MARTIN AVUK – R.I.P.
dec24

MARTIN AVUK – R.I.P.

Zverejnené v dec 24, 2012

      Tí, ktorých sme s láskou uctievali, vlastne ani neumierajú. Neusilujú už o nič, nič nekonajú, nehovoria k nám, nič po nás nežiadajú. A predsa, kedykoľvek si na nich spomenieme, cítime, že nám hľadia do duše, že s nami cítia, že nás chápu, že schvaľujú alebo neschvaľujú naše počínanie. Husserl Edmund Preto chcem aj touto stránkou – dieťatkom, za ktoré Maťo bojoval, vzdať úprimnú sústrasť rodine a pozostalím…R. I. P....

Čítaj ďalej
Carach Angren – Where the Corpses Sink Forever
dec17

Carach Angren – Where the Corpses Sink Forever

Zverejnené v dec 17, 2012

Každému triezvo uvažujúcemu človeku je dnes jasné, že mediálne pokrytie nie je rozhodujúcim ukazovateľom kvality diela. Avšak posledný zásek od týchto Holanďanov si rozhodne zaslúži viac pozornosti. Železné čeľuste (Carach Angren v Tolkienovej elfčine) sa do nás zahryzávajú ich tretím radovým albumom, ktorý je zároveň aj tým najlepším. Svojich predchodcov, inak tiež kvalitných, prekonáva hlavne pestrosťou a lepšou kvalitatívnou vyváženosťou jednotlivých skladieb. Hutný sofistikovaný blackmetal, ktorý sa svojou komplexnosťou a majestátnosťou blíži slovutnému Emperoru, je popretkávaný nihilistickými symfonickými kompozíciami a mrazí až na dreň kostí. Nahrávka u mňa patrí k tým, ktoré sa dajú počúvať dookola a neomrzia, lebo sú jednak vnútorne konzistentné a navyše, pri každom ďalšom posluchu ma zaujme nejaký nový prvok, či atmosferická vyhrávka. V žiadnom prípade sa nejedná o bežný kolovrátkový black ozvláštnený sláčikom, akého sú všade tony. Navyše, v extrémnom metale je často opomínaným elementom lyrická stránka, čiže texty. A to ako na strane interpreta, tak aj poslucháča. Nič v zlom, ale niet sa čo čudovať, keďže sme často akurát tak svedkami  analýzy rigor mortis u čerstvo uhynutého jelenčeka po páde z dvestometrovej výšky. V tomto prípade sú však nefalšovanou temnou čerešničkou na tejto poriadne výživnej torte. Ide prevažne o neveršované, príbehovo voľne previazané noirové príbehy. Poézia hororu, ktorou sa ako matne čierna niť tiahne príbeh o poprave siedmich nepriateľských vojakov v krvavom blate II.sv. vojny. Veci sa však trochu zvrtnú a po intre sme svedkami siedmich desivých vízií. Ide o šialenstvo rozprávača, alebo zvrátenosť siedmich démonov? To už preskúmajte sami, stojí to za to. Necelá trištvrtehodinka, rozložená do deviatich kompozícií (intro, sedem vízií a outro) prejde, ani sa nenazdáte. V každej minúte tu počuť perfekcionizmus a lásku k hudbe, s ktorou bol tento impozantný kus moderného black metalu vytvorený. Viem si predstaviť temnú, vizuálne provokujúcu vinylovú limitku tohto majsterštyku – pokiaľ nejaká bude, okamžite idem po nej a vám odporúčam to isté. (vydané u Season of Mist, 18.mája 2012) 10/10 Milan 01. An Ominous Recording 01:58 02. Lingering In an Imprint Haunting 05:17 03. Bitte Tötet Mich 05:03 04. The Funerary Dirge of a Violinist 08:04 05. Sir John 04:27 06. Spectral Infantry Battalions 02:04 07. General Nightmare 04:19 08. Little Hector What Have You Done? 04:55 09. These Fields are Lurking (Seven Pairs of Demon Eyes) 07:15 WEB: Official, Facebook,...

