Report – VADER, ČAD, BRUTE, THE INFINITE WITHIN, 30.4.2013, Collosseum, Košice
máj07

Report – VADER, ČAD, BRUTE, THE INFINITE WITHIN, 30.4.2013, Collosseum, Košice

Zverejnené v máj 7, 2013

Ten čas ale beží. Už je tomu rok a pol, čo nás VADER poctili svojou návštevou v metropole východu. Vtedy v rámci podpory nového albumu Welcome To The Morbid Reich. Tentokrát však pripravili špeciálnu show venujúcu sa hlavne starej klasike Black To The Blind a EP-čku Sothis, bolo sa rozhodne na čo  tešiť. Ako hostí si Kamil zavolal: svätojurských ČAD, východoslovenskú špičku death metalu BRUTE a mladých Zvolenčanov THE INFINITE WITHIN. Line-up nabitý ako sa patrí, nádej na vydarenú akciu stúpa, aj keď v poslednej dobe akcie v Košiciach zvykli končiť účastníckym fiaskom, no nakoniec sa to skončilo pozitívne, až by sa to sčasti mohlo nazvať ako stretnutie východoslovenských metalistov, ale o tom až nižšie. Príchod do Collossea ma milo potešil, už sa tam začalo míňať dosť ľudí, čo nebolo na akcie za poslednú dobu dosť zvykom. Zvolenčania THE INFINITE WITHIN trochu meškali, čím sa kus pripravili o čas. Po doladení a ponastavovaní aparatúry sa na to rovno vrhli. Zo začiatku vystúpenie sprevádzal dosť nelúštiteľný zvuk, prvá kapela si to klasicky vždy schytá, ale bez toho by to nešlo. Po vyčistení zvuku som začínal poriadne vnímať ich hudbu. Technický brutal death, možno kus ako ORIGIN, ale berte to ako s rezervou. No čo mi však pri ich vystúpení vadilo, bola miestami nezosúladenosť a občasné rytmické kotrmelce. Chlapci však ešte len začínajú, prvé CD tu bude čo nevidieť, a ku tomu si vybrali dosť náročný žáner, tak to nemôžeme brať ako veľký prúser, priam naopak, môžeme byť radi, že sa tu nájdu aj mladí chalani, ktorí chcú hrať práve takúto hudbu. Po kratšej pauze  sa na nás spustil víchor z Vranova, zvaný BRUTE. Zvuk ako delo, brutálne nasadenie od začiatku, žiadny priestor na kompromisy ale poctivý, technicky prepracovaný brutal death s občasným zmyslom pre melodiku. Priestor pred pódiom sa začal pomaly zapĺňať, čím atmosféra tohto metalového sviatku začala hustnúť. Spevák Pafo chŕlil pekne šťavnaté a mohutné growly, Steve riffoval ako mašina, hlavne v jeho typickej skrčenej póze, v ktorej dával tomuto vystúpeniu všetko. Vystúpenie sa nezaobišlo bez technickej vady, došlo ku kolízii medzi odposluchom a metronómom, no problém bol rýchlo zažehnaný a skladbu si zopakovali od začiatku. Pekné gesto. Ku koncu došlo aj na novú skladbu, ktorá sa niesla v pekne natlakovanom a menej melodickom duchu, skôr zameranú na brutalitu, no máme sa načo tešiť do budúcna, táto kapela nám má toho ešte veľa čo povedať! Nastal  čas na svätojurskú mašinu ČAD. Konečne som sa dočkal zvuku, ktorý si táto kapela zaslúži. Ich predošlé vystúpenia mi vždy kus prišli bez gulí, hlavne kvôli tomu slabšiemu zvuku,  no čo predviedli teraz, to malo až slonie gule. Pílilo sa, rezalo sa, hotový „zombie“ masaker. Publikum spievalo skoro všetky texty, pod pódiom vznikol už aj prvý kotlík, Pišta vždy zasrandoval medzi skladbami, Valér...

