Recenzia – Mysterious Eclipse – Iný Svet  – 2020
júl09

Recenzia – Mysterious Eclipse – Iný Svet – 2020

Mysterious Eclipse nepatrí medzi nové mená na slovenskej scéne, ale verím, že nie som jediný, kto ich tvorbu dosiaľ (príliš) nepoznal, takže na úvod spomeniem pár faktov. Vznikli už v roku 1996, ak nerátam novinku, tak doteraz vydali 3 albumy a niekoľko demonahrávok, mnohé so dĺžkou plnohodnotnej nahrávky. V podstate celkom slušná porcia hudby, meno Mysterious Eclipse toho má za sebou hodne, vrátane veľkých zmien v zostave, ktorá ja na aktuálnej novinke Iný Svet nasledovná: Peťa Siažiková (vokál), Martin Bradáč (hlavná gitara), Lukáš Glos (basa), Jakub Najman (gitara), Jakub Kouřil (bicie) a ako hosť Andrea Almaši (klávesy). Zároveň s novinkou som si prebehol aj niektoré predchádzajúce nahrávky, na porovnanie a zároveň aj na letmé spoznanie tvorby. Pochopiteľne, pri takej veľkej časovej škále sú badateľné rozdiely, ale charakteristický rukopis sa rozpoznať dá, veď Martin Bradáč je podpísaný pod všetky diela. Oproti minulosti na novom albume pribudli niektoré black metalové elementy a výraznejšie klávesové plochy, ale smrtiaci kov s charakteristickými melódiami ostal. Najväčšou zmenou, ako už napovedá aj názov albumu, sú kompletne slovenské texty. V Inom Svete sa odohráva sedem príbehov, na ploche približne polhodiny. Vďaka často epickému rázu album slušne odsýpa a vôbec by nevadilo takých desať minút navyše. Ale nevadí, radšej menej ako zbytočne naťahovať minúty. Štýlovo sa pohybuje vo vodách melodického heavy/black/death metalu, najmä Petin vokál to do prílišných extrémov neťahá a textom je bez problémov rozumieť. Inštrumentálne tiež nejde o žiadne zverstvo, zaujímavo pôsobí kontrast ostrých riffov a prebublávajúcej basgitary na jednej strane a celkovým melodickým vyznením. Dôležitú rolu najmä na začiatku hrajú klávesy, ktoré však časom ustúpia dominantným gitarám. Iný Svet nie je kompozične príliš komplikovaný, pomerne ľahko sa do neho dá dostať, je tu však riziko rýchlejšieho opočúvania. Čo sa týka vyššie spomínanej textovej zložky, nie je sa načo sťažovať, texty sú napísané dobre, občasnú kostrbatosť a predvídateľnosť bohato vyvážia mrazivo osobné slová, ktoré mňa osobne zasiahli najviac, alebo zaujímavé príbehy. Celkovo sa témy pohybujú od osobných, vyrovnávajúcich sa s negatívnymi pocitmi (napr. Samo Vražda (Tŕne ruže už nebodajú), Čierny pasažier), až po historické námety (napr. Šintavská bosorka (Anna Rosina Listiusová)). Nič veselé ani upokojujúce nečakajte, to by ste boli na zlej adrese. Asi najrozporuplnejšou stránkou Iného Sveta je zvuk a produkcia, ktorá sa asi mnohým páčiť nebude. Najmä začiatok je veľmi neučesaný a občas niektorý nástroj alebo vokál príliš vytŕča alebo akoby nezapadá. Osobne príliš nepreferujem nablýskanú modernú produkciu, ale v tomto prípade som si musel chvíľu zvykať. Na fyzickom nosiči si Mysterious Eclipse dali záležať, takže jeho majiteľ bude mať to dôležité „čosi navyše“ oproti digitálnej forme. V booklete je ku každej skladbe samostatná ilustrácia od rôznych autorov (Alexandra Power, ktorá robila aj...