Čítaj ďalej
BEHEADED – „Chceme ukázať svetu, odkiaľ sme.“
dec14

BEHEADED – „Chceme ukázať svetu, odkiaľ sme.“

Zverejnené v dec 14, 2012

Bez väčších okolkov môžem prehlásiť, že Malta je pre akýkoľvek extrémnejší metalový štýl riadna exotika. Nielen svojou polohou, ale aj svojou hudobnou scénou, ktorá vlastne ani neexistuje. Tak predsa aké by sme to boli médium, keby sme nedali priestor najlepšej maltskej brutal death metalovej skupine BEHEADED? Nie sú najlepší len z dôvodu, že sú asi jediní z daného žánru a kvalite na Malte, ale aj v celosvetovom meradle patria k lepšiemu nadpriemeru. Tento potenciál si už všimlo v roku 2004 americké vydavateľstvo UNIQUE LEADER RECORDS, ktoré má na podobné „chuťovky“ nos a drží si skupinu až do dnes.    Noviniek je v skupine veľa a tak som oslovil samotného bas gitaristu Davida, ktorý na začiatok nešetril slovami: „Zdravím ťa Demon aj všetkých čitateľov vášho web zinu. Posielam ďaleké pozdravy z ostrova Malta. Konečne tu skončilo veľmi horúce leto a pomaly sa chystáme na zimné obdobie. Momentálne prežívam dobré časy, čo dokazuje aj naša nová nahrávka.“ Dlhých sedem rokov nebolo o BEHEADED nič počuť. Osobne sa priznám, že už som ani nerátal s novým albumom. Ten ale nakoniec prišiel a opäť ma zaujal. Čo sa vlastne stalo v skupine počas tohto času nám vysvetlí David: „Počas tejto doby, prešla skupina kompletnou zmenou. Kvôli osobným problémom  sme sa vlastne na určitú dobu rozpadli. Boli to pre mňa drsné časy. V roku 2009 som kontaktoval Omara, či by nemal záujem obnoviť BEHEADED a on súhlasil. Ešte sa k nám pridali Frank a Robert a nová zostava bola na svete. Bude to znieť ako otrepaná fráza, ale aj po ľudskej stránke, aj po hudobnej sme si úplne sadli. Z bývalých členov sme akurát v kontakte s Davidom Bugejom, ktorý hral v pôvodnej zostave na gitaru.“  A tak nám zhruba tri rôčky po reštarte títo chasníci ponúkajú materiál „Never To Dawn“, ktorý je vo viacerých fragmentoch iný, ako predošlá tvorba. Páči sa mi, že sa skupina rozhodla ísť zo svojou tvorbou ďalej a nie len umelo nadviazať na „Ominous Bloodline“. Z nahrávky je cítiť spomalenie na úkor väčšej progresivity, techniky a muzikálnosti death metalu. Páči sa mi, že nie je len na jedno vypočutie. Aj koncepčná stránka nahrávky je veľmi zaujímavá. Veď uznajte námet, zakomponovať element vody, ktorá je s Maltou stáročia spätá a obyvatelia tohto ostrova ju majú pomaly ako náboženstvo, nie je pre death metal až tak obvyklí. Skupina na to má ale svoj pohľad: “Presne tak. Kresby na „Never To Dawn“ pochádzajú všetky z Malty a chceli sme tým ukázať celému svetu, odkiaľ sme. Panuje tu veľmi pochmúrna, ostrovná atmosféra a samozrejme sme hrdí na našu históriu, ktorej sme dali na novinke priestor. Ak sa pozrieš lepšie na obal, tak tam môžeš vidieť chápadla Cthulhu, ktoré ničia malé chrámy. Tie tu stály na našom pobreží už niekedy  3150-2500 rokov pred našim letopočtom.“ Proces kompozície nového albumu musel byť o to vzrušujúcejší, veď skupina nehrala...

