Recenzia – Ejakulujíci Kokos – Triggerfish – Bizarre Leprous Production – 2020
Písal sa rok 2017 a v Bratislave sa po zime zobúdzal koncertný život. Jednému chalanovi napadlo, že urobí koncert v zapadnutej krčme na okraji Bratislavy, v Srdiečku. Tu som sa po prvýkrát stretla s pojmom Ejakulující Kokos. V ten večer som sa na niektorých skladbách fakt dobre zabavila a hlavne mi hneď zostal v pamäti názov a výzor kapely. Tak ako sa vám pri pojme Gutalax vynoria hneď záchodové kefy, chlapíci v igelitových ochranných oblekoch s okuliarmi atď….pri Ejakulujícím Kokose sa mi vybaví automaticky župan, okuliare, chalani v havajských košeliach a na krku umelé kvetiny. Túto stránku si z marketingového hľadiska či už schválne, alebo neschválne vymysleli chalani naozaj šalamúnsky. Tak prešlo pár rokov a Ejakulující Kokos sa odhodlal k vypusteniu svojho prvého albumu. Už niekedy v januári, vo februári (pre českých kolegov leden, únor) dorazili ku mne prvé správy, že sa im podarilo dostať sa pod známu českú značku Bizarre Leprous, no a potom prišiel Covid-19. To samozrejme nie je výhovorka, prečo som s recenziou tejto už ani nie novinky otálala. Skrátka, teraz, keď je zas všetko utlmené je tá pravá chvíla, aby sme si pripomenuli aspoň v spomienkách letné festivaly a leto, pretože tie kokosy a havajské košele mi leto skrátka evokuujú. Album sa dá vypočuť na takmer všetkých online platformách (Bandcamp, Youtube, Spotify), ale je dostupný aj fyzicky. Ja som si počkala na fyzickú verziu, pretože predsa len uprednostňujem, keď si môžem dať do prehrávača strieborný kotúčik, pozrieť si booklet atď. V prípade Triggerfish sa bookletom moc nepokocháte, pretože ho tvorí cover, v strede je fotka súčasnej zostavy a na zadnej strane je poďakovanie, kokosová demolačná čata, aj kontakt. Keďže v skladbách sa veľa slov nevyskytuje, bolo by naozaj zbytočné dávať tých pár viet do bookletu. Len v krátkosti ku grafike, ktorú musím pochváliť, pretože korešponduje s názvom albumu a páči sa mi aj v zásade veľmi decentné farebné spektrum. Menej je niekedy viac a v jednoduchosti je krása, čo v prípade tohto coveru sedí. Ejakulující Kokos tvoria štyri články, vokál, bass gitara, gitara a bicie. Na debute nájdete desať skladieb, ktoré sa všetky pohybujú v rozmedzi dvoch minút, okrem úvodného intra, skladby s názvom „Terror v Honolulu“. Album utečie ako letná prehánka na Havaji, do 20 minút. Otyn a jeho štúdio dokáže čarovať. Chalanom na ich debutovom albume vytvoril výborný zvuk, ktorý ideálne sedí k štýlu hudby, ktorý prezentujú. Ten by som súhrnne nazvala ako gore grindcore s prvkami HC/punku. Mne osobne vadia len trochu umelo pôsobiace bicie a miestami podľa môjho názoru trochu vytŕčajúce nad ostatné nástroje. Asi to však bude len otázka vkusu. Čo niekomu môže prekážať (tiež je asi otázka vkusu), je bass...
