Recenzia – AMON AMARTH „Deceiver of the gods“ (2013)
júl14

Recenzia – AMON AMARTH „Deceiver of the gods“ (2013)

Zverejnené v júl 14, 2013

Nastala dlho očakávaná udalosť, pri ktorej  všetci vyznávači severskej mytológie -Vikingovia, ale hlavne fanuškovia melodického death metalu zaručia blahom do chladnej hmly severu a spravia ďalší zárez na svoj obranný štít a to s poradovým  číslom 9. (Ak nepočítam demá, EPčka atď.)Alebo si tam jednoducho hneď po “Surtur Rising“ vyrežú  “Deceiver of the gods“ pretože sú to dva roky čo sme všetci netrpezlivo čakali čo nám títo pani severu opäť nadelia. U predchádzajúcej dosky som už začal pociťovať mierny pokles energie a vytrácanie originality oproti starým ospevovaným flakom ako “Twilight of the Thunder God“,“ With Oden on Our Side“,alebo “Fate of Norns“ no budme úprimní a priznajme si, že AM od čias prvého dema  “ The Arrival of the Fimbul Winter“ na originalitu moc nevsádzali,ale zato si razili svoju melodickejšiu cestu do Valhally po boku ďalších Vikingov z Unleashed.No aj tak som si u tohto albumu našiel niekoľko obľúbených skladieb. Pri prvom vypočutí ma najskôr album moc nezaujal a miestami ma prepadala myšlienka, že vykrádajú samých seba no na druhý pokus ma týchto 10 nových skladieb začalo baviť. Hneď prvá vypalovačka s rovnomenným názvom “Deceiver of the gods“nás zavedie do boja medzi bohmi severu a zoznámi nás s hnevom Lokiho.V rovnakom duchu no už o niečo melodickejšie sa na nás valí ďalšia skladba s názvom “As Loke Falls“.V poradí tretia skladba s názvom “Father of the wolf“ mi prišla typicky “Amon Amarthovska“ tak ako to pani zo Stockholmu hrajúužniekoľko rokov no štvrtá skladba s názvom “Shape Shifter“ už vo mne zanechala hlbší dojem a to hlavne kôli Johanovi Heggovi a jeho nezamenitelnemu chrapľavému growlingu v pasáži kde spieva “ I am the master of disguise“. Nasleduje balada “ Under Siege“ a ďalšia vypalovačka z bojiska s názvom “ Blood Eagle“. Dosť veľký atmosférickýzážitok vo mne zanechala skladba “ We Shall Destroy“ a pre AM netypická skladba “Hel“, kde hosťoval Messiah Marcolin z Candlemass a miestami sa mi zdalo ako by som počúval Nevermore. Nasleduje skladba “ Coming Of The Tide“ s pekným heavy metalovym soličkom a album nám uzatvára skladba “ Warriors Of The North“ ktorá povzbudí každého bojovníka čo sa chce dostať do Valhally. Pre fanúšikov pripravili Amon Amarth chuťovku v podobe bonusového CD “Under the Influence“ kde na štyroch skladbách vzdali hold klasickým bohom Heavy Metalu ako Black Sabbath,Judas Priest,Motörhead a AC/DC a fakt sa to veľmi dobre počuva. Toto všetko zabalili do pekného digipacku spolu s veľkým plagátom, ktorý ešte sám neviem kam zavesím. Nový album Amon Amarth znie podobne ako predchádzajúce,ale má v sebe aj niečo nové. Mne osobne sa páči, takýaký je, lebo si neviem predstaviť, čo iné by mohli títo veteráni vikingského Death Metalu hrať. Celková atmosféra je veľmi dobrá a občas som mal pocit, že sa nachádzam na bojisku po boku všetkých bojovníkov severu čakajúc na Ragnarök. Nie každému sa nový album zápači no pre fanúšikov je...

