Dan Seagrave: Štetce, plátna a death metal
máj24

Dan Seagrave: Štetce, plátna a death metal

Zverejnené v 24 mája, 2020

Hovorí sa, že prvoradá je hudba, ale keby nebolo ľudí, ktorí vytvárajú desivé, alebo nejako inak pútavé stvárnenia na obaloch, bol by náš milovaný žáner o poznanie chudobnejší. Nebudem klamať, celkom ma baví sa okrem hudby vŕtať aj v tejto odnoži umeleckého spektra. Po dvojici Mark Riddick a Vincent Locke, sa dnes pozriem na zúbok britského maliara, ktorý má neskutočne široké portfólio. Možno iba Ed Repka vytvoril viac obalov pre kultové albumy (o ňom možno niekedy nabudúce). Už podľa nadpisu je jasné, že si povieme o umelcovi, ktorý má už vo svojom priezvisku zakomponovaný hrob. No a môže byť niečo ešte viac death metalové? Daniel Seagrave sa narodil 17. júla 1970 v mestečku Worksop (mimochodom odtiaľ pochádza aj Bruce Dickinson) v srdci Anglicka. Osobne však na neho môžete teraz naraziť najskôr v Kanade, kde už dlhé roky žije. Čo sa jeho umeleckého rastu týka, je zaujímavé, že je samouk. Zhruba vo veku 17 rokov vytvoril obal pre thrash metalovú kapelu Lawnmower Deth. O nejaký čas neskôr sa vďaka niekoľkým šťastným životným rozhodnutiam, ocitol v čele novovznikajúceho death metalového žánru, ktorému vtisol svoj jasne čitateľný rukopis. A tu sa dostávame k hlavnému bodu tohto článku. Na prelome ôsmej a deviatej dekády mal teda plné ruky práce a dá sa povedať, že každý jeden album, ktorý v tomto období doplnil svojim umením, môžeme pokladať za kultový. Vždy ma fascinovali tie premakané detaily na krajinkách z ríše temnej fantázie, či na monštrách vyliezajúcich z pekla jeho vlastnej predstavivosti a pátral som milimeter po milimetri po tých obrázkoch a neustále nachádzal nové pútavé časti celku. Keby som mal rozpísať celú tvorbu tohto umelca, zabralo by to asi príliš veľa miesta. Preto som vybral obaly 10 albumov, ktoré pokladám za tie naj z jeho tvorby (k tomu ma tak celkom dostali tie všemožné výzvy a neviem čo, behom karantény). Benediction Transcend the Rubicon 1993 Rok 1993 a tretí full album birmnighamskej legendy Benediction, ktorým sa už definitívne etablovali na scéne. Tento album splodil hitovky ako Nightfear, alebo I Bow to None. Ale spomenúť treba najmä krásny obal. Nehovorím, že obaly na prvých dvoch albumoch boli zlé, to rozhodne nie. Ale ako sa hovorí, tretí album býva zlomový a tu to platilo jednak pri hudbe a aj pri vizuálnom stvárnení. Prekročiť Rubikon znamená urobiť nejaké dôležité rozhodnutie, ktoré už nejde vrátiť späť. Svoje o tom vedel zrejme Cézar, keď prekročil túto rieku a toto slovné spojenie uviedol do platnosti. Na obale teda samozrejme vidíme rieku, pretekajúcu cez relatívne opustené mesto. Iba v spodnom podlaží budovy, ktorá citeľne pripomína obraz Františka Kupky – Vzdor – Černý idol, svietia svetlá. Benediction si týmto albumom vytesali meno do...

Čítaj ďalej
Rozhovor – David „Dejvy“ Krédl (Sectesy, Symbtomy, Symbolic Open Air…): „Od začátku máme JEN JEDNU jedinou vizi – vozit sem k nám do Čech kapely, které chceme vidět.“
máj22

Rozhovor – David „Dejvy“ Krédl (Sectesy, Symbtomy, Symbolic Open Air…): „Od začátku máme JEN JEDNU jedinou vizi – vozit sem k nám do Čech kapely, které chceme vidět.“