Čítaj ďalej
Report – PAIN OF SALVATION, ANNEKE, ÁRSTÍDIR, 6. apríla 2013, MMC Bratislava
apr13

Report – PAIN OF SALVATION, ANNEKE, ÁRSTÍDIR, 6. apríla 2013, MMC Bratislava

Zverejnené v apr 13, 2013

V promotérskom mori sa nám na Slovensku vynorila nová veľká ryba, v tomto prípade skôr ide o iného živočícha. Octopus promotion, meno, ktoré sa oplatí zapamätať. Už na začiatku kariéry, ani nie mesiac dozadu, sa im podaril husársky kúsok a to vypredanie koncertu Sabaton v MMC. No teraz prišli s niečím, čo zaujíma aj moju osobu a to PAIN OF SALVATION (ďalej len PoS) v rámci svojho akustického turné. Ako hostí si PoS zavolali neznámych Islandčanov ÁRSTÍDIR a ANNEKE VAN GIERSBERGEN (ďalej len ANNEKE), ktorá svojím magickým hláskom veľmi teší moje uško, či už šlo o starú tvorbu THE GATHERING, alebo spoluprácu s Devin Townsendom na albumoch Addicted a Epicloud a v neposlednom rade jej sólová kariéra, čo ma paradoxne najmenej baví. Koncert vyzeral veľmi vyzývavo, nebolo nad čím dumať, len sa pobrať naprieč republikou za novými hudobnými zážitkami. Po príchode do MMC ma hneď upútalo pódium. PoS si so sebou doniesli celú obývačku v štýle 70-tych rokov. Stoly, gauče, obrazy, tapety, lampy, veľký plagát Jimiho Hendrixa či klavír. Vyzeralo to na pekné divadlo. Skoro na minútu presne sa nám na pódiu ukázal samotný Daniel Gildenlöw, ktorý hneď uviedol, nečakane ako prvú, ANNEKE. Táto pani, skôr možno víla, alebo iné magické stvorenie, ktoré nie je z tohto sveta, upútala snáď hneď každého svojím širokým úsmevom a príjemným vzhľadom.  So španielkou v ruke  v minimalistickom duchu na to hneď skočila. Už prvé tóny dojali zrejme každého. Spev? Skôr by som to popísal ako vábenie sirény, alebo tanec víly na lúke, proste niečo magické. Také to bolo nielen počas hrania jej sólových piesní, ale aj v skladbe „Locked Away“ od THE GATHERING , či keď sa ku nej pridali chlapci z ÁRSTÍDIR a spustili spoločne song od ANATHEMA(y). Nádherné, podmanivé, vťahujúce vystúpenie, v závere sa musím priznať, že mi až slzička vyskočila od dojatia.  Nádhera. Skoro bez pauzy sa na pódium dostavili ÁRSTÍDIR, parobci z Islandu. Pre väčšinu ľudí úplne neznáma kapela, o to viac každého museli prekvapiť. Ďalšie magické vystúpenie? Úplne zas nie, ale nemalo to od neho ďaleko. Precítenosť, o tom to hlavne bolo. Dojemný, skromný, krehký prejav , ktorý sa hlavne prejavil vo viachlasných momentoch. Tam už pár citlivejších jedincov muselo slzu vyroniť. Ku koncu setu sa k nim pridal aj Daniel a spolu spustili „Road Salt“. Jednoznačne sa jednalo o prekvapenie večera, nie najlepšie vystúpenie, to sme už mali za sebou. Tentokrát nás odmenili pauzou, ale zato nie príliš dlhou. Po takom silnom zážitku sa bolo treba ísť kus predýchať a poprípade občerstviť.  Pred vystúpením som mal trocha predsudky, ako niektoré skladby prevedú do akustickej podoby, napr. „Linoleum“. No spomenul som si hneď na perfektný živák „12:5“ a to mi hneď spadol kameň zo srdca.  Daniel na seba nenechal príliš dlho čakať, spolu s skoro kompletne vymenenou kapelou, okrem bubeníka Léa Margarita, sa usadili do kresiel. Hlavný...

