Reportáž: JUDAS PRIEST – Incheba Expo Aréna, 9. mája 2012 Bratislava
Už od príchodu k Inchebe mi bolo jasné, že s mojím ročníkom narodenia budem patriť medzi mladších divákov. Toto sa už v posledných rokoch príliš nestáva. Časť parkoviska okupovali motorkári v čiernom, čo ma definítne utvrdzovalo, že idem správnym smerom. Prišiel som asi v polovici setu Thin Lizzy – ak niektorí neviete, svojho času (1969–1984) to bola veľmi vplyvná kapela. Momentálne sa jedná o hudobnú fosíliu, ktorá už nový material netvorí, ale zopár desiatok rokov žije z vydávania stale nových živákov, kompilácií a DVD-čiek. V aktívnych časoch však vyprodukovali množstvo hitov, napr. Whisky in the Jar, ktorú asi poznáte v podaní inej kapely (v podstate tiež fosílie). Cowboy’s song a Boys are back in town boli pekným zakončením príjemného a veselého pred-koncertu.
Koncert krstných otcov heavy metalu z Birminghamu začal po pomerne dlhej prestávke majestátnym introm War Pigs od Black Sabbath a potom prišla jazda par excellence. Je až neuveriteľné, aký dlhý setlist vystrihli – dokopy 21! skladieb plus nejaké tie sóla navyše (celý zoznam tu). Hrali komplet prierez tvorbou. Počnúc artovým psycho-heavy metalom 70-tych rokov, cez brutal-heavy metal z Painkilleru (môj novotvar ;)) až po moderný heavy metal poslednej dekády. Na produkciu jednej kapely to bol mimoriadne pestrý koncert. Napokon majú z čoho vyberať. Osobne ma okrem iného potešili, že z albumu Painkiller dali popri povinnej titulke aj skvelý Night Crawler – ktorý na poslednej zastávke v Bratislave v roku 2008 nehrali.
Už 61 ročný majster Halford (mal som dojem, že svoju palicu už nepoužíva len na ozdobu) pomedzi skladby rekapituloval albumy z ktorých sa hralo, čo bolo celkom príjemné. Vo viacerých skladbách žiaľ bolo evidentné, že už celkom nevládze s hlasom, čo som si ešte pred štyrmi rokmi do takej miery nevšimol. Napríklad refrény skvelého Sentinelu boli o oktávu nižšie, čo celkom sklamalo. Dôležité však je, že je stále autentický a neuchýlil sa k playbackovým podvodom, ako je populárne u “umelcov” v našich zemepisných šírkach (a to v omnoho mladšom veku). Napriek tomu, na viacerých strategických miestach vytiahol také výšky, že si ľudia nechtiac vymenili parochne aj zubné náhrady.
Celkovo mal ten koncert špeciálne čaro. A to napriek tomu, že ťažisko môjho záujmu v metalovej muzike je už niekde inde. Keďže je väčšina hudobníkov v súčasných kapelách v mojom, alebo mladšom veku, človek už nemá taký podvedomý rešpekt – po tých rokoch je to už naozaj triezvy (viacmenej) nadhľad. Ale teraz, pri Judase, som si na vlastné prekvapenie viackrát uvedomil: “áno, pozrel sa mojím smerom, oh yeaah!” A keby som Halforda, alebo Tiptona stretol po koncerte, asi sa mi fakt rozklepú kolená. Jednoducho som sa vrátil do čias zašumených kazeťákov, keď mi zo stokrát obohranej kazety po prvý krát nekompromisne zrazili sánku.
Koncert obsahoval nespočet highlightov, napríklad hymnu Breaking the Law kompletne odspievalo publikum a nechýbal ani osvedčený chopper na pódiu. Čo sa týka publika musím skonštatovať, že to bol jeden z najspevavejších (alebo najrevavejších?) koncertov. Incheba sa pár krát určite zatriasla v základoch. Vyše 40 rokov v heavy metale – všetka česť, že to tí chlapi vydržia. Ako paralely v pôsobení v hard&heavy mi narýchlo napadajú snáď len Black Sabbath a Rolling Stones (a Olympic ;)). Energia, pravá heavymetalová explozívnosť, autenticita a trocha nostalgie spôsobili, že ten večer putuje do mojej súkromnej siene slávy.
Milan
Fotoreportáž z koncertu od Marius Sachtikus Photography.
