Kým nás Smrť nespojí: 2. časť – Pitvou sa to nekončí – Old school death metal, part. II
apr05

Kým nás Smrť nespojí: 2. časť – Pitvou sa to nekončí – Old school death metal, part. II

Smrť nie je konečné štádium a pitvou to nekončí. Povedal si raz jeden človek s podnikateľským plánom. Ľudia sú iba číslo a sú nahraditeľní. Ale kým žijú, tak sú stále s niečím nespokojní. Väčšinou sa ľudia s túžbou po moci a s potrebou hromadenia majetku neštítia ani tých najdesivejších praktík. A tak vznikajú príbehy podfarbené krvou. Noviny začali plniť titulky o brutálnych vraždách a desiatkach zmiznutých ľuďoch. Byť novinárom prináša aj pátranie, ktoré môže priamo ohroziť život a tak sa mladý a po uznaní dychtiaci lovec senzácií, vydal pátrať po tejto husiu kožu naháňajúcej záhade. Pretože bolo približne známe, odkiaľ ľudia miznú, nastúpil na posledný vlak a v úkryte čakal, kým spoj nedorazí do konečnej stanice. Vo vlaku bolo ešte zopár stratených existencií, ktoré tiež omrzel život. Vlak dorazil do stanice, kde výpravcom je Smrť. Zhaslo svetlo a tých pár ľudí tomu ani neprikladalo význam, iba sa začalo dvíhať a chceli pomaly vyjsť von. Dvere však nešli otvoriť. Bolo počuť iba kroky, ako sa k nim čosi blíži. Na opačnej strane vagóna bolo počuť, ako sa dvere otvorili a kroky sa naďalej blížili. Ozval sa však ešte jeden zvuk – z púzdra tasiacej čepele, hladnej po nových zárezoch. Bola tma a nikto nevedel, odkiaľ príde radikálny rez a nakoniec zavládlo iba ticho. Tento masaker počúval z krytu aj novinár, ktorý so zatajeným dychom začínal ľutovať, do čoho sa to uvŕtal. Ale pretože veľmi túžil prísť veci na koreň a pretože už bolo naozaj dlho ticho, rozhodol sa vyliezť zo skrýše. Uvidel niekoľko podrezaných tiel uložených v uličke. Napadla ho myšlienka, ktorú mal oľutovať. Jedného tela sa zbavil a on sám sa rozhodol tváriť ako umrlec. Po chvíli sa do vagónu vrátila osoba, ktorej ruka zabíjala a začala telá bez života nakladať do auta. Auto vyrazilo nocou a zamierilo si to do jednej výrobnej haly. Vrah povykladal telá a odniesol ich dovnútra. Tu už čakalo niekoľko ďalších komplicov, ktorí sa s nabrúsenými nožmi dali do diela. Všetky telá vypitvali, kým sa nedostali k novinárovi, ktorý ich síce prekvapil tým, že stále žil, ale proti prevahe nemal žiadnu šancu. Bolo hotovo a do miestnosti vstúpil elegantne odetý muž s hrubou knihou v rukách. Knihu položil na stôl, zapálil sviecu, prehrabal sa vnútornostiach, z ktorých si odjedol a začal citovať z knihy. Po niekoľkých minútach bol rituál u konca. Vypitvané, mŕtve telá sa začali samovoľne dvíhať a vychádzať z miestnosti. Prešli do obrovskej haly, kde množstvo strojov ovládali ďalšie takéto mŕtve, ale zároveň stále živé, na slovo poslúchajúce torzá. Pridali sa k nim noví jedinci a spoločne začali pracovať. Za novinárom prišiel chlap, ktorý predtým čítal z knihy a do ucha mu...

Čítaj ďalej
Kým nás Smrť nespojí: 1. časť – Predčasná exhumácia – Old school death metal, part. I
mar29

Kým nás Smrť nespojí: 1. časť – Predčasná exhumácia – Old school death metal, part. I

