Recenzia – Demonic-eyed – D-EP ‘23 – 2023
jún21

Recenzia – Demonic-eyed – D-EP ‘23 – 2023

Zverejnené v jún 21, 2023

Krátko po vydaní štvrtého radového albumu (recenzia tu) vydávajú Demonic-eyed aj štvorskladbové EP. A dôvod je jednoduchý: k pôvodnej zostave z albumu sa pripojil vokalista Dominik z Dadcare, tu pod menom Dominus Dadcareius, a spolu nahrali tri staršie skladby a jeden cover. D-EP ‘23 je druhé EP kapely, prvá nahrávka v tomto formáte je Ohňooký z roku 2021. Okrem toho majú Demonic-eyed na konte štyri radové albumy pomenované stručne len číslom. Viac si môžete prečítať vo vyššie spomenutej recenzii. Na nahrávke teda zostavu Mishyr, VladEs a Luboshio doplnil Dominus, a spolu znovunahrali veci z predchádzajúcich albumov, konkrétne An Opportunist zo 4, University of Life z 3 a K z EP Ohňooký. EP uzatvára cover Bathory Raise The Dead z bezmenného prehistorického prvého albumu. Zaujímavé je, že An Opportunist aj University of Life boli aj na albumoch naspievané s hosťujúcim spevákom, ktorým bol Danny Will z kapely Bes. Základná otázka je jednoduchá: Čo sa zmenilo na nových verziách skladieb? Inštrumentálna stránka zostala zachovaná, ak nerátam iný zvuk, ale vyznenie sa vďaka vokálom celkom posunulo. Punkovo-thrashový vokál nahradil oveľa zúrivejší rev, zmes death metalu a ostrejších core žánrov. Skladby pôsobia besnejšie a tvrdšie, ale menej pracujú s náladou. Veľmi dobre znie spolupráca v tretej K, kde sa o vokál delia Dominus a Luboshio. Cover Bathory je strohý, jednoduchý a úderný ako originál, vďaka lepšiemu zvuku neznie tak zlovestne, ale celkovo v poriadku. Nie som obdivovateľ starých Bathory, takže ďalšie pocity to vo mne nevyvoláva. Hudobne Demonic-eyed nič zbytočne nekomplikujú. Priamočiare skladby sú však urobené veľmi dobre a sú maximálne účinné. Výborné thrashmetalové riffy, jasné refrény, výborný spád skladieb a všadeprítomná energia. Zvukovo je EP oveľa surovejšie ako radové albumy, ale uši netrpia a zaujme zvuk basgitary. Veľmi dobre vyzerá aj obal od Davida K., ktorý udržuje atmosféru predchádzajúcich nahrávok. Ak poznáte albumy Demonic-eyed, tak potom môže byť D-EP ‘23 zaujímavým spestrením počúvania a príležitosť porovnať skladby s iným spevákom. Ak ste sa s kapelou ešte nestretli, tak dajte radšej prednosť poslednému albumu 4. V každom prípade si však Demonic-eyed vypočujte! Kontakt: https://demonic-eyed.bandcamp.com/ https://www.facebook.com/demoniceyed D-EP ’23 by...