Čítaj ďalej
Report – PIGS ON THE WING: Atom Tour 2013 (22. 06. 2013: Klub 77, Banská Bystrica)
júl05

Report – PIGS ON THE WING: Atom Tour 2013 (22. 06. 2013: Klub 77, Banská Bystrica)

Zverejnené v júl 5, 2013

Nedávno sa na FB jeden z mojich kolegov-redaktorov dušoval, aký a či vôbec má význam robiť rerivalové kapely. Nech už tam padli akékoľvek názory, výsledok bol asi taký, že má… ale len na kapely, ktoré už existenčne nie sú medzi nami. Presne taká jedna mi pár dní nato spadla do lona, resp. Do môjho rodného mesta. A tak sa jedného sobotného večera ocitám zamknutý v hotelovej izbe, a hoci sa utápam v desivých predstavách, moja myseľ vchádza do Klubu 77. Dnes tu vystúpia PIGS ON THE WING – partia vzdávajúca hold najväčšej legende progressive rocku, kapele PINK FLOYD. Tento revival som videl už viackrát, nejedná sa o žiadnych amatérov, ba už aj z krátkeho „rozhovoru“ s ich lídrom, Martinom Námešným, súdim výrazný posun. POTW totiž hrávajú aj v Čechách a sú dosť úspešní. Aktuálne chodia po okolí s ich Atom Tour 2013.   Už samotné intro je dosť dlhé a prepracované. Pred usadením sa máme čas zaregistrovať pár podstatných bonusov: videoprojekcia na okrúhlom plátne (taký P·U·L·S·E vo veľmi-veľmi malom) prenášaná z PC, hovorené slovo a k nemu titulky, laserové svetlá, a určite som niečo zabudol. Pri vetách o stvorení vesmíru, jeho nekonečnosti a rozpínavosti už tušiť, že dnešná show bude koncepčná. Prvý regulérny song, „Obscured By Clouds“ je len oťukávanie, príležitosť viac spoznať tvrdé jadro POTW sa ale naskytá postupne po fragmentoch. Okrem hipisáckeho budhu Martina sa už tradične dobre javí gitarista Filip. Pre mňa prvým vrcholom sa stáva „Echoes“, epická substancia psychedelickej éry PF, ktorú dnes naši páni dotiahli do dokonalosti. Tie doomové riffy + ambientná stredná časť… popiči atmosféra (v dobrom!). Následne sa presúvame k albumu, ktorý navždy zmenil hudobný priemysel. „Dark Side Of The Moon“ a hneď z fleku „The Great Gig In The Sky“, kedy k nám 1.- krát prichádza speváčka Veronika. Je nielen pekná, ale z nej srší charizma i silný profesionálny hlasový prejav = predpoklady pre hviezdu kariéru. Zatiaľ ide na výbornú. Pri nasledujúcej „Money“ si opäť trošku okukávame projekcie, kde sa mihne pár tematicky „populárnych“ tvárí (Repčík, Harabin, atď.), aby sme následne skočili až ku „Brain Damage“. Atmosféra v tejto chvíli pekne graduje, už sa nám predstavili i ďalší členovia (saxofónista/backing vocal, aj flautistka/backing vocal, z ktorých viac ma presvedčil 1. menovaný), Nezostáva nám iné, než dojsť k záveru „Odvrátenej Strany Mesiaca“.   Čas odpočinku trvá práve toľko, aby si kapelníci vydýchli a my aby sme napriek tomu nevychladli. Keďže sa jedná o revival legendy z čias psychedélie a haluginogénnych látok, nezostávame ani my nič dlžní tejto téme a siahame po mojej obľúbenej zelenej rastline. (Pre moralistov: áno, jedná sa o púpavu!)… Na začiatku setu č. 2 evidujem hyperdlhé atmosferické intro, jedná...