Spln mesiaca. Padajúca hmla na polorozpadnutý, chátrajúci cintorín. Oblohu križujú netopiere, v nekonečnej potrebe za naháňaním potravy. V tejto temnej idylke sedím sám na rokmi ošľahanom hrobe a brázdim prstami po náhrobku v snahe zistiť hmatom, s kým to mám dočinenia, pretože nápis pod nánosmi času stratil čitateľnosť. Majestátne ticho noci prerušuje najprv nepatrné klopkanie a škrabot. Jemne ma to rozrušilo, ale keďže sa všetko vrátilo k mĺkvemu pokoju, prestal som si to všímať a nechávam sa unášať opäť nočným chladom. Lenže zvuky nesúce sa tmou sú tu opäť. Periférne zaznamenávam pohyb a neverím vlastným očiam. Pár metrov odo mňa sa pôda na jednom z hrobov začína zdúvať a hluk naberá na intenzite. Ustupujem preto o pár krokov a skrývam sa za kaplnkou, ktorá tu už musí stáť veky a pozorujem situáciu, ktorá nastala. Miesto posledného odpočinku sa otvára, nahnité drevo z rakvy praská pod silou, ktorá na neho tlačí zdola. Ako krt, ktorý sa prekope na denné svetlo, z jamy vylieza niečo, čo bolo kedysi človekom. Pár jemných, nie príliš koordinovaných pohybov a táto bezbožná kreatúra zo seba zhodí aj tých posledných pár mäsožravých červov, ktoré ešte obhrýzali zvyšky tkanív. Neuvedomil som si, že som vydal zdesený výkrik, ale už je neskoro. Prázdne jamky, ktoré kedysi vypĺňali oči, ma už zaregistrovali a lačný pud začal pracovať. Chcel som sa dať na útek, ale ohromený touto scénou som si nevšimol, že za mnou už stojí ďalší oživený „kedysičlovek“ a tento do mňa zahryzol s vervou svoje krvilačné zuby. Nakazil ma infekciou zvanou death metal. (Mrkva, MetalExpress 6. 9. 2018 – Recenzia Carnal Tomb – Rotten Remains) No neviem, aký stupeň narcizmu je to, keď citujem sám seba, ale to nechajme radšej bokom. Aby sme si to uviedli na pravú mieru. V sérií týchto článkov sa zahrám na takého avatara Pavla Dvořáka, ale namiesto pátrania po vykopávkach, sa budem rochniť v slovenskom death metale (s miernymi odbočkami tu a tam). Takže si prejdeme históriou môjho (a asi aj nejedného z vás) milovaného žánru od jeho prahistórie konca 80. rokov až po dnešok, necháme prehovoriť osobnosti a hudobníkov, ktorí vystavali monument Smrtke na Slovensku, dáme do pozornosti výstavné diela (čítaj albumy), ktoré stoja za to, aby človeka postupne pripravili o sluch atď. Takže dajte domácim miláčikom tabletky na ukľudnenie, varujte susedov, vytočte volume doprava a prežehnajte sa. Mimo toho teatrálneho začiatku mi bránu do sveta blast beatov, spevu, ktorý zatrasie maternicou (dobre, mne asi nie) a textov, kde sa to hemží nebožtíkmi, zvrátenosťami, krvou a ľudskými vlastnosťami, s ktorými by asi Mojžis spokojný nebol, otvorili kultoví floridskí mlátiči Monstrosity s albumom Millenium. Pretože som porevolučné dieťa, tak to bolo až niekedy chvíľu po prelome milénia (náhoda?) a postupne som si hľadal nitky k ďalším kapelám. Pretože na tom albume chroptel...

