Recenzia – Miea – Chaos and Perfections – Slovak Metal Army 2020
sep10

Recenzia – Miea – Chaos and Perfections – Slovak Metal Army 2020

Zverejnené v sep 10, 2020

Kapiel, ktoré sa aspoň okrajovo dajú nazvať stoner rock/metal, je v poslednom čase veľké množstvo. V Česku a na Slovensku zatiaľ tento trend príliš viditeľný nie je, možno sa neuchytil a možno sa len kapely zatiaľ nezviditeľnili, resp. som ich nezachytil. Aj preto sa veľmi teším z vydania Chaos and Perfections od pražákov Miea, pomerne prekvapivo na značke Slovak Metal Army. Na druhej strane, Juro sa zbytočne štýlovo neobmedzuje, takže prekvapenie to až také veľké nie je. V poslednom čase sa stretávam skôr s albumami, ktoré k stoneru pridávajú prvky sludge, proto-metalu, 70‘s hard rocku a podobne, ale „klasický“ stoner mi akosi chýbal, aj keď tento pocit je veľmi subjektívny. V správnej chvíli sa však objavili Miea so svojím druhým radovým album Chaos and Perfections (prvý *To Walk Around vydali v minulom roku – odporúčam vypočuť si) a trafili presne do momentálnej chuti. Album spája nálady typické pre scénu Palm Desert, bez okatého kopírovania zásadných kapiel ako Kyuss alebo Unida, a vplyv európskych zástupcov najmä nemeckej a gréckej scény, ktoré patria medzi najsilnejšie, minimálne čo do počtu kapiel. Tvrdý riff a zároveň súbežná hravá psychedelická linka, množstvo vyhrávok a gitarových efektov, aj vďaka tomu pôsobí nahrávka veľmi pestro a premenlivo. Rôzne motívy a riffy sa prelínajú a vyvíjajú, aby nakoniec vyvrcholili v ústredný motív a jasný výrazný refrén, ktorý si časom sami zaspievate. Príjemný, niekedy teatrálny, niekedy civilný spev sa k hudbe výborne hodí. Napriek tomu, že nápady by vystačili aj na oveľa dlhšie kompozície, Miea sa držia skôr krátkeho pomerne pesničkového formátu, kde sa netlačia do dlhých psychedelických plôch, ale tieto nápady po účelnom rozvinutí ukončia. Zároveň sa darí udržať náladu typickú pre stoner rock, či už v meditatívnejších alebo svižnejších tvrdších častiach. Chaos and Perfections by MIEA Je zbytočné popisovať jednotlivé piesne, až na záverečnú výnimku tvoria kompaktný celok. Osobne mám najradšej Your Priest Can‘t Heal Me, ale ostatné veľmi nezaostávajú. Ako som spomenul, album uzatvára až post-rocková desaťminútovka Comfort of Nothing prakticky bez vokálu, so zvukmi búrky a vetra v pozadí. A nezabudnite si vychutnať mňauknutie v posledných sekundách :) Hlavnou nevýhodou je nakoniec príliš krátka stopáž, keďže post-rockových posledných desať minút chtiac-nechtiac pôsobí oproti zvyšku ako náladový fade-out a samotné jadro albumu má tým pádom menej ako polhodinu. Tu sa však moja kritika končí, absencia väčšej porcie muziky neznižuje kvalitu tej, ktorá sa na CD nachádza. Síce som v úvode pomenoval Miea ako pražskú kapelu, ale nie je to úplná pravda. Ak by som chcel byť presný, tak ide o Slovákov žijúcich v Prahe. Nič nezvyčajné, v metropole našich západných susedov znie slovenčina veľmi často. V zostave Miki Hank (v,g), Simon Kdyr (d), Dominik Lenart...

Čítaj ďalej
Recenzia – Infer – Aeon of Deathless Blight – Nigredo Records – 2020
aug20