Čítaj ďalej
Recenzia – PESTE NOIRE – Peste Noire La Mesnie Herlequin 2013
júl03

Recenzia – PESTE NOIRE – Peste Noire La Mesnie Herlequin 2013

Zverejnené v júl 3, 2013

V poradí piaty album francúzskych dekadentov Peste Noire bol celkom očakávaný. Po menších problémoch s tlačením bookletov vychádza novinka jednoducho nazvaná „Peste Noire“ pod vydavateľstvom La Mesnie Herlequin ktorý má pod palcom hlava kapely Famine.  Kto nepozná tvorbu tejto svojráznej kapely, treba povedať že  od svojeho začiatku používa veľmi originálne nápady a postupy. Aj keď sa používa na nich škatuľka „black metal“, samotný Famine nazýva svoju hudbu dekadentným farmárskym punkom a nemilosrdne sa vysmieva všetkému a všetkým. Pokúsim sa trocha priblížiť čo sa zrodilo v zatuchnutých pivniciach páchnucim lacným vínom, močom a zvratkami.   Na začiatok musím povedať, že zvuk je oveľa špinavší a surovejší ako na predchádzajúcom albume. Otváračka albumu „Le Retour de la Peste“ privíta poslucháča pokrivenou, groteskne znejúcou melódiou s klávesmi čo znejú ako z c-ečkové filmu a s veľmi diktátorsky znejúcimi samplami nejakého prejavu. Ako skladba jemne graduje, spustí sa harmonika a spúšta sa úpadkové, temné, kabaretné divadlo. A skladbou „Démonarque“ sa spúšťa hlavné dejstvo. Démonické chrchlanie do mikrofónu, klepačky ale aj neskutočný spevavý refrén s harmonikami, ženským spevom nasledovaný precítenou vybrkávačkou a hrou na hurdy gurdy (stredoveký nástroj).  V pomalom tempe skladba aj končí. Následujúca skladba mi svojou atmosférou a postupmi evokuje debut kapely „La sanie des siecles…“ – melancholické gitary, precítené spevy a akustika. Celú atmosféru skladby podčiarkuje ženský spev a decentné použitie trúby. „Niquez vos Villes“ svojím začiatkom viac menej nadväzuje kde skončila predchádzajúca skladba. Ale tu už sa melanchólia začne lámať, prejde do zlovestnejších pasáži a – nežartujem -, na malú chvílu Famine rapuje. Celá skladba vyvrcholí do nasraného black/thrashu s kakofonickou trúbou a polámaným sólom.  „Le Clebs Noir – De Pontgibaud“ je zase viac grotesknejšia chvíľka albumu.  Pochmúrne béčkový sound klávesov, ozývajúce sa zlovestné tóny gitár a škrek duševne narušeného klauna. Osobne mi to prišlo ako pomyselné medzidejstvo. „Ode“ je takmer kompletne akustická skladba, ktorá sa rozbehne asi iba tak na minútu. Okrem akustickej gitary a narušeného spevu tu opäť zaznie stredoveký nástroj hurdy gurdy. Predposledná „La blonde“  je z polky skladby punk rock zo všetkým čo k tomu patrí. Príjemný melodický riff, chytlavý spavavý refrén a rockový rytmus. Viem si ju predstaviť hranú v rádiách ak by nevygradovala do pokrivenej black metalovej mlátičky. Záverečná „Moins Trente – Dégres celsius“ mi opäť evokuje debut kapely. A asi „najnormálnejšia“ z albumu ktorá znie tak ako znejú všetky uzatváracie na albumoch Peste Noire  – smutne, rozlúčkovo.  Tu nezaznejú žiadne grgy, trúby ani kakofónie. Albumu názov sedí ako riť na šerbel. Má všetko čo kapela Peste Noire predstavovala a predstavuje. Black metal, odkazy na stredovek, punk/rock, groteskné nápady, choré spevy, (ne)tradičné nástroje, rôzne nálady a hlavne pestrosť. KPN by som prirovnal k Salvádorovi Dalímu – Vlastný, nezameniteľný štýl ktorá posúva hranice.Pritom sa snaží nasrať čo možno najviac ľudí, pobúriť a pohoršiť. Pre mňa absolútna pecka.   P.S. Album určite nie je na jedno (prvé) počutie. Pedro 10/10...

Čítaj ďalej
Recenzia – GRASSITY „Genocide“ (EP, 2013)
jún03

Recenzia – GRASSITY „Genocide“ (EP, 2013)

Zverejnené v jún 3, 2013

Stropkov a death metal ? Takáto kombinácia by mi niekedy pripadala ako zlý vtip, no odkedy som započul chlapcov pod menom GRASSITY naživo, tak som začínal tušiť, že to predsa len bude dobrá kombinácia. Momentálne vypustili vonku druhý štúdiový počin  – EP Genocide a ten spĺňa potenciál, aby sa dostal do rúk každému death metalistovi, ktorý túži po poňatí štýlu rokov minulých. Poďme na to ale pekne od začiatku. Hneď v úvode sa na Vás vyvalí strednotempná death/doomovo ladená titulná skladba albumu, ktorá zo začiatku trochu pripomenie klasikov ASPHYX, no keď sa už prevráti do valivých a rýchlejších momentov, dá pripomenúť bojovníkov BOLT THROWER. Nasledujúca skladba „ Primitive“ zaujme hlavne ústredným rezavým riffom, ktorý akoby vypadol z učebnice toho najrýdzejšieho poňatia žánru. Zvyšné skladby už nepredstavujú väčší potenciál zaujať, no ale originalita v tejto hudbe nie je ani tak podstatná. Hlavné plus vidím v autentickosti. Keby mi niekto pustil túto nahrávku a tvrdil, že pochádza zo začiatku rokov 90-tych, hneď by som mu to zožral. Mohutný, rezavý a hlavne autentický zvuk dáva tomuto EP-čku to čaro. Nesmieme zabudnúť ani na pekne hrdelný a chraplavý growl Fiľa, cit pre gitarové harmónie či skladateľský um a to hlavné, že to všetko drží pokope ako parný valec, ktorý prešiel portálom v čase a prišiel nám ukázať, že aj v tejto dobe sa dá produkovať kvalitný „old school“ a nemusí ísť len o matadorov žánru. Chlapci majú potenciál, to sa im nedá vytknúť. Dúfam, že si kvalitu udržia a ešte nás v budúcnosti prekvapia  plnohodnotným počinom. Keď si to zhrnieme, ide o veľmi vydarené vrátenie sa v čase, o to viac, že to dokázali takíto mladí chlapci. Takže death metalisti, ktorí máte radi poriadny oldschool death, neváhajte ani chvíľku, títo chlapci si vašu pozornosť rozhodne zaslúžia! Bukáčo 7/10 http://bandzone.cz/grassity...

