Päť kubíkov goregrindu!
mar01

Päť kubíkov goregrindu!

Obujte si škrpále, vyžehlite puky na nohaviciach, napľujte si do dlane, sekrétom si premažte ofinu, upravte si ju hrebeňom zo zadného vrecka, no a samozrejme vyzvite drahú do tanca. Tá bude rada a určite ocení vaše tanečné kreácie telo na telo. Ovšem pokiaľ to telo nepristane skokom na jej hlave. Pretože aj tá možnosť tu je a hudobná náplň tohto splitka dokáže prebudiť vo vašich vnútornostiach (parketovú) beštiu. V tomto gore tíme Avengers svieti aj meno slovenského zástupcu. Spermoni spod Prístavného mosta si pre uši gore nadržaných jedincov pripravili päticu skladieb (vrátane coveru od Agathocles) + intro, zo zeme javorového sirupu a hokeja prinášajú Holy Cost päť skladieb a germánsky gore triumvirát, menovite Cerebral Enema (8 skladieb, medzi nimi aj cover od Nasum a hosťujúci Brian Forgue zo Syphilic), Bowel Evacuation (7 skladieb v ktorých narazíte aj na cover od Rompeprop) a Plasma (5 skladieb s vokálom jemným ako horský potôčik) z vás vybúcha posledné zbytky síl. Ak sa už nedočkavo zalizujete a chcete touto stelesnenou radosťou obohatiť svoju zbierku, kontaktujte Sperm of Mankind na ich FB, alebo nemecké vydavateľstvo Endwar Records. Ja len dodám, že na našich stránkach sa určite vyskytne aj recenzia. Linky: Sperm of Mankind: https://www.facebook.com/Sperm-Of-Mankind-184552611976 Endwar...

Čítaj ďalej
Retro – Motorhead – 1916 – WTG Records, 1991
feb28

Retro – Motorhead – 1916 – WTG Records, 1991

Dva dni dozadu ubehlo presne 30 rokov odvtedy, čo Lemmyho légia skazy vypustila do sveta rozbušku menom 1916. Takže ideálny čas si tento album oprášiť. 1916 bol album, ktorý odštartoval sériu podarených kúskov v deväťdesiatych rokoch (nasledujúce March or Die, Bastards a Sacrifice netreba zvlášť pripomínať), po nie až tak vydarenej druhej polovici predchádzajúceho desaťročia. Album predznamenával singel The One to Sing the Blues a vcelku sa mu aj darilo. Táto skladba je otvárakom 1916, no ale pri všetkej úcte, tak aspoň teda ja by som ju z dramaturgického hľadiska posunul na iné miesto. Ale to zase nie je nejaký závažný problém. Následne sa vyvalí priehrštie hitov – I´m So Bad (Baby I Don´t Care), No Voices in the Sky a Going to Brazil. Toto je taký trojzubec chytľavosti, pri ktorého počúvaní ste stále na ihlách a stačí vám pár taktov a už si hmkáte a chytáte syndróm nervózneho kolena. Rock n roll až na kosť. Ako keby si Buddy Holly, Jerry Lee Lewis, Little Richard a Chuck Berry nahodili kožené bundy, opásali sa nábojnicovými pásmi, buchli do seba fľašu Jacka a nastavili stojan mikrofónu trochu nahor. Prvú polovicu albumu ukončuje Nightmare/The Dreamtime, ktorá je tak silne atmosférická, dofarbená výraznými klávesami (dovtedy nie zrovna bežný jav u Motorhead) a rovnako výraznou basou. Druhá polovica na nás nevyhrkne hneď z fleku niečo tvrdé a rachotiace, ale necháva nás v mdlobách relaxovať pri Love Me Forever. Opäť do tej doby nie až tak tradičný track z Lemmyho chránenej dielne (neskôr tento slaďák prerobila napr. Doro). Angel City oplýva opäť netradičným prvkom, ktorým je saxofón. To sú presne tie veci, ktoré tento album povznášajú na vyšší stupienok. Aj keď sa hovorí, že Motorhead drhli dokola tú istú skladbu (v podstate sa to zakladá na pravde), tak na tomto albume popustili uzdu fantázie a nakukli aj do komnaty s magickým číslom trinásť a vytiahli odtiaľ nejaké nápady, ktoré možno nezapadali do vtedy presne vystavaných mantinelov o predstave ich hudobného smerovania, ale v konečnom dôsledku pôsobili sviežo a to bol podľa mňa recept úspechu 1916. Do tých vyjazdených koľají zmetalizovaného rock n rollu sa vraciame v ďalších troch skladbách. Make My Day je možno taká najmenej výrazná skladba z albumu, ale možno preto, že je taká „obyčajná“ tak práve tu vyčnieva a po rokoch počúvania tohto albumu sa v mojom rebríčku posúva ostrými lakťami stále viac do popredia ako takí tí závodní korčuliari v ľadových korytách (nie som športový typ, tak netuším ako sa ten šport skutočne volá). Späť do hitového súdka sa vraciame vďaka R.A.M.O.N.E.S. Jeden a pol minútová pocta priekopníkom punku z New Yorku. Sám Joey Ramone v jednom rozhovore povedal: „Bola...

