Report – Dream Theater – AXA NTC Aréna Bratislava – 27.01.2023
Piatok 27. januára pôsobil ako bežný šedivý a chladný deň, počas ktorého sa väčšina ľudí po zotmení poberie v preplnenej premávke do tepla domov alebo miestneho pohostinstva. My sme v tom mali jasnejšie, a tak sme po práci zvolili chládok priestorov haly Národného tenisového centra. Čím sme boli bližšie k miestu, tým sme častejšie stretávali ľudí odetých do čiernej farby. Moja prvá úvaha bola, že tam budem asi najmladší! Po príchode k vstupu som videl v diaľke nápis „šatňa“, ktorý ma v ťažobe vrstiev zimného odevu potešil. Avšak pri dverách som ihneď začul krik sympatického sekuriťáka: „Šatňa nie je!“ Skvelé, tento priestor začínam mať rád, čoraz viac. Vo vnútri športového stánku panoval chládo a mierny opar. Už po pár sekundách mohol divák zavoňať záchodový odor hodný tretej cenovej – smäd za koncertným pivom pravdepodobne prekvapil kapacitu priestorov. Na prekvapenie, divácka účasť bola zatiaľ skromnejšia. Kupujem si nápoj a hľadám si neutrálne miesto kdesi v strede. Hľadisko pôsobilo zatiaľ ako šachovnica a boky haly boli zahalené čiernou plachtou. Stage bol tradične pripravený na predkapelu, ktorá mala nástrojovku v popredí hlavných účinkujúcich.ARION z Fínska bola vskutku zaujímavá voľba. Aj keď mi je symfonický power metal viac menej vzdialený, nepoznal ju nik z mojich opýtaných žolíkov. Postupný príchod každého člena bol ako zo starých učebníc a začiatok koncertu nenechal nič na náhodu v zmysle tradičných metalových trópov. Spevákove árie siahali po strop arény, až ho vyzliekli zo sidovky do tielka. Vlasy viali, gitarové a klávesové sóla šľahali z reproduktorov v sprievode dvojkopákov. Neviem, ako to tí Fíni robia, ale v každom veku vyzerajú veľmi mlado. Šesť skladieb Arion vygradovali, a tak sa postupne lepšil aj dosť nejasný a plechový celkový zvuk. Pódiový prejav mali choreograficky zvládnutí bravúrne, až som mal pocit, že sme na nejakej talentovej súťaži. Muzikantsky v rámci subžánru a národnosti zvládnuté na jednotku, akurát ich koncertu chýbal aspoň jeden prvok, čo by to celé okorenil, ozvláštnil. A tak po treťom pokriku „Bratislava eeee oooo“, to aj profesionálne uzavreli a prenechali pódium hlavnému chodu večera. Po rozsvietení pôsobila NTC aréna stále chladne a poloprázdne. Publikum pôsobilo skôr ako stretávka pánov v rokoch, ktorí si prišli zaspomínať na staré (prog)rockové časy, než oslava svetového a stále sviežeho progresívneho rock/metalu. Kým sme sa stihli občerstviť nápojmi, prvé toalety boli už úplne uzavreté. Čudujem sa, že to tam dámy pri merch stánku celý čas vydržali. Rešpekt. Pódium bolo predpripravené na ich pomery minimalisticky len s „menšou“ zostavou bicích nástrojov a stage klávesmi. Zároveň v pozadí boli veľké závesy, ktoré predpovedali tradičné „drímovské“ premietanie. Koncert DREAM THEATER odpálila skladba The Alien, ktorá im zabezpečila ocenenie Grammy. Celé turné sa nesie v duchu ich posledného...
