Reportáž: Lamb Of God, DevilDriver, 06. júna 2012, Bratislava
jún10

Reportáž: Lamb Of God, DevilDriver, 06. júna 2012, Bratislava

Zverejnené v jún 10, 2012

Pred MMC klub som prišiel niečo po pol siedmej, aby som okolie pred klubom našiel relatívne prázdne, konajúci sa koncert signalizovalo iba zopár roztrúsených metalistov, z ktorých väčšina vyvolávala svojim známym, že kde sú. Tento stav vo mne prebudil tak trocha strach, že koľko ľudí sa zúčastní tejto akcie, našťastie som však už onedlho po príchode prišiel na to, že koncert sa koná o ôsmej, nie o siedmej. A o vyššie spomínanej ôsmej sa už do MMC-čka pomaly ale isto predieralo asi 400 ľudí, ktorý všetci boli zvedavý na americké duo zložené z LAMB OF GOD, ktorých sme tu mali možnosť vidieť už rok dozadu a ich kamarátov DEVILDRIVER, ktorý mali na Slovensku týmto koncertom premiéru. Netrvalo to dlho, a na pódiu už riadili druhý spomínaný, DEVILDRIVER. Kapela prešla počas svojho setu snáď všetkými svojimi albumami, čo ma potešilo, pretože dávam prednosť viac ich staršej tvorbe. Ako zneli? Zvuk mali bohužiaľ vcelku nie dobrý, a to vedzte, že som si prešiel celou sálou, či nenájdem nejaký dobrý spot. Gitary sa príliš zlievali, po base nebolo ani stopy, a celkom nevýrazne nazvučené mi prišli aj bicie. Najlepšie bolo počuť jednoznačne vokál. Fanúšikom to však neprekážalo, pretože ak poznáte aspoň zbežne ich tvorbu, stačilo iba trocha natiahnuť uši a domyslieť si, čo chýbalo, pretože kapela stavila najmä na singlovky a najväčšie hitovice, takže tento večer odzneli skladby ako „Hold Back The Day“, „Clouds Over California“, „Pray For The Vilains“, „Death To Rights“ či nestárnucu hard coreovú „I Could Care Less“. K výkonu kapely však nemôžem nič vytknúť, Dez Fafara si to očividne veľmi užíval a bol som takmer prekvapený tou úprimnou radosťou a kapela odohrala svoj set úplne bez problémov a diváci boli nadšený a plný energie. Škoda len toho zvuku. Zlý zvuk sprevádzal aj prvé dve skladby virginského živlu LAMB OF GOD, od tretej a hádam najepickejšej ich skladby „Walk With Me In Hell“ sa zvuk akoby zázrakom zlepšil o asi 70 percent. Ak DEVILDRIVER divákom dodali energiu, LAMB OF GOD v tom chvíľu pokračovali, aby ju z nás nakoniec vysali. Nadupaný set, veľmi dobre rozložené skladby (hádam iba finálnu skladbu by som možno vymenil), obrovské úsilie kapely a hlavne odovzdanosť divákov spôsobili, že ma LAMB OF GOD nenudili ba priam naopak, spomenul som si, prečo som ich kedysi počúval dennodenne. LAMB OF GOD podobne ako DEVILDRIVER stavili taktiež najmä na najväčšie hitovice zo svojej tvorby, takže nechýbali skladby ako už notoricky známe „Ruin“, „Laid To Rest“, „Hourglass“ či „Redneck“, kapela však zabŕdla aj do novších vôd, a to skladbami ako „Ghost Walking“, či „The # 6“. Prekvapením bolo pre mňa zaradenie pomalšej skladby „Omerta“, prekvapivo fungovala vynikajúco. Nebudem však klamať, nejaké euforické stavy som však nepociťoval, pasáže a piesne, ktoré na mňa nikdy nezabrali nezabrali ani tu a na živo som si ešte o niečo viac...