Čítaj ďalej
Recenzia – Orkrist – LUEA – 2023
jún15

Recenzia – Orkrist – LUEA – 2023

Zverejnené v jún 15, 2023

Osobne ma návrat Orkrist celkom prekvapil. Ich prvé dva albumy som kedysi dávno, v čase vydania počúval, ale kultový status u mňa nemajú. Takže obnovenie fungovania nebola zásadná udalosť, ale návrat na koncertné pódiá a nová hudba ma určite potešili. Vrátiť sa približne o 20 rokov späť a ponoriť sa do rozprávkového epického black/doom metalu model druhá polovica 90. rokov, prečo nie? Spomínanie na minulosť je celkom populárne, staré kapely sa vracajú, nové znovuobjavujú staré postupy. Niekedy to zmysel má, niekedy až tak nie. Alebo skôr záleží na prístupe poslucháča. Bratislavská kapela Orkrist vznikla v roku 2000 a na začiatku milénia vydali v rýchlom slede dva albumy. Debut Reginae Mysterium (2002) a o rok na to Grond (2003). Potom sa kapela stratila a v hlbinách času sa strácala čoraz viac a mnohí na ňu zabudli. K oživeniu došlo v roku 2018, a aby bolo jasné, že to myslia vážne, existencia Orkrist bola potvrdená tretím albumom Artifacts of Life (2020). A tento rok pribudol aj štvrtý kúsok s názvom LUEA (2023). Traja členovia si pamätajú aj časy prvých dvoch albumov, konkrétne Kabi (basa), Lydia (vokál, flauta) a Grom (vokál, klávesy). Zostavu dopĺňajú Schwarzwald (gitara) a Rob (bicie). Hlavné postavy zostali nezmenené a pôvodne vytýčené hudobné smerovanie je zachované. Z albumu LUEA cítiť skúsenosti a dokonale zvládnuté remeslo. Všetky skladby majú dramatický spád, pôsobia epicky a každému je jasné, že pieseň je prerozprávaním nejakého príbehu. Nemalý hitový potenciál, hladké plynutie skladieb a správna atmosféra zaručujú, že už pri prvých vypočutiach si klepete do rytmu a do albumu sa ponoríte dosť rýchlo. Opačnou stranou mince je určitá jednoduchosť, predvídateľnosť a rýchlejšie opočúvanie. Čo bolo kedysi klávesové black metalové intro, to je dnes dungeon synth úvod. Tento prvok je využitý na navodenie nálady v mnohých skladbách, a musím povedať, že je zvládnutý dobre. Často na hrane gýča, ale nikdy nie za hranou. To si Grom ustrážil. S gitarami prichádza epický black/doom metal, naďalej hrajú významnú rolu klávesy a samozrejme aj flauta. Tá je jedným y hlavných poznávacích znakov Orkrist. Čo sa týka spevu, tak si užijete súboj čistého a harsh vokálu, z ktorých ani jeden nevyniká výnimočnou kvalitou, ale v skladbách znejú veľmi dobre. Často som si pri počúvaní spomenul aj na ďalšiu bratislavskú kapelu Galadriel. Prvá polovica albumu je rýchlejšia, s postupujúcim hracím časom tempo spomaľuje a viac sa prejavujú doom metalové prvky. Nezávisle od tempa je udržovaná majestátna atmosféra a motívy v pesničkách sa menia spolu s príbehom. Vďaka tomu sú pestré, zaujímavé a neskĺznu do nudy. Texty sú verné fantasy a rozprávkovým témam. Až na pár veršov v trojke The One Who Rides The Dragon, ktoré sú v slovenčine, ostala...

Čítaj ďalej
Funus – Onen Svet – Gates of Gbell, 2023
jún04

Funus – Onen Svet – Gates of Gbell, 2023

Zverejnené v jún 4, 2023

Poznáte to, keď náhodou kliknete na nejakú prkotinu a potom vám algoritmus neustále vyhadzuje (resp. vás skôr otravuje) stále niečo podobné. Toto sa mi stalo nedávno a Facebook mi ponúkal reklamu na nejaký festival na Duchonke, kde majú hrať Desmod, Turbo a ja neviem ešte kto. Niekde pod týmito kapelami svietilo aj meno Funus. Tak si hovorím, že popri tamtých kapelách bude old school death metal Funus ako päsť na oko. Lenže to sú iba nejakí menovci. Úprimne, odľahlo mi. Nie, že by som kapele neprial, aby si našla publikum aj na iných teritóriách (hehe). Každopádne už je to nejaký mesiac, čo mi na poličku pristálo v podstate debutové EP (no, môžeme k tomu v pohode prirátať ešte demo z roku 2020) Onen Svet (limitovaná edícia z polovičného satanského nákladu, čiže 333). No a pretože sa k písaniu nových recenzií akosi ťažko odhodlávam, tak prišiel k tomu ten správny čas až teraz. Funus vznikli niekedy v predpandemickom roku 2019 (čo bolo pre kapelu asi to najhoršie možné načasovanie) a v pôvodnej zostave figurovala napríklad aj naša redakčná kolegyňa Petra. Na jeseň roku 2020 vyšlo vyššie spomínané demo na kazetovom formáte, no a odvtedy sme čakali na nejaký nový prírastok. Ten dorazil začiatkom tohto roku, no a miesto Petry už prebrala Tereza (ex-Beton). Ale aby sme sa ešte trošku prehrabali históriou a personálnymi rošádami, tak v kapele nájdete aj členov Sperm of Mankind, Cynthoryn a nejaký čas zaskakoval za Roxora na poste speváka aj Zdeno z Dysanchely. Onen svet ešte nahrával za bicími Šuhaj, ale toho by ste už v zostave kapely hľadali márne, pretože aj na tomto poste už svieti nové meno a to Andy (Pothead, ex-Byč…). No takže zhruba takto. Náplň placky menom Onen Svet tvoria štyri skladby na ploche necelej štvrť hodinky. Takže sa tento materiál pomerne ľahko fixuje niekam medzi mozgové hemisféry. Funus som videl naživo iba raz (ak sa nemýlim, ale tých koncertov zase nenavštevujem v poslednom čase až toľko, aby som si niečo nepamätal), niečo vyše roka dozadu v Nitre. Tam mi dosť imponoval taký ten valivý death metal na spôsob Bolt Thrower. Tu z tohto materiálu ho až toľko necítim. Ale zase je to taká prechádzka celým celým zábavným parkom death metalu. Takým parkom akým bol Jurský park. Tu a tam sa vám niečo snaží odkusnúť kus ruky, eventuálne vás udupať do zeme. Príkladom budiž hneď úvodná Hurikán na Vatikán (apropo všetky texty sú v slovenčine, za čo udeľujem jedno veľké plus). V úvode zahrajú na takú „kostrbatú“ nôtu (v dobrom slova zmysle) možno až fínskeho death metalu a takých kapiel ako napríklad Demilich a hneď za tým dostaneme prefackanie v podobe niečoho...