Čítaj ďalej
Recenzia – No Control – To Svet Nevidel – 2020
jún25

Recenzia – No Control – To Svet Nevidel – 2020

Metal a rádio na Slovensku príliš dokopy nejdú. Ak nerátam internetové médiá a špecializované relácie, tak tu máme nejaké to rockové rádio, kde však tvrdú metalovú hudbu počuť zriedka a skôr sa zaoberajú prehrávaním klasík. Takže kapela, ktorá chce hrať (viac či menej metal) a zároveň byť otvorená a prijateľná širokému okruhu poslucháčov to nemá ľahké. Pre tradičnú metalovú subkultúru príliš mäkké a komerčnejšie ladený poslucháč ju nemá kde počuť. Takýto neľahký osud si vybrali No Control, o ich debute To Svet Nevidel bude nasledujúcich pár riadkov. Na začiatok niekoľko slov k hudobnému žánru, ktorý kapela hrá. Na internete sa prezentujú ako moderný melodický metal resp. metalcore, ale do tejto škatuľky by som bez výhrady hodil len časť skladieb, gitarové sóla a dajme to mu niektoré inštrumentálne pasáže, ktoré sú hodne nabrúsené. Naopak, mnohé položky sú vyslovene pop/rock, ešte aj s hodne obrúsenými hranami. To samozrejme neznamená, že je to tak zle, len chcem zdôrazniť, že na album sa netreba pozerať čisto metalovou optikou. Kvalitná hudba nepozná žánre, aj keď to človeka vždy ťahá k tomu svojmu vyvolenému žánru. Rozdielne polohy No Control môžete ochutnať hneď v úvode albumu. Úvodná vypalovačka Všetko sa ti vráti má poriadnu energiu, výborné ostré gitary, za ktorými nezaostávajú ani ostatné nástroje, aj hodne melodický vokál znie drsnejšie a dokonca sa ozve scream. Inštrumentálne to pokojne prirovnám napr. k jemnejším momentom Heaven Shall Burn a tých mám hodne rád. K tomu sympatický text, s ktorým sa dá stotožniť, pre mňa najlepšia skladba a vrchol albumu. Nasledujúca Niekto iný je už jemná nekonfliktná vec, tvrdší poprock, metal ani náhodou. Trojka ponúkne opäť slušné riffy, a pokojne by som takto na striedačku mohol pokračovať až do konca. Fanúšikom posledných albumov Trivium by sa gitarová práca v mnohých prípadoch mohla pozdávať. Osobne ma okrem ostrých riffov potešili fajné sóla, významné plus v celkovom hodnotení. Slovenské texty sú na slušnej úrovni, majú hlavu a pätu, a aj keď mi mnohé úplne nesedeli, nemôžem povedať, že by nemali zmysel alebo by som cítil trápne, keď ich počúvam. Tematicky sa pozrieme na medziľudské vzťahy, pocity, problémy s frajerkou (ach). No, ja asi nie som cieľová skupina, takže môže byť. Z hudby cítiť, že počúvate skúsených a zdatných muzikantov, tu sa naozaj nedá nič vytknúť. K tomu dokonale vyleštená a moderná produkcia a zvuk, počuť množstvo práce v štúdiu a to, že sa s tým vyhrali. Nahrávka nepôsobí vôbec agresívne alebo nasrato, aj preto spomínaná prístupnosť pre rádiá. To by som si ich možno aj niekedy naladil. Album bol nahratý v zostave Elo Schronk (spev), Jimi Cimbala (gitara), Jano (gitara), SOja (basa), Hollub (bicie) v štúdiu Randal Factory, pochopiteľne pod dohľadom...

Čítaj ďalej
Recenzia – Vortex Unit – The Bringer Of Sun – Slovak Metal Army – 2020
apr23