Čítaj ďalej
Reportáž: Ozzy and Friends – 06. júna 2012, Praha
jún10

Reportáž: Ozzy and Friends – 06. júna 2012, Praha

Zverejnené v jún 10, 2012

V novembri 2011 nastal veľký okamžik pre všetkých metalistov, legenda Black Sabbath ohlásila comeback v pôvodnej zostave. Popri vydaní nového albumu, mali v pláne, taktiež vyraziť na turné. Pri tomto ozname som hneď zmobilizoval kamaráta, aby nám čo najrýchlejšie zohnal lístky na tento sviatok. Ubehli 2 týždne a organizátori ohlásili sold out, no našťastie sa nám podarilo posledné lístky uchmatnúť. No, prišiel február a sním veľmi zlá správa, že Tony Iommi má rakovinu a ruší sa pôvodné turné a nahradí ho Ozzy s priateľmi. Zo začiatku na mňa prišiel veľký zármutok, ale po čase som si povedal, že aj ten starý všivák Ozzy tu nebude večne a ku tomu zahrá spolu s Geezerom Butlerom nejaké pecky od Black Sabbath. Tak, som sa nato dal a vyrazil som naprieč republikou až do ďalekej Prahy. Koncert, kde nezostal suchý ani jeden SBS-kár Pri vystúpení z metra, som už vôkol O2 Arény videl samých, po väčšine starších, metalistov s tričkami Ozzyho, taktiež však veľa ľudí so zdvihnutými lístkami na predaj. To už značilo, že O2 Aréna nebude praskať vo švíkoch. Na svoje miesto sme došli, už v momente, keď Zakk Wylde so svojou družinou „Black Label Society“ predvádzal svoje umenie. Zvuk ešte nebol úplne ustálený, zato bol poriadne nahúlený. Zakk zahral piesne naprieč svojou kariérou, ktoré vyzneli celkom dobre a aj publikum sa celkom bavilo, až na moment keď spustil svoje nekonečné ( asi 15 minútové) sólo, ktoré dosť nudilo, čo bolo vidieť aj na publiku. Tak, ale Zakk si stále potrebuje zaonanovať a zvýšiť svoje sebavedomie. No, ale o ňom tento večer nebol. Po kláňačke, spadla plachta a nastala približne 20min. prestávka. Po jej vypršaní, padla opona a na plátne za bubeníkom sa začala premietať prezentácia poskladaná z rôznych klipov, live vystúpení z bohatej Ozzyho filmografie. Vzápätí prichádza samotné knieža metalu, Ozzy Osbourne, aj so svojou družinou poskladanej z: Gus G. (gitara), Rob „Blasko“ Nicholson (basa) a Tommy Clufetos (bicie). Zvuk sa už celkom ustálil a tak, mohla nastať poriadna metalová oslava. Na úvod zahrali staršie veci z Ozzyho sóloviek. Ozzy hneď zo začiatku pôsobil svedomito, spieval plynule bez problémov a ku tomu si počas piesní zaskákal, alebo poriadne zadupal na mieste. Už po prvej piesni zobral vopred napustené vedro a celé si ho vylial na hlavu, s druhým nič nezostal dlžný publiku. Pri ďalších pauzách už vyťahoval popri vedru aj hadicu, ktorou osviežoval publikum a časom hlavne SBS-károv. Po dohratí 6tich piesní zo sólových álb, prišla na rad prvá pieseň z repertoáru Black Sabbath, Rat Salad. Počas nej si zahrali sóla Gus. G a bubeník Tommy Clufetos, kde musím pochváliť hlave Gusa, ten predviedol fakt skvelý výkon. Po tomto sete sa už SBS-kári triasli strachom, pri každom Ozzyho zdvihnutí hadice.  Príchodom Geezera Butlera na pódiu, ktorý si vymenil miesto s Robom Nicholsonom, nastala chvíľa, na ktorú každý čakal. Arénou sa začal...

