Tyrant Of Death Album – Macrocosmic Lunacy
Tyrant of Death je meno pod ktorým dvojica Kanaďanov Alex a Omar nahrávajú a rozširujú svoju tvorbu. Na svojom konte majú 2 Epčka a 8! albumov. Na propagáciu používajú výhradne internet a všetky ich diela sú voľne stiahnuteľné. Čo som sa o nich dopočul, tak sa radia do tzv. djentu, ako napr. Periphery, ktorí vlastne žáner spolu založili a začali svoje skladby šíriť cez internet. Tyrant of Death ale svoju hru miešali s death metalom jemne šmrncnutým industrialom, aspoň na starších veciach. Nuž, ale ich najnovší počin „Macrocosmic Lunacy“ je výsledok, ktorý by vznikol, keby Meshuggah a Belphegor spolu splodili album.
Celý album sa začína intro skladbou, ktorá sa nesie v pomalom tempe a v typických djentových podladených gitarách. Do toho ako okrasa znejú sample z nejakých béčkových hororových alebo sci –fi filmov a v pozadí tichučko straší melodická linka. Skladba netrvá dlho a hneď po nej sa na vás vysype veľmi temne znejúca „Aeon ov Ma´at“. Tu zistíte, prečo som na úvod napísal, že je to mix Meshuggah a Belphegor. Klepačky a vyššie položené lead linky sa umne striedajú a prekrývajú s podladenými gitarami a polirytmami. Po pomalšom intre to pôsobí ako skok do ľadovej vody a ešte k tomu obarenie. Hneď na to nasleduje „Necronomicon“, čo už podľa názvu hovorí, že sa asi nechali inšpirovať H.P.Lovecraftom. Po math/djentovom začiatku sa zo skladby vychrlia bezbožné black metalové riffy. Táto skladba by sa dala považovať za „najblackmetalovejšiu“. K celkovému blackovému feelingu nielen skladby, ale aj celého albumu prispieva aj uškriekaný a špinavo nahratý vokál. Ďalšia skladba „Infinite gateway“ sa vyvalí tiež v podobnom duchu akurát tu dostane melodická linka viacej priestoru, ktorá je síce dobrá ale až moc repetitívna, čiže aspoň mne osobne sa zdalo, že až moc často sa tam opakovala. Celkovo, jediný nedostatok celého albumu vidím v melódiách ktoré sa občas prederú na povrch, že znejú príliš rovnako. K záveru „Infinite gateway“ sa rozbehne „belphegorovský“ riff, čo veľmi príjemne skladbu ukončí. „Who I am“ zase prekvapí industriálnou vsuvkou, inak skladba pokračuje v podstate tam, kde skončila predchádzajúca. V poradí šiesta skladba „The Heir of Fate“ je z celku moja najobľúbenejšia. Hlavný riff je záživný, dravý, nechýba mu agresivita a v skladbe sa s ním dobre pohrali. Taktiež tu oceňujem trhačky a aj atmosféricky ladené sample. V „L´e´le gance de Rien“ sa zase viac pohrali s rytmikou gitár aj bicích a zase trocha viac použili klávesy a v jednom momente si môžeme vypočuť aj polo-akustickú vsuvku. Predposledná skladba „Spiral Architeckt“ sa zase nesie v až death thrashovom duchu. Vskutku riffy sú nekompromisné, a trhajú vaše reproduktory a slúchadlá na kusy. Ale zase sa tu vynorí spomínaná melodická linka, ktorá sa do určitých pasáži aspoň podľa mňa vôbec nehodí. Na druhú stranu ale oceňujem ako sa s ňou pohrali k záveru. No a posledná „Divine Folie“ sa rozbieha v takom duchu, že človek si predstaví nejakých počmáraných xichtov chrliacich ohne alebo také čosi. Kým ho z omylu nevyvedú náhle zmeny rytmov a neskôr aj poli-rytmy, ktorými vlastne aj skladba končí a prechádza do zvuku nejakého zvláštne zastretého hlasu.
Album je veľmi silný, mohol by potešiť aj black metalových priaznivcov aj fanúšikov djentu, death metalu alebo vlastne hocijakého extrémneho metalu. Jediný nedostatok vidím už v spomínanom melodickom riffe ktorý miestami dokáže fakt skaziť dojem zo skladby. Možno ešte vokál by mohol byť čistejšie nahratý, aj keď to bol isto zámer, ale takto nevynikli skladby spievané vo francúzštine. Inak je veľmi nekompromisné, temné a agresívne dielo.
7.5/10 Pedro
„Macrocosmic Lunacy“
01. Macrocosmic Lunacy
02. Aeon Ov Ma’at
03. Necronomicon
04. Infinite Gateway
05. Who Am I
06. The Heir Of Fate
07. L’élégance de Rien
08. The Spiral Architect
09. Divine Folie
