Recenzia – Iako Bei – Pursuits in 2ife: Vortex Fragoris – 2023
mar07

Recenzia – Iako Bei – Pursuits in 2ife: Vortex Fragoris – 2023

Zverejnené v mar 7, 2024

Na našich stránkach sa neobjavuje veľa kapiel, v ktorých nepočujete gitaru. Ak aj áno, skôr je to z poriadne extrémnych končín. Dnes sa však vyberieme opačným smerom. Venovať sa budem druhému albumu prog/art rockového projektu Iako Bei, ktorý dostal názov Pursuits in 2ife: Vortex Fragoris. Aj z názu je jasné, že ide o pokračovanie päť rokov starého debutu Pursuits in 1ife: Cortex Labyrinthus. Iako Bei je projektom basgitaristu Romana Jakobeja, ktorý má na starosti aj hlavný vokál a syntetizátory. Na albumoch ho dopĺňajú ďalší hudobníci, v prípade recenzovaného albumu sú to Lukáš Magoč (alto saxofón), Šimon Majerník (klávesy) a Viliam Stanek (bicie). Hudba na Pursuits in 2ife je naozaj pestrá, hravá a dobrodružná. Vplyvy od 70. rokov minulého storočia až po súčasnosť, čo sa žánrov týka od popovej hudby cez art rock, prog rock, alternatívnu hudbu, až po moderný progresívny metal. Na albume je 8 skladieb a každá z nich sa venuje nejakému životnému cieľu resp. zložke osobnosti (ego, úspech, priateľstvo, nenávisť, nádej). Tomu zodpovedá aj ich nálada. Prvá takmer titulná Vortex Fragoris sa rozprestiera na ploche viac ako 25 minút a je ďalej rozdelená na šesť častí. Je tu priestor na striedanie tempa aj nálady, napr. druhá časť je optimistická a skočnejšia, trojka naopak temná, a piata časť je v podstate acapella mix spevu a slov. Túto časť mimochodom moc rád nemám, aj keď zmysel v rámci skladby má. Zvyšok piesní je podstatne kratší, ale rovnako pestrý a kompozične zaujímavý. K tvrdším veciam patrí Pioneers of Modern Narcissism s náladou Dream Theater a orientálnym nádychom, art rockové diela na spôsob Petera Hammilla pripomenie Wrong Doors, zádumčivé nálady prináša piata Lonely Crossings. Z opačnej strany spomeniem najviac rádiovú My Biggest Foe s popovejším zvukom, prípadne pomalú záverečnú Golden Times. Každá skladba má výrazný nosný motív, jasný refrén a premyslený nápad. Sú to plnohodnotné piesne samy osebe, výborne zložené a zaujímavé od začiatku do konca. V štúdiu sa zjavne venovalo mnoho času vyzneniu nástrojov, sledovať jednotlivé hudobné vrstvy je lahôdka. Najmä fanúšikovia basgitary a saxofónu si užijú. Čo sa týka spevu, Roman má vyššie položený hlas (ale zas Einar Solberg to nie je), na ktorý si možno niektorí budú musieť zvyknúť, ale vďaka tomu, že spieva veľmi dobre a vôbec neťahá za uši, nebude to žiadny problém. Pochváliť musím aj výborné osobné texty, ktoré v mnohých ohľadoch určite poslucháča priamo oslovia. Jedinou nevýhodou albumu je to, že vďaka rytmickej zložitosti sa skladby nevedia rozbehnúť do neodolateľne chytľavej melódie, ktorú si budete pospevovať. Mnohokrát sa už k tomu schyľuje, ale zrazu príde niečo, čo spád zbrzdí. Čiže možno prílišná zložitosť? Ale pri art/prog rocku to nie je zásadný problém. Je počuť...

