Enema Shower – Pandemic Prostitution – Self-Released, 2020
feb26

Enema Shower – Pandemic Prostitution – Self-Released, 2020

Pamätáte tie časy, keď tie prastaré hard rockové kapely typu Black Sabbath, Deep Purple, Uriah Heep… dokázali behom roka vydať dva/tri albumy a ani sa pritom veľmi nezapotili? Teda ja viem, že až takí pamätníci, ktorí by si reálne tú dobu pamätali asi tieto riadky veľmi nečítajú, avšak hudobné archívy existujú. Kam týmto tliachaním vlastne mierim? No neprešiel ani rok, čo som sa vyhral s poslednou dávkou zvrhlostí z pohraničnej oblasti s Maďarskom a už si tu perverzne s nimi laškujem znova. Enema Shower využili túto dobu koncertom neprajúcu, ktorá sa ťahá ako telesné sekréty z genitálnych oblastí, na nahratie niečoho malého, milého a ohlušujúceho. A tak mi pred niekoľkými dňami v schránke pristála stuhou previazaná škatuľka a v nej bola, bola, bola, bola… Ehm, trojskladbové EP, krásne nazvané Pandemic Prostitution. Toto radosť vytvárajúce miníčko obsahuje iba tri skladby, ale aj to stačí na chvíľkové zahnanie hudobného hladu. Takže hneď z fleku nám nejaký pán oznámi, že konečne chytili niekoho, kto to má rád mrtvě. A počet partnerov sa zastavil na číslovke sto. Fajn. Táto dojemná zoznamovacia seansa nesie meno Fresh from Morgue. Striedanie dvoch vokálnych polôh (efekt/zachraptelý škrek) a následná pochodová pasáž mi pekne premasírovali mozgové hemisféry. Na rad sa dostane aj spomalenie a dokonca aj nejaké to sóličko (nejako veľa zdrobnenín používam, pozn. mne samému). Pri druhej skladbe – Bile máme opäť intro, akurát teraz nám o nálezoch rozpráva monotónny dámsky hlas. A pretože čas je drahý, tak hneď skočíme do tupa-tupa rytmu a kýveme prdeľkami v presne stanovených mantineloch goregrindu. O tejto skladbe som musel hodiť pár slov s Necrom, či je v tom zapletená stará holandská gore brúska Bile. Ale nie je. Inšpiráciou bolo zdravotníctvo a Necrova operácia žlčníka. No a na záver opäť intro s trochu pesimistickým prednesom. To je vcelku v kontraste asi s najpozitívnejšími tónmi z tejto trojice. Pandemic Prostitution mi príde ako vcelku punková vec, kým vokál nestiahne hĺbky na svoju stranu. Potom skladbe narastú gule ako po nadmernom užívaní testosterónu. Spomenul som ten punk. V poslednej skladbe je to narážka na takú jednoduchosť, ale keď si porovnám Pandemic Prostitution po zvukovej stránke s jej predchodcom Sadomazoo, tak aktuálna vec je takým jeho punkovejším príbuzným. Na Sadomazoo som chválil hutný a masívny buldozérový zvuk. Tu sa mi zvuk zdá taký plochejší a po vypočutí nemám pocit, že by mi niekto fľasol poza uši. Najprv mi vadil, ale postupne som si na to zvykol. Ale pretože nahrávka zrejme vznikla v skúšobni, tak je to vlastne vcelku podarené. Smrdí z toho underground a to ja mám rád. Na záver malý dodatok. Ak po tejto zbierke nehanebnej radosti túžite, tak si ju môžete stiahnuť...