Čítaj ďalej
Architects – Daybreaker
jún02

Architects – Daybreaker

Zverejnené v jún 2, 2012

Nie je tomu ani rok, a britská metalcoreová formácia ARCHITECTS prichádza s ďaľším počinom. Po kontroverzne prijatej nahrávke „The Here and Now“, ktorá získala na jednej strane dobré ohlasy pre svoju neuveriteľnú sviežosť a chytľavosť a na druhej strane sa mnohým nepáčil prechod kapiel do jemnejších vôd som bol zvedavý, akým smerom sa títo mladíci vydajú na aktuálnej nahrávke „Daybreaker“. Výsledok ma čiastočne potešil avšak v konečnom dôsledku musím skonštatovať, že skôr u mňa prevládajú negatívne pocity. Poďme však pekne po poriadku. Čo ma hádam najviac potešilo na tejto nahrávke, je definitívne zvuk. Lahodne čistá a zároveň neuveriteľne brutalne znejúca produkcia, kde zvuk rytmických, tak ako aj lead gitár mi spôsobuje nevýslovný ušný orgazmus, tak znejú ARCHITECTS v roku 2012. Zvukovo si myslím, že sa im podarilo vrátiť do svojich agresívnejších časov, čo naznačil už gitarista Tom Searle, keď sa vyjadroval k novému materiálu. S obsahom je to však už troška pochybnejšie, tu sa nejaké väčšie zmeny neudiali. Áno, ARCHITECTS majú svoje zabehané postupy, ktorými sa odlišujú od iných metalcoreových kapiel, avšak ako to často býva, aj u nich začínam mať pocit, že svoje postupy začínajú až príliš znásilňovať takpovediac. Stale sa teda môžete tešiť na heavy riffy v strednom tempe, ktoré sú slušivo prešpikované flažoletmi, a tak isto aj pseudo jemných pasáži. Posun, ktorý sa udial na tejto nahrávke je pravdepodobne iba v tom, že tieto jemné pasáže sa kapela snaži oveľa viac ako predtým posunúť do epickejších polôh pomocou kláves. Nie že by to znelo nejak tragicky, kapela má predsa len cit pre aranžmá, avšak výsledkom sú v podstate veľmi podobné refrény v piesniach. Heavy riffy sú zas často v skladbách akoby len tak mimochodom, a zdá sa, aspoň mne, že ich potenciál nie je využitý naplno. Napríklad zo skladby „Outsider Heart“ by som kľudne vedel vystrihnúť všetky jemnejšie pasáže, a venoval by som sa agresívnemu jádru skladby, pretože to je naozaj fenomenálne, a príchod precíteného refrénu som si vôbec neželal uprostred paľby masívnych riffov. Určitý progres (či práve naopak?) sa vyskytol aj v textoch, kde sa spevák Sam Carter preorientoval z osobne ladených na politické texty, takže „Daybreaker“ takpovediac reflektuje frustráciu z diania vo Veľkej Británii, ako aj vo svete. Normálne ma politické texty nebavia, ale je pravda, že v podaní tohoto stále sa zlepšujúceho speváka mi tento fakt vôbec neprekážal, Carter sa totiž vie vo svojom prejave naozaj odovzdať poslucháčovi. „Daybreaker“ nie je zlý album, má svoj šmrnc, avšak trpí chorobou mnoho iných albumov, a to konkrétne nedotiahnusťou, samozrejme nie produkčnou ale obsahovou, ktorej vôbec nepomohli ani hosťujúci Oli Sykes z BRING ME THE HORIZON, či Drew York z STRAY FROM THE PATH. Táto spolupráca mi prišla nie zlá, avšak vcelku zbytočná. Niektoré skladby sú neuveriteľné, konkrétne „Devil Island“, „Alpha Omega“ alebo vyššie spomínaná „Outsider Heart“ alebo „Even If You Win, You´re...

Čítaj ďalej
Veil Of Maya – Eclipse
máj30

Veil Of Maya – Eclipse

Zverejnené v máj 30, 2012

Neubehli ani celé dva roky od ich predchádzajúceho počinu [id] a táto mladá partia pochádzajúca z Chicaga nás opäť hluší novým materiálom nesúcim názov Eclipse. Aj práve krátky časový úsek mohol mať na svedomí zdanie, že je to doba krátka po ktorej sa vracajú. Avšak pri materiáloch, ktoré majú v priemere tridsať hracích minút to určite nie je na škodu. Každopádne kapela potvrdila, že si aj naďalej podľa nej môžete vymeriavať dvojročné úseky a nič nezmeškáte. Veil of Maya patrí medzi stále mladé spolky moderného technického progresívneho deathcoru posypané prvkami death metalu. Avšak posledné tri albumy spolu s novinkou Eclipse ich vynášajú na piedestál tohto žánru. Sú stále neuveriteľne technický, čoraz nápaditejší a neustále napredujú. Na rozdiel od väčšiny kolegov, gitarista VoM Marc Okubo stále ostáva verný starej dobrej šesť strunovej gitare, ale zvuk je tak razantný a zuby vybíjajúci, že je to aj tak nepodstatné. A aj práve tento aspekt robí z kapely jeden z najväčších paradoxov moderného metalu. Totižto, basová gitara v podaní Dannyho Hausera má strún sedem, teda viac ako gitara a pôsobí monštrózne. Rozdiel od minulého albumu je aj napríklad v producentovi. Na [id] to bol ešte mozog The Faceless, Michael Keene a na Eclipse ho nahradil mozog síce tiež, ale tento krát stojaci za zoskupením Periphery, Misha Mansoor. Po typickom intre 20/200 sa kapela do vás netypicky pustí neľútostnou klepačkou a riffovaním v skladbe Divide Paths. Samozrejme nechýbajú ani sekačky, pri ktorých sa nemôžete ubrániť pokyvkávaniu hlavou či celým telom (poniektorí jedinci tzv. „plavci“ sa nemôžu neubrániť trápnemu „plávaniu“ v hľadisku a bezhlavému rozhadzovaniu rúk a nôh na všetky strany, čo sa snažia dať najavo, to nikto nevie, možno im len tieto končatiny zavádzajú, takže jedine, sťať!). Čo vždy bolo, ale na tomto albume je ešte vo väčšej miere, je pravdepodobne využitie klavíra, či klávesových zvukov. Sú naozaj v hojnej miere a nebojím sa povedať, že doposiaľ v najväčšej. Album má tendenciu ako aj všetky predchádzajúce plynúť veľmi kompaktne, ale najmä rýchlo. The Glass Slide je ukážkou typického hudobného kúsku, ktorý definuje kapelu už od ich dokonalého počinu The Common Man’s Collapse. A v druhej polovici sa preukazuje ako jeden z najemotívnejších kúskov kapely vôbec. Prekrásne idylický minimalistický klavír. V takej Numerical Schemes sú klávesy v úvode tak špecifické, že vám nedá nespojiť si tento prejav s Born of Osiris. Tí rovnako patria do tejto školy a triedy mladých talentovaných zoskupení. Veil of Maya nemá tendenciu sa nejako výrazne hudobne posúvať, zvuk prechádza najväčšou premenou, čo je určite odôvodnené neustálym striedaním producentov. Kapela však svoj typický prejav piluje a rozvíja, avšak nejakých experimentov sa určite nedočkáte. Je to silný album, ktorý fanúšikov určite poteší a možno ďalších priláka. Pokiaľ ste fanúšikom nikdy neboli a tento hudobný štýl, či táto kapela vám nesedí, tak rovnako tomu určite bude aj pri tomto albume. Definitívne by však nemal chýbať v diskografijnej zbierke....