Čítaj ďalej
Recenzia – Jablká & Doom Vol. 4 (kompilácia) – 2023
jan18

Recenzia – Jablká & Doom Vol. 4 (kompilácia) – 2023

Zverejnené v jan 18, 2024

Ak máte radi žánre ako stoner, doom alebo sludge, určite ste už na kompiláciu Jablká & Doom narazili. Ak nie, jednoznačne to treba napraviť. Koncom minulého roka vyšlo už štvrté pokračovanie, recenzie na predchádzajúce diely nájdete tu: Jablká & Doom Vol. 1, Jablká & Doom Vol. 2, Jablká & Doom Vol. 3. Kedysi hrali takéto kompilácie veľmi dôležitú rolu pri objavovaní nových kapiel. S nástupom internetu a streamovania sčasti stratili zmysel, ale nie úplne. Veď objaviť novú kapelu a s odporúčaním, na ktoré sa môžete spoľahnúť, nie je ľahké. Pokiaľ nemáte more času na nekonečné počúvanie často zlých nahrávok. Pri pohľade na zoznam interpretov som ako prvé vyhodnotil, koľko z nich poznám. A tentoraz iba dva známe mená: Slať a Hrob. Ostatné mi nič nehovorili, preto som sa so zvedavosťou pustil do počúvania. Začíname zhusta, psychedelická doom sludge mašina z Prahy Opium Warlock je na prvý pohľad monotónna riffovačka, ale v skutočnosti je to veľmi dobre premyslené a zaujímavé. Kapela je hodne plodná a materiál dodáva na pravidelnej báze, takže ak vás zaujme, je čo počúvať. A ponoríme sa hlbšie! Bahnitá, ale celkom svižná riffovačka zo Zvolena Vomit Injection je doplnená až death metalovým vokálom. Ide o staršiu vec z roku 2017 v horšej zvukovej kvalite, ktorá ešte zvyšuje ťažobu materiálu. Slať z Brna sú pomerne známe meno, napriek tomu, že zatiaľ veľa materiálu nenahrali. Sludge stoner so silným Black Sabbath vplyvom ozvláštnený zaujímavým bubnovaním a vrieskaným ženským vokálom Jany Kremace šlape na jednotku. Z bahnitých slatí sa presúvame na cintorín do poriadne starého zhnitého a dusivého death/doomového Hrobu. Bratislavská kapela Hrob oslavujúca dávne veky žánru vydala minulý rok prvé štýlové demo. Pri počúvaní budete vlhkú hlinu cítiť v ušiach aj medzi prstami. Prvú stranu kazety (strana Eufória) uzatvára Sloth. Opäť zástupca brnenskej scény, takmer 18 minút stoner doomu, zväčša pomalého, ale zďaleka nie vždy. Veľa sa pracuje s tempom a zmenami nálad. Hlavne sa nikam nenáhliť, hypnotické čisto inštrumentálne riffovanie pre pokročilých. Slušný a kvalitný záhul. Druhú stranu (strana Halucinácia) otvára psychedelická halucinogénna lahôdka, ktorú zo spoločného vesmírneho výletu k čiernej diere priniesli Acid Row & Madhouse Express, alebo ak chcete Acid Express. Spojenie stoner punku a psychedelického rocku funguje výborne. A vraciame sa na Slovensko. Staršia vec z roku 2015 a bratislavská kapela Lyssete. Výborná speváčka, veľa melódií, zmes stoner rocku a grunge. Škoda, že vydali len jeden album, zaujímavá tvorba. Ďalšia kapela sú Kocka Cukru z Palárikova. Stoner rock s drsnejším vokálom a punkovým textom ma presvedčil, že túto kapelu sa oplatí sledovať a čakať na celý album. Podľa bandcampu existujú už od 2011, ale skladby tam majú len tri z minulého roka. Je zaujímavé, koľkými...

Čítaj ďalej
Recenzia – Acid Force – World Targets In Megadeaths – Jawbreaker Records – 2023
jan12