Čítaj ďalej
Napalm Death: Milujem vôňu napalmu hneď z rána
feb10

Napalm Death: Milujem vôňu napalmu hneď z rána

Ranné lúče väčšinou prebúdzajú v človeku optimistický pocit nového začiatku. Nie vždy je tomu tak. V tomto páchnucom kúte sveta, plnom bažín a krvilačných komárov, mi pri východe slnka napadá iba jedna, jediná vec – ďalší deň pobytu v pekle. Niekedy sa toto peklo vie stelesniť v tej najreálnejšej podobe. Rád by som do denníka zaznačil presný dátum, ale pojem o čase a dňoch som stratil už dávno. Proste bolo ráno a po niekoľkých dňoch obliehania podzemných bunkrov, dorazila depeša, že na náš cieľ začne dopadať napalm. Stáli sme tam ako prikovaní, keď sme videli ako pred nami inferno otvorilo svoju náruč. Z dier v zemi vyliezali postavy, ktoré sa snažili zachrániť, ale oheň ich už takmer strávil. Nechutný puch Smrti sa šíril okolím a bojové pole sa zmenilo na jedno veľké krematórium. Obraz pred mojimi očami, za ktorý by sa nehanbil ani Hieronymus Bosch, prerušilo moje periférne videnie. Zazrel som ako si veliteľ dal prestrieť stôl a za zvuku výbuchov sa oddával raňajkám, ako gróf Dracula uprostred lesa napichnutých tiel. Pažravo do seba hádzal sústa jedla a chladným pohľadom sledoval situáciu. Keď ukojil hlad, utrel si ústa, postavil sa, zhlboka sa nadýchol a cynicky poznamenal: „Milujem vôňu napalmu hneď z rána!“ Keď počujem slovo napalm, tak sa mi vybavia dve veci: do pol pása vyzlečený Robert Duvall s klobúkom na hlave vo filme Apocalypse Now a samozrejme krstní otcovia grindcoru – Napalm Death. Hádajte, o ktorom z týchto dvoch príkladov bude dnes reč? Birmingham. Druhé najväčšie mesto Spojeného kráľovstva. Továreň sveta. Tých prívlastkov by sa našlo ešte asi veľa. Čo sa týka hudby, tak by sa dalo povedať, že sa tu zrodil heavy metal (viď. Black Sabbath a Judas Priest) a biedne to nebolo ani s punkom (GBH, neskôr crustoví Doom). A pokračovať by sa mohlo aj ďalej. V roku 1981, kde sa vzala-tu sa vzala, sa zrazu sformovala kapela Napalm Death pod vplyvom hardcore/punku. Teda sama sa len tak nesformovala. Pod to sa podpísala dvojica Nicholas „Nik Napalm“ Bullen a Miles „Rat“ Ratledge. K dvojici sa o chvíľku pridal gitarista Simon „Si O“ Ockenheinem. Táto zostava nemala dlhého trvania a v bublajúcom kotli stvorenia ako na počiatku vekov si svoje dlhšie, či kratšie angažmány užili mená Finbar Quinn, Daryl „Sid“ Fideski, Marian Williams, Damien Errington, Graham Robertson. Zostava pomaly na futbalový mančaft. A to sa pohybujeme iba v dobách demo nahrávok. V roku 1985 sa pod striešku Napalm Death skryl Justin Broadrick, teda gitarista, ktorý mal s Bullenom záľubu v kapelách Killing Joke, Swans, Crass… V septembri toho istého roku doplnil trojicu Bullen, Ratledge a Broadrick basák Pete Shaw. Do tej doby mala kapela za sebou koncerty...

Čítaj ďalej
Retro – Onslaught – Sounds of Violence – AFM Records, 2011
jan30

Retro – Onslaught – Sounds of Violence – AFM Records, 2011

Tento rok si budeme v tejto malej rubrike pripomínať albumy, ktoré sa v tom ktorom príslušnom mesiaci dožívajú guľatého výročia. Budem sa snažiť minimálne raz do mesiaca v týchto spomienkach motať, aj keď mi je jasné, že ak by som chcel pripomenúť všetky albumy, ktoré si tento rok pripíšu na svoj chrbát ďalší krížik, tak by som asi ani nič iné nerobil. Dnes som siahol po kapele, ktorá je síce legendou, ale príde mi, že mimo okruhu svojich fans sa im až tak veľa pozornosti nedostáva – Onslaught. Onslaught vznikli začiatkom osemdesiatych rokov v Bristole. Od tých čias nezostal v zostave kameň na kameni a jediný kto pamätá pradávne časy je gitarista Nigel Rockett. Pradávne časy spomínam preto, že v ranných dobách mali ešte ďaleko k thrash metalu, pod akým ich poznáme dnes. V demo etape kariéry ich to tiahlo skôr k hardcore/punku (ale nie je to výnimka, stačí pozrieť napr. na Napalm Death). Zlom prišiel až niekedy okolo debutu Power from Hell (1985). Tu síce thrash ako taký už bol, ale povedal by som, že Onslaught si vcelku šnupli z lajny nazývanej Venom. O rok neskôr album The Force už bol echt ponorený do thrash metalu a skladby ako Let There Be Death, alebo Metal Forces sa natrvalo usídlili v playliste. Najmä sa tu ale predviedol spevák Sy Keeler, ktorého si asi väčšina ľudí predstaví ako človeka stojaceho za mikrofónom pri mene Onslaught. Rok 1989 bol v znamení tretieho albumu In Search of Sanity. Tento album v podstate nie je zlý, ale nesála z neho taká nasratosť ako z predchádzajúcich nahrávok a najmä si post vokalistu zobral na seba opäť niekto iný. Bol ním Steve Grimmett (ex-Grim Reaper…). Ja mám tohto chlapíka rád a aj ho vcelku obdivujem, ale jeho čistý hlas sa do Onslaught nehodil. Proste ako by ste zavreli do uzavretej miestnosti Onslaught a povedzme Armored Saint a cez kľúčovú dierku by ste sledovali, či sa začnú páriť. Potomok síce na svet prišiel, ale že by oplýval nejakými super vlastnosťami, to povedať nemožno. Je tu niekoľko dobrých skladieb (napr. Shellshock), ale aj pre mňa úplne nezmyselný cover od AC/DC Let There Be Rock. V spojitosti s týmto albumom sa mi ale vybaví najmä dlhokááánska Welcome to Dying, ktorá by si ale asi skôr našla obľubu u fanúšikov, ktorí mali vo svojej garderóbe fény a tony laku. Takže thrash metalisti od vrchu po spodok v nábojnicových pásoch iba mohli prevracať očami. Netrvalo veľmi dlho a kapela sa rozpadla. Návrat prišiel až v roku 2004 a o tri rok na to sa diskografia rozrástla o nové meno – Killing Peace. Album to bol fajn a kapela sa vrátila...