Čítaj ďalej
Reportáž: Kreator, Morbid Angel, Nile, 28. november 2012, Bratislava
dec09

Reportáž: Kreator, Morbid Angel, Nile, 28. november 2012, Bratislava

Zverejnené v dec 9, 2012

Prišla nám jeseň a s ňou sú späté pochmúrne nálady, melancholické zadumania v kreslách…a práve tieto zlé dôsledky príchodu jesene nám zrejme chceli páni organizátori koncertov vyliečiť, lebo taká bohatá koncertná nádielka, aká nás mala čakať túto jeseň sa len tak nevidí. Nasum, Meshuggah, Testament, Dark Tranquillity a na konci veľké trio – Kreator, Morbid Angel, Nile. No čo anjel nechcel, postupne nám koncerty začali odpadávať. Začalo to s Meshuggah, pokračovalo s Testamentom a dovŕšilo to s Dark Tranquillity. Po týchto nešťastiach som začínal mať obavy, že zlé svetlo zasvieti aj na náš trojlístok. No nestalo sa! Organizátor deň pred koncertom oznamoval, že koncert začne už o 17:45, čo je dosť skoro, no zas na druhú stranu, to ocenili fanúšikovia, ktorí prišli z ďaleka. Brány MMC sály sa mali otvárať už o piatej, no keď som došiel v tejto hodine pred club nebolo po masách fanúšikov ani stopy. Avšak po polhodine sa začali ľudia zgrupovať a vchádzať do sály. Taktiež sa začala pripravovať šatňa, čo podľa mňa už mala byť dávno funkčná. Po chvíli počujem zo sály hudbu a vrhám sa dnu. Na pódiu si to už nakladá prvá kapela – Fueled By Fire. Pohľad na hodinky mi vraví, že koncert sa predsa začal presne. Pri mojom vkročení do haly sa vo vnútri nachádzalo sotva tridsať ľudí. Zrejme ľudia podcenili skorý začiatok, alebo sa nevedeli skorej uvoľniť z práce. Čo kapelu muselo kus vyviesť z miery po ostatných koncertoch, no nedala to najavo. Kapela patrí do nového trendu, kde sa recyklujú staré thrashové klasiky a stroj vypľuje mladú kapelu, ktorá je ako fašírka pozliepaná zo všetkých kapiel a neprináša nič nové. Postupne sa dalo rozoznať, aké prísady boli do mlynčeka vložené. Najpoužívanejšia ingredencia bola Slayer, no nešetrili ani Kreatorom. No napriek tomu receptu bol ich koncert svižný, energický a hrali ho zo slušným nasadením. Pre tých pár ľudí, čo stihli prísť včas nemohlo toto vystúpenie nijak uškodiť. Pekný začiatok. Hala sa začínala pomaličky napĺňať a na pódiu sme mohli spoznať známe osoby. Bicie si dokonca zvučil sám George. Po tomto, nie dlhom ladení a nastavovaní, prichádzajú pred publikum všetci členovia Nile a začínajú s peckou – Sacrifice Unto Sebek. Zvuk zo začiatku  nebol ideálny, hlavne vokály nebolo počuť, no po dvoch skladbách sa to dalo do poriadku a už nebolo čo vyčítať tejto mašinérií. Egypťania nás raz rozsekali nekompromisnými nášupmi, občas nás pozvali ku rituálu vyvolávania démona zo sarcophagusu, alebo potešili technickými prechodmi a zvratmi. Za všetkým týmto sedel bezchybný George Kollias, pri ktorom som mal pocit, že všetky tieto komplikované pasáže sú len detská hračka. Dokonca mal počas hrania neprestajne zavreté oči, čo som už dupľom nechápal. Netreba taktiež zabudnúť ani na pána gitaristu Karla Sandersa. Blonďavý majster gitary nám pribral, no i napriek trošku tučnejším prstom hral dokonale. Jednoducho nezabudnuteľný zážitok,...

