Môj štvormesačný koncertný pôst skončil. Od októbrového Belusa Deathfestu som nikde nebol. Ak mám byť však úprimný, tak som ani nemal veľmi chuť tráviť svoje víkendy niekde na cestách. Asi na mňa začína sadať nejaký prach senility alebo ja neviem čo. Každopádne ísť ešte v deň koncertu na zopár hodín do práce, tak to nebol nápad z kategórie najšťastnejších. V momente ako som usadol do vlaku, tak sa moje viečka začali automaticky zosúvať smerom nadol. Asi tomu napomáhalo aj monotónne pilníkovanie si nechtov nejakej pani sediacej oproti mne. Ešteže ma prebral čerstvý podtatranský vzduch v Poprade. No a nemalo zmysel nejako extra strácať čas a tak som si hneď nasmeroval cestu do klubu. V tom momente však v klube okrem personálu a niekoľkých nedočkavcov nebol nikto (bude to tým, že to bolo viac ako dve hodiny pred oficiálnym začiatkom). Tento časový náskok sa vyplnil so zvítavaním sa a pokecom s množstvom postavičiek zo scény. Treba povedať, že po tých niekoľkých mesiacoch mi toto zase dobre padlo.
Relatívne presne podľa plánovaného rozpisu (+/- nejakých päť minút) sa začalo pódium otriasať pod náporom agresívnych tónov. Ťažká úloha otváracieho aktu pripadla Košičanom Mordum. Predsa len zahriať publikum dá zabrať. Ničoho takého sa však nebolo treba báť, pretože Mordum rezali od prvej sekundy ako nejaký nôž odporúčaný Horstom Fuchsom. Asi do polovice prvej skladby trvalo, kým sa zvuk ustálil a už bolo všetko v poriadku (a v poriadku to zostalo až takmer do záveru večera). Možno taká trápna poznámka, vzhľadom na to ako dlho sa ja potulujem po undergroundovej scéne, ale ak sa nemýlim, tak Mordum som doteraz nemal šancu niekde vidieť. Pretože má kapela vonku nový album In Peccato Mortali, tak sa samozrejme podstatná časť setlistu venovala práve jemu (budem sa snažiť, aby do konca mesiaca vyšla aj recenzia na tento podarený kúsok). Apropo, setlist. Prekvapením (aspoň teda pre mňa určite) bolo zaradenie coveru Zapálili jsme onen svět od Master´s Hammer. Death metalová forma dala tejto blackovej bábovičke pekný tvar a aj keď Ľubo Lokša nie je Franta Štorm, tak okrem jeho tradičného hlasového prejavu, mu celkom išli aj black metalové škreky. Oči mi však najviac zabiehali dozadu. Robo Kuzma (okrem Mordum aj Contempt, či Infer) to je motor, ktorý chce mať pod kapotou asi každá kapela. Až taká blasfemická jazda presnosti, rachotiaca plechová kavaléria (heh, nemyslím tým ten starý český seriál o kombajnistoch).
Prejdime trochu do športovej terminológie. Výhoda domáceho prostredia. Hocijakí športovci vždy vyťahujú to, že ak ich ženú domáci fanúšikovia, tak je to pre nich niečo ako povolený doping. Ak ste niekedy videli Surgery na domácej popradskej pôde, tak je vám asi jasné, že táto kapela to má zhruba podobne. Pretože ja som veľký trémista, tak pre mňa by bolo dosť zväzujúce vidieť v publiku veľa známych tvárí. Ale preto ja nie som hudobník, nechávam to na povolaných a aj z tohto hľadiska obdivujem tých, ktorí nám spôsobujú príjemné zimomriavky ovládaním svojich nástrojov, resp. hlasiviek. Surgery už majú nahraný nový album (zostáva ho už iba vydať) a tak využili príležitosť a ak som dobre počítal, tak ho predstavili aj v takom trojskladbovom traileri. Z celej kapely si vystúpenie evidentne najviac užíval spevák Tomáš, ktorý ako správny frontman na seba strhával pozornosť. Pobavilo ma ako mu na krku pristál nábojnicový pás. Ak to nebola nejaká hliníková napodobenina, tak jeho krk asi dostal dosť zabrať (Corpsegrinder možno bude jedného dňa závidieť obvod krku). Proste takéto „retázky“ na krku nosí riadny Macho Man (pesnička od Village People hrala niekde tak v povetrí). Okrem toho tradične rád zoskočil z pódia a so svojou performance pokračoval pekne o poschodie nižšie. Fanúšikovia išli do vývrtky aj zámerne, pretože sa medzi nimi potuloval kameraman, ktorého zábery by sa mali vyskytnúť v klipe, ktorý kapela sľúbila. Zastavil by som sa ešte pri fanúšikoch, pretože bolo príjemným
prekvapením, že podstatnú časť obecenstva tvorila mladšia generácia (čo mňa ako človeka pár rokov po tridsiatke odsúva do stredného vekového pásma a to už také príjemné konštatovanie nie je, hehe).