Čítaj ďalej
Jamming with the Devil s klipom k 7 Years In Making
jan27

Jamming with the Devil s klipom k 7 Years In Making

Čo sa týka nejakých tipov a rôznych promo aktivít pre kapely, tak väčšinou zabŕdam do osieho hniezda plného death metalu a grindu. Dnes však urobím výnimku a predkladám kapelu menom Jamming with the Devil zo Žiliny, ktorá svojou tvorbou spadá niekde do škatuľky post hardcore a nejakých podobných odnoží moderny. Kapela nedávno zverejnila klip. Na tom by samozrejme nebolo nič mimoriadne, pre kapely bežná forma propagácie. Ale tento klip má svoju výnimočnosť. Nesie meno 7 Years In Making a už podľa tohto mena tí bystrejší z vás pochopili, že je takou časozbernou schránkou. V rôznych prestrihoch tu uvidíte zábery z koncertov, skúšobne a tak podobne, v časovom rozsahu siedmych rokov. A treba ešte poznamenať, že tento singel je predzvesťou pripravovaného EP Broken Past. Takže držte oči a uši na stopkách. Zostava: Tomáš Ferenc – spev, gitara Tomáš Medvedík – gitara, spev Anton Kuric – basgitara Martin Mikolaj – bicie...

Čítaj ďalej
Dracula: Knieža detí noci
jan18

Dracula: Knieža detí noci

Iba pomaly a ťažko sa mi darilo otvoriť oči. Ešte však predtým, ako sa moje viečka rozlepili, môj nos podráždila dusivá kombinácia hnilobnej zatuchliny a prachu. Zreničky sa snažili zorientovať v priestore, ale slabé zárodky svetla sem dopadali iba cez úzke škáry. Cítil som sa veľmi dobitý a zničený. S obrovským vypätím zraku sa mi podarilo prečítať nápis na kamennej doske nad dverami, stálo tam: „Denn die Todten reiten schnell.“ Periférne sa mi zazdalo, že cítim pohyb kúsok odo mňa. A naozaj nejaká postava preťala tie slabé lúče tlmeného svetla. Miestnosť sa plnila mojim zrýchleným dychom a narastajúcim strachom. Zašepkal som: „Je tu niekto so mnou?“ Ledva som tieto slová dopovedal a bez nejakého varovania, či akéhokoľvek prejavu niečoho ľudského, sa po mne vyrútila beštia, divé zviera, ktorého jediným pudom je zabiť a ukojiť svoju potrebu sa zasýtiť. Pocítil som, ako mi hlboko cez krk prenikli zuby, zakusli sa do môjho tela a ja som sa nezmohol ani na výkrik. V tom momente som upadol do mdlôb, ktoré mi priniesli niečo ako sen, ktorý som vnímal cez šarlátový filter. Videl som hrozné veci – les z tisícov tiel narazených na koly, scénu ako Turkom pribíjali ich turbany k hlavám klincami, výjavy kanibalizmu, stínanie hláv… To všetko za zvuku desivého smiechu. Po nejakej chvíli som sa znovu prebral. Na hrdle som mal bolestivú ranu a telo pokryté množstvom hlbokých šrámov, ktoré mi už úplne znemožnili pohyb. Pozrel som smerom k už otvoreným dverám a pod tabuľou s nemeckým nápisom, v šere nočného svitu a padajúcej hmly, stála vysoká a chudá postava. Nesálalo z nej nič ľudské, iba tam stála a pozerala sa mojim smerom. Zrazu z nej vyšli slová: „Sú to deti noci.“ A postava zmizla. Z kútov krypty, z výklenkov, kde boli uložené rakvy, sa začali rinúť nejaké zvuky. Deti noci si prišli pre potravu. Tou potravou som bol ja. Pred nejakým časom sme si tu rozpovedali pár slov o grófke Bathory, kde sme sa chtiac, či nechtiac obtreli aj o vampyrizmus. A tak ako vám predstavivosť pri k Alžbete B. hneď vyčarí vaňu plnú krvi, dnes sa prejdeme alejou, tvorenou ľudskými torzami napichnutými na drevených koloch. A do spárov špicatých zubov, nočných tvorov a záhrobnej tematiky nás uvrhne upírske knieža Dracula. Najprv si však niečo povedzme o reálnej postave Vlada III. Tepeša, ktorá bola predobrazom zámožného upíra. Vlad III. Tepeš sa narodil v roku 1431 (rok sa líši v závislosti od rôznych zdrojov). Ako malý chlapec bol odvedený do Turecka s jeho bratom, kde strávil štyri roky v podstate ako rukojemník, kým jeho otec Vlad II. musel po boku Turkov bojovať proti Uhorsku. Po tom ako bojari (rumunská...

Čítaj ďalej