Legendárne turné CAMPAIGN FOR MUSICAL DESTRUCTION minulý rok oslávilo 30 rokov a odložený termín českej zastávky si vyslúžil naozaj kvalitný priestor, a to vychýrené brnianske SONO. Kruhový pôdorys klubu so zvukárom umiestneným v strede zaručuje naozaj každému skvelý zvukový zážitok ako aj výhľad na pódium bez ohľadu na miesto kde stojí. Dokonca sú tu po obvode umiestnené balkóny v dvoch radoch nad sebou, takže v tomto priestore sa naozaj nikto nemusí báť toho, že by bol ochudobnený o výhľad na pódium. Organizácia pod taktovkou OBSCURE promotion zaručila rýchly vstup do klubu a začiatok koncertu na minútu presne. Podmienky teda sľubovali excelentný hudobný zážitok. Ale či to tak naozaj bude, záležalo už len na kapelách.
ESCUELA GRIND sú novou krvou v extrémnom podzemí, ale za tých pár rokov existencie si vybudovali celkom slušné meno. Minulý rok si zahrali na festivale Obscene Extreme, čo je samo o sebe úspechom, lebo Čurby má nos na kvalitné kapely, ktoré zatiaľ nik nepozná. Ešte ani poriadne nezačali hrať, no vokalistka sa už rozcvičovala behaním po pódiu. Útla nízka žienka so silným a nasratým hlasom vrieskala do mikrofónu ako o život. Power violence ako vyšitý zaručil energický štart večera a už toto vystúpenie naznačilo, že celé turné nesie jasný odkaz tolerancie, antifašizmu a búrania rozdielov medzi ľuďmi. Klub počas ich setu ešte nebol zaplnený, takže som ich sledovala z prvých radov a aj napriek absencií nejakej výraznej mely pred pódiom, si vyslúžili slušný aplauz a po úspešnom zahriatí publika sa mohli spokojní pobrať do zákulisia.
SIBERIAN MEAT GRINDER som prvý raz videla práve v tomto priestore a bola to vtedy taká pecka, že som si utekala kúpiť triko aj CD. Práve preto mi tentoraz prišli o niečo vlažnejší, ale „po prvé“ je to proste vždy niečo výnimočné. Keď si však znova premietnem v hlave ten bordel počas ich setu pred pódiom, a ktorý nestrácal ani sekundu na sile a intenzite, tak ten môj zlý pocit sa rozplynul vo vetre. Vpredu to vrelo, kapela si to užívala a ponúkala hit za hitom, pričom vyvrcholením boli skladby „No way Back“ a „One United Family“. No aj napriek tomu, ich crossover zmiešaný s rapom, silne ovplyvnený thrash metalom, ktorý často obsahuje aj prvky moderných metalových žánrov ako napríklad metalcore podľa mňa nevoňal minimálne polovici osadenstva. Keďže nasledovali dve legendy HC/punku a grindu, tak boli Rusi na tomto turné naozaj taká päsť na oko. Ale malo to byť pestré, tak to bolo pestré a aj oni nepochybne prilákali mnoho fanúšikov. A ináč, prišiel aj ten šéfino Medveď, to bola fajn vsuvka.
DROPDEAD je legendárnou HC/punk kapelou z Rhode Islandu, ktorá pôsobí na scéne už viac než 30 rokov. Ja som v ich prípade úplný nováčik. Názov bandy som síce už niekde počula, ale tvorba zostávala pre mňa roky neznáma, čo ma prinútilo pustiť si ich albumy pred týmto koncertom. Poviem vám, bola som milo prekvapená, koľko energie ešte v sebe ukrývajú títo punkoví veteráni. Krátke a úderné skladby sa rinuli z pódia ako HC buldozér. Bob Otis hulákal do mikrofónu ako o život a dával mu zabrať aj iným svojským spôsobom. Občas si z neho spravil vrtuľu nad hlavou, občas sa ním bičoval ako mučeník, čo mikráč úplne nezvládal, takže technik bol počas ich setu akoby ďalší člen kapely. Brian Mastrobuono za bicími, ktorý si bradu aj vlasy musí pestovať už nejaký ten rok, odviedol skvelú prácu a gitarista Ben Barnett ale aj basák George Radford za ním ani v najmenšom nezaostávali. Ako som už spomenula pri ESCUALA GRIND, zúčastnené kapely nesú silný odkaz tolerancie v každom smere a Bob Otis niekoľkokrát počas setu dokázal, že je celkom dobrým rečníkom a svojím naliehavým prejavom by pokojne mohol stáť na čele nejakej vzbury. Zameral sa na práva zvierat a jeho rečnícky talent vo mne okamžite vyvolal pocit viny za všetky zvieratká žijúce v neľudských podmienkach, ktoré sú nehumánne zabíjané len aby nás zasýtili. Naozaj veľmi emotívne prejavy medzi skladbami, ktoré len podčiarkujú fakt, že punková, HC, či crustová scéna odjakživa prostredníctvom svojej primitívnej muziky niesla silné posolstvo. Skvelý koncert, ktorý si užila kapela ako aj celé SONO.
NAPALM DEATH sa už dajú považovať za grindcorových veteránov, ale muzikou žijú ako za mladi a koncertne sú po dlhé roky konštantne aktívni. Za ostatné roky však pribúdali nové albumy, nové skladby a ich muzika sa mierne posúvala inovatívnym smerom, pričom si ale stále zachovala grindovú dravosť a punkový drajv. Dnešný koncert tejto birminghamskej štvorice bol štandardne nadupaný a energický, publikum vpredu sa oddávalo stage divingu a na pódiu to občas vyzeralo ako na promenáde. Barneyho pódiový prejav sa po tie roky ani trošku nezmenil a stále je to ten šialenec, z ktorého na konci koncertu kvapkajú litre potu. Shane Embury vyšíva na svojej base s takým prehľadom, že by popri hraní stihol štrikovať, nakŕmiť mačku, či poliať kvety. Harrera ako vždy s kamennou tvárou podal maximálny výkon, no a John Cook energickou hrou na gitare skvelo zapadol do tejto šialenej grindcorovej sebranky. Výkon kapely je nespochybniteľný, ale aj napriek všetkým pozitívam, celkový dojem z koncertu už nie je taký intenzívny ako to bývalo voľakedy. Ten pocit šťastia, s ktorým som odchádzala z ich koncertov, sa dnes proste nedostavil. Zrejme to bude súvisieť so setlistom, ktorý mi až tak nevyhovoval a chýbalo mi tam mnoho skladieb, ktoré naživo vedia poriadne vypáliť. Hralo sa veľa z poslednej dosky „Throes ….“, čo je pochopiteľné, ale keďže som ju ešte poriadne nevstrebala, zdalo sa mi, že jej venujú príliš veľa priestoru. Hold, na to ako človek vníma koncert vplýva veľa elementov a ja som sa možno len zle vyspala. Verím, že väčšina prítomných si túto legendu svetovej špičky patrične užila. Ja si však pri mene NAPALM DEATH spomeniem na iné ich koncertné momenty.
Keďže sa mi podarilo nafotiť len prvé dve kapely aj to s obmedzenou kvalitou, pozrite si video zostrih z celého večera, ktorý natočil Damien Core. Ďakujeme zaň.
