Piatok 27. januára pôsobil ako bežný šedivý a chladný deň, počas ktorého sa väčšina ľudí po zotmení poberie v preplnenej premávke do tepla domov alebo miestneho pohostinstva. My sme v tom mali jasnejšie, a tak sme po práci zvolili chládok priestorov haly Národného tenisového centra. Čím sme boli bližšie k miestu, tým sme častejšie stretávali ľudí odetých do čiernej farby. Moja prvá úvaha bola, že tam budem asi najmladší!
Po príchode k vstupu som videl v diaľke nápis „šatňa“, ktorý ma v ťažobe vrstiev zimného odevu potešil. Avšak pri dverách som ihneď začul krik sympatického sekuriťáka: „Šatňa nie je!“ Skvelé, tento priestor začínam mať rád, čoraz viac. Vo vnútri športového stánku panoval chládo a mierny opar. Už po pár sekundách mohol divák zavoňať záchodový odor hodný tretej cenovej – smäd za koncertným pivom pravdepodobne prekvapil kapacitu priestorov. Na prekvapenie, divácka účasť bola zatiaľ skromnejšia. Kupujem si nápoj a hľadám si neutrálne miesto kdesi v strede. Hľadisko pôsobilo zatiaľ ako šachovnica a boky haly boli zahalené čiernou plachtou. Stage bol tradične pripravený na predkapelu, ktorá mala nástrojovku v popredí hlavných účinkujúcich.ARION z Fínska bola vskutku zaujímavá voľba. Aj keď mi je symfonický power metal viac menej vzdialený, nepoznal ju nik z mojich opýtaných žolíkov. Postupný príchod každého člena bol ako zo starých učebníc a začiatok koncertu nenechal nič na náhodu v zmysle tradičných 
metalových trópov. Spevákove árie siahali po strop arény, až ho vyzliekli zo sidovky do tielka. Vlasy viali, gitarové a klávesové sóla šľahali z reproduktorov v sprievode dvojkopákov. Neviem, ako to tí Fíni robia, ale v každom veku vyzerajú veľmi mlado. Šesť skladieb Arion vygradovali, a tak sa postupne lepšil aj dosť nejasný a plechový celkový zvuk. Pódiový prejav mali choreograficky zvládnutí bravúrne, až som mal pocit, že sme na nejakej talentovej súťaži. Muzikantsky v rámci subžánru a národnosti zvládnuté na jednotku, akurát ich koncertu chýbal aspoň jeden prvok, čo by to celé okorenil, ozvláštnil. A tak po treťom pokriku „Bratislava eeee oooo“, to aj profesionálne uzavreli a prenechali pódium hlavnému chodu večera. Po rozsvietení pôsobila NTC aréna stále chladne a poloprázdne. Publikum pôsobilo skôr ako stretávka pánov v rokoch, ktorí si prišli zaspomínať na staré (prog)rockové časy, než oslava svetového a stále sviežeho progresívneho rock/metalu. Kým sme sa stihli občerstviť nápojmi, prvé toalety boli už úplne uzavreté. Čudujem sa, že to tam dámy pri merch stánku celý čas vydržali. Rešpekt.