Čítaj ďalej
Recenzia – Svor – Sleepwalking Through Life – Jablká ďaleko od stromu/Suicide Fix Records – 2022
máj30

Recenzia – Svor – Sleepwalking Through Life – Jablká ďaleko od stromu/Suicide Fix Records – 2022

Zverejnené v máj 30, 2023

Niektoré subžánre sú natoľko špecifické, že aj keď obsahujú v názve slovo metal, tak sa s hlavným metalovým prúdom príliš nekryjú. Príkladom takejto hudby je aj depressive suicidal black metal (známa skratka DSBM). Mnohí o jeho existencii ani nevedia, mnohí ho ignorujú ako nudnú neinšpiratívnu vývojovú vetvu čierneho kovu, ale mnohí ho takmer nekriticky zbožňujú. Osobne nepatrím ani do jednej z týchto skupín, DSBM špeciálne nesledujem, ale občas prídu chvíle, keď takáto hudba dobre padne. V poslednej dobe ma zaujalo, že aj na slovenskej scéne sa objavili projekty a mená, napr. dnes recenzovaný Svor, prípadne Theatre of Human Woe, Suicidal Solitude alebo label Suicide Fix Records. Svor je dielom jedného človeka, ktorý vystupuje pod menom EF. Na konte má zatiaľ dve EP, dve splitká, album Suicide is Contagious z roku 2020 a minulý rok vyšiel druhý album Sleepwalking Through Life. Na albume hosťujú Pilegrim (vokál, synth) a ελέφαντας (vokál, gitara). Ak si myslíte, že správny DSBM album má byť poriadne lo-fi a hlavný dôraz sa nekladie na kvalitu prevedenia, ale na pocity a atmosféru, tak ste na dobrej adrese. Sleepwalking Through Life nie je jednoduché a príjemné počúvanie. Špinavý nevyrovnaný zvuk zo skúšobne, hodne dlhé a jednotvárne kompozície, šedá paleta a všadeprítomná depresia. Ak to považujete za negatíva, tak tento album radšej nepočúvajte. Kto sa však do DSBM rád ponorí, tak ten vie, že presne takto to má znieť. Svor ukáže na albume viacero tvárí. Depresívne hypnotickú stránku počuť napr. v prvej skladbe Mizéria každodenná. Rozostrená gitara s brutálnym nánosom skreslenia a šumu, zmučený škrek dopĺňajú výkriky a hovorené slovo, pomalé bicie na pár sekúnd doplní blast, atmosféru zahusťujú klávesy. Celé to trvá 10 minút a to je len začiatok. Prísny DSBM, ale v celej dĺžke albumu by to bolo asi neúnosné. Našťastie je Sleepwalking Through Life v možnostiach žánru variabilná nahrávka. V ďalších skladbách sa dočkáte rýchlych tremollo riffov, (black)gaze melódií aj ambientných pasáží. Vokál sa vie v niektorých momentoch poriadne vyblázniť (Úmyselná intoxikácia alebo Ublížim ti), v poslednej veci Slabá chvíľa už kvíli ako u coloradských Akhlys. Silnou stránkou je pocit vnútorného napätia, ktorý sa vinie v pozadí celého albumu, ako aj schopnosť hudobného zhmotnenia určitého (pochopiteľne najmä negatívneho) pocitu. Napríklad skladba Nekonečná depresívna zima znie presne tak, ako by ste podľa názvu čakali – skoro bez spevu, pomalé takmer nebadané zmeny, spomalený tribal rytmus odpočítava čas, šeď, chlad a jar v nedohľadne. Nie všetko mi sedí. Niektoré prechody sú príliš násilné, občas sa objaví (pravdepodobne) nezamýšľaná disharmónia, hovorené slovo by som v niektorých prípadoch vynechal. Drobné vyrušenia však neničia celkový dojem a atmosféru. Album drží ako celok pokope, sivý monolit vás prevalcuje a negatívne depresívne stavy...