Čítaj ďalej
Enema Shower – Pandemic Prostitution – Self-Released, 2020
feb26

Enema Shower – Pandemic Prostitution – Self-Released, 2020

Pamätáte tie časy, keď tie prastaré hard rockové kapely typu Black Sabbath, Deep Purple, Uriah Heep… dokázali behom roka vydať dva/tri albumy a ani sa pritom veľmi nezapotili? Teda ja viem, že až takí pamätníci, ktorí by si reálne tú dobu pamätali asi tieto riadky veľmi nečítajú, avšak hudobné archívy existujú. Kam týmto tliachaním vlastne mierim? No neprešiel ani rok, čo som sa vyhral s poslednou dávkou zvrhlostí z pohraničnej oblasti s Maďarskom a už si tu perverzne s nimi laškujem znova. Enema Shower využili túto dobu koncertom neprajúcu, ktorá sa ťahá ako telesné sekréty z genitálnych oblastí, na nahratie niečoho malého, milého a ohlušujúceho. A tak mi pred niekoľkými dňami v schránke pristála stuhou previazaná škatuľka a v nej bola, bola, bola, bola… Ehm, trojskladbové EP, krásne nazvané Pandemic Prostitution. Toto radosť vytvárajúce miníčko obsahuje iba tri skladby, ale aj to stačí na chvíľkové zahnanie hudobného hladu. Takže hneď z fleku nám nejaký pán oznámi, že konečne chytili niekoho, kto to má rád mrtvě. A počet partnerov sa zastavil na číslovke sto. Fajn. Táto dojemná zoznamovacia seansa nesie meno Fresh from Morgue. Striedanie dvoch vokálnych polôh (efekt/zachraptelý škrek) a následná pochodová pasáž mi pekne premasírovali mozgové hemisféry. Na rad sa dostane aj spomalenie a dokonca aj nejaké to sóličko (nejako veľa zdrobnenín používam, pozn. mne samému). Pri druhej skladbe – Bile máme opäť intro, akurát teraz nám o nálezoch rozpráva monotónny dámsky hlas. A pretože čas je drahý, tak hneď skočíme do tupa-tupa rytmu a kýveme prdeľkami v presne stanovených mantineloch goregrindu. O tejto skladbe som musel hodiť pár slov s Necrom, či je v tom zapletená stará holandská gore brúska Bile. Ale nie je. Inšpiráciou bolo zdravotníctvo a Necrova operácia žlčníka. No a na záver opäť intro s trochu pesimistickým prednesom. To je vcelku v kontraste asi s najpozitívnejšími tónmi z tejto trojice. Pandemic Prostitution mi príde ako vcelku punková vec, kým vokál nestiahne hĺbky na svoju stranu. Potom skladbe narastú gule ako po nadmernom užívaní testosterónu. Spomenul som ten punk. V poslednej skladbe je to narážka na takú jednoduchosť, ale keď si porovnám Pandemic Prostitution po zvukovej stránke s jej predchodcom Sadomazoo, tak aktuálna vec je takým jeho punkovejším príbuzným. Na Sadomazoo som chválil hutný a masívny buldozérový zvuk. Tu sa mi zvuk zdá taký plochejší a po vypočutí nemám pocit, že by mi niekto fľasol poza uši. Najprv mi vadil, ale postupne som si na to zvykol. Ale pretože nahrávka zrejme vznikla v skúšobni, tak je to vlastne vcelku podarené. Smrdí z toho underground a to ja mám rád. Na záver malý dodatok. Ak po tejto zbierke nehanebnej radosti túžite, tak si ju môžete stiahnuť...