Čítaj ďalej
TesseracT – Perspective
máj26

TesseracT – Perspective

Zverejnené v máj 26, 2012

Ostatné EP Perspective britských „riffo-lámačov“ Tesseract nabáda k otázkam. Kapela už po druhý krát vydáva mierne kontroverzné EP, ktoré má samozrejme za úlohu vyplniť čas medzi ostatným a nadchádzajúcim albumom. To prvé Concealing Fate tak trochu spečatilo osud dlhohrajúceho One, lebo ponúklo polovicu materiálu totožného s tým, ktorý sa na ňom nachádzal. Na druhú stranu Perspective ponúka vyššiu úroveň nápaditosti a snaženia. Ponúka tri skladby, dobre známe z One, ale v polohe viac ako alternatívnej, plus dve novinky. Pri prvých troch „prerábkach“ sa jedná  o akustické aranžmá skladieb, ktoré sú sprevádzané novým vokalistom Elliotom Colemanom, ktorý vďaka jemným plochám akustických prevedení skladieb dostáva skutočne veľký priestor na svoj prejav. Kapela vytvorila akési zvláštne spojenie melodických popevkov v sprievode polyrytmických akutických riffov, že by akustický-math-pop/rock? Nie, určite nie, a ak áno, podobné experimenty je dobré nechať pre Korn a im podobným. Riffy strácajú na hutnosti a údernosti, čo je k všetkému podporené faktom, že skladby poznáte z One a zneli dobre vo svojej pôvodnej podobe. Ale čo dve novinky. I keď v druhom prípade, pri skladbe Eden 2.0 sa jedná len o novú verziu záverečnej piesne z One. Odkedy k nej však vypustila kapela video, aby tak aj prezentovala jej nového speváka širšej verejnosti, som za to, že táto verzia je božská. Je sexi, je šťavnatá, je strhujúca a Elliot ju so svojím spevom fantasticky zvýrazňuje. Táto „novinka-aj-nie“ sa podarila na jednotku. Ale ešte k predchádzajúcej skladbe Dream Brother. Tu sa skutočne jedná o zbrusu nový kúsok, ktorý však rovnako ako prvé tri akustické skladby dostala rovnako tak, šat akustický. Skladba vynikajúco pasuje do hudobnej koncepcie akustických výletov. Aby ste ma nechápali zle, všetky tieto skladby, ako novinka, tak i tie staršie sú vynikajúce aj v tomto prevedení a nejedná sa o žiadny fatálny prešľap. Ale je otázne čo sa kapela s Perspective snaží  naznačiť. Je to náhly impulz, popud, ktorý má vyplniť čakanie na dlhohrajúci dvojku? Je to náznak možného smerovania? Tak trochu si myslím, že sa jedná o prvú možnosť. Pravdepodobne sa jedná o experiment , ktorý sa určite nestane súčasťou repertoáru Tesseract. Kapela sa otestovala vo vodách nešpecifických pre žáner samotný a výsledkom je Perspective.  Veď prečo nie. Ak už nič iné, tak EP tohto djentového zoskupenia si bez problémov môžete zapnúť aj so svojou polovičkou pred spaním. 6,5/10  Tomáš 01. Perfection 02. April 03. Origin 04. Dream Brother 05. Eden 2.0 WEB: Official , Myspace , Facebook ,...

