Architects – Daybreaker
Nie je tomu ani rok, a britská metalcoreová formácia ARCHITECTS prichádza s ďaľším počinom. Po kontroverzne prijatej nahrávke „The Here and Now“, ktorá získala na jednej strane dobré ohlasy pre svoju neuveriteľnú sviežosť a chytľavosť a na druhej strane sa mnohým nepáčil prechod kapiel do jemnejších vôd som bol zvedavý, akým smerom sa títo mladíci vydajú na aktuálnej nahrávke „Daybreaker“.
Výsledok ma čiastočne potešil avšak v konečnom dôsledku musím skonštatovať, že skôr u mňa prevládajú negatívne pocity. Poďme však pekne po poriadku. Čo ma hádam najviac potešilo na tejto nahrávke, je definitívne zvuk. Lahodne čistá a zároveň neuveriteľne brutalne znejúca produkcia, kde zvuk rytmických, tak ako aj lead gitár mi spôsobuje nevýslovný ušný orgazmus, tak znejú ARCHITECTS v roku 2012. Zvukovo si myslím, že sa im podarilo vrátiť do svojich agresívnejších časov, čo naznačil už gitarista Tom Searle, keď sa vyjadroval k novému materiálu.
S obsahom je to však už troška pochybnejšie, tu sa nejaké väčšie zmeny neudiali. Áno, ARCHITECTS majú svoje zabehané postupy, ktorými sa odlišujú od iných metalcoreových kapiel, avšak ako to často býva, aj u nich začínam mať pocit, že svoje postupy začínajú až príliš znásilňovať takpovediac. Stale sa teda môžete tešiť na heavy riffy v strednom tempe, ktoré sú slušivo prešpikované flažoletmi, a tak isto aj pseudo jemných pasáži. Posun, ktorý sa udial na tejto nahrávke je pravdepodobne iba v tom, že tieto jemné pasáže sa kapela snaži oveľa viac ako predtým posunúť do epickejších polôh pomocou kláves. Nie že by to znelo nejak tragicky, kapela má predsa len cit pre aranžmá, avšak výsledkom sú v podstate veľmi podobné refrény v piesniach.
Heavy riffy sú zas často v skladbách akoby len tak mimochodom, a zdá sa, aspoň mne, že ich potenciál nie je využitý naplno. Napríklad zo skladby „Outsider Heart“ by som kľudne vedel vystrihnúť všetky jemnejšie pasáže, a venoval by som sa agresívnemu jádru skladby, pretože to je naozaj fenomenálne, a príchod precíteného refrénu som si vôbec neželal uprostred paľby masívnych riffov.
Určitý progres (či práve naopak?) sa vyskytol aj v textoch, kde sa spevák Sam Carter preorientoval z osobne ladených na politické texty, takže „Daybreaker“ takpovediac reflektuje frustráciu z diania vo Veľkej Británii, ako aj vo svete. Normálne ma politické texty nebavia, ale je pravda, že v podaní tohoto stále sa zlepšujúceho speváka mi tento fakt vôbec neprekážal, Carter sa totiž vie vo svojom prejave naozaj odovzdať poslucháčovi.
„Daybreaker“ nie je zlý album, má svoj šmrnc, avšak trpí chorobou mnoho iných albumov, a to konkrétne nedotiahnusťou, samozrejme nie produkčnou ale obsahovou, ktorej vôbec nepomohli ani hosťujúci Oli Sykes z BRING ME THE HORIZON, či Drew York z STRAY FROM THE PATH. Táto spolupráca mi prišla nie zlá, avšak vcelku zbytočná. Niektoré skladby sú neuveriteľné, konkrétne „Devil Island“, „Alpha Omega“ alebo vyššie spomínaná „Outsider Heart“ alebo „Even If You Win, You´re Still a Rat“ a pokiaľ by všetky skladby mali takú silu ako tieto, tak by som hodnotil vyššie, avšak zvyšok albumu mi príde bohužiaľ priemerný. Kapela si však predsa len aspoň v mojich očiach udržala svoj štandard a dokonca ma aj celkom potešila, čo sa nepodarí každému interpretovi, takže ak máte radi metalcore s hutnými gitarami alebo máte chuť na niečo, čo vám v prehrávači príjemne plynie, určite si aj tento počin vypočujte, myslím si že stráta času to nie je.
6,5/10 Sarkast
01. The Bitter End
02. Alpha Omega
03. These Colours Don´t Run
04. Daybreak
05. Truth, Be Told
06. Even If You Win, You´re Still A Rat
07. Outsider Heart
08. Behind The Throne
09. Devil´s Island
10. Feather Of Lead
11. Unbeliever
WEB: Official , Myspace , Facebook , YouTube