Čítaj ďalej
Recenzia – BRING ME THE HORIZON „Sempieternal“ (Epitaph Records, 2013)
apr11

Recenzia – BRING ME THE HORIZON „Sempieternal“ (Epitaph Records, 2013)

Zverejnené v apr 11, 2013

V existencií veľa skupín príde čas, keď sa začnú pomerne vo veľkej miere odkláňať od svojich hudobných koreňov a začnú sa v rámci hudby posúvať pozitívne aj k iným žánrom a celkovo prehodnocujú celý koncept hudby. Bring Me The Horizon dospeli k tomuto kroku a 1. Apríla vydali svoju novinku Sempiternal. Asi najdiskutovanejšou témou na sociálnych sieťach bol v posledných mesiacoch Jona Weinhofen a jeho odchod z kapely, ktorý sa podľa všetkého neodohral v dobrom. BMTH sa vyjadrili, že na albume Sempiternal nemal takmer žiadny podiel a ostali len s jedným gitaristom. Namiesto nového gitaristu do skupiny pribudol Jordan Fish, ktorý si zobral pod palec klávesy a programovanie. Myslím, že aj táto zmena mala výrazný vplyv na to, že Sempiternal je úplne iný album, ako boli 3 predchádzajúce albumy. Už počas minulej tvorby BMTH bol znateľný zreteľný posun k viac melancholickým a melodickým postupom, ako na začiatku ich tvorby. Celkovo sa pomaly vytrácali akékoľvek deathcoreové vplyvy a na novom albume úplne absentujú. Aktuálny album však vypúšťa takmer všetky technickejšie gitarové postupy a táto absencia gitarovej práce je nahrádzaná klávesmi. Výrazná prítomnosť klávesových prvkov (či už elektronických, alebo symfonických) je asi najcharakteristickejšia vlastnosť skladieb albumu Sempiternal. Piesne sú koncipované tak, že si ich človek zapamätá už na prvé počutie. Prítomné sú síce aj skladby ako Antivist, ktoré sú pomerne tvrdšieho razenia, ale všadeprítomné klávesové vsuvky navodzujú smutnú atmosféru na celom albume, čiže takých peciek, ako Chelsea Smile, alebo Alligator Blood sa nedočkáte. Či je táto zmena pozitívna, alebo negatívna neviem objektívne určiť. Mne sa osobne aranžmá skladieb páčil a zvukových banky boli vybrané veľmi citlivo. Klávesy sú veľmi vkusné, Jordan Fish odvádza nepochybne veľmi kvalitnú prácu. Pochváliť musím okrem toho aj mix albumu, ktorý mne osobne veľmi sadol a zvukovo je nahrávka na vynikajúcej úrovni. Okrem inštrumentálnej zmeny je na tomto albume prítomná neprepočuteľná zmena vo vokálnych partoch. K vokálnym schopnostiam Olivera Sykesa je zložité sa vyjadrovať, pretože na živých vystúpeniach sa jeho výkony zhoršujú od albumu k albumu. Neviem, či je to zapríčinené jednoducho nezáujmom, alebo naozaj absenciou schopností. Vokálne už nie je album postavený na pomerne náročnom screamovom frázovaní, ale na širokej variácií rôznych druhov spevu. Neprehliadnuteľným prvkom je prítomnosť čistého vokálu. Okrem hosťujúcich umelcov, ktorých počuť najmä v refrénoch, ktoré sú často zborovo spievané(nie však na spôsob It Never Ends), spieva na albume aj samotný Sykes. V partoch, ktoré spieva jemne pôsobí celkom prirodzene. Pri skladbách ako Shadow Moses, alebo Sleepwalking je však aj napriek kvalitnému mixu a masteringu poslúcháčovi jasné, že zafungovala štúdiová mágia. Občas sem tam počuť aj nie celkom dorovnanú korekciu intonácie. Čo sa screamu týka, tak počuť miestami aj zmenu techniky a screamy...