Recenzia – Acid Force – World Targets In Megadeaths – Jawbreaker Records – 2023

Zverejnené v jan 12, 2024

Thrashoví nadšenci Acid Force vznikli v dobe, keď podobných kapiel pribúdalo ako húb po daždi. Mnoho z nich po prvotnom nadšení odpadla, ale práve Acid Force vyzerali sľubne. A nádej sa naplnila. Po EP Towards the Nuclear Load (2015) a debutovom albume Atrocity For the Lust (2017) sme si síce museli počkať pekných pár rokov, ale druhý album World Targets In Megadeaths nakoniec vyšiel minulý rok na jeseň. V kapele sa od jej vzniku v roku 2014 nejakí členovia vystriedali, zostava sa od debutu obmenila a momentálne ju tvoria Andrej Petro (vokál, gitara), Erik Leško (gitara), Federico Petrík (bicie) a Juraj Ondrejmiška (basa). Oproti predchádzajúcim nahrávkam počuť, že Acid Force sa zlepšili najmä kompozične a novinka je oveľa pestrejšia a variabilnejšia. Staroškolské thrashové rúbanice nezmizli, ani poriadne zborové zakričanie, ale pribudlo veľa ďalších prvkov: heavy metalové riffy a prepracované sóla, väčší dôraz na atmosféru a členitejšie skladby. Vďaka tomu je Wold Targets In Megadeaths zaujímavý aj pre ľudí, ktorých inak thrash metal až tak nezaujíma. Hneď prvá Out of the Trench ukazuje, že sa budú diať rôzne veci. Úvod ako vojnová skladba od Metallica, potom rozbeh do klasického thrashového riffovania. Jemne zachrípnutý spev/krik nejde len v jednej rovine a dobre vyjadruje pocity, ktoré opisuje v textoch. Práve metallicovské vplyvy sú zjavné, napr. sólo na konci štvrtej Rebirth of the Sun, prípadne inštrumentálka Beyond the Concrete Fields. Nie je to originálne, ale počúvanie je príjemné. Heavy/thrash skladby ako spomínaná Rebirth of the Sun pretkaná doslova maidenovskými sólami, prípadne výborná (možno aj najlepšia) Lightning Cops fungujú a pri každom počúvaní ma doslova nabili energiou. Ak sa niekedy pri thrash metale sťažujem, že ma ubíja, tak tieto skladby majú opačný účinok. Nezabudlo sa ani na poriadnu thrash mastenicu, ktorou je najkratšia Praise the Atom. Príklon k heavy metalu a melodickejšej forme sa prejavil aj vo zvuku, ktorý je viac uhladený a menej reže. To však určite nie je na škodu, album tým len získal. Nahrávalo sa v SPK Audio u Miroslava Speváka, ktorý sa postaral aj o mix a master. Obal od Andeia Bouzikova je také Megadeth klišé, ale žánrový štandard, takže v pohode. Album vychádza vo švédskom vydavateľstve Jawbreaker Records vo všetkých formách, mimo iného aj na vinyle a MC kazetách. Zvyčajne thrash metal moc nevyhľadávam. Nekonečná búrka riffov vo vysokej rýchlosti, najlepšie minimálne v hodinovej dĺžke, ako je populárne u mnohých veľkých kapiel, je pre mňa príliš unavujúca. V prípade Acid Force je to presne naopak. Album World Targets In Megadeaths je pestrá zmes thrashovej ostrosti a heavy melódií s výbornými hráčskymi výkonmi a dobre padnúcim vokálom, ktorá ma nabije energiou a baví v celej (veľmi rozumnej) dĺžke. Kontakt: https://acidforce.bandcamp.com/...

Čítaj ďalej
Recenzia – Ravenarium – Hypertowers – 2023
nov16

Recenzia – Ravenarium – Hypertowers – 2023

Zverejnené v nov 16, 2023

Ďalšou nahrávkou tohto roka, ktorej existencia je pre mnohých prekvapením, je druhý album Ravenarium. Ten prvý, s názvom Sounds For A Dying Age, vyšiel pred viac ako 20 rokmi. V tej dobe ma zaujímala iná hudba, takže Hypertowers je pre mňa viac-menej prvým zoznámením sa s kapelou. Aj keď som ich naživo už kedysi videl, žiadne dojmy sa nedochovali. Nový album určite viacerých potešil, lebo minimálne v bratislavskom metalovom podzemí majú Ravenarium svoje meno. Nový album bol nahratý v zostave Peter Fedorčák (gitara, vokál), Peter Nagy (gitara), Martin Vacula (basgitara) a Lukáš Michálek (bicie). Žánrovo sa dá súhlasiť so zaradením technický death metal, aj keď skôr v zmysle toho, čo sa takto nazývalo pred 20 a viac rokmi. Tiež je treba dodať, že páni sa nijako neobmedzujú a zbytočné hranice si nekladú. Hypertowers je výdatná porcia hudby a keď zoberiem do úvahy jej náročnosť, možno až príliš veľká, ale o tom neskôr. Album začína dramatickým introm, ktorý uvedie jednotný koncept albumu, ktorým je téma času. Dvojka Deathclock roztočí šialený kolotoč rôznych motívov a ukáže, čo môžete od albumu čakať. Miestami djentovo nabasovaný zvuk, elektronické zvuky, a tá pasáž s basou a tikaním hodín, za mňa výborné a odvážne. Pri ďalších skladbách sa však kormidlo obráti k tradičnejším vodám, aj keď sa stále dá hovoriť o nezvyčajných kombináciách a experimentálnych prvkoch. Modernejší zvuk Deathclock sa stráca a zvukovo znejú mnohé veci až zastaralo, čo je pri technicky náročnej nahrávke škoda. Agresivita nie je pre Ravenarium priorita, ale viac ostrosti by nezaškodilo. Melodic death a tech death/thrash motívy potom chytajú heavy nádych. Možno to bude pre niektorých plus, istá nostalgia, ale ja mám pochybnosti. Žánrovo sa pohybujeme od rockových vecí (titulná Hypertowers), cez heavy power kúsky (Lost Dimensions of Life), až po death/thrashové tvrdšie skladby (tých je predsa len väčšina). Ako som vyššie spomenul, album je dosť dlhý, čím trpí jeho druhá polovica, pri ktorej už často pozornosť nestačí. Osobne preferujem počúvanie albumu na dvakrát, vtedy sa najlepšie prejaví sila týchto skladieb. Posledné dve veci Timeless a Until Blood Soaks sú výborné tech death záležitosti, aj vďaka hovoreným samplom majú podmanivú atmosféru a mnohé pasáže by sa mohli páčiť napríklad aj fanúšikom progresívnych Alkaloid, prípadne iných spriaznených projektov. Ďalšou mojou obľúbenou skladbou je štvrtá Lost Dimensions of Life. Skôr heavy power záležitosť so skvelým refrénom a zaujímavými melódiami. Dosť odlišná tvár ako spomínaná Deathclock a záver albumu, ale Ravenarium majú široký záber. A hlavne robia to, čo chcú, bavia sa pri tom a na žánrovú konzistentnosť až tak nehľadia. Album Hypertowers je trochu roztrieštený, jednotný koncept sa týka len textovej stránky, ale obsahuje výborné a zábavné skladby, ktorým nechýbajú odvážne nápady...