Pódium bolo predpripravené na ich pomery minimalisticky len s „menšou“ zostavou bicích nástrojov a stage klávesmi. Zároveň v pozadí boli veľké závesy, ktoré predpovedali tradičné „drímovské“ premietanie. Koncert DREAM THEATER odpálila skladba The Alien, ktorá im 
zabezpečila ocenenie Grammy. Celé turné sa nesie v duchu ich posledného albumu A View From The Top Of The World, a tak sa aj očakávalo početnejšie zastúpenie nových šlágrov. Zvuk oproti predkapele ešte nenaberal na jasnosti a v NTC aréne to stále plieskalo ako Hrbatého smeče. Druhá skladba 6:00 zohriala srdce (aj telo) nejdeného skalného fanúšika a zvuk sa nepatrne lepšil. V tretej a opäť „novej“ skladbe Sleeping Giant som mal možnosť okúsiť prvé zimomriavky z gitarového zvuku Johna Petrucciho, ktorý po intre opäť spadol do nevyváženého mixu ďaleko za spev. Mám pocit, že Petrucci sa postupne mení na bradatú zver a gitara sa mu v rukách čoraz viac zmenšuje. Naopak, oceňujem spevácku formu Jamesa LaBrieho. Mladícku energiu mu dodáva aj farebná ruka a tričko My Chemical Romance. Muzikantské individuálne kvality nemá zmysel rozoberať dopodrobna, keďže páni sú technicky stále na vrchole. Basgitarista John Myung zahral v Awake klasike Caught In The Web viac nôt ako celá predkapela dokopy. Typicky bez emócie, zato prísne a presne. To sa naopak nevyplatilo pri bicích, ktoré pôsobili príliš tesno a strojovo, ako robotická ruka z obalu Distance Over Time. Ospravedlňoval som si to opäť tým chladným piatkovým počasím. Nie je mnoho bubeníkov, ktorý zahrajú náročné veci ako sám pán Mike Mangini. Jeho technika a timing je úplný vrchol, ale živý prejav a energia, ktorú dodával nemenovaný predchodca, mi tam teraz skutočne chýbala. Spevák nasadil latku vysoko už veľmi dávno. Ba sám ju niekedy nevedel preliezť. Na pódiu absentoval prirodzený frontman, ktorý by túto príjemnú exhibíciu muzikantstva posunul ešte vyššie. 
Nasledujúca Answering The Call bola pre mňa instantne najlepšia skladba z nových a ich harmónie či rytmické unisono boli ako z prednášok z Berklee. Jordan Rudess v úzadí pódia vypletal desiatky melódií ako usmiate stelesnenie klávesového čarodejníka, avšak s pribúdajúcou náročnosťou súčasného koncertovania na turné mu už chýbala časť jeho magickej výbavy. Zvyšok playlistu sa niesol v netradičnom výbere z albumu Six Degrees Of Inner Turbulence, konkrétne Petrucciho slaďákom Solitary Shell, „vanhalenovkou“ About To Crash (reprise) a opúšťačkou Losing Time/Grand Finale. Publikom konečne ožilo až pri tradičnom hite Pull Me Under, kedy sme si aj trošku pohučali v refréne. Aby potvrdili turné k minuloročnému albumu, tak epickejší záver ani nemohol byť s rovnomennou skladbou A View From The Top Of The World, ktorá nepripraveného diváka zobrala na 20 minút na vrchol prog sveta. Aby toho nebolo málo (alebo dosť?), prídavkom nám dopriali ešte výlet do Toskánska. Rozšírenú verziu The Count Of Tuscany som si veľmi užil. Možno som len rezignoval na všetky okolnosti a predstavoval si, že Dream Theater majú na pódiu v in-earoch svoje ideálne podmienky a nevidia skrz svetlá do diaľky.
Páni dreli, čo im len inštrumenty a hrdlo ráčili, ale okrem sól a individuálnych pasáží bol zvukovo ich prejav celý čas veľmi ostrý a odrazený priestorom. Vizuálna zložka koncertu bola jednoduchá, dokonca na Dream Theater aj príjemne vkusná. Svetlá dotvárali atmosféru len minimálne a hlavnú úlohu zohralo premietanie videí špeciálne navrhnutých ku každej skladbe. Predpokladám, že práve tento technický komponent presunul koncert do zlých športových priestorov. Ak ide len o kapacitné dôvody, tak je to smutný fakt krát dva. Jeden je divácka účasť a druhý, že stále nemáme adekvátne koncertné priestory aspoň európskeho formátu. Pocity a dojmy prevažovala radosť z obľúbenej kapely a skvelej muziky, čo sa zrkadlilo aj na postupne odchádzajúcich okoloidúcich divákoch. Len čas overí kvalitu týchto spomienok, zatiaľ čo si určite radi opäť doma pustíme hociktorý Dream Theater album.
Text – Zildo
Fotografie – Mrtvolka
Viac fotografií nájdete v albume na Facebooku:
https://www.facebook.com/media/set/?set=a.590249029766685&type=3