Zverejnené v 22 mája, 2020

Toto leto bude také celkovo divné. Toho sú si vedomí asi všetci tí, ktorí sa celé letné mesiace presúvajú z festivalu na festival. V tejto festivalovej sezóne nám zostáva asi iba spomínať. Ja som si minulý rok z bohatej ponuky akcií, odkrútil premiéru aj na jednom príjemnom českom festivale – Symbolic Open Air. O tomto festivale, o kapelách a množstve ďalších zaujímavých vecí som si pokecal s človekom na to najpovolanejším – Davidom „Dejvym“ Krédlom. Začneme mimo hudobnú sféru. Ako sa ti darí prežívať tieto dni, keď sme všetci citeľne obmedzení? Zdravím … upřímně, nepocituji skoro žádný rozdíl mezi mými dny „za normálního stavu a chodu světa“ a za aktuální situace. Má práce z větší části nevyžaduje cestování někam do kanceláře. Doma mám vše co potřebuji k práci hudebního dramaturga rádia BEAT + zde mám i své nahrávací studio, kde předtáčím své pořady + nabírám hlas do různých reklam atd. Za normálního stavu věcí funguji za počítačem úplně stejně, jako v posledních týdnech – virus/nevirus, rádio musí vysílat a přinášet zajímavý program, který někdo musí vytvořit. Co se pak týče „volnočasových“ aktivit tam samozřejmě omezení pociťuji (zkoušky, koncerty …), ovšem na druhou stranu si říkám, „že není na škodu zvolnit a dát odpočinout přetaženému tělu“. Také se zamyslet a připravit se na věci, které bych ještě rád zrealizoval. Poďme radšej k hudbe. Je to vlastne iba pár týždňov, či mesiacov, čo si pretavil svoju lásku k švédskemu death metalu v kapelu, alebo projekt Symbtomy. Takže nám Symbtomy predstav, aké máš s nimi ambície atď. Prvně upřesním, že se jedná o regulérní kapelu a ne projekt, ač stálými členy jsme zatím jen dva, tedy Já a basačka Duzl. S Martinem (vokill SECTESY) jsme se zatím ještě nedohodli na jeho roli v budoucnosti kapely, neb ho zaměstnává práce, SECTESY a hlavně dva potomci co mu doma pobíhají po jeho 6+1. Jsme tedy ve fázi schánění stálé sestavy. Mou prioritou bylo dát dohromady materiál s hosty, abych kapelu mohl případným zájemcům představit jako „hotový produkt“ a vyvaroval se zbytečných licitací na téma „jak bude kapela znít a jakou míru techniky po případných spoluhráčích požaduji“. K vyznění a ambicím : styl je jasně daný – Old School Death Metal severského střihu s mým jasným rukopisem ohledně melodií a riffů. Myslím, že už jsme dost staří na to, abychom věděli co vlastně chceme a čeho chceme dosáhnout. V první řadě však jde o zábavu a snahu společně tvořit něco, na co budeme moci být hrdí. To demo ktoré ste nahrali, vychádza v striktne limitovanom náklade 100 kusov a iba na kazetách. Nemali ste v pláne aj nejaký iný formát? Myslím, že aj na vinyle...

Čítaj ďalej
D ako death metal
máj18

D ako death metal

Zverejnené v 18 mája, 2020

K tomu nadpisu by sa ešte malo doplniť brutal death metal, ale to by mi potom nejako nevychádzalo. Každopádne dnes by som ale rád zabrdol do nejakých aktuálnych vecí, ktoré ma v poslednom čase zaujali. Všetko sú to veci z death metalovej škatuľky (čo je u mňa teda vec vcelku „prekvapivá“…) a všetky tieto kapely začínajú písmenkom D. Ako prví z tejto skupinky prichádzajú živelní šialenci z Holandska – Disavowed. Banda okolo Robbeho Koka príde po neskutočne dlhých trinástich rokoch od posledného albumu Stagnated Existence s novinkou. Tá dostala meno Revocation of the Fallen a dočkáme sa jej niekedy v priebehu roka na značke Brutal Mind. Dovtedy si môžeme sluch ničiť pri lyric videu ku skladbe The Enlightened One. Z Holandska urobíme krôčik vedľa do Nemecka. Z Berlína sa hlási kapela s rozmazaným logom – Defeated Sanity. Po nedávnom odchode gitaristu Christiana Kuhna sa scvrkli iba na trojicu s gitarovou výpomocou zvonka. To ale nezabránilo nahratiu nasledovníka schizofreného albumu Disposal of the Dead/Dharmata. Ten nový dostal meno The Sanguinary Impetus a v druhej polovici júla sa naň môžete tešiť s razítkom vydavateľstva Willowtip Records. Krátiť čakanie si za úlohu dala skladba Propelled into Sacrilege. A tretie bolestné zastavenie pod písmenom D nás zavedie na Apeninský polostrov. Tu si vo večnom meste hudlujú už nejaký ten rok brutalisti Devangelic. Tri roky po poslednej placke Phlegethon (čo je to v porovnaní s trinástimi u Disavowed…) nás prevedú svojimi zbíjačkovými melódiami na novinke Ersetu. Keby niekoho zaujímalo čo ten názov znamená, tak je to akkádsky výraz pre ríšu mŕtvych. Tento veselý kotúčik vyšiel už v piatok, podobne ako novinka Defeated Sanity u Willowtip Records. Aby ste nekupovali mačku vo vreci, nechajte cez seba prejsť song Eyes of Abzu....