Report – Festival Mažoretiek – Weranda – 13.1.2023
Piatkový program na povestný piatok trinásteho vo Werande sľuboval nádielku až piatich kapiel. V ostatných klubov po Bratislave akosi nič nebolo, no mali už ohlásený program, tak sa organizátor rozhodol dať tento koncert do Werandy. Na akciu som sa vyberala s istými obavami, pretože Weranda je dosť malý priestor, nemá ani pódium a pravdepodobnosť, že sa tu zíde pomerne veľa ľudí, umocňovala moju obavu. Ak ste ešte na Werande neboli, trochu vám ju priblížim. Tento podnik sa nachádza hneď pri hrádzi v Petržalke. V podstate je to bufet, ktorý má však od minulého roku aj zastrešenú verandu. Na druhej strane cesty sa nachádzajú aj ďalšie stoly a lavice, ktoré počas dobrého počasia slúžia hlavne pre cyklistov. V letných mesiacoch sa koncerty zvyknú konať práve v tejto druhej časti, kde je aj malé pódium. Čo sa týka vnútorných priestorov, kapely žiaľ nemajú k dispozícií ani menšie pódium a tak je to so zvukom celkom problematické. Po mojom príchode dnešný večer som bola celkom prekvapená, ako sa organizátori pohrali s priestorom. Bicie a aparát boli umiestnené v pravej časti miestnosti. Takto som to ešte nevidela. Po Werande sa už pohybovali známe postavičky, niektoré aj v kostýmoch a boratovkách, ako sa na takúto akciu patrí. Ľudia boli rozlezení všade po vnútornej, aj vonkajšej časti. Jednou z výhod celého tohto podniku je aj to, že aj keď je človek vo vnútri, cez sklenené okná vidí, čo sa deje vo vnútri. Náhodný okoloidúci by sa asi nad dnešným večerom pozastavil, ako nad zvláštnou párty plnou zvláštnych úkazov a ľudí….ale o tom až neskôr. Čo na nás tento večer čakalo? Vystúpili Blamage, Pornthegore z Rumunska, Abortion, Jozef Žemla a na záver Francúzi s názvom AxDxT. Počuli sme crust, grind-core, gore-grind a dajme tomu goticko-disco metal, ako sa vyjadril majstro z Hlohovca. Začalo sa s miernym časovým sklzom a rovno našou bratislavskou crustovou kapelou Blamage. Zostavu tvoria štyria hudobníci v zložení basa, gitara, bicie a spev. Hoci zvukovo to nebola moc sláva, treba to brať optikou, že ide o stiesnené a improvizované pomery a v tomto ohľade to bolo vlastne víťazstvo. Aj napriek menším nedostatkom ma táto kapela bavila, pretože skladby sú krátke, úderné, energické, s klasickými crustovými riffami a melódiami. Zatiaľ má tato skupina na konte len jedno demo s názvom „At the gates of hell“ s troma skladbami. Vystúpenie Blamage teda prešlo pomerne rýchlo, lebo toho ešte veľa nemajú. Hoci texty sú po slovensky, spevákovi som moc nerozumela, len niektoré slová, trochu by som popracovala na výslovnosti. Keďže demo Blamage sa mi páčilo, no nejako mi unikali ich koncerty, bola som rada, že som ich mala konečne možnosť počuť. Na rad prišli Rumuni s...
Report – Memory Error – Matrix Club – Kanianka – 12.11.2022
Keďže sa svet konečne ako tak dostal do normálu po dobe zákazov, rozhodli sa mnohí organizátori obnoviť svoje každoročné koncerty. Jednou z nich je aj Memory Error v Kanianke, ktorý po pauze pokračoval svojim 11 pokračovaním. Tentokrát pripravili organizátori naozaj pestrý line-up. Počas večera zaznel punk, deathcore, grindcore a death metal v rôznych podobách. Ani tento koncert sa nezaobišiel bez menšej zmeny. Pre zdravotné problémy nevystúpila kapela Empty Hollow. Nakoľko však aj napriek tomu figurovalo na tomto koncerte ďalších sedem kapiel, náhrada nebola. Počas večera odzneli sety od Stále nič, Embolism, Depresy, Anime Torment, Stercore, Stellaris a Craniotomy. Čo sa týka klubu Matrix v Kanianke, musím sa priznať, že som tu ešte nikdy predtým nebola a bola som príjemne prekvapená. Klub je veľký a pojme snáď aj 400 -500 ľudí. Tento večer sa tam totiž zišlo až 300 platiacich a prirátajme si k tomu ešte kapely. Jediný nedostatok, ktorý pocítili avšak len fotografi boli hlavne zo začiatku slabé svetelné podmienky a nie