Čítaj ďalej
KORENE SLOVENSKÉHO PODZEMIA V.- SYNTHETICALLY REVIVED
dec01

KORENE SLOVENSKÉHO PODZEMIA V.- SYNTHETICALLY REVIVED

Zverejnené v dec 1, 2012

Tak sme sa tu opäť stretli pri ďalšom pokračovaní Koreňov, ktoré budú vo viacerých aspektoch iné. Ten najzákladnejší si vysvetlíme hneď teraz. Poviete si, prečo som práve skupinu SYNTHETICALLY REVIVED (S. R.) zaradil do tejto rubriky. Veď hrali len nejaké tri roky, nahrali jedno štvorskladbové promo, odohrali zopár koncertov, ich materiál nikdy nevyšiel oficiálne a zľahla sa pod nimi zem. Teoreticky žiaden veľký úspech, takýchto skupín tu bolo viacero. Ale jedno veľké prvenstvo si títo chlapi zaslúžia. DISGORGE, MALIGNANCY, DEVOURMENT asi poznáte všetci. Boli časy, keď sa tieto skupiny postarali o mierny boom a ten opantal aj S. R. Hlavne prví menovaní mali značný vplyv na tvorbu dnes už dávno zabudnutého komanda zo Slovenska. Ale ako to už býva, bublina spľasla rýchlejšie, ako dokázala dorásť a o „disgorge“ mánii si môžete už len čítať a počúvať archaické nahrávky. Tak prečo nedať priestor aj niečomu domácemu, jedinečnému, čo tu predtým ani potom nebolo…     Pre niekoho krkolomný názov S. R. si skupina „požičala“ od svojich amerických kolegov SUFFOCATION z ich kultového albumu „Human Waste“. Ale aj tak sa skupina nikdy nevymanila, respektíve ani nestihla vymaniť z nálepky DISGORGE. Takto si na tieto časy pamätá gitarista Rado Godál: „Bolo to veľmi fajn obdobie. Dali sme sa dokopy dobrá partia, ktorá mala chuť sa presadiť na dobre fungujúcej scéne. Počúvali sme kapely amerického strihu a je pravda, že práve DISGORGE boli priam povinným šlabikárom na skúškach. Dali sme dokopy pár skladieb a kapela v pomerne krátkom čase začala naberať na intenzite. Podarilo sa nám odohrať radu úspešných koncertov, spoznali sme množstvo skvelých ľudí. Mám fakt len samé dobré spomienky a kopec zážitkov“. Netreba pozabudnúť aj na fakt, že materiál bol nahratý v profesionálnom nahrávacom štúdiu. S. R. zachytili obdobie, keď začal väčší odliv extrémnych skupín z dovtedy jednotky na domácom trhu, štúdia EXPONENT. Ako najvydarenejší ekvivalent bolo vtedy považované štúdio MOONSET, do ktorého skupina po viacerých úvahách aj zakotvila: „Samozrejme predtým, než sme išli do štúdia, sme sa dopredu o všetkom riadne informovali a pozisťovali sme, kde máme aké možnosti. Ja osobne som bol pozrieť aj do EXPONENTU, čo je podľa mňa tiež v pohode štúdio, no čo sa týka nášho štýlu ma oveľa viac presvedčilo práve MOONSET štúdio. Dosť nás uistila aj nahrávka ACHROMASIE, ktorá vyšla práve zo spomínaného štúdia, takže dá sa povedať, že sme mali už dopredu zistené, čo môžeme od tohto štúdia očakávať.“ Samotné nahrávanie spolu s masteringom nakoniec trvalo tri dni, čo bola na začínajúcu formáciu priamoúmerná doba. Raketový štart skupiny potvrdili aj ponuky na samotné vydanie oficiálneho nosiča, ktorého sme sa žiaľ už nikdy nedočkali. Rado spomína: „V podstate hneď po nahratí nášho štvorskladbového proma sa nás ujal Juraj Haríň z IMMORTAL SOULS PRODUCTION. Odohrali sme pár veľkých koncertov po boku kapiel ako DYING FETUS,...