Čítaj ďalej
Report – ARAKAIN MEMORIAL, 24. 5. 2013, Collosseum club, Košice
máj29

Report – ARAKAIN MEMORIAL, 24. 5. 2013, Collosseum club, Košice

Zverejnené v máj 29, 2013

Akýže to galavečer pripravilo košické Collosseum v spolupráci s underground booking? Hlavný moderátor večera – Aleš Brichta s hosťami ako Mirek Nedvěd, Rudolf Rožďalovský, Oldřich Maršík, Václav Ježek, Miloň Šterner, Marek Podskalský, Daniel Krob, Bob Vondrovic, Štepán Smetáček, Karel Jenčík , Zbyněk Haase, Lukáš Varaja, David Vaněk. Ak vám tieto mená nič nehovoria, tak ste sa zrejme detailne nezaujímali o vznik a postupný vývoj kapely ARAKAIN. Pretože spomínaní ľudia postupne tvorili a budovali jej slávu, čo už po nej ostalo, túto slávu a hlavne kvalitu nikdy nevráti. Takže nám zostáva otázka: Čo je skutočný ARAKAIN?  Je ním Aleš Brichta s ľuďmi, ktorí postupne tvorili prvých 20 rokov kapely, alebo je ním to, čo sa tak nazýva teraz? Na túto otázku nám prišiel Aleš odpovedať, pomocou svojho vyše dvoch hodín trvajúceho galavečera plného vtipných príhod, ale hlavne poriadnej dávky metalovej hudby, ktorá stála ako hlavný podstavec českého metalu. Veľká Alešova posádka nám trochu meškala, tak sa muselo posunúť otvorenie podniku a celkovo vystúpenie. Po pomalom zaplnení clubu (zhruba 230 platiacich) nám večerný program otvorili českí hardrockeri a spievajúca rockerka pod názvom –  BLACK BULL. Už prvé piesne naznačovali, že táto kapela nás veľmi neosloví schopnosťami komponovať zaujímavé skladby, išlo totižto o dosť klasický, ničím zaujímavý hardrock, ktorého nájdete v Česku neúrekom. Jediné, čo mohlo zaujať, bola speváčka, ktorá aj na svoj vek vyzerala celkom dobre. To hlavné, spev, jej išlo pekne do ruky, no celkový dojem až tak nezachránila. Na druhej strane musím povedať, že ich hranie bavilo, aj zopár fanúšikov, a to je hlavné. Po odstránení bicích a technických drobností vyšlo na pódium zopár starších pánov, no zaujímavé bolo, že samotný Aleš zaspal v backstagei. Ľudia začali pomaly skandovať, gitaristi si trochu zajamovali a po uplynutí cca. 5min. sa na pódiu zjavil v gargamelovskom zhrbení s okuliarmi na očiach (pre istotu) samotný Aleš Brichta a začal rovno s jednou z najväčších klasík „M jako metal“. Už táto pieseň dala najavo, že jeho vokálne kvality podstatne klesli. Akonáhle došlo k nejakej rýchlejšej, v našom prípade thrashovici, tak to vokálne veľmi nezvládal, prehĺtal slová a mrmlal si pod nos. No na druhej strane, keď sa držal vo svojej chrapľavej polohe, ktorá najlepšie vynikla pri kultovej skladbe „Apage Satanas“, môj osobný top večera, tak musím uznať, že tento starší pán má predsa len ešte niečo v hrdle a aj nejaké pozostatky charizmy zostali. Setlist tvorili snáď všetky najlepšie veci z obdobia prvých 10 albumov, napr. „Straty a nálezy“, “Metalománie“, „Proč?“, „Šeherezád“ „Kyborg“…Hostia sa menili podľa jednotlivých období, kedy hrali. Aleš počas každej pauzy medzi skladbami povedal vtipný príbeh, ako sa dala zostava dokopy, alebo nejaké fóry z nahrávania albumu. Hotový galavečer, po ubehnutí cca. 1hod (v polovici koncertu) si  dokonca dal polhodinovú pauzu na občerstvenie,  aj keď musím povedať, že na konci koncertu pri skladbe „Gladiátor“, hlavne pri...