Čítaj ďalej
Na pokec s fanúšikmi – Tomáš Kasal
mar25

Na pokec s fanúšikmi – Tomáš Kasal

Už je to nejaký čas, čo sme naposledy dali slovo aj niekomu z vás (nás, všetci sme) fanúšikov. Tentokrát sa krátkemu výsluchu podrobil tatér, maliar a hudobný fanúšik, Tomáš Kasal. S Tomášom sa poznám už nejaký ten rok a keď si odmyslím mojich rodičov, ktorí mi namiešali genetický koktejl, tak práve on mal najväčší vplyv na môj výzor, pretože som u neho v štúdiu strávil nespočet hodín na tatérskych seansách. Takže, už púšťam k slovu práve jeho. Ako dlho sa venuješ tatérstvu? Tetovať som začal na vojne 95-96. Teraz sa tejto technike hovorí Handpoke.. Potom dlho, dlho nič a v 2010 som sa o tetovanie začal znova zaujímať. Kúpil som si svoj prvý china strojček a pomaličky sa to rozbiehalo. Kedy si si ty sám dal urobiť prvú kérku? Samozrejme som bol aj môj prvý klient. Takže som to skúšal na sebe. Na lýtko som si spravil vykúreneho vlka v adidaskách. Samozrejme žiadne tieňovanie, čistý black. Tetoval si aj hudobné motívy? Samozrejme. Môj najobľúbenejší rukáv bol celý o AC/DC. A ešte skupinu TOTO. Bola to skladačka portrétov všetkých hudobníkov, čo tam kedy hrali. Zaujímavé bolo, že chalan sa s nimi stretol osobne a že si ho všetci obkukávali a hľadali svoj portrét. Že vraj sa im to veľmi páčilo. To ma tak zahrialo pri srdci (tých hudobných motívov bolo podstatne viac, len ja osobne mám od Tomáša tetovania Johnnyho Casha, Craniotomy a obraz Satan I od H. R. Gigera, ktorý použili na svojom albume To Mega Therion Švajčiari Celtic Frost… pozn. red.). Viem, že aj maľuješ. Ako dlho sa venuješ tomuto a aké techniky používaš? Kde by si mohli prípadní zvedavci tvoje diela omrknúť? Maľovaniu sa venujem cca 25 rokov. Začal som olejom na plátno a momentálne sa zdokonaľujem v akryle, čo je úplne iná technika. Moje obrazy už nemaľujem na zákazku, teraz robím dizajny tetovaní na zákazku. Takže si maľujem, čo sa mne páči, ale je to momentálne pre mňa taká psychohygiena. Väčšiu časť mám vystavenú u nás v štúdiu a samozrejme aj doma. Vysvetli a priblíž nám, čo je to Colonia Corporation? Je to môj srdcový projekt. Oslovil som viacerých tatérov a umelcov zo Slovenska a Čiech, ktorí pre nás vytvárajú dizajny na tričkách, alebo mikinách, ktoré potom vo voľnom čase vyrábam doma v ateliéri technikou sieťotlač. Dosť ma to baví, je to taká alchýmia.. Máme ich v ponuke u nás v štúdiu, ale aj na eshope. Takto môžu mať ľudia dizajn od známych tatérov za pár €. Sú to limitované edície cca 20 kusov. Prejdime k hudbe. Chodíš na koncerty. Nejaké tvoje top, prípadne prvý, či nejako inak pamätný? Kam sa najbližšie chystáš (resp. chystal, kvôli...

Čítaj ďalej
Enema Shower – Sadomazoo – Rotten Roll Rex, 2020
mar24

Enema Shower – Sadomazoo – Rotten Roll Rex, 2020

Viete ako Radim zo Spasm vždy na koncertoch položí zásadnú otázku: “Kto tady čumí na porno?“ a dav po vzore letného hitu od Verony dá všechny ruce nahoru? Ja to trochu pozmením a spýtam sa: „Kto tu počúva porngrind?“ No v mojom blízkom okolí asi len ja, ale to je fu(c)k. Ale pozrime sa, čo sa nám to tu vykotúľalo za pekný disk z južného teritória našej rodnej cházky. Po piatich rokoch od predošlého kotúčika She Asked for It, sa títo Satanovi milovníci latexu a lásky v podobe fyzickej – Enema Shower, rozhýbali a u nemeckého vydavateľstva Rotten Roll Rex (zo známejších stajňových kolegov môžem spomenúť Pulmonary Fibrosis, Plasma, alebo Last Days of Humanity) im vychádza brožúrka pre návštevu S/M zoologickej záhrady, teda Sadomazoo. No a v podstate sa nič výrazne nezmenilo. Stále je to ten milý a láskyplný goregrind, na aký sme u tejto grupy zvyknutí. Hneď v intre úvodnej skladby si ako brigádnik v dabingu, odbil svoju rolu najväčší rohatý klátič a rodinný priateľ Glena Bentona, one and only Satan. No a po jeho straníckom príhovore sa dá do pohybu krásne zahuhlaný a masívny goregrindový kolotoč piesonky The Goat. Tak to vlastne ide cez celý album, iba sem tam to preruší nejaká estetická vsuvka z moviečka pre dospelých, kde sa nejaké žieňa dožaduje výprasku. Moja anténka však spozornela pri tretej skladbe She Is the Hogcaller, ktorou sa nesie jednoduchý, avšak veľmi chytľavý riff, ktorý zostal vo mne ako urológov palec pri vyšetrení prostaty. Veľké plus dávam za texty, čo pri goregrindových kapelách nebýva pravidlom. Apropo texty. To je kategória sama o sebe. Z tých najvydarenejších považujem už spomínanú She Is the Hogcaller (balada o milovníčke ošípaných), Slug Slime Sodomy (lovestory medzi slimákom a tajomnou neznámou) a Tentacle Erotica (tu by asi aj mr. Lovecraft nahodil zmyselný úsmev a doprial si pár minút o samote…). Po vzore známej čarovnej formulky, že sex predáva, je vytvorený aj obal. Na príklade čašníčky s plnou táckou erotických pomôcok, môžete vidieť ako to dopadne, keď bývate na dedine a domáce zvieratá sa vám stanu až príliš blízkymi. Toto je výsledok. Sprdnúť by som asi mal len za strohý booklet, kde sa človek okrem textov a obsadenia kapely nedozvie nič. Človeka by aj zaujímalo, v akom štúdiu sa album nahrával, pretože zvuk sa podla mňa dosť podaril. Ale inak som spokojný a mojim ušiam dopriavam už ani neviem koľké roztopašné číslo s týmto EP, pretože táto šestica skladieb zmizne rýchlejšie ako fľusanec cez leto na horúcom asfalte. Takže ako zvykne hovoriť Necro – Gore je...