Čítaj ďalej
All Tomorrows – Opilion
máj25

All Tomorrows – Opilion

Zverejnené v máj 25, 2012

ALL TOMORROWS je jedna z tých kapiel, na ktoré som natrafil pri surfovaní po internete, a to konkrétne v rebríčku istej stránky venujúcej sa progresivnému metalu vyhodnocujúcom top niekoľko albumov za rok 2011, ktoré zostali nepochopiteľne nepovšimnuté. A práve All Tomorrows sa mi po vypočutí ich ukážky zo všetkých týchto kapiel asi najviac zapáčili a takmer ihneď som si zohnal celý album. ALL TOMORROWS pozostáva zo štyroch neznámych, avšak vynikajúcich chillských hudobníkov a kapela bola založená pomerne nedávno, iba rok pred vydaním „Opilionu“ a podľa slov jej zakladajúceho člena a iniciátora celého projektu, Pepeho Lastarria, sa jedná o ambiciózny pokus preniknúť medzi elitu extremného a progresivného metalu, a pritom dbať na vysokú umeleckú kvalitu materiálu. Silné slová, len čo je pravda, avšak po vypočutí debutu tejto kapely som musel uznanlivo pokývnuť hlavou, pretože Lastarria to s týmto postojom vôbec nepreháňa a ocitnutie v danom rebríčku naozaj nebolo náhodné, pretože môžem povedať, že „Opilion“ ponúka metalovej scéne naozaj lahodný mix všetkého, čo si milovník kvalitných extremných alternatív môže priať. Album prechádza najrôznejšími zákutiami metalových žánrov, väčšinu času najviac koketuje s agresívnejším post metalom (na štýl Eryn Non Dae) a tonážnejším death metalom, avšak nebojí sa zabehnúť ani do dnes tak moderného math-coreu. Zvukovo mi nahrávka evokuje najmä francúzske kapely, ako HACRIDE či OM MANI, pretože celá nahrávka najmä vďaka zvuku znie neuveriteľne mocne a takmer až epicky. HACRIDE bude pravdepodobne veľkou inšpiráciou pre ALL TOMORROWS, pretože Lastarriou vokál sa väčšinu času nápadne ponáša na spev Samuela Bourreaua. Dravé death metalové riffy sa striedajú s komplexnejšími kompozíciami, tu a tam sa zabehne aj do jemnejších vôd (ktoré v sebe však skrývajú značnú dávku utrpenia) a všetko to pôsobí až neuveriteľne kompaktne, pričom veľkým plusom je na nahrávke práca bubeníka, rytmika je dravá a nemonotónna, čo vykrýva a podporuje čas od času nevýraznejšie gitarové linky. „Opilion“ má vcelku krátku stopáž (asi polhodina), čo je na jednej strane fajn, pretože nahrávka nemá šancu začať nudiť, avšak musím povedať, že tento počin vďaka tomu vyznie viac ako EP-čko a možno by kapela spravila lepšie, keby chvíľu ešte vydržala, poskladala zopár ďaľších vecí a dala to von v troška „hodnotnejšom“ háve, avšak to sú už skôr detaily. Treba však podotknúť, že nahrávka pôsobí predsa len trocha neúplným dojmom, akoby mi v nej niečo chýbalo, ťažko povedať či je chyba vo mne, alebo či naozaj nešla von neúplná vec (kapela vraj už pracuje nejaký ten čas na novej nahrávke). Na to najdôležitejšie kapela však nezabudla, a tak ich hudba v sebe ukrýva neuveriteľnú hĺbku, ktorú neobjavíte hneď na prvý posluch. Sú teda ALL TOMORROWS naozaj kapelou, ktorá dokáže naplniť svoje vysoké ambície? Podľa tohoto albumu sa ešte bojím tvrdiť, že to tak je, našlapnuté však majú veľmi zdatne a je cítiť, že sú zapálený pre vec. Nahrávka má svoje chybičky krásy a asi by som ju nevychválil...

Čítaj ďalej