Recenzia – Infer – Aeon of Deathless Blight – Nigredo Records – 2020

Zverejnené v aug 20, 2020

Kapelu Infer príliš predstavovať netreba, aj keď od posledného radového albumu Sede Vacante Aeternum uplynulo už neuveriteľných desať rokov. Aj keby ste ju nepoznali, tak pôsobenie členov v zostavách kapiel Nomenmortis, Mordum, Phantasma, Perversity a ďalších napovie, že ide to tuhého a potešia sa všetci fanúšikovia temnej a brutálnej hudby. Keby náhodou ani tieto názvy niekomu nič nehovorili, tak super, že číta túto recenziu a má tipy na ďalšie počúvanie. Ale vrátim sa k samotným Infer, Aeon of Deathless Blight bol nahraný v zostave Peter S. (rytmická gitara a vokál), Peter M. (hlavná gitara), Richard D. (basa) a Robo K. (bicie), ako hosť Svarthen (klávesy). Lyrics by Spící hrdlo Antikrista. Takto poeticky to je uvedené v booklete. Vychádza pod značkou švédskeho vydavateľstva Nigredo Records. Aeon of Deathless Blight je v podstate pomerne logickým vyústením hudobnej cesty Infer. Prvé albumy sa pohybovali viacmenej v black metalových vodách, tretia radovka Sede Vacante Aeternum sa presunula do teritória temnej smrti, a na novinke sa tieto žánre premiešali, v niektorých častiach úplne, niekde stoja pri sebe. Ale predsa len black metal prevláda. Úvodná Vision of Primal Horror je jediná vyslovene pomalá položka na albume, možno pre niektorých intro, ale v skutočnosti plnohodnotná vec výborne pracujúca s temnou náboženskou atmosférou, ktorá korešponduje s avizovaným motívom gnostického hororu. Nasledujúce dve kompozície sú takmer výhradne black metalové, rýchle klepačky striedajú ešte rýchlejšie, občas sa mihne náznak smrti, ale len ako jemné korenie. Nie prvý a posledný krát si človek spomenie na meno Marduk. Pomaly sa objavujú náladové party, rovnako aj výborné chaotické sóla (napr. v predposlednej World of Ash je parádne), na ktoré si radi počkáte. Postupne pribúdajú death metalové ingrediencie a tento proces vyvrcholí piatou Salvation Through Devastation, ktorá predstavuje esenciu temného DM, plynulé striedanie pomalých a rýchlych pasáží pri zachovaní nepriepustnej temnoty. Za mňa najlepšia vec. Druhá polovica albumu vyvrcholí záverečnou kompozične pestrou a zároveň najdlhšou Definite Reversion, kde opäť preberie žezlo smrtiaci kov. Dramaturgicky je album veľmi dobre zostavený, s vyrovnaným podielom všetkých zložiek počas celej dĺžky. Aeon of Deathless Blight by Infer V niektorých momentoch pôsobí žánrový kontrast medzi skladbami príliš výrazne, čiastočne je však vyvážený jednotnou atmosférou nahrávky. Kompozične komplikované časti sa striedajú s jednoduchšími víchricami, takže je aj čas na oddych. Motívy sú postupne budované a patrične využité, nedochádza k zbytočne rýchlym premenám a zbytočnému chaosu. Ale ako celok pôsobí album hodne rýchlo, temne a rozhodne nie je jednoduchý na počúvanie. Čosi vyše polhodiny je tak akurát, poslucháča vyžmýka dostatočne, keďže záchytných bodov veľa nie je, čo komplikuje orientáciu. Album bol nahraný a zmixovaný v štúdiu Martina Barlu, o master sa postaral Magnus „Devo“ Andersson, toho budete poznať asi ako...

