou všetkých predošlých postupov, doplnený o vynikajúci krkolomný breakdown(takto má vyzerať breakdown, nie ten tuctový 100 krát vykradnutý gýč, ktorý používa každá nová netalentovaná kapela aby získala stádo hluchých oviec (a že ich je, jedných i druhých), ktoré príde rozhadzovať rukami na koncert a kopať do vzduchoprázna). A na záver nás čaká veľkolepé vyvrcholenie, zvané Patterns (vzorce; postupy). Ako prezrádza názov, jedná sa o “vzorcový postup“, ktorý môžeme počuť najmä v gitarách, ktoré po celý čas majú len sprievodnú úlohu a nehrajú významnú rolu, s výnimkou sóla samozrejme. Rytmická sekcia taktiež iba dopĺňa tento vzorec, ale spev, och áno, Spev. Vokál sa tu stáva hlavným nástrojom, ktorý pretkáva tento „vzorcový postup“ grandióznymi melódiami a vy...
Headbanger FM
- Headbanger_FM (8.6.2026 22:00) 8. júna 2026
- Headbanger_FM (1.6.2026 22:00) 1. júna 2026
- Headbanger_FM (25.5.2026 22:00) 25. mája 2026
- Headbanger_FM (18.5.2026 22:00) 18. mája 2026
- Headbanger_FM (11.5.2026 22:00) 11. mája 2026