Z domácich luhov a hájov nás vyviedli Francúzi Voorhees. Čo si tak predstavíte pri Francúzsku? Výbornú gastronómiu, futbal, Asterixa a Obelixa, Eifelovku, ale death metal až tak veľmi nie. Dobre, sú tu kapely ako Benighted, Misanthrope, Massacra, Kronos, Loudblast, Catacomb… ale kapely z nejakých nižších poschodí scény, ak nemáte čas sa denne prehrabávať zoznamami undergroundu, tak na vás nemajú veľmi odkiaľ vyskočiť. Aj za toto patrí vďaka Štefanovi a spol., že vytiahnu odniekiaľ kapelu ako sú práve Voorhees. Už na prvý pohľad vekom ostrieľaní borci si pred zhruba šiestimi rokmi založili kapelu a nestrácajú čas, pretože ich diskografia obsahuje okrem dvoch full albumov aj dve EP. Takže bolo z čoho vyberať skladby, ktoré predstavia slovenskému publiku. Ak ste aj fanúšikom starých hororov, najmä podráždeného týpka v hokejovej maske od jazera Crystal Lake, tak by vás táto kapela určite nemala nechať chladnými.
Hudobne sa Voorhees situovali niekam na prelom osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, teda do časov, kedy sa thrash metal začínal formovať do death metalu a kapely ako Possessed, Death, či Obituary vydávali svoje prvé albumy. Zaujímavo na mňa pôsobil gitarista Sébastien, ktorého cestovná gitara pôsobila veľkostne ako ukulele a jeho výraz pyšného francúzskeho baróna tomu dával korunu. Keby som mal čas, plátno a farby, tak mu urobím portrét v životnej veľkosti. Ak mám pravdu povedať, tak Voorhees sú si štýlovo dosť podobný práve s domácimi Surgery. Dokonca niektoré riffy sa na seba dosť ponášali. Záver ich vystúpenia obstarala skladba z ranku najklasickejších a to Evil Dead od bájnych Death, čím bola položená tá povestná čerešnička na torte.
Ak ste sa pozreli na lineup tohto večera, tak to mohlo pôsobiť ako taký burger. Francúzi boli zmačknutí medzi slovenskými a českými kapelami. No a tu sa už dostávame k tej poslednej vrstve. Prvou z českých kapiel bola Mortifilia. Niekde by som doma vyhrabal nejaké ich CD, ale nemám ich veľmi zmapovaných. Preto ma až pomerne zaskočilo akou melodickou záležitosťou táto kapela je. Ale sami povedali, že vznikli na big beatových základoch, takže odtiaľto vetry vanú. Okrem príjemných ušných
pôžitkov sa môj ďalší zmysel, konkrétne zrak, sústredil na bubeníka. Tento borec išiel na to tak živočíšne a mal takú energickú techniku, že som vlastne do istej miery ignoroval ostatok kapely. Mám jednu malú výčitku, pretože nebolo počuť druhý spev v jednej skladbe, ale to je skôr namierené zvukárovi. Alebo mne, pretože som stál iba na jednom stanovišti a nemal som chuť sa predierať ľuďmi, aby som skúsil nejakú inú pozíciu. Vzhľadom na početnú návštevu, to je ale len a len dobre.
No a ideme do finále. Teda nešli sme tam hneď takým tým hrrrr štýlom. Pred poslednou zastávkou na krížovej ceste tohto večera, teda kapelou Symbtomy, sa nám nabalil celkom značný časový sklz. Neskôr mi bolo povedané, že šlo o technickú poruchu, pretože zvukárovi vypovedali službu nejaké káble. Nuž, stáva sa. Keď kapela začala, tak ja som už začal pomrkávať po hodinách, „protože mi za hodinu jel vlak, vole“. Takže som Symbtomy sledoval až od dverí. Ale aj od dverí som videl ako spevák dostal taký záchvat parkuristu a z pódia vyliezol na balkón, odtiaľ zbehol dolu cez publikum a zase na pódium. Aj jeho uvádzanie skladieb bolo veľmi milé, človek až mal
pocit, že to Vincent Price vykladá monológy pri Cormanových filmoch. Čiže predstavy o tom ako mŕtvoly prelamujú veká truhiel a derú sa na zemský povrch a podobné radosti takmer bežného života. Samotní Symbtomy sú švédskejší ako švédske kapely, ale to sem píšem ako poklonu. V ich prejave môžete počuť melodickosť Dismember, záhrobnú skočnosť Entombed a v neposlednom rade aj tvrdosť a agresívnosť Grave. Proste zlatý klinec (do rakvy) na záver.
A šibnutím čarovného prútika sme sa dostali na koniec. Až tak rýchlo mi to prešlo. Akcia zrejme dopadla výborne. Zhruba 200 platiacich je na undergroundovú akciu slušné číslo, kapely predviedli živelné výkony. Nezostáva teda nič iné, len dať klobúk dolu pred Štefanom a jeho organizátorskou partiou a snáď sa bez nejakých problémov vidíme najneskôr zase o rok.
Text: Mrkva
Fotografie: Mrtvolka
Viac fotografií čoskoro