veľmi veľké a ani nie vysoké pódium. Kapely tak boli v tesnej blízkosti fanúšikov a myslím si, že aj to prispieva k priateľskej atmosfére, ktorá tu celý večer vládla. Koncert sa mal začať už o piatej, takže sme o tejto hodine boli nastúpení v klube. Ako prvá odohrala česko-slovenská skupina Stále Nič. Ich históriu som veľmi neštudovala, takže sa priznám, že neviem, či ide o novú, alebo dávno zabehnutú kapelu. Z môjho pozorovania a počúvania by som však povedala, že ešte nemajú toho až tak veľa za sebou. Skupina má štyroch členov, pričom na pohľad na mňa pôsobili ako mladšie ročníky od 20 – 30 rokov. Nástroje sú obsadené klasicky – bass gitara, dve gitary a spevy a samozrejme aj bicie. Na Bandzone majú uverejnených niekoľko skladieb a z nich nám zahrali, pričom v pamäti mi utkvela hlavne skladba „Nezmysel“. Čo ma celkom zaujalo bolo, že tým, že časť kapely pochádza zjavne zo Slovenska, aj texty sú československé. Pri niektorých vyslovene počuť, že kde sa viac hodilo české slovo, je vsunuté do rýmu. Stále nič nám teda ponúkli pohľad na svoju doterajšiu tvorbu, ktorú tvorí klasický dovolím si povedať česko-slovenský punk. Skladby sú v stredných, až rýchlejších tempách a do sveta kričia svoje témy, ako to už pri punku býva. Publikum bolo ešte vcelku vlažné, však večer sa ešte len rozbiehal. Po približne pol hodine ukončili svoj set, aby dali priestor domácej kapele Embolism. Chalanov som na živo videla naozaj dávno, ako som to zhodnotila, uplynuli až 4 roky, kedy som ich mala možnosť vidieť naposledy. Odvtedy sa toho celkom dosť zmenilo, pretože kapele sa medzičasom podarilo zložiť nový materiál na dosku, ktorá snáď čochvíľa uzrie aj svetlo sveta. Zostava sa nezmenila, stále tu figurujú bratia na gitare a basovej gitare, spevák ničí hlasivky aj v Attack of rage a bicie zostali tiež...
Report – Beton – Mordloch – Rato Triste – Funus – Pink Whale – Bratislava, 21.10.2022
Už je to nejaký piatok, čo sa v Bratislave niečo krstilo. Napokon, tie posledné dva roky na to ani moc príležitostí nebolo. Post-covidová doba však opäť praje koncertom a tak sme sa dočkali aj tohto koncertu. Usporiadateľská kapela si na vybrala pomerne nové a zaujímavé miesto v Bratislave – Pink Whale. Je to vlastne prikotvená loď, ktorá sa nachádza v blízkosti mostu SNP. Keď sa nachádzate na terase, máte krásny výhľad na hradný kopec a rozostavenú Vydricu. Samozrejme, na druhej strane je vidieť aj Petržalku. Koncertovalo sa v podpalubí lode a klub ma prekvapil pomerne veľkou priestrannosťou. Toto je naozaj dobrá správa pre Bratislavu a organizátorov, keďže sa sem zmestí do 200 ľudí, možno aj viac, netrúfam si to veľmi odhadnúť. Jediné mínus bol bar, ktorý nestíhal nával smädných krkov, tak snáď na budúce to bude lepšie. Ako prví sa na pódium postavili domáci Funus, ktorých obľubujú hlavne uši, ktoré holdujú old school death metalu. Na moje prekvapenie sa za bicími nenachádzal bubeník, ktorý vo Funuse figuroval od jeho začiatkov. Tak som sa dozvedela, že momentálne nemajú stáleho bubeníka. Zastupoval ho nejaký starší pán, ktorého meno žiaľ nepoznám, takže sa ospravedlňujem za túto nevedomosť. Neviem, koľko spolu skúšali tento set, ale miestami bolo vidieť, resp. počuť, že im to spolu nejako nejde. Napriek tomu, klobúk dole, lebo asi sa skúšalo v expresne krátkom čase, takže mohli sme byť radi, že vôbec Funus odohrali. Čo sa týka skladieb, postrehla som hlavne už notoricky známe z dema, ako – „Príchod Zla“, alebo „Ohňom a Mečom“, ale mali sme možnosť počuť už aj nové piesne, ktoré už čoskoro budú vydané na EP. Funus ma pre tento večer trochu sklamal, ale dúfam, že sa im podarí nájsť kvalitnú náhradu za starého bubeníka, nech opäť môžu valcovať pódia. Nasledovala česká kapela Rato Triste. Táto skupina vás zavedie do temných, ponurých vôd sludge – doom metalu. Červené svetlá, hmla, pomalé tóny a traja