Čítaj ďalej
Recenze – Milligan – Play Me (2023)
máj28

Recenze – Milligan – Play Me (2023)

Zverejnené v máj 28, 2023

Pojem Milligan je v našich krajinách vskutku čerstvý. Přesto se již naskytlo mnoho příležitostí, kdy jste se s nimi mohli setkat koncertně. První vystoupení proběhlo na vyhlášeném Pořezaném ksichtu vol. 7 v sychravém podzimním hávu, kde i přes prokřehlé prsty muzikantů bylo jasné, že v budoucnu se máme od tohoto spolku na co těšit. Ještě většímu publiku se pravděpodobně vystavili v rámci letošního Obscene Society festu v Pardubicích 29. 4. Co jsou teda tito barbaři zač? Kluci se dali dohromady v roce 2021 v jedné z vysokomýtských zkušeben. Nenechte se však zmýlit, o žádné hudební nováčky se nejedná. Zkušebna kdysi sloužila jako základna Thrash/grindové kapely Stolen Lives s poměrně dlouhou historií, v jejíž zádech, na bubenické stoličce, se dlouhé roky potil Honza. Ovšem, jeho srdci byly vždy bližší spíše death metalové hory mrtvol, a tudíž po rozpadu Stolen Lives nebylo na co čekat. Spřáhl se s kytaristou Pajusem (Dysangelium, ex-Confidance), ti kdesi ulovili nadaného baskytaristu Pepka (jediného kapelami nezkaženého), a nakonec si k mikrofonu přivlastnili Míru, mého soukmenovce z Trigonum Mortis. Jakožto přihlížející osoba ze sousední kapely mohu potvrdit, že herní prostory vypadají často po zkouškách Milligan jako po výbuchu. Velikým štěstím je, že tato energie nevychází naprázdno a jsou schopní ji přetavit i ve skladatelskou produktivitu – tvorba skladeb odsýpala a již na konci listopadu 2022 se na tři dny zavřeli ve vyškovském studiu Davos, kde pod dohledem Otyna nařezali 9 nových kousků. Album spatřilo světlo světa na konci letošního dubna a servíruje nám 40 minut ostrého energického materiálu, který mi evokuje jména typu Vomitory, Bloodbath, ale třeba i Carcass. Pravděpodobně i přičiněním Otyna Play Me vyznívá neskutečně fresh. Zvuk je konkrétní, a přesto ne přeleštěný či zbavený života. Jak vám již asi došlo, Milligan fungují na jednom kytaristovi, tudíž Pajusův rukopis má volnou plochu působnosti. Jeho riffy se vyznačují častými sekanými vyhrávkami a melodičností, spíše, než aby válcovaly či se pouštěly do výraznějších houpavých momentů. A hlavně – toto album nezpomaluje. Zajímavostí je, že zde nenajdeme žádná sóla, avšak i bez těch se dá žít.  Pajus v tom však není sám a je super, že Pepkova basa je mu rovnocenným partnerem, nekopíruje kytaru slepě za každých okolností. Nahrávce dodává správně na hutnosti a nejvíce na nás vykoukne na začátku Bloodhound Game a Fox in the Chicken Coop.  Druhým článkem rytmické sekce jsou Honzovy bicí, které albu dodávají na zuřivosti nejvíce i přes zmíněnou melodičnost kytar. Blastbeat sem, blastbeat tam, a klobouk dolů, protože jsou to právě bicí, které mohou dobré riffy povýšit či úplně shodit. A nad vším tím rámusem je samotný Míra, který se z mého pohledu během těch cca dvou let neskutečně posunul, respektive ze sebe umí daleko lépe vydat to, co jeho hrdlo skrývá. A že v něm má taky...

