Cannibal Corpse: Krvavé stopy, kam sa len pozrieš
júl14

Cannibal Corpse: Krvavé stopy, kam sa len pozrieš

V krajine kde sa obličkové kamene liali a krv sypala, v detských izbách, ktoré svojim hlukom vypĺňali vtedajšie ťažké váhy tvrdej hudby ako Metallica, Slayer, Kreator…, sa pomaličky v hlavách pubertálnych výrostkov posiatych akné, rodili základy kapely, ktorej mal death metalový žáner nasadiť kráľovskú korunu. Ja viem, ono to je také kontroverzné tvrdenie, pretože Possessed boli asi prví, kto spojil slová death a metal do jedného celku a Chuck Schuldiner bol otec, inovátor a mozog death metalu ako takého. Ale Cannibal Corpse sa stali modlou, ku ktorej sa s nádejou krviprelievania utiekajú stáda fanúšikov do dnešných dní. O tejto kapele boli popísané stohy papiera a nespočet GB zaberajú články v počítačoch redaktorov, ale ja mám aj tak chuť omočiť môj kolohnát do tejto rieky plnej umrlcov a baktérií, ktoré nežne okúsajú tkanivá až po samotnú kosť. Odhrňme teda záves z ľudskej kože, ako v obývačke Eda Geina a pozrime sa znova na zúbok tlupy kanibalov. Písal sa rok 1988 a spojením kapiel Tirant Sin (Chris Barnes, Bob Rusay, Paul Mazurkiewicz) a Beyond Death (Alex Webster, Jack Owen) vznikli Cannibal Corpse. Takto to znie úplne jednoducho a prirodzene. Ale obe tieto protokapely natočili aj niekoľko demo nahrávok, menovite Beyond Death stihli nahrať dve demá, kým si Webster a Owen zbalili fidlátka (A Slice of Death – 1987 a Yuk Fou – 1988, ono po ich odchode pribudlo ešte zopár demo nahrávok a v roku 2008 prišlo dokonca aj k debutu HappySick) a Tirant Sin prispeli do metalovej histórie trojicou demo pások – Desecration of the Graves, Chaotic Destruction (obe rok 1987) a Mutant Supremacy (1988, až tu sa vyskytol Chris Barnes, ktorý dovtedy stihol odtlačiť svoje hlasivky na zopár nahrávkach thrash/deathových Leviathan). Sfúkli sme teda prach z dávnych archiválií a z doby, ktorá ešte len predznamenávala neskoršiu najpredávanejšiu death metalovú kapelu sveta, sa dostávame priamo do centra diania, kde musíme dávať pozor, aby sme nešliapli do nejakého exhumovaného torza. Na jednej skúške, keď kapela ešte stále nemala meno, prišiel Alex Webster so slovným spojením Cannibal Corpse a bolo vymaľované. Od tohto momentu aj samotní členovia kapely vedeli akým smerom sa bude kapela uberať a najmä chorý mozog maestra Barnesa začal plodiť mini hororové príbehy, ktoré stoja za textovou zložkou kapely. V roku 1989 sa táto pätica ľudožravých post teenagerov dokopala k natočeniu prvého a vlastne aj jediného dema pod hlavičkou Cannibal Corpse. Päť skladieb, ktoré obsahovala táto kazeta, vyšlo v 200 kusovom náklade a doteraz platia za veľkú raritu. Ak ale túžite počuť pôvodné znenie týchto prvých novorodených kanibalov, môžete tak urobiť napríklad cez kompilačku 15-Year Killing Spree. Alebo tu. Ako lepšie odkrojiť poslednú dekádu minulého storočia, ako natočením kultového...