Recenzia – Vortex Unit – The Bringer Of Sun – Slovak Metal Army – 2020

Asi skoro každý osciluje medzi dvomi pólmi ohľadom výberu nahrávky, ktorú sa chystá počúvať. Buď mám chuť na niečo tradičné, čo ma ničím zvláštnym neprekvapí a užijem si svoj obľúbený žáner tak, ako ho mám rád. Nevadí, že to nehýri originalitou, teraz nemám objaviteľskú náladu. A potom na opačnej strane je chuť vypočuť si hudbu, ktorú neviem prirovnať k inej kapele a objavovať nové svety. Samozrejme, pohľad na originalitu je často subjektívny, možno by mi niekto rovno z rukáva vysypal desať kapiel, ktoré znejú v danej situácii rovnako. S takýmto nezvyčajným, prekvapivým albumom v mojom prípade prišli Vortex Unit. Ich EP Nec Plus Ultra ma úspešne minulo, pri pohľade na predchádzajúce inkarnácie som už síce hlavou kýval, že to som určite počul (The Cryptosy, The Crypt), ale tak dávno, že nemám ani tušenie o čom to bolo. A načo sa hrabať zbytočne v minulosti, poďme sa radšej pozrieť na novinku The Bringer Of Sun, ktorá vychádza pod hlavičkou Slovak Metal Army. Pre neznalého je jednou z najdôležitejších otázok: Čo vlastne hrajú? Odpovedať pár slovami neviem, ale pár vetami hádam áno. Dôležitú rolu tu hrá black aj death metal, niekde má navrch jeden, potom druhý, najmä čo sa týka strunových nástrojov. Bicie sú šialené, nestratili by sa na prog metalovej nahrávke, rôzne polámané rytmy a neštandardné tempá zaručene pozapletajú hlavu. Vokály približne napoly rozdelené medzi mužský štandardný, ale pekne zrozumiteľný chropot a ženský občas jemne operný, občas viac civilný melodický spev. Znie to celkom zamotane, a aj to tak je. Pestré skladby, ktoré neprestávajú udivovať množstvom nápadov, ktoré neustále prichádzajú popri hlavných motívoch. Môžete sa oprieť o viac či menej chytľavý refrén, ale zároveň sa noríte do množstva sól, medzi-motívov a nových riffov. Atmosféra nahrávky sa dá popísať ako chladne agresívna, jemne odľudštená a cynická. Tomu zodpovedajú aj texty pojednávajúce o vzťahu akéhosi boha alebo bohočloveka vládcu ku svojim poddaným. Tieto šialené, niekedy ironické vízie sú veľmi dobre napísané, a naozaj si zaslúžia pochvalu (a hlavne prečítanie). Jeden odstavec ešte venujem stránke, ktorej sa možno mnohí v úvode zľakli, a tou je ženský spev. Ten ťahá už aj tak skvelú nahrávku ešte o pár levelov vyššie. Krásny odtieň hlasu Siren, v ktorom sa zrkadlí široká škála pocitov, je naozaj pestrý a neviem si bez neho The Bringer Of Sun predstaviť. Výborne zakomponovaný, skvele sa so svojím mužským protikladom dopĺňajú. The Bringer of Sun by Vortex Unit Rozoberať jednotlivé položky sa nechystám, album nemá slabé miesto a je extrémne vyrovnané. Takže si to môžeme zhrnúť: všetky nástroje na výbornú, určite ohúria bicie a ženský spev, a dosiaľ som nespomenul žiadne negatívum. Ale žiadne ma momentálne nenapadá a zatiaľ to u mňa...

Čítaj ďalej
Recenzia – Ashes of Life – Seasons Within – 2020
apr16

Recenzia – Ashes of Life – Seasons Within – 2020

Nielen slovenskými a českými kapelami žijeme, a nejedna zatiaľ neznáma kapela si zaslúži podporu, pokojne aj z druhej strany sveta. Dnes však nepôjdeme až tak ďaleko, pozrieme sa na Pyrenejský polostrov, kde svoju prvú oficiálnu nahrávku vydávajú Ashes Of Life, napriek existencii od roku 2010. Nemám informácie, čo tých desať rokov robili, v studnici všetkých informácií, teda metalových archívoch, sa nespomínajú ani žiadne demo nahrávky, takže to budem brať tak, že Seasons Within je úplný začiatok. Žánrovo sa budeme pohybovať vo vodách atmosférického, dalo by sa povedať aj romantického, doom metalu. Také niečo som už dlho nepočúval, nehovoriac o tom, že nikdy nerecenzoval. Dni sú síce čoraz teplejšie a slnečnejšie, ale mnohí aj tak musia sedieť doma, tak pokiaľ netrpíte depresiami, s chuťou sa do tejto posmutnelej nahrávky pustite spolu so mnou. Trojica (aj keď podľa fotky štvorica) má základňu v Portugalsku, dvojicu Luis Pinto (g) a Tiago Silva (clean v, g, b, programming) dopĺňa Švéd Stefan Nordstrom, ktorý zaobstaral slušné záhrobné chroptenie. Ako ste si istotne zo zostavy všimli, na nahrávke sú bicie programované, čo možno bude niekomu vadiť, ale ja osobne som to neregistroval, takže to berte tak, že pre netrénované ucho je to len informácia. Atmosféru navodí hneď jednotka Shores, so šumom mora a nárazmi vĺn blízkym takmer všetkým Portugalcom, ktorých život je Atlantikom významne ovplyvnený, takže celkom očakávateľný začiatok. Je to zároveň najdlhšia kompozícia na albume a pre mňa aj najpestrejšia. Jemný inštrumentálny začiatok, melodický stred s vokálom podobným Swallow the Sun, ktorý vyvrcholí v záverečnej časti s hrubým growlom. Napr. v dvojke nájdete len čistý spev, v trojke pre zmenu žiadny nenájdete. Nemá však zmysel rozoberať každú jednu položku, pretože kvalita je vyrovnaná a náladovo je album kompaktný, aj keď nie jednotvárny. Hlavnú rolu hrá hrubý vokál, s čistým hlasom sa šetrí a vďaka tomu nahrávka nestráca tvrdosť. Seasons Within by Ashes Of Life V prípade Ashes of Life nejde o žiadny funeral doom, skladby sú plné melódií, tempo sa z pomalých rýchlostí často celkom slušne vyhrabe až do melodeath rýchlosti. Počúvanie je prekvapivo ľahké, celý album svižne odsýpa a nepôsobí príliš depresívne, skôr majestátne a melancholicky. Osamelosť a smútok sa vinú celým albumom, ale zároveň cítiť aj zmierenie a možno aj nádej. Je možné, že doom-maniaci sa budú sťažovať na prílišnú uhladenosť a priateľskosť k poslucháčovi, a v podstate budú mať pravdu. Seasons Within je príjemným spestrením playlistu, ale neprináša až takú hĺbku prežitku a pohltenia, ako od najsilnejších doomových nahrávok očakávame. Ashes of Life vydali veľmi dobrý, až výborný debut, na ktorom môžu stavať aj do budúcnosti a rozvíjať svoje smutné vízie. Odporúčam ho aj tým, ktorým sa inak zdá doom príliš...