Čítaj ďalej
Mordum – In Peccato Mortali – Independent, 2022
apr26

Mordum – In Peccato Mortali – Independent, 2022

Zverejnené v apr 26, 2023

Vo februári ma trošku zahanbilo, že sa mi až v letopočte s číslom 2023 podarilo vidieť naživo kapelu Mordum (ako povedali tí pracovníci prístavu vo filme Krotitelia duchov 2, keď konečne zakotvil Titanic v New Yorku – neskoro, ale predsa). A pretože je čas pre mňa v poslednom období akosi relatívny, tak sa k písaniu recenzie dostávam až teraz. Ale zase album In Peccato Mortali navštevuje môj prehrávač pravidelne ako žiak hry na klavír, takže sa mi pekne rozležal v hlave. Aktuálny album je v podstate iba druhou radovkou (samozrejme by sa mali prirátať nahrávky Systems a Destroy Future, eventuálne prastaré demá Psychic Dissection a Spiritual Necropsy) a od predchádzajúceho And What Is the Truth? (2017) sa zostava premiešala ako balíček kariet. Kapelu opustili Marek Beluško a Gabi Antal (čo sa už ale udialo nejaký ten piatok dozadu), no a priaznivé vetry doviali k Mordum za bicie známe príklepové kladivo – Roba Kuzmu (Infer, Machina Baphometa, ex-Nomenmortis…). Tým pádom je aktuálna zostava Mordum totožná so znovu oživenými pekelníkmi Contempt, čiže Roman Köröši, Ľubo Lokša a spomínaný Robo Kuzma. Aby tu táto historická sonda nezabrala viac miesta ako je treba, tak si o tom čo to môžete prečítať v článkoch od Mrtvolky, konkrétne v recenzií na And What Ist the Truth? ( https://metalexpress.sk/2017/06/mordum-and-what-is-the-truth-support-underground-2017/ ) a v nie tak dávnom rozhovore (https://metalexpress.sk/2023/01/rozhovor-mordum-uz-davnejsie-som-uvazoval-spravit-song-v-slovencine-ako-by-to-asi-vyznelo-lebo-slovencina-a-death-metal-neviem-ci-velmi-idu-k-sebe-ale-preco-nie-skusili-sme/ ). Prejdime už ale k albumu In Peccato Mortali v celej jeho kráse. Úvod skladby Avaritia otvára peklom napáchnuté intro, kde praská drevo v ohni, niekto niečo šeptá a v diaľke počuť chorály (ak bývate na vidieku, tak to môže jemne pripomínať letnú grilovačku, ktorá sa pretiahla do ranných hodín, vy sedíte pri vyhasínajúcom ohni, váš na mol spitý kamarát sa vám snaží niečo „extrémne dôležité“ zdeliť a začína k vám doliehať uši trhajúci spev zo svätostánku… proste idylka). Nejde ani tak o totálny „vyhladzovák“ na úvod, ako to býva zvykom, ale Avaritia má viaceré polohy, kde sa hrá s atmosférou (samozrejme aj na nejakú tú sypačku sa tam nájde miesto). Mojim ušiam lahodia najmä gitary, ktoré majú taký ten šťavnatý zvuk driapania kože (neviem ako to inak opísať) z ktorého ide ochlpenie v momente do stavu erekcie. Hneď nasledujúca Superbia nás necháva hodených v epicentre vyháňania démonov, pretože intro pochádza z filmu The Exorcism of Emily Rose, kde posadnutá hlavná hrdinka predstavuje mená svojich neželaných návštevníkov (je to film inšpirovaný skutočným príbehom, tak ak by ste mali chuť vŕtať sa viac v téme, tak odporúčam aj film Rekviem (2006) a knihu Exorcismus Anneliese Michelové od Felicitas Goodmanovej). Vrcholom skladby sú také ťažké mučivé úseky, ktoré sú niečo ako nervová sústava a vďaka nim sa samotný track hýbe a naberá...

Čítaj ďalej