Čítaj ďalej
Teratoma – Overtures of the Flesh – Base Record Production, 2019
mar23

Teratoma – Overtures of the Flesh – Base Record Production, 2019

Dlhá a tmavá chodba ma vedie cestou k ťažkým dverám. Spoza dverí je počuť čvachtanie, kroky a nezrozumiteľné slová. Zohnem sa a snažím sa pozerať na obraz ťažko uveriteľnej hrôzy cez kľúčovú dierku. Úchylnejšia verzia doktora Frankensteina sa hrá a skladá si z ľudí vlastné Lego. Lenže tento doktor nečaká, kým sa jeho materiál odoberie na onen svet. Nie. Tento si proste ukrojí kde sa mu zachce, prišije kam sa mu zachce a ak to tieto zbedačené tvory prežijú, vždy si odpije vyprchnutého sektu pochybnej značky, ktorého fľaša je ulepená krvavými odtlačkami. Tie ktoré neprežijú, vešia na háky a tvoria tak bizarnú dekoráciu tejto zvrátenej ordinácie. Na nich si hodujú krysy, háveď ríše hmyzu a miliardy mikroskopických mrchožrútov. Znechutený týmto obrazom sa dávam na útek a iba dúfam, že ma nestihne podobný osud. Zhruba tak nejako na mňa pôsobí obal nového albumu španielskych death metalistov Teratoma. Pred cca tromi rokmi som sa dostal k ich predošlému štichu In the Inside… Reborn the Flesh a vlastne hneď v sekunde som sa stal ich fanúšikom. Preto moju zvedavosť hlodalo, čo táto španielska brúska zo seba dostane von. Ak by som mal novinku porovnať s predchádzajúcim EP, z ktorého som bol nadšený, tak tu Teratoma vsadila ešte viac na old school. Čo možno niekomu nebude tak po chuti, pretože na In the Inside… sa nebáli aj viac zbrutálnieť. Mňa osobne trochu irituje uťahanosť niektorých skladieb, ako Across the Empty Graves, alebo taký nevýrazný začiatok titulnej Overtures of the Flesh, kde by som po atmosférickom intre čakal ostrejší úvod. Ale všetko nahrádza a mňa do extázy dostáva najmä druhá polovica albumu menovite Shadow of Bedlam so šepkanými pasážami, Suicide Forest, kde ten riff z vás strháva flákoty mäsa, ako ten chirurg/mäsiar z úvodu a záverečná 1985, pri ktorej by som tú inšpiráciu Possessed vycítil, aj keby to samotná kapela neuviedla v booklete. Proste je to taký upgradovaný The Exorcist. Nenazývam to chybou, ale proste zrejme zmena štúdia v ktorom kapela nahrávala, mala celkom citeľný vplyv na celkový album. Na minulom albume ma bavila hutnosť s ktorou kapela valila, ako dobre namazaný tank cez bojové polia. Na aktuálnej porcií je to tiež tank, ale skôr tank uložený ako múzejný exponát. V prípade potreby by sa dal použiť, ale je určený iba na pohľad a výučbu. Aj keď mám nejaké výčitky, stále sa jedná o silný death metalový album kapely, ktorej by mala byť dopriatá väčšia pozornosť. A fanúšikovia death metalu, aký sa hral v jeho zlatej ére si pravdepodobne prídu na svoje. Hodnotenie:...

Čítaj ďalej