Ak ma pamäť neklame, tak som v živote nepísal recenziu na knihu. Vlastne, tento rok idú recenzie celkovo mimo mňa. Ale keď sa mi dostala do rúk táto obrovská bichľa, ktorá zachytáva štvrťstoročie fungovania môjho obľúbeného a celkovo jedného z najlepších festivalov venujúcich sa extrémnej hudbe, tak mi už behom čítania nejaké slová samovoľne vyskakovali na jazyk (resp. na prsty a následne na plochu klávesnice). Spísanie takýchto memoárov (dajme tomu) zabralo podľa slov Čurbyho a spol. dlhých osem rokov (preto rozhovory, ktoré tvoria podstatnú časť knihy, majú datovanie dosť široké) . Takže takmer dekáda života venovaná tomuto monumentálnemu dielku. Niekto by si možno povedal, že to je pridlhý čas na vytvorenie nejakej knihy. Lenže dámy a páni, toto nie je len tak nejaká kniha. Už len keď mi balík s týmto vzdialeným potomkom Johanna Gutenberga dorazil, tak ma zarazila a aj príjemne potešila jeho váha. To je jeden z dôvodov prečo som si knihu nekúpil rovno na festivale, ale nechal som si ju radšej pohodlne poslať domov. Predsa len, keď si človek spomenie, že z festivalu ťahá domov ťažký vak a celkovo je po tom hudobnom maratóne fyzicky odrovnaný, tak zhruba ďalších 3,5 kg navyše by už možno dosiahlo u mňa nejakej kritickej hranice. Takže, keď som prišiel domov z práce, tak som ten balík trhal zubami ako nejaké nespratné decko darčeky pod vianočným stromčekom. Táto dekadentná scéna mala dohru ako v Pulp Fiction, keď sa mi do tváre zaleskol „pozlátený“ nápis knihy z jej bočnej strany a v hlave mi zaznel hlas Julesa: „Máme radosť?“ A mne cez pery prešli slová imitujúce Vincenta: „Máme radosť!“ Celý vtip tejto knihy spočíva v tom, že vlastne ide o štyri knihy, ktoré sú uložené v krásne vyvedenom šanóne. A čo ukrývajú samotné knihy? Ako som spomínal vyššie, tak do detailov sa tu mapuje história OEF, najmä prostredníctvom rozhovorov s ľuďmi, ktorí mali, či stále majú nejaký vplyv na podobu festivalu ako takého. Takže sa tu doširoka odhrnie opona a vy sa dozviete veci, ktoré by vás možno ani nenapadli, od respondentov ako sú ľudia, ktorí majú pod palcom catering, či stage manažéri, crew, grafici, zvukári, kameramani, správcovia areálu, ale aj fanúšikovia, ktorí viac ako veľkou mierou pomohli, keď to bolo treba. Mňa osobne bavia odpovede na otázku, ktorá je položená takmer v každom rozhovore a to, aby si odpovedajúci spomenul na nejaký najšialenejší zážitok spojený s OEF. No, niekedy mi trhalo kútikmi úst od smiechu a sú to scénky za ktoré by sa nehanbili ani Monty Python. Za všetky môžem menovať príbeh nazvaný „Dick Inspector“, ktorý vytiahol Foussage (Hell.cz, Fly High Tribe…). Ďalšou výraznou časťou knihy sú také „vyznania lásky“ hudobníkov z kapiel, ktoré hrali na OEF. Tu tiež nájdete celkom pobavenie nad mnohými príbehmi a také milé rozcítenie, kde sa vám v bruchu až rozhýbu motýliky. Tých osobností je tu kvantum, ale len tak námatkou Chris Reifert (Autopsy), Matt Harvey (Exhumed, Gruesome), Kevin Sharp (Brutal Truth, Lock Up), Shane Embury (Napalm Death, Venomous Concept…), Arif (Wormrot), Jeff Becerra (Possessed), Martin Missy (Protector), Tom Angelripper (Sodom), Karl Willets (Memoriam), Scott Carlson (Repulsion), Kam Lee (Massacre), Sabina Classen (Holy Moses), Fred Estby (Dismember), Cyjan (Dead Infection), Juan Brujo (Brujeria)… Posledných dvoch som nemenoval náhodou. Práve oni patria medzi ľudí s ktorými si už nikdy nepokecáme, pretože odišli na večnosť. Ale nejde len o hudobníkov. V bohatej záplave fotiek nájdete aj fans, ktorí nám už budú chýbať večne. Na jednej fotke som si všimol Mannyho. Možno vám toto meno nič nepovie, ale keď si predstavíte chudého týpka s chrochkajúcou hračkou prasiatka v rukách, tak už asi budete doma. Človek ho stretával kedysi na mnohých koncertoch a zrazu bol preč. Už je to niekoľko...