Čítaj ďalej
Recenzia – SUFFOCATION – “ Pinnacle of Bedlam“ (2013, Nuclear Blast)
apr08

Recenzia – SUFFOCATION – “ Pinnacle of Bedlam“ (2013, Nuclear Blast)

Zverejnené v apr 8, 2013

Už je tomu tak, škrtiči tentokrát už neškrtia holými rukami a tak sa na to dali profesionálnejšie, čistejšie radšej reťazou, lanom a pod. Ako sa teda postupne vyvíjaju čas od času postupy vraha a jeho vylepšovania metód aj keď ich ešte nevie dotiahnúť do čistej práce, nejak podobne si to po svojom vymastili aj technicko smrtiací krkolomci SUFFOCATION na novom albume Pinnacle of Bedlam ( Štít šialenstva ).   Kapela si za svoju plodnú dobu existencie vydobila svoj značne jasný, poznateľný, definujúci štýl a na čele s charizmatickým Frankom Mullenom ( vokál ) dokazuje svoje kvality a nestárnosť naďalej aj keď predsa len už trocha inak ako tomu bolo doposiaľ ešte na albume „Blood Oath“ (2009). Každý, kto má už prepláchnuté uši a neraz opočúvané brutalitky tohto smrtiacého gangu z New Yorku rozdiel určite pozná v mnohom. Album nemal ani tak očakávaciu úroveň a dá sa povedať že bol vystrelený von z čista jasna odrazu. Poďme si teda ale urobiť jasno v tom ako sú chlapci vlastne na tom. Cíteľne je poznať že partiu opustil inak naozaj veľmi dôležitý člen a to je bubeník Mike Smith. Ďalšou vecou je fakt že celkovo  ostatné personálne záležitosti boli dosť na vážkach aj ohľadom vokalistu Franka, ktorý ale našťastie chrčí ďalej a na novinke podáva vokálne doslova životný výkon ale k tomu sa dostaneme. Keďže Mike sa zrejme utiahol do súkromia a celkovo presné dôvody jeho odchodu sú v rôzných polemizáciach, kapela vsadila na iného klepáka a to Davea Culrossa. Z počiatku som mal teda obavy ako to vlastne Dave svojou priamočiarosťou oproti Mikeovi utiahne. Uľava nastala vo chvíli keď som si uvedomil že, Dave vlastne není žiaden cudzinec a v elite si už zaklepal na veľmi vydarenom EP “ Despise the Sun“ (1998). Nálada bola o niečo lepšia, očakávania pestrejšie a tak s chuťou som sa pustil do posluchu tohto „šialenstva“.   Začiatok albumu ihneď vyvrhne smršť v podobe na akú som v SUFFOCATION zvyknutý, „Cycles of Suffering“  ale čo je rozhodne do kresla vtláčajúce je jednak zvuk a tu sa dostávame k rozdielom, ktorý je jasne o niečo čistejší ale čo je dodržané a to je jeho neprehnanosť byť až moc čistým čo by rozhodne nesvedčilo brutal death feelingu a tá najsilnejšie dusiaca sila je už spomínaný Frankov vokál, čo jasne definuje ako na sebe pilne pracuje a podáva dych berúci výkon. Technika gitár je skrátka a jasne stále nad priemer a typické „trn trn trn“ hobľovanie po strunách získava čoraz väčší šmrnc. Dostávame sa do tej najväčšej, sprv problematiky a to sú bicie, ktoré teda vo všetkej serióznosti vôbec niesú otrepané a nevyznievajú nejak rutinne a ani až tak...