Čítaj ďalej
Recenzia – Mysterious Eclipse – Iný Svet – 2020
júl09

Recenzia – Mysterious Eclipse – Iný Svet – 2020

Zverejnené v 9 júla, 2020

Mysterious Eclipse nepatrí medzi nové mená na slovenskej scéne, ale verím, že nie som jediný, kto ich tvorbu dosiaľ (príliš) nepoznal, takže na úvod spomeniem pár faktov. Vznikli už v roku 1996, ak nerátam novinku, tak doteraz vydali 3 albumy a niekoľko demonahrávok, mnohé so dĺžkou plnohodnotnej nahrávky. V podstate celkom slušná porcia hudby, meno Mysterious Eclipse toho má za sebou hodne, vrátane veľkých zmien v zostave, ktorá ja na aktuálnej novinke Iný Svet nasledovná: Peťa Siažiková (vokál), Martin Bradáč (hlavná gitara), Lukáš Glos (basa), Jakub Najman (gitara), Jakub Kouřil (bicie) a ako hosť Andrea Almaši (klávesy). Zároveň s novinkou som si prebehol aj niektoré predchádzajúce nahrávky, na porovnanie a zároveň aj na letmé spoznanie tvorby. Pochopiteľne, pri takej veľkej časovej škále sú badateľné rozdiely, ale charakteristický rukopis sa rozpoznať dá, veď Martin Bradáč je podpísaný pod všetky diela. Oproti minulosti na novom albume pribudli niektoré black metalové elementy a výraznejšie klávesové plochy, ale smrtiaci kov s charakteristickými melódiami ostal. Najväčšou zmenou, ako už napovedá aj názov albumu, sú kompletne slovenské texty. V Inom Svete sa odohráva sedem príbehov, na ploche približne polhodiny. Vďaka často epickému rázu album slušne odsýpa a vôbec by nevadilo takých desať minút navyše. Ale nevadí, radšej menej ako zbytočne naťahovať minúty. Štýlovo sa pohybuje vo vodách melodického heavy/black/death metalu, najmä Petin vokál to do prílišných extrémov neťahá a textom je bez problémov rozumieť. Inštrumentálne tiež nejde o žiadne zverstvo, zaujímavo pôsobí kontrast ostrých riffov a prebublávajúcej basgitary na jednej strane a celkovým melodickým vyznením. Dôležitú rolu najmä na začiatku hrajú klávesy, ktoré však časom ustúpia dominantným gitarám. Iný Svet nie je kompozične príliš komplikovaný, pomerne ľahko sa do neho dá dostať, je tu však riziko rýchlejšieho opočúvania. Čo sa týka vyššie spomínanej textovej zložky, nie je sa načo sťažovať, texty sú napísané dobre, občasnú kostrbatosť a predvídateľnosť bohato vyvážia mrazivo osobné slová, ktoré mňa osobne zasiahli najviac, alebo zaujímavé príbehy. Celkovo sa témy pohybujú od osobných, vyrovnávajúcich sa s negatívnymi pocitmi (napr. Samo Vražda (Tŕne ruže už nebodajú), Čierny pasažier), až po historické námety (napr. Šintavská bosorka (Anna Rosina Listiusová)). Nič veselé ani upokojujúce nečakajte, to by ste boli na zlej adrese. Asi najrozporuplnejšou stránkou Iného Sveta je zvuk a produkcia, ktorá sa asi mnohým páčiť nebude. Najmä začiatok je veľmi neučesaný a občas niektorý nástroj alebo vokál príliš vytŕča alebo akoby nezapadá. Osobne príliš nepreferujem nablýskanú modernú produkciu, ale v tomto prípade som si musel chvíľu zvykať. Na fyzickom nosiči si Mysterious Eclipse dali záležať, takže jeho majiteľ bude mať to dôležité „čosi navyše“ oproti digitálnej forme. V booklete je ku každej skladbe samostatná ilustrácia od rôznych autorov (Alexandra Power, ktorá robila aj...

Čítaj ďalej
Recenzia – No Control – To Svet Nevidel – 2020
jún25

Recenzia – No Control – To Svet Nevidel – 2020

Zverejnené v 25 júna, 2020

Metal a rádio na Slovensku príliš dokopy nejdú. Ak nerátam internetové médiá a špecializované relácie, tak tu máme nejaké to rockové rádio, kde však tvrdú metalovú hudbu počuť zriedka a skôr sa zaoberajú prehrávaním klasík. Takže kapela, ktorá chce hrať (viac či menej metal) a zároveň byť otvorená a prijateľná širokému okruhu poslucháčov to nemá ľahké. Pre tradičnú metalovú subkultúru príliš mäkké a komerčnejšie ladený poslucháč ju nemá kde počuť. Takýto neľahký osud si vybrali No Control, o ich debute To Svet Nevidel bude nasledujúcich pár riadkov. Na začiatok niekoľko slov k hudobnému žánru, ktorý kapela hrá. Na internete sa prezentujú ako moderný melodický metal resp. metalcore, ale do tejto škatuľky by som bez výhrady hodil len časť skladieb, gitarové sóla a dajme to mu niektoré inštrumentálne pasáže, ktoré sú hodne nabrúsené. Naopak, mnohé položky sú vyslovene pop/rock, ešte aj s hodne obrúsenými hranami. To samozrejme neznamená, že je to tak zle, len chcem zdôrazniť, že na album sa netreba pozerať čisto metalovou optikou. Kvalitná hudba nepozná žánre, aj keď to človeka vždy ťahá k tomu svojmu vyvolenému žánru. Rozdielne polohy No Control môžete ochutnať hneď v úvode albumu. Úvodná vypalovačka Všetko sa ti vráti má poriadnu energiu, výborné ostré gitary, za ktorými nezaostávajú ani ostatné nástroje, aj hodne melodický vokál znie drsnejšie a dokonca sa ozve scream. Inštrumentálne to pokojne prirovnám napr. k jemnejším momentom Heaven Shall Burn a tých mám hodne rád. K tomu sympatický text, s ktorým sa dá stotožniť, pre mňa najlepšia skladba a vrchol albumu. Nasledujúca Niekto iný je už jemná nekonfliktná vec, tvrdší poprock, metal ani náhodou. Trojka ponúkne opäť slušné riffy, a pokojne by som takto na striedačku mohol pokračovať až do konca. Fanúšikom posledných albumov Trivium by sa gitarová práca v mnohých prípadoch mohla pozdávať. Osobne ma okrem ostrých riffov potešili fajné sóla, významné plus v celkovom hodnotení. Slovenské texty sú na slušnej úrovni, majú hlavu a pätu, a aj keď mi mnohé úplne nesedeli, nemôžem povedať, že by nemali zmysel alebo by som cítil trápne, keď ich počúvam. Tematicky sa pozrieme na medziľudské vzťahy, pocity, problémy s frajerkou (ach). No, ja asi nie som cieľová skupina, takže môže byť. Z hudby cítiť, že počúvate skúsených a zdatných muzikantov, tu sa naozaj nedá nič vytknúť. K tomu dokonale vyleštená a moderná produkcia a zvuk, počuť množstvo práce v štúdiu a to, že sa s tým vyhrali. Nahrávka nepôsobí vôbec agresívne alebo nasrato, aj preto spomínaná prístupnosť pre rádiá. To by som si ich možno aj niekedy naladil. Album bol nahratý v zostave Elo Schronk (spev), Jimi Cimbala (gitara), Jano (gitara), SOja (basa), Hollub (bicie) v štúdiu Randal Factory, pochopiteľne pod dohľadom...