Čítaj ďalej
Ataraxia – Pustovník – Digital – 2020
júl05

Ataraxia – Pustovník – Digital – 2020

Ataraxia stála so svojim debutovým, rovnomenným albumom pri zrode vydavateľstva Slovak Metal Army. Zozbierali skvelé recenzie a to teda právom, pretože ten album stál naozaj za to. Bola to taká agresívna rozbuška natlakovaná grindom s trochou nejakých prímesí, v zmysle dochucovadiel. Prešli štyri roky a my tu máme (zatiaľ stále iba v digitálnej forme) pred sebou nasledovníka, nazvaného Pustovník. Pretože mám konečne čas sa tomu povenovať, rád vás touto zbierkou prevediem. Na rozdiel od minulého albumu, sa do vás bez intra (to úvodné nastavenie budíka, či čo to je, ani nerátam) pustí úvodná vec Virtuálny raj. Teda pustí. To som napísal ako keby to bol nejaký úder na solar. Úvodný riff mi pri prvom počutí evokoval Marilynom Mansonom prerobenú skladbu Sweet Dreams od Eurythmics. Divné, že? Ale fungujúce. Po pár sekundách sa prevalíme do iných vôd, ale na rozdiel od debutového albumu, musím povedať, že sa ide na všetko tak nejako viac premyslene. Ako keby sa trochu vytratila agresia. Možno len kapela tak nejako dospela, neviem. Celkovo na Pustovníkovi ubudlo grindu a z viacerých skladieb cítim napríklad Wolfbrigade (asi najviac pri skladbe Nostalgia), alebo niečo také podobné zo švédskej punk scény. Za úvodný riff vo Finis terrae by sa nemusela hanbiť ani nejaká bubácka kapela z nórskych hvozdov a fjordov. Hneď za ním však skladba prejde do takej melancholickej nálady, že až čumím, čéče. Na tvrdšiu nôtu, podobnú debutu dávajú spomenúť Ohnivá noc, Od hmly do tmy a Potopa. Tak milo na mňa pôsobia nejaké babky v intrách skladieb Od hmly do tmy a Pustovník, aj keď ich preslovy zas nejako veľmi optimistické nie sú. Už som spomenul záverečnú skladbu Pustovník. Tak to je taký album v albume, pretože sa v tejto skladbe zlievajú dokopy všetky možné prvky, ktoré som spomínal vyššie. V intre nás počastuje babička, je tu punk, je tu HC, melanchólia… Patrím medzi tých, ktorí si radi notujú texty s kapelou, ale pri Ataraxii to už asi robiť nebudem, lebo ma chytá z ich textov depresia. Celkom pekne sa do nich „vyblili“ zo všetkých negatívnych vecí, ktoré na človeka tak nejako doliehajú zo všetkých strán (Virtuálny raj – konšpiračné teórie, Možnosť voľby – totalitné režimy, Od hmly do tmy – niečo ako syndróm vyhorenia z neustáleho kolotoča v práci… ). Páči sa mi obal. Je v podstate taký jednoduchý, bez nejakých do detailov vychytaných drobností, ale nesie myšlienku a to je hlavné. Dá sa povedať, že v takom divnom prenesenom slova zmysle, natočila Ataraxia svoju verziu Čierneho albumu od Metallicy. Album je iný, pestrejší a citeľne sa líši od predchádzajúcich vecí, aj keď samozrejme tá pupočná šnúra tam stále je a spája ich s predchádzajúcou tvorbou....

Čítaj ďalej
16. edícia festivalu Antitrend!
jún15

16. edícia festivalu Antitrend!

