Životná agónia, ktorá neprestala baviť ani po tridsiatich rokoch
Dve legendy newyorskej hardcorovej scény zavítali v sobotu 21. februára do pražského klubu Futurum. Hlavným ťahákom boli Life of Agony, ktorí vyrazili na európsku časť svetového turné aby si pripomenuli neuveriteľné tridsiate výročie vydania kultového albumu River Runs Red. Ako hostí si prizvali nemenej známu úderku Prong. Keď v roku 1993 vyšiel tento album spevákom kapely bol ešte Keith Caputo. V súčasnosti je už z neho Mina Caputo, čo fanúšikom ich údernej hudby zjavne a správne nevadí a tak mohli usporiadatelia spokojne zahlásiť, že majú vypredané.
Sála bola obrazne plná takmer k prasknutiu. Čo spôsobilo, že mi prvá kapela Tarah Who? z Los Angeles robila žiaľ zvukovú kulisu v pomaly sa hýbucom rade na šatňu. Takže ťažko môžem zhodnotiť ich set.
Po príchode som sa poobzeral po publiku a videl som, že dnes pôjde hlavne o párty šedivejúcich hláv ľudí po štyridsiatke. Mládež bola prítomná pomenej, ich hudobné idoly sú už zjavne novšieho rázu. Prong nabehli okolo deviatej večer na scénu razantne a postupne zahrali výborný prierez svojou tvorbou, ktorá má pevné trashové základy. Prítomní diváci sa spočiatku akoby ešte šetrili na hlavnú kapelu, ale nakoniec sa našli aj tí čo si skočili z pódia do publika ako sa na koncert tohto typu patrí.
Frontman Tommy Victor okrem spevu zvláda aj úlohu gitaristu – tú si vyskúšal aj v kapelách Danzig a Ministry, výborne pracoval s publikom a s úsmevom na tvári si ho dokázal bez problémov podmaniť. Najväčší ohlas s playlistu mala jednoznačne Snap Your Fingers, Snap Your Neck postavená na sekanom riffe z albumu Cleasing, ktoré presne o rok oslávi tiež tridsiate výročie. Kapelu hnal dopredu razantne aj bubeník, ktorý svojou jedinečnou hrou spestril známe skladby.
Po potrebnej prestávke nastal čas na Life OF Agony.
Ako som už spomenul od roku 2011 sa datuje prerod Keitha Caputa na Minu čo však vôbec neubralo kapele na razancii. A hneď po intre od Pink Floyd a prvých vlastných tónov sa spustil správny hardcorový kotol plný tých čo potrebovali zo seba dostať prebytočnú paru. Prítomní obživli ako mŕtvoly vo Walking Dead.
V rámci zamerania turné sa logicky hralo najviac z albumu Rivers Run Dead, ktoré bolo mimochodom časopisom Rolling Stones zaradené medzi 100 najväčších metalových albumov, aj vrátane intier čím sa ich set trochu natiahol a tak sa tí prezieraví už pomaly začali vytrácať pre veci do šatne čím sa však pripravili o niekoľko ďalších skvelých skladieb.
Na adresu kapely sa dá povedať len to, že hrala ako by malo ísť o jej posledný koncert a vôbec sa nešetrila. Bubeníčka Veronica Bellino, ktorá hrá z LOA už päť rokov sa ukázala ako výborná „drevorubačka“ dávala do hry naozaj všetko až lietali z jej paličiek triesky. Basgitarista s gitaristom svojimi spevmi dobre doplňovali svoju frontwomenku. Tá poskakovala po pódiu ako zmyslov zbavená a strhla podstatnú časť publika. Na jej naliehavom hlase prednášajúcom neveselé životné témy sa oproti časom vydania kultovej platne až tak veľa nezmenilo. A tak možno skonštatovať, že takúto životnú agóniu by si mal aspoň raz v živote dopriať nielen každý fanúšik hardcoru. Obe kapely boli taktiež dôkazom, že začiatok 90. rokov minulého storočia priniesol kvantum kvalitných hudobných počinov, ktoré bez problémov obstáli v priebehu času a majú stále čo povedať svojím fanúšikom.
Na záver ešte možno skonštatovať, že k dobrému vyzneniu týchto legiend dopomohol aj dobrý zvuk, ktorý je v tomto klube takmer samozrejmosťou.
TEXT, FOTO: PabloX