Čítaj ďalej
Recenzia – Vortex Unit – The Bringer Of Sun – Slovak Metal Army – 2020
apr23

Recenzia – Vortex Unit – The Bringer Of Sun – Slovak Metal Army – 2020

Zverejnené v apr 23, 2020

Asi skoro každý osciluje medzi dvomi pólmi ohľadom výberu nahrávky, ktorú sa chystá počúvať. Buď mám chuť na niečo tradičné, čo ma ničím zvláštnym neprekvapí a užijem si svoj obľúbený žáner tak, ako ho mám rád. Nevadí, že to nehýri originalitou, teraz nemám objaviteľskú náladu. A potom na opačnej strane je chuť vypočuť si hudbu, ktorú neviem prirovnať k inej kapele a objavovať nové svety. Samozrejme, pohľad na originalitu je často subjektívny, možno by mi niekto rovno z rukáva vysypal desať kapiel, ktoré znejú v danej situácii rovnako. S takýmto nezvyčajným, prekvapivým albumom v mojom prípade prišli Vortex Unit. Ich EP Nec Plus Ultra ma úspešne minulo, pri pohľade na predchádzajúce inkarnácie som už síce hlavou kýval, že to som určite počul (The Cryptosy, The Crypt), ale tak dávno, že nemám ani tušenie o čom to bolo. A načo sa hrabať zbytočne v minulosti, poďme sa radšej pozrieť na novinku The Bringer Of Sun, ktorá vychádza pod hlavičkou Slovak Metal Army. Pre neznalého je jednou z najdôležitejších otázok: Čo vlastne hrajú? Odpovedať pár slovami neviem, ale pár vetami hádam áno. Dôležitú rolu tu hrá black aj death metal, niekde má navrch jeden, potom druhý, najmä čo sa týka strunových nástrojov. Bicie sú šialené, nestratili by sa na prog metalovej nahrávke, rôzne polámané rytmy a neštandardné tempá zaručene pozapletajú hlavu. Vokály približne napoly rozdelené medzi mužský štandardný, ale pekne zrozumiteľný chropot a ženský občas jemne operný, občas viac civilný melodický spev. Znie to celkom zamotane, a aj to tak je. Pestré skladby, ktoré neprestávajú udivovať množstvom nápadov, ktoré neustále prichádzajú popri hlavných motívoch. Môžete sa oprieť o viac či menej chytľavý refrén, ale zároveň sa noríte do množstva sól, medzi-motívov a nových riffov. Atmosféra nahrávky sa dá popísať ako chladne agresívna, jemne odľudštená a cynická. Tomu zodpovedajú aj texty pojednávajúce o vzťahu akéhosi boha alebo bohočloveka vládcu ku svojim poddaným. Tieto šialené, niekedy ironické vízie sú veľmi dobre napísané, a naozaj si zaslúžia pochvalu (a hlavne prečítanie). Jeden odstavec ešte venujem stránke, ktorej sa možno mnohí v úvode zľakli, a tou je ženský spev. Ten ťahá už aj tak skvelú nahrávku ešte o pár levelov vyššie. Krásny odtieň hlasu Siren, v ktorom sa zrkadlí široká škála pocitov, je naozaj pestrý a neviem si bez neho The Bringer Of Sun predstaviť. Výborne zakomponovaný, skvele sa so svojím mužským protikladom dopĺňajú. The Bringer of Sun by Vortex Unit Rozoberať jednotlivé položky sa nechystám, album nemá slabé miesto a je extrémne vyrovnané. Takže si to môžeme zhrnúť: všetky nástroje na výbornú, určite ohúria bicie a ženský spev, a dosiaľ som nespomenul žiadne negatívum. Ale žiadne ma momentálne nenapadá a zatiaľ to u mňa...

Čítaj ďalej