Čítaj ďalej
Napalm Death: Milujem vôňu napalmu hneď z rána
feb10

Napalm Death: Milujem vôňu napalmu hneď z rána

Ranné lúče väčšinou prebúdzajú v človeku optimistický pocit nového začiatku. Nie vždy je tomu tak. V tomto páchnucom kúte sveta, plnom bažín a krvilačných komárov, mi pri východe slnka napadá iba jedna, jediná vec – ďalší deň pobytu v pekle. Niekedy sa toto peklo vie stelesniť v tej najreálnejšej podobe. Rád by som do denníka zaznačil presný dátum, ale pojem o čase a dňoch som stratil už dávno. Proste bolo ráno a po niekoľkých dňoch obliehania podzemných bunkrov, dorazila depeša, že na náš cieľ začne dopadať napalm. Stáli sme tam ako prikovaní, keď sme videli ako pred nami inferno otvorilo svoju náruč. Z dier v zemi vyliezali postavy, ktoré sa snažili zachrániť, ale oheň ich už takmer strávil. Nechutný puch Smrti sa šíril okolím a bojové pole sa zmenilo na jedno veľké krematórium. Obraz pred mojimi očami, za ktorý by sa nehanbil ani Hieronymus Bosch, prerušilo moje periférne videnie. Zazrel som ako si veliteľ dal prestrieť stôl a za zvuku výbuchov sa oddával raňajkám, ako gróf Dracula uprostred lesa napichnutých tiel. Pažravo do seba hádzal sústa jedla a chladným pohľadom sledoval situáciu. Keď ukojil hlad, utrel si ústa, postavil sa, zhlboka sa nadýchol a cynicky poznamenal: „Milujem vôňu napalmu hneď z rána!“ Keď počujem slovo napalm, tak sa mi vybavia dve veci: do pol pása vyzlečený Robert Duvall s klobúkom na hlave vo filme Apocalypse Now a samozrejme krstní otcovia grindcoru – Napalm Death. Hádajte, o ktorom z týchto dvoch príkladov bude dnes reč? Birmingham. Druhé najväčšie mesto Spojeného kráľovstva. Továreň sveta. Tých prívlastkov by sa našlo ešte asi veľa. Čo sa týka hudby, tak by sa dalo povedať, že sa tu zrodil heavy metal (viď. Black Sabbath a Judas Priest) a biedne to nebolo ani s punkom (GBH, neskôr crustoví Doom). A pokračovať by sa mohlo aj ďalej. V roku 1981, kde sa vzala-tu sa vzala, sa zrazu sformovala kapela Napalm Death pod vplyvom hardcore/punku. Teda sama sa len tak nesformovala. Pod to sa podpísala dvojica Nicholas „Nik Napalm“ Bullen a Miles „Rat“ Ratledge. K dvojici sa o chvíľku pridal gitarista Simon „Si O“ Ockenheinem. Táto zostava nemala dlhého trvania a v bublajúcom kotli stvorenia ako na počiatku vekov si svoje dlhšie, či kratšie angažmány užili mená Finbar Quinn, Daryl „Sid“ Fideski, Marian Williams, Damien Errington, Graham Robertson. Zostava pomaly na futbalový mančaft. A to sa pohybujeme iba v dobách demo nahrávok. V roku 1985 sa pod striešku Napalm Death skryl Justin Broadrick, teda gitarista, ktorý mal s Bullenom záľubu v kapelách Killing Joke, Swans, Crass… V septembri toho istého roku doplnil trojicu Bullen, Ratledge a Broadrick basák Pete Shaw. Do tej doby mala kapela za sebou koncerty...