Konečne sa ten bordel okolo Corony pomaly končí (snáď…) a vyskakujú nám po dlhom čase nejaké akcie. Jednou z tých, ktoré už nejaký rok fungujú, je aj jednodňový festival Antitrend, ktorého náplňou je death metal a grind vo svojich najrôznejších podobách. Tento rok je samozrejme taký svojský, pretože zahraničné kapely logicky nedorazia. Teda ak z pohľadu českého fanúšika nepovažujete slovenských grindovývh brúsičov Attack of Rage za zahraničnú kapelu. Okrem jediného slovenského zástupcu sa môžu hlukofanúšikovia tešiť aj na Gutalax, Melancholy Pessimism, Mincing Fury…, Kandar a mnohé ďalšie. Okrem kapiel sa samozrejme dostavia aj nejaké tie tradičné distrá, takže chechtáky budú opäť štrngať. Kvôli opatreniam, ktoré aj keď nie tak prísne, ale predsa len stále trvajú, funguje tak trochu inak aj zabezpečenie si vstupu na festival. Rezervovať si lístky môžete na adrese antitrend@seznam.cz. Takže už nezostáva nič iné, iba vydržať do dátumu 27. júna, do druhej hodiny poobednej a dostaviť sa do malej obce Žabčice, kúsok od Brna. Hracie časy: 14:00 – 14:35 Prolapsed 14:50 – 15:25 Shitsystem 15:40 – 16:15 Spineless Fuckers 16:30 – 17:05 BYT 17:20 – 18:00 Kandar 18:15 – 18:55 Anime Torment 19:10 – 19:55 Attack of Rage (SK) 20:10 – 20:55 Melancholy Pessimism 21:10 – 21:55 Mincing Fury 22:10 – 22:55 Gutalax 23:10 – 23:55 Wictims 0:10 – 0:50 Impulsealer 1:05 – 1:40 Ejakulující Kokos FB Event: https://www.facebook.com/events/368472567405327/...

Čítaj ďalej
Carcass: Prievan na pitevných halách
jún07

Carcass: Prievan na pitevných halách

No, niekto nezavrel dobre dvere a z nemocničného oddelenia, kam si to jedného dňa nasmerujeme všetci, nám vyfúklo jednu anglickú mršinu. Okrem noviniek na našich stránkach, budete teraz z času na čas narážať aj na takéto kvázi biografie kapiel, ktoré zobrali žáner do svojich rúk, nejako ho zmontovali k obrazu svojmu a potom nám ho vyvrhli a s arogantným úsmevom sledovali ako nad tým výtvorom híkame. Musím priznať, že túto zhovadilú partičku menom Carcass, na ktorú sa odvolávajú asi všetky goregrindové (ich kultové staré obdobie) a melodic death metalové (neskoršie obdobie, siahajúce až do súčasnosti) kapely, mám proste rád. Čo je asi logické, lebo by som asi inak o nich ani veľmi písať nechcel. Tak si teda otvorme brašňu, kde máme skrytý obedár, fľašku formaldehydu a sadu chirurgických nástrojov a rozpitvajme si túto utešene rozvoniavajúcu zdochlinu. Písal sa rok 1986 a v meste The Beatles a futbalu zasľúbenom (ja som teda fanúšik Manchestru United, takže iba ohrdnem nosom, hehe) sa dala dokopy banda štyroch tvorov a založili neskoršiu kultovku Carcass. Základný kameň položili bubeník Ken Owen (jeden z pionierov čo sa týka blast beatov a bol to práve on, kto vnukol kapele lyrickú stránku motajúcu sa okolo lekárskych termínov) a gitarista Bill Steer (ktorý prišiel z HC formácie Disattack a o niečo neskôr si odkrútil svoju porciu poctivého remesla aj u spriaznených Napalm Death). V tesnom závese za nimi pribudol do kapely Jeff Walker, ktorý si to zase k „mŕtvolákom“ strihol cez bandu Electro Hippies (ak by vám toto meno náhodou nič nehovorilo, spomeňte si na jedno z najdivnejších a najkratších, ak nie najkratšie splitko, ktoré obyvatelia Matky Zeme splodili… Electro Hippies sa na ňom podieľali s Napalm Death a nájdete na ňom skladby You Suffer a Mega Armageddon Death Pt.3 a keď budete mať ozaj rýchle ruky, tak si toto splitko dokážete behom hodiny pustiť presne 1800 krát) a spevák Sanjiv, ktorý naspieval ale iba demo Flesh Ripping Sonic Torment. Pri tomto deme sa zastavím. Túto zhruba 20 minútovú porciu hudobnej zvrátenosti natočili naši dnešní hrdinovia 12. 9. 1987 za smiešnych 22 libier. Okrem niekoľko sekundovej árie Die in Pain, sa všetky skladby dočkali svojej upravenej verzie na debutovej morde Reek of Putrefaction. Leto roku 1988 bolo presne to obdobie, kedy márnice oficiálne uviedli do povedomia termín deň otvorených dverí a niekto si odtiaľ odniesol suvenír v podobe kadičky denaturovaného liehu v ktorom plával debutový album Reek of Putrefaction. Čo k tejto ohavnej zbierke textového rozkladu a hudobného extrému dodať? No je to tlak aj po tých vyše tridsiatich rokoch. Už len keď sa pozriete na obal, ktorý zdobí koláž rozkladajúcich sa tiel, môže sa nejakému nezasvätenému človeku...