Čítaj ďalej
Tetovanie a tvrdá hudba
máj11

Tetovanie a tvrdá hudba

Zverejnené v 11 mája, 2020

Tetovanie a tvrdá hudba k sebe patria ako šálka kakaa a vianočka, hrianka a cesnak, vyprážaný syr a hranolky… Pardon, som trochu hladný. Tetovanie malo spojitosť s hudbou už dávno predtým, ako začali rezonovať struny na gitarách a bubny začali čeliť tvrdým úderom. Ale necítim sa byť tak fundovaný, aby som načrel až tak hlboko. Asi moja prvá spomienka na tetovanie v spojitosti s tvrdšou hudbou smeruje niekam ešte na základnú školu. Vtedy som v nejakom časopise videl tú slávnu Ozzyho fotku, ako sedí na porceláne s nohavicami na pol žrde a z jeho kolien sa do objektívu usmievajú vytetované smajlíky. Prešlo síce ešte veľa rokov, kým som sa dostal pod ihlu, ale tá myšlienka mi odvtedy stále tepala v hlave. Tento článok je takou sondou medzi hudobníkov, ktorí si tiež našli záľubu v tom, byť trochu farebnejší. A teda nie iba medzi nich. U nás v redakcií sme tomuto koníčku podľahli traja (možno aj ďalší, ale tam moje vedomosti nesiahajú). Aj keď v 2/3 ide tiež o hudobne aktívnych ľudí. Iba ja som taký moták, hehe. Rád by som zmienil ešte jednu vec. Pretože mám medzi tatérmi veľa kamošov a známych, tak mi neušla petícia, ktorú dali pred pár dňami dokopy. Ide o to, aby sa v aktuálnej situácií postupného uvoľňovania preventívnych opatrení nezabúdalo na tatérske štúdia. Tak ak môžete, pridajte svoj podpis. https://www.peticie.com/peticia_za_otvorenie_tetovacich_tudii?fbclid=IwAR0zWPJA4rqgWz67JmDhpMZtJFVb5dK-15331q35_wK7OBYhsVJxJBvdJMI Mrkva Moje (a asi aj každého iného) tetovania vlastne odzrkadľujú moje koníčky, záujmy… U mňa to sú teda okrem hudby aj horory a umenie ako také. Pravdepodobne odjakživa som bol fascinovaný strašidelnými príbehmi a preto si u mňa našli miesto tetovania s tematikou spustnutého cintorína, postavou Pinheada z kultovky Hellraiser, Facehuggera z Votrelca alebo bájna entita Cthulhu. Veľmi dlho som sa vydržal dívať na obraz Saturna pojedajúceho jedno zo svojich detí od Francisca Goyu, takže teraz sa môžem dlho pozerať na svoju ruku bez toho, aby to vyzeralo divne. Teda o trochu. Cez Votrelca som sa dostal k tvorbe génia H. R. Gigera a obraz Satan I patrí medzi jeho najznámejšie diela a preto som rád, že ho mám taktiež pod kožou. Tento obraz použili na svojom debute Švajčiari Celtic Frost, čím sa dostávam k mojim hudobným kérkam. Tam patrí Johnny Cash v ikonickej póze so zdvihnutým prostredníkom a obal asi najlepšieho albumu od Craniotomy – Supply of Flesh Came Just in Time. Posledným (ale v poradí prvým) tetovaním je nápis Non Serviam. Tu sa dá jednak hovoriť o hudobnom vplyve, pretože tak znie album druhého albumu od Rotting Christ, ale je to aj celkom dobré heslo do života. Všetky moje tetovania boli vytvorené majstrom Tomášom Kasalom v jeho štúdiu 218: https://www.facebook.com/tattoostudio218/ Mrtvolka No prejdime...