Čítaj ďalej
Recenzia – ROTTING CHRIST – Κατά τον δαίμονα του εαυτού (Season Of Mist, 2013)
máj29

Recenzia – ROTTING CHRIST – Κατά τον δαίμονα του εαυτού (Season Of Mist, 2013)

Zverejnené v máj 29, 2013

„Verný svojmu daemonovi“ – lepší názov sa hádam na tento dlho očakávaný počin gréckych uctievačov ani nehodí.  Od vydania veľmi úspešného „Aealo“ ubehli tri roky a bratia Tolisovci priniesli na svetlo sveta svoje najčerstvejšie plody. Album bol kompletne zložený iba Sakisom Tolisom a nahrávaný, okrem hostí, tiež iba v tejto súrodeneckej zostave. Na rozdiel od „Aealo“ ktorý bol orientovaný čisto iba na grécku mytológiu a kultúru, tak nás novinka zoberie na exkurziu po mytológiach celého sveta. Po tejto, teda lyrickej stránke je album veľmi pestrý a dobre spracovaný. Môžeme počuť Sakisa spievať a vrieskať v rôznych jazykoch od rodnej gréčtiny, cez klišé latinčinu až po ruštinu alebo rumunštinu. Poďme sa bližšie pozrieť na to, čo sa ukrýva za chrličmi na obale. RC sa vyjadrali o albume ako o „najtemnejšom“ v ich histórii. Vždy keď čítam takéto žvásty, tak si akurát tak pomyslím že „to už len teda bude srajda marketingová“.  Texty sa síce zaoberajú temnými mýtmi rôznych kultúr, ale určite to nie je zlovestnejšie ako Sanctus Diavolos alebo Genesis. A po hudobnej stránke pokračujú viac menej tam kde Aealo skončil. Veľa riffov a nápadov ktoré znejú na albume sa podobajú na iné zo starších počinov a niektoré, boli vyslovene zrecyklované.  Je síce pravda že hudbu skoro výhradne skladal Sakis, ale tu mám osobne pocit, že tomu trochu chýbalo tretie, kritické ucho. Na druhú stranu, niektoré veci s ktorými experimentovali v minulosti použili vo väčšom množstve a trocha viac rozvili. Aj keď sa tu skupina troška vykráda, musím povedať že skladby sú veľmi chytlavé. Je tu počuť typická pesničkovosť a melodika (niekedy ako som spomínal až prilíš typická), ale s veľkej časti je tu dôraz aj na rytmiku. Tá spolu zo zbormi a rôznymi ľudovými nástrojmi dáva skladbám viac rituálny nádych. Najviac počuteľné je to asi v skladbe P’unchaw kachun – Tuta kachun a titulnej κατα τον  δαιμονα εαυτου, ktoré mi mierne spôsobujú husiu kožu pri každom počutí. Ako najzaujímavejšie z albumu ale hodnotím „Cine iubeşte şi lasă“ čo je vlastne rumunská folklórna pesnička, kde zaznejú ľudové nástroje, smršť“ Русалка“ a záverečnú „Χ ξ ς“. Tieto skladby pre mňa majú to niečo, čo sa Rottig Christ snažili dosiahnuť týmto albumom. Napriek tomu že kapela niektoré nápady už použila a nafúkla trocha bublinu okolo albumu, sa album určite oplatí vypočuť. Ak ste fanúšik RC tak vás neurazí, ale zase ani nevystrelí na nohy a ak ste kapelu ešte nepočuli, môže to byť fajn vstupenka k ostatným albumom. Tento materiál priniesol trocha viac rituálnosti do hudby RC aj napriek miernej recyklácii nápadov z minulosti. Ale rozhodne to u mňa neprekonalo „Aelo“ ani „Sanctus Diavolos“ Pedro 7/10...

Čítaj ďalej