Čítaj ďalej
Recenzia – Synapse Failure – Submissively Welcome Death – Support Underground – 2019
apr09

Recenzia – Synapse Failure – Submissively Welcome Death – Support Underground – 2019

Synapse Failure nepredstavujú na slovenskej scéne príliš známe meno, ale o novú krv v tomto prípade nejde. Kapela, oficiálne z obce Bošany, teraz ako píšu na svojom profile Námestovo + Bošany, existuje už od roku 2009, kedy sa sformovala z ruín kapely Disgrace Fall. Nasledovali úplne klasické problémy s vhodnými hudobníkmi, najmä bicie, ale v roku 2019 konečne dospeli k debutovému plnohodnotnému albumu s názvom Submissively Welcome Death, ktorý sa k vám dostane aj vďaka vydavateľstvu Support Underground. V zostave Michal Štrbka (b,v), Peter Benko (g,v), Martin Benko (g), Peter Balušík (d). Posledne menovaného možno poznáte z kapely Caliber X. Slováci majú death metal radi, vedia ho hrať originálne a zaujímavo, a dôkazom toho sú aj Synapse Failure. Ostrý death metal s množstvom melodických liniek, ale do kategórie melodic death metal vo forme, v akej sa hrá dnes, by som ho nezaradil. Určite sa nájdu prvky v štýle starej göteborgskej školy, vokálne pripomenú ďalšiu kapelu z trenčianskeho kraja, samozrejme Depresy, v istých chvíľach majú aj podobné melodické cítenie. Keď už som spomenul vokál, upresním, že sú hneď dva, o tieto povinnosti sa delia Michal Štrbka a Peter Benko. Do poslucháča nakladajú poriadne, hlboký a škriekavý vokál, pri ktorom som občas spomenul Cattle Decapitation, sa pravidelne striedajú a intenzívne ničia uši, avšak vedia, kedy treba uvoľniť parket. Na ovládaní nástrojov tiež pekne vidieť, lepšie povedané počuť, že chlapi to vedia a niečo už majú odohrané. Navrstvené ostré gitary najprv perfektne vystavajú nosný riff, jasne odlíšiteľný, kde navyše ide často každá gitara iné a linky sa vzájomne prepletajú. Nechýbajú občasné behačky po hmatníku, v krátkych úderných sólach, ktorých je v jednej skladbe pokojne aj viac, sa prestriedajú obidvaja gitaristi. Do toho drtí basa, ktorá má pekne hlboký zvuk, na správnych miestach ju počuť, ale nie je zbytočne vytiahnutá. Bicie sa neboja poriadnych náklepov a držia nahrávku vo vysokých obrátkach, keď už gitary spomalia, tak to istí v pozadí blast a spomalenie sa nekoná. Žiadny oddych, album sype a reže, ako sa v intre rozbehne, tak skončí až poslednou sekundou nahrávky. Kompozične sú jednotlivé kúsky pomerne zložité, ale pozornosť v drvivej väčšine prípadov udržia. A nahrávka nie je zbytočne dlhá, ako to niektorých v dnešnej dobe často zvádza. Osem stredne dlhých skladieb, vrátane úvodného inštrumentálneho intro-kúsku, proste tak akurát. Ak by ste chceli len ochutnať, tak odporúčam dvojku In A Sick Brain alebo piatu titulnú s výbornou prostrednou časťou, ktorá je príkladom výbornej práce a spolupráce sólovej gitary, basgitary a bicích, najmä činelov. Čo možno trochu chýba, je absencia chytľavejších pasáží aj pre neznalých, ktoré by jednoznačne pritiahli na prvú dobrú. Latka kvality je vysoko po celý čas, ale vyslovený hit tu...

Čítaj ďalej