hudobníci, umocňovali atmosféru. Ďalším prvkom ich vystúpenia boli aj noisové zvuky z laptopu a sample. Na to, že majú už celkom slušnú diskografiu som ich myslím počula prvýkrát. Tento rok vydali aj novú dosku, z ktorej nám zahrali skladbu „Prízraky“. Celkovo ma ich vystúpenie, ktoré ubehlo mimochodom nejako veľmi rýchlo zaujalo. Ešte sa k ním v najbližšom čase určite vrátim. Na území českej republiky sme zostali aj pri ďalšej kapele, ktorá funguje ešte pomerne krátko. Názov si dali Mordloch a pochádzajú z mesta Kolín. Keďže jeden z členov figuruje aj v zostave už úspešnej českej old school death metalovej kapely Sněť, bolo jasné, že aj Mordloch bude znieť v podobnom duchu. V mesiaci jún im vyšlo aj debutové EP s názvom 2022 a dnes sa v Bratislave predstavili premiérovo so skladbami, ktoré nájdete aj na spomínanej nahrávke. V zásade ide o priamočiary...
Reportáž – Paradise Lost – Hangman´s Chair – MMC – Bratislava – 12.10.2022
Jeseň, ako ročné obdobie je ideálnou kulisou k smutným melódiám a melancholickým náladám doom metalového žánru. Ak ma pamäť neklame, historicky druhá zastávka Paradise Lost v Bratislave bola preto ideálnou príležitosťou pre všetkých milovníkov „pomalého“ metalu. Ja sám som ich premiéru v roku 2017 (vtedy v Randáli) zmeškal. Bol som preto zvedavý, či dôjde ku potvrdeniu, alebo vyvráteniu chýrov o kolísavej kvalite koncertných výkonov hlavnej hviezdy večera. Začínalo sa, ako je na akciách Obscure Promotion už dobrým zvykom, presne podľa plánu. Pred už pomerne dosť zaplnenou sálou začínal nový objav Nuclear blast a zároveň stajňoví kolegovia Paradise Lost, francúzski Hangman’s chair. Krivdil by som im, keby som tvrdil, že ich tvorba, pohybujúca sa kdesi na pomedzí post rocku a doom metalu nemala svetlé momenty. Celkovo mi ich set však splýval, čomu nepomáhal ani nie veľmi vydarený zvuk a nulová komunikácia kapely smerom k publiku. Všetky skladby sa niesli v približne rovnakom tempe a keď to už vyzeralo, že sa bude hrať svižnejšie, alebo sa objavila chytľavá melódia, či vokálna linka, veľmi rýchlo sa všetko vrátilo naspäť ku pomalým tempám a repetitívnym gitarovým plochám. Najviac by som asi vyzdvihol spievajúceho gitaristu, ktorého hlas síce nebol ničím špecifický, ale ku tejto muzike mi sedel a keby spieval do lepšieho materiálu, nemal by som ku jeho výkonu žiadne námietky. Po zhruba trištvrte hodinke produkcie Hangman’s Chair a krátkej prestávke už prišiel čas na headlinera večera. Dobre naladení Briti začali mojou obľúbenou Enchantment, ktorá je vďaka klávesovému úvodu vhodná ako intro. Pokračovalo sa ďalej primárne skladbami z poslednej etapy existencie kapely, prekladanými osvedčenými položkami zo starších období. Najpočetnejšie bola logicky zastúpená posledná radová doska „Obsidian“, nezabudlo sa však ani na ostatné fázy kariéry. Nechýbali zásadné hity ako „Last Time, Say Just Words“, či prastará „As I Die“. Zvuk, asi ešte zotrvačnosťou po predkapele, nebol zo začiatku najlepší. V priebehu večera sa však, postupne všetko na dobré obrátilo a pri spomínanej „Say Just Words“, ktorá uzatvárala hlavnú časť koncertu, už bol zvuk podstatne lepší, aj keď nie dokonalý. Po ďalšej krátkej pauze musel ešte samozrejme prísť na rad obligátny troj-skladbový prídavok, v ktorom ma potešila najmä ďalšia z mojich obľúbených skladieb a to „Embers Fire“ z albumu „Icon“. Je vecou individuálneho vkusu každého fanúšika, ktoré obdobie v histórii britskej legendy preferuje. Mne osobne, keďže mám najradšej obdobie od Icon, po dajme tomu eponymný album Paradise Lost, v setliste chýbalo viac skladieb z experimentálnejších čias kapely. Sklamaný som však nebol a určite by sa našlo veľa ľudí, ktorí ocenili setlist práve tak, ako bol postavený. V každom prípade išlo o vydarený večer v spoločnosti jedného z priekopníkov a aj v dnešnej dobe pilierov žánru. Text – Smeth Fotografie...