Čítaj ďalej
Report – Hellish Rock, Part II – SHADOWSIDE, GAMMA RAY,HELLOWEEN 21.3.2013 (Aegon NTC, Bratislava)
apr06

Report – Hellish Rock, Part II – SHADOWSIDE, GAMMA RAY,HELLOWEEN 21.3.2013 (Aegon NTC, Bratislava)

Zverejnené v apr 6, 2013

V kombinácii s mojim predošlým reportom môže tento článok vyvolať ľahší úškrn, ale svoje pohnútky snáď dostatočne osvetlím nižšie. Takže, v tesnom závese za kvalitnou viedenskou ultrabrutálnou náložou, som sa vybral splatiť svoj koncertný dlh, a to v žánri podstatne odlišnom. Vedomý si rizík, rozhodol som sa aspoň raz vidieť kapelu, ktorá už je nejaký ten čas za svojím horizontom, ale kedysi pre mňa znamenala veľa. Každý metalista musel nejak začínať a zvlášť tí z nás, čo si „iniciáciou“ prešli v 80-tych rokoch, na to spomínajú s nemalou dávkou nostalgie. Spomienky to už nie sú konkrétne, skôr také pocitové, ale moje prvé stretnutie s Helloweenom bolo pre mňa nepochybne prudko vplyvným momentom. Pozitívnosť a prístupnosť za zachovania poriadnej dávky energie – to bolo niečo, na čo sme sa ako sotva-teenageri okamžite chytili. Okrem toho, odrazu tu bola metalová hudba, na ktorú leteli aj baby! Toľko retrospektíva a teraz dotyčný koncert. Podujatie otvorili Brazílci Shadowside.Mne úplne neznáma kapela, čo je málo prekvapivé, nakoľko aktuálne dianie v power metale takmer vôbec nesledujem. Hrali s nadšením, (pohľadná) vokalistka s publikom vehementne komunikovala, ale narovinu: najlepším momentom ich vystúpenia bol remake Ace Of Spades, čo zrejme hovorí za všetko. Potom prišiel Hansen s jeho partiou. Na nich som bol pomerne zvedavý, lebo hlavne čo sa týka neskoršej tvorby, Gamma Ray mi prídu o dosť kvalitnejší ako Helloween. To bolo jasne dokázané aj dvomi novými skladbami z čerstvého EP, z ktorých hlavne Empire Of the Undead mala slušné gule a trochu prekvapivo sa mi pri nej vybavili už spomenutí Motörhead. Dobrý mazec. Bol som však nemilo prekvapený, že „helloweenovské“ publikum reagovalo na GR pomerne vlažne a viacmenej staticky čumelo. Ale napokon, jeho vekové zloženie už bolo pomerne vysoko. Navyše vyzerá to tak, že pri tomto subžánri sa často jedná o tzv. sviatočných (resp. bývalých) metalistov, ktorí si prišli vypočuť akurát tak svoje obľúbené hitovky z oboch Keeperov. Keďže tam niekde to s metalom aj zalomili. Ruku na srdce: kto 20 rokov AKTÍVNE počúva metal a stále zostane len pri jeho power/speed verzii? Takže, zrejme sa nemôžme čudovať, že jednoznačne navrelejšie bola z celého setlistu GR prijatá skladba Future World. Potom to však náležite ožilo, nakoľko prišla hlavná hviezda večera. Ako som už predznačil, bolo to po prvý krát, čo som mal tú česť. Čo sa týka produkcie a výpravy koncertu, tekvice pôsobia ako starší, bohatší a väčší brat Gamáčov. Čo je zrejme aj pravda, a to napriek tomu, že to vôbec nič nevypovedá o porovnaní kvality štúdiových nahrávok. Aktuálna produkcia je aj na pomery tohto subžánru o poznanie podlízavejšia. Jasná stávka na spevavosť a zapamätateľnosť, pričomenergickosť a tvrdosť je druhoradá.Brutalita je samozrejme úplne mimo slovníka. Potom názov Straight Out Of Hell (aktuálny album) môže pôsobiť trochu komicky. Leda, že by to bolo peklo, kde sa čerti vozia na golfových vozíkoch a hriešne...