Čítaj ďalej
Retro – Onslaught – Sounds of Violence – AFM Records, 2011
jan30

Retro – Onslaught – Sounds of Violence – AFM Records, 2011

Tento rok si budeme v tejto malej rubrike pripomínať albumy, ktoré sa v tom ktorom príslušnom mesiaci dožívajú guľatého výročia. Budem sa snažiť minimálne raz do mesiaca v týchto spomienkach motať, aj keď mi je jasné, že ak by som chcel pripomenúť všetky albumy, ktoré si tento rok pripíšu na svoj chrbát ďalší krížik, tak by som asi ani nič iné nerobil. Dnes som siahol po kapele, ktorá je síce legendou, ale príde mi, že mimo okruhu svojich fans sa im až tak veľa pozornosti nedostáva – Onslaught. Onslaught vznikli začiatkom osemdesiatych rokov v Bristole. Od tých čias nezostal v zostave kameň na kameni a jediný kto pamätá pradávne časy je gitarista Nigel Rockett. Pradávne časy spomínam preto, že v ranných dobách mali ešte ďaleko k thrash metalu, pod akým ich poznáme dnes. V demo etape kariéry ich to tiahlo skôr k hardcore/punku (ale nie je to výnimka, stačí pozrieť napr. na Napalm Death). Zlom prišiel až niekedy okolo debutu Power from Hell (1985). Tu síce thrash ako taký už bol, ale povedal by som, že Onslaught si vcelku šnupli z lajny nazývanej Venom. O rok neskôr album The Force už bol echt ponorený do thrash metalu a skladby ako Let There Be Death, alebo Metal Forces sa natrvalo usídlili v playliste. Najmä sa tu ale predviedol spevák Sy Keeler, ktorého si asi väčšina ľudí predstaví ako človeka stojaceho za mikrofónom pri mene Onslaught. Rok 1989 bol v znamení tretieho albumu In Search of Sanity. Tento album v podstate nie je zlý, ale nesála z neho taká nasratosť ako z predchádzajúcich nahrávok a najmä si post vokalistu zobral na seba opäť niekto iný. Bol ním Steve Grimmett (ex-Grim Reaper…). Ja mám tohto chlapíka rád a aj ho vcelku obdivujem, ale jeho čistý hlas sa do Onslaught nehodil. Proste ako by ste zavreli do uzavretej miestnosti Onslaught a povedzme Armored Saint a cez kľúčovú dierku by ste sledovali, či sa začnú páriť. Potomok síce na svet prišiel, ale že by oplýval nejakými super vlastnosťami, to povedať nemožno. Je tu niekoľko dobrých skladieb (napr. Shellshock), ale aj pre mňa úplne nezmyselný cover od AC/DC Let There Be Rock. V spojitosti s týmto albumom sa mi ale vybaví najmä dlhokááánska Welcome to Dying, ktorá by si ale asi skôr našla obľubu u fanúšikov, ktorí mali vo svojej garderóbe fény a tony laku. Takže thrash metalisti od vrchu po spodok v nábojnicových pásoch iba mohli prevracať očami. Netrvalo veľmi dlho a kapela sa rozpadla. Návrat prišiel až v roku 2004 a o tri rok na to sa diskografia rozrástla o nové meno – Killing Peace. Album to bol fajn a kapela sa vrátila...

Čítaj ďalej