Report – Belusa Deathfest vol. 14 – 8. 10. 2022 – DK, Beluša
Trvalo to dlho, ale dočkali sme sa. Po dvoch rokoch, kedy na jeseň vzniklo také nepríjemné vákuum, sa vrátila do koncertného kalendára tradičná, viac-menej death metalová akcia v Beluši. Novinkou pre tento rok bolo trochu „vzrúšo“ pár dní pred samotným koncertom, keď sa vraj samotný pastier miestnych ovečiek rozhodol viesť „svätú vojnu proti satanskému živlu“. Hádzanie pokazených vajíčok, ani modlenie ruženca sa pred kultúrnym domom akosi nekonalo a tak zrejme vášne opadli, čím ale nechali naše hriešne duše napospas ohňom pekelným. No čo už, musíme sa s tým naučiť žiť. Odhliadnuc od týchto relatívne humorných storiek, sa tu zišlo osadenstvo, ktoré sem prišlo za muzikou. Lineup, ktorý bol pôvodne nachystaný na rok 2020 prešiel miernymi kozmetickými zmenami (vypadli Švajčiari Consumed by Vultures a taktiež usporiadatelia Suburban Terrorist po prvýkrát nehrali na svojej akcií, nahradili ich Moraváci Melancholy Pessimism a nový zjav na domácej scéne Souls to Deny z Liptova). Prišiel som s dostatočným predstihom a tak bola aj chvíľka na nejaký predkoncertný pokec, z ktorej bol pomaly čas odobrať sa do centra diania. Okolo piatej poobede sa tu ešte nepohybovalo závratné množstvo ľudí (celkovo však bolo oproti minulým rokom menej návštevníkov – 207 platiacich, čo je ale pochopiteľné v aktuálnej dobe), ale Minor, ako prvá kapela v poradí, si aj tak návštevu pochvaľovali. Týchto Žilinčanov som videl viackrát, ale vždy sa im tuším nejako mení zostava. Už je to zhruba dva roky, čo odišiel Minor Macháč spoza bicích a za škopkami teraz sedí Martin Ďugel, ktorý pri nasvietení pódia vyvolával dojem, ako keby tam sedel samotný Aleister Crowley (kapela sa textovo venuje Theléme, tak preto ten Crowley). Okrem zabehnutých vecí N.O.X, či Eucharist sa dostalo aj na ukážky pripravovaných skladieb, ktoré pekne zapadli do koncertného setlistu. Mám však takú malú poznámku. Kapele by určite pristala aj druhá gitara, pretože pri sólach mi príde, že je tam veľa prázdneho priestoru, ktorý by bolo fajn vyplniť. Ale to len tak na okraj. Pozíciu číslo dva behom tohto príjemného októbrového večera obsadzovalo nové meno na slovenskej death metalovej scéne – Souls to Deny. Síce ide o novú kapelu, ale jej členovia majú v curriculum vitae záznamy z kapiel Feel a Curse, či Desecrated Dreams. Ak sa nemýlim, tak pre Souls to Deny to bol iba druhý koncert, po krste ich debutového albumu spred pár týždňov. A ja musím povedať, že to bolo veľmi príjemné prekvapenie. Ak sa povie Souls to Deny, tak väčšine death metalovo zdatných ľudí samozrejme vyskočí v hlave album od Suffocation z roku 2004. Toho štýlu ála Suffocation tu veľa nebolo, ale žánrovo to lietalo od groove pasáží k pomaly hardcore vplyvom, pomedzi to sa rinul progresívny nádych a...