Čítaj ďalej
Vincent Locke: Človek, ktorý vytvoril image Cannibal Corpse
máj04

Vincent Locke: Človek, ktorý vytvoril image Cannibal Corpse

Zverejnené v 4 mája, 2020

Nedávno sme venovali niekoľko viet Markovi Riddickovi, dnes presedláme viac do farieb. Neviem ako je meno Vincent Locke známe aj mimo ortodoxný žáner death metalu, ale jeho diela (minimálne tie, ktorými ozdobil albumy Cannibal Corpse) pozná asi každý fanúšik, ktorý aj čo len okrajovo narazil na niečo hudobne extrémnejšie. Vincent Locke sa narodil v roku 1966 a o dvadsať rokov neskôr začal prenášať svoje vízie plné násilia a brutality do kultového zombie komiksu Deadworld. Práve nad stránkami tohto šťavnatého plátku slintal kedysi slovutný chroptič (aj keď v tom čase ešte samozrejme len smerujúci k svojmu neskoršiemu postu) Chris Barnes. Celkom známou je historka ako Chris (v celkom spoločensky unavenejšom stave) v mene celej kapely zavolal v neskorých večerných hodinách Vincentovi a poprosil ho, či by mohol namaľovať čosi pre jeho bandu, kde by figurovali témy zombie a apokalypsy. Nakoniec si „tľapli“ a vznikol obal kultového debutu Cannibal Corpse – Eaten Back to Life. Úprimne, táto prvá spolupráca ešte nedosahovala neskorších mantinelov zvrátenosti a kvality (aj keď samozrejme kult to je ako prasa, to bez debaty, ale to najlepšie ešte len malo prísť) a je možno takou drsnejšou parafrázou na obaly Iron Maiden a ich maskota Eddieho. Od nasledujúcej echt nechutnej kolekcie Butchered at Birth už ale začalo ísť do tuhého. A to nielen v dobrom slova zmysle, keď obrazy plné krvi a smrti priťahovali zraky fanúšikov silou magnetu. Mocná sila cenzúry zasiahla plnou kadenciou a poznačila jednak kapelu a jednak aj samotného Vincenta. Kým kapele zrejme zväčšená popularita, kvôli nie tak úplne želanej reklame nevadila a miestami sa v nej asi aj vyžívala, tak od Vincenta začali prichádzať otázky, či je naozaj nutné tak tlačiť na pílu a neustále rýpať do osieho hniezda. Cannibal Corpse sa tak stali pre cenzúru niečím, ako červené súkno pre býka. Neskoršia verzia albumu Butchered at Birth vyšla aj so silne upraveným obalom, kde vidíte iba logo kapely a názov albumu. Od tretieho albumu Tomb of the Mutilated začal Vincent robiť pravidelne dva obaly pre kapelu. Jeden zásadne brutálny a druhý, ktorý by síce nezapadol medzi všetky tie neutrálne obaly mainstreamu, ale od všemožných organizácií bol aspoň pokoj. Vincentova spolupráca s kapelou pokračuje až do dnešných dní a vrátane EP, živákov, singlov a neviem čoho všetkého, vytvoril pre Cannibal Corpse cca 40 diel. Celkom zaujímavá je informácia, že Vincent Locke nie je zrovna fanúšikom death metalu. Prvý krát zašiel na koncert „kanibalov“ až okolo roku 2010. Sám má v obľube skôr rockové veci typu Pink Floyd, The Doors… Aj keď zopár ďalších diel by ste našli na obaloch niekoľkých kapiel (Rademassaker, Rotting Repugnancy…), jeho prioritou je čosi iné, ako maľovanie obalov metalových kapiel. Tu...

Čítaj ďalej