Čítaj ďalej
Dan Seagrave: Štetce, plátna a death metal
máj24

Dan Seagrave: Štetce, plátna a death metal

Hovorí sa, že prvoradá je hudba, ale keby nebolo ľudí, ktorí vytvárajú desivé, alebo nejako inak pútavé stvárnenia na obaloch, bol by náš milovaný žáner o poznanie chudobnejší. Nebudem klamať, celkom ma baví sa okrem hudby vŕtať aj v tejto odnoži umeleckého spektra. Po dvojici Mark Riddick a Vincent Locke, sa dnes pozriem na zúbok britského maliara, ktorý má neskutočne široké portfólio. Možno iba Ed Repka vytvoril viac obalov pre kultové albumy (o ňom možno niekedy nabudúce). Už podľa nadpisu je jasné, že si povieme o umelcovi, ktorý má už vo svojom priezvisku zakomponovaný hrob. No a môže byť niečo ešte viac death metalové? Daniel Seagrave sa narodil 17. júla 1970 v mestečku Worksop (mimochodom odtiaľ pochádza aj Bruce Dickinson) v srdci Anglicka. Osobne však na neho môžete teraz naraziť najskôr v Kanade, kde už dlhé roky žije. Čo sa jeho umeleckého rastu týka, je zaujímavé, že je samouk. Zhruba vo veku 17 rokov vytvoril obal pre thrash metalovú kapelu Lawnmower Deth. O nejaký čas neskôr sa vďaka niekoľkým šťastným životným rozhodnutiam, ocitol v čele novovznikajúceho death metalového žánru, ktorému vtisol svoj jasne čitateľný rukopis. A tu sa dostávame k hlavnému bodu tohto článku. Na prelome ôsmej a deviatej dekády mal teda plné ruky práce a dá sa povedať, že každý jeden album, ktorý v tomto období doplnil svojim umením, môžeme pokladať za kultový. Vždy ma fascinovali tie premakané detaily na krajinkách z ríše temnej fantázie, či na monštrách vyliezajúcich z pekla jeho vlastnej predstavivosti a pátral som milimeter po milimetri po tých obrázkoch a neustále nachádzal nové pútavé časti celku. Keby som mal rozpísať celú tvorbu tohto umelca, zabralo by to asi príliš veľa miesta. Preto som vybral obaly 10 albumov, ktoré pokladám za tie naj z jeho tvorby (k tomu ma tak celkom dostali tie všemožné výzvy a neviem čo, behom karantény). Benediction Transcend the Rubicon 1993 Rok 1993 a tretí full album birmnighamskej legendy Benediction, ktorým sa už definitívne etablovali na scéne. Tento album splodil hitovky ako Nightfear, alebo I Bow to None. Ale spomenúť treba najmä krásny obal. Nehovorím, že obaly na prvých dvoch albumoch boli zlé, to rozhodne nie. Ale ako sa hovorí, tretí album býva zlomový a tu to platilo jednak pri hudbe a aj pri vizuálnom stvárnení. Prekročiť Rubikon znamená urobiť nejaké dôležité rozhodnutie, ktoré už nejde vrátiť späť. Svoje o tom vedel zrejme Cézar, keď prekročil túto rieku a toto slovné spojenie uviedol do platnosti. Na obale teda samozrejme vidíme rieku, pretekajúcu cez relatívne opustené mesto. Iba v spodnom podlaží budovy, ktorá citeľne pripomína obraz Františka Kupky – Vzdor – Černý idol, svietia svetlá. Benediction si týmto albumom vytesali meno do...

Čítaj ďalej