Čítaj ďalej
Recenzia – Doomas – R’LYEH – Gothoom Productions – 2023
nov09

Recenzia – Doomas – R’LYEH – Gothoom Productions – 2023

Zverejnené v nov 9, 2023

Ak by som mal urobiť zoznam najaktívnejších ľudí v slovenskom metalovom undergrounde, určite by tam nechýbalo meno Peter “Doomas” Beťko. Stojí hlavne za Gothoom festivalom a vydavateľstvom Gothoom Productions, možno trochu v pozadí sú pre niektorých jeho hudobné aktivity, konkrétne doom/death metalová kapela Doomas. Napriek takmer dvadsaťročnej existencii je album R’LYEH len tretím radovým albumom. V roku 2008 vyšiel debut Seven Sins, potom LaMuerte v 2015 a EP Portal v 2019. Aj z toho je jasné, že kapela nie je prioritou a tvorí sa vtedy, keď je čas a chuť. Výhodou je, že nehrozí nadprodukcia a skladby sa k poslucháčovi dostanú pekne vyzreté. Názov novinky jasne hovorí, akej téme sa budeme venovať, kde sa berie inšpirácia, ale aj o tom, aká asi bude atmosféra nahrávky. Album R’LYEH, to je 8 skladieb, z ktorých dve už môžete poznať z EP Portal, a viac ako 50 minút ťažkého temného doom a death metalu. Doom metal nie je na Slovensku často hraný štýl, a ak ho už aj niekto hrá, je to skôr vo forme stoner doomu (Fat, Bongsilisk alebo Old Tomb), prípadne je preferovaná experimentálnejšia cesta (napr. Therapist alebo 0N0). Doomas pristupujú k žánru pomerne klasicky, ale neboja sa primiešať aj ďalšie ingrediencie, a vďaka tomu si vytvárajú charakteristickú tvár. Prvé štyri skladby sú pestrejšie a často aj rýchlejšie, s výrazným dotykom death a trochou black metalu. Tiež je výrazná orchestrálna zložka, resp. atmosférický klávesový podkres. Do tejto prvej polovice nahrávky spadajú aj dve skladby z predchádzajúceho EP, konkrétne Abyss a Portal, ktoré sú však v novej verzii. Členité, tempovo a náladovo premenlivé skladby majú na pomery žánru hitový potenciál a dramatický efekt sa podaril na výbornú. Druhá polovica, teda ďalšie štyri skladby, sa podstatne viac držia doom metalu a na prvé počutie pôsobia trochu chudobnejšie a nevýrazne. Je to však spôsobené hlavne kontrastom s prvou polovicou, pozornejšie počúvanie odhalí mnoho zaujímavých motívov. Aj keď piata Hounds of Tindalos ma nezaujala ani po mnohých opakovaniach. Naopak, posledná Consumed By The Ocean: Father! vďaka jemnej melanchólii a odlišnej nálade jednoznačne funguje a predstavuje výborný záver. Samostatnou kapitolou je výborný vokál. Vďaka nezvyčajnému frázovaniu a brutálnej hĺbke často uveríte, že album nahrala nejaká lovecraftovská obluda. Mimozemský a neľudský dojem sa málokedy podarí evokovať hodnovernejšie ako tentoraz. Inštrumentálne je album očakávateľne na vysokej úrovni, je počuť, že muzikanti vedia, čo robia. Obal nie je úplne podľa môjho vkusu, zdá sa mi príliš priamočiary a predvídateľný. Doomas vydali výborný a zaujímavý doom metalový album, ktorý však ostáva v tradičných žánrových vodách bez experimentov. Nie je to ľahké počúvanie, aj keď pár motívov sa do uší dostane rýchlo, najmä z prvej polovice albumu. Druhú budete odhaľovať...

Čítaj ďalej