Čítaj ďalej
Recenzia – PORTAL „Vexovoid“ (2013 Profound Lore Records)
apr06

Recenzia – PORTAL „Vexovoid“ (2013 Profound Lore Records)

Zverejnené v apr 6, 2013

Tam kde všetko končí, Portal začína. V ucelenom dojme sa aj takto dá brať atypický obskúrny prejav Austrálčanov, čo sa nasmerovali priamo na diela a monštrózne ťažko len opísateľné predstavy  H.P. Lovecrafta. Toto desivé quarteto s veľmi neobyčajným image, ktoré možno rozhodne brať za vrchol originality sa zmieta v chaose čo si našiel miesto priamo v ich prítomnosti a tak neúprosne hlodá nejednú myseľ ťažkého poslucháča a zbytku otvorenejšej komunity spôsobuje bolehlavové stavy ak nie rovno mrtvicu. Aký je len bežný život pre týchto maniakov si netrúfam vôbec ani len hádať, v každom prípade muselo by to byť veľmi zaujímavé. V samotnej štruktúre hudby sa len ťažko dá nájsť aká taká myšlienka o ktorej síce nepochybujem no Portal na to všetko doslova zhadzujú úkrutnu nečítateľnú masu hluku, s ktorej možno vydedukovať pocitovo len absolutné zlo, objavené zatiaľ v každom  albume od ich vzniku, viac rozmanitý mi prišiel hlavne album Seepia v poradí teda druhý, kde sa drancovala blacková chorobnosť s deathovou rýchlosťou viac zmysluplne aj keď bolo jasné že to pôjde o niečo ďalej až za hranicu chápania, ktorú jednoznačne dosiahli na “ Outre“ albume a utvrdili na zrejme zatiaľ najlepšom počine „Swarth“ bojác sa ešte občas si ho pustiť,… je to ako o hororoch, kto sa nebojí nemôže mať horor rád. Portal funguje podobne, žiada si tie zimomriavky, to prežívanie. No a tak utiekli nejaké tie tri roky od lámavosti si hlavy na spomenutom zlovestnom Swarthe, a k dispozícií sa k nám dostal na prvý dojem už len keď pozriem na obal albumu zaujímavý monštrózny abstrakt znamenajúc povedzme si no zbohom čo to bude tentokrát, no knižka sa podľa obalu nesúdi aj keď mne nejde absolutne o to Portal nejak odsudzovať, ich prejav šokuje natoľko že sa k niečomu takému len ťažko dostáva a tak si teda rozoberme tento nový album s Portalovsky prevedeným názvom ( súdiac podľa textov ) Vexovoid.   V začiatku úvodnej, ako inak jednoslovne pomenovanej, čo si ešte dovolím poznamenať že za celú dobu existencie kapely sprevádzajú  jednoslovné názvy skladieb, nesie názov „Kilter“ a tak to prasklo a zazneli prvé  vymývajúce alebo skôr začierňujúce tóny podladenosti a absolutného negativizmu do kôry mozgovej, kde zasiali nervové otrasy, rozochvenosť sa dostavila no tentokrát sa zvukovo Portal dostali o triedu vyššie, kdež už víchrica v strunách gitár ustála a dostavila sa výraznejšie basovejšia forma, rozhodne síce ešte viac podladenejšia no  v každom prípade je to zmena, čo jednak prospela  stránke zvukovej a po tej tvorivej ako obyčajne chaos chaos a stále ten chaos nemajúc konca, no zaujímavý dojem budí aj fakt že riffy sa nezdajú už tak náhodilé ako tomu bolo doposiaľ, vokál demonického Curatora ma silný...

Čítaj ďalej