Čítaj ďalej
Reportáž: Legendary Voices of Iron Maiden, 8. november 2012, Košice
nov14

Reportáž: Legendary Voices of Iron Maiden, 8. november 2012, Košice

Zverejnené v nov 14, 2012

Po dlhšom čase sa na Košice usmiala heavy metalová tvár a vypustila zo svojich úst spevákov, ktorí sa čo-to zaslúžili o podporu a vývoj daného žánru. Prvý z nich Paul Di’Anno začínal ako spevák jednej z najvýznamnejších heavy metalových kapiel – Iron Maiden. Naspieval s týmto gigantom prvé dva albumy (Iron maiden, Killers), potom však dostal vyhadzov, vďaka svojej drogovej a alkoholickej závislosti, a nahradil ho jeden z najlepších hlasov metalu –Bruce Dickinson. Druhý a zároveň hlavný ťahák tohto heavy metalového sviatku je Blaze Bayley, ktorý s Ironom nahral dva parádne albumy z polovice deväťdesiatych rokov (The X Factor, Virtual IX).  Pred koncertom som si kládol otázku – Dokáže nám aspoň jeden z týchto pánov, že nežije len zo slávy bývalej kapely, a mám nám čo ešte povedať ? Na túto otázku som hlavne hľadal odpoveď a nakoniec som ju našiel. Tristana ako prvá predkapela nevystúpila z dôvodu smrti otca basgitaristu, tak sa čas posunul o hodinu a pol, a na pódium sa vrhli Česi SEVEN. Táto kapela ako jediná z českej republiky sa dokázala prebojovať k vyšším métam a to až k podpisu zmluvy s gigantom Nuclear Blast, očakávanie som mal vysoké. Setlist postavili zväčša na novom albume, no nechýbali ani veci staršieho dáta. Zvuk bol od začiatku až po koniec čitateľný a vyvážený, no kapela si ma už od začiatku nevedela získať, skladbám chýbali výraznejšie nápady a nový spevák zapadne pod kvantom podobných hlasov, ktoré možno počuť v danom žánre. Najvýraznejšou osobnosťou bol jednoznačne gitarista –  Honza Běhunek., ktorý predvádzal dobrú prácu. Kapela si pozornosť hlavne získavala pomocou hrania s brúskami, alebo vzájomné hranie na nástrojoch jeden druhému aj poza chrbát. Ku koncu Honza spustil svoju inštrumentálnu jazdu, ktorá si určite našla svojich obdivovateľov. Celkovo musím povedať, že som čakal viac od kapely, ktorá je upísaná najväčšiemu metalovému vydavateľovi. Po krátkej pauze prichádza na pódium tučnejší, holohlavý pán, ktorému tetovania siahali po celej hlave, trochu mi tým pripomenul Kerryho Kinga. Týmto pánom nebol nikdy iný ako Paul Di’Anno.  Už po prvých „tónoch“ mi bolo jasné, že jeho alko-drogová minulosť si ho pamätá. Jeho spevácky výkon postrádal rytmiku, intonáciu, vlastne všetko, čo je pri speve dôležité. Miestami mi to pripadalo ako recitačné preteky a občasnými pokusmi o vysoké tóny, ktoré boli dosť mimo. No zato sa nám stihol pochváliť, že už dlho nemal sex a jeho manželka si na neho ešte dlho počká, taktiež niekoľko krát prejavil sympatie k motorkárskej skupine Hells Angels. Takže odpoveď na otázku z úvodu je nasledovná – Ujo Paul nám už nemá čo povedať a myslím si, že ťaží fakt len z úspechu svojej bývalej kapely, na spevácku kariéru sa mal už dávno vykašlať a mal jazdiť na svojej skutočnej láske – motorke, a nech si zoberie so sebou aj manželku, aby mu nebolo smutno. Ani tento krát pauza netrvala veľmi dlho a na pódium sa vracia tá istá sprievodná...

Čítaj ďalej