Realms of Chaos – The Seed – Downfall Records, 2020
Už ma to ani nebaví nejako extra rozpisovať, ale všetci vieme, že tento rok proste stojí za hovno. A to vo viacerých smeroch, ale najmä v kultúrnom/hudobnom. Z koncertov sa stal nedostatkový tovar a vyzerá to tak, že minimálne do konca roka si asi necháme zájsť chuť. Na druhú stranu, viaceré kapely aspoň získali čas na prácu na novom materiáli, eventuálne dokončenie rozrobených vecí. Keď si to takto zoberieme, tak Realms of Chaos spadajú do druhej menovanej skupiny, pretože album bol už viac-menej hotový niekedy na jari. Ale kvôli vyššie načrtnutým veciam, bol pre nich celkom oriešok dostať sa pod krídla nejakého labelu. Čo je vzhľadom na kvalitu predvedenú na prvotine The Seed, celkom dosť nepochopiteľné. Nakoniec Realms of Chaos „podškrábli“ zmluvu na ktorej svietia Tri Korunky, tým chcem povedať, že sa upísali švédskemu vydavateľstvu Downfall Records. Nebudem tu vysvetľovať detaily okolo kapely, to si môžete nájsť v nedávnom promo článku (https://metalexpress.sk/2020/09/debut-realms-of-chaos-je-pripraveny-otriast-scenou/)a ja si teda moje pohodlné ušiská rozprestriem nad debutom. Do dobre premazaného stroja nás vhodí intro Depths. Po tejto náladotvornej minútke plnej vŕzgania, sa pracovný proces death metalu dostáva hneď z fleku do prevádzkovej teploty. Úvodný vykosťovák Pain Eternal dáva vďaka ultrarýchlemu tempu a šialenému sólu, asi najviac spomenúť na predchádzajúcu etapu, nesúcu meno The Infinite Within. Apropo, čo sa týka porovnania The Infinite Within a Realms of Chaos. To porovnávanie tu samozrejme bude, ale Realms of Chaos idú na to tak trochu viac mne po chuti. Technika na vysokej úrovni síce stále zostala, ale Martinus (ako hlava kapely) sa nebojí viac hýbať s hudbou, meniť tempá, z času na čas vyhodiť možno až heavy/thrashový riff (menovite skladba Forces of Oppresion) a proste sa tak nejako vymaznať s detailami okolo celého hudobného spektra. Pretože sa s Martinusom a Koľakom nejaký ten rôčik poznám, viem odkiaľ vetry vejú a teda u ktorých kapiel sa neboja hľadať inšpiráciu. Tá je celkom dosť cítiť u skladby To Consume. No v skratke, Trey Azagthoth by bol zrejme hrdý na to, aké „potomstvo“ sa mu v týchto zemepisných šírkach vykľulo. Druhým inšpiračným zdrojom po Morbid Angel sú nepochybne egyptológovia Nile. Samozrejme, nejaké orientom napáchnuté riffy a etno vsuvky nečakajte, ale to, čím pán Karl Sanders obdaril hudobný svet si kapela zobrala k srdcu, nechala to prejsť svojim filtrom a výsledok sa k vám dostáva prostredníctvom Submerged in the Perilous Decay a záverečnej Magma Chamber. Slovíčkom som nezavadil už iba o trojicu World of Worms, The Seed a Another Day, Another Skin. Tento triumvirát nevybočuje z vysoko nastavenej latky albumu, teda zaujímavý riff a potom rúbanica taká, ako keď sa do národných parkov nasomrujú ťažobné spoločnosti, ale mojimi favoritmi sú skôr vyššie spomínané...
Recenzia – PERFECITIZEN – Humanipulation (2020, L’inphantile collective)
Vždy som mala slabosť pre kapely, ktoré miešajú brutal death metal s grind corom a vedia tejto výbušnej zmesi pridať punc nielen originality, ale aj progresie a moderného soundu. Mám na mysli mená ako Benighted, Aborted, či Cattle Decapitation, ktoré sa dokázali odlíšiť od iných. Sú to spolky extrémne, death metalové, ale stále majú vo svojich základoch aj grind core. Avšak celkovo je ich muzika pre niektorých ortdoxných death metalistov a grinderov až príliš „moderná“, alebo jednoducho povedané AŽ PRÍLIŠ vo všetkom. Avšak odlíšiť sa a pritom si zachovať brutalitu, techniku a zostať extrémnym spolkom by nemalo byť hendikepom. Čo sa týka grind coru, česká scéna sa pýši nejednou takouto formáciou. Spomenúť môžeme napríklad CONTRASTIC, či MINCING FURY, ktorých muziku rozpoznáte takmer okamžite. Aj pražský PERFECITIZEN sa dá zaradiť medzi tieto originálne spolky. Experimentujúca kapela s charakteristickými bicími ma oslovila už v čase vydania debutu „Through“ (2013), keď som ich nadupanú blastcorovú nálož videla naživo na festivale Obscene Extreme. Charakteristicky nepredvídateľné zmeny tempa, gulometné bicie, neurotická rytmika a intenzívne technické gitarové eskapády zostali zachované aj na druhom albume v poradí, „Corten“ (2015), ktorý bol ešte o čosi viac progresívnejší, ale aj extrémnejší. A treba dodať, že aj viac prístupnejší. Na aktuálnu dosku „Humanipulation“ sme si museli počkať dlhých 5 rokov a očakávania sú preto veľké. Progres len ťažko zastavíme a nová doska pražských PERFECITIZEN je logickým pokračovateľom predchádzajúcich počinov. Nepostráda agresivitu a techniku, ktorú chalani rozvíjajú už od debutovej dosky a navyše obsahuje nespočetne veľa zaujímavých momentov, ktoré ešte v ich produkcií neboli počuté. Prvým signálom, že chalani sa v tvorbe vybrali do neprebádaných zákutí, je jemný ženský vokál použitý v skladbe „Blind Ignorance“, ktorý úžasne kontrastuje s klasickým growlom a zbesilým death grindovým tempom. V tom momente som si spomenula na kapelu IWRESTLEDABEARONCE, ktorá síce žánrovo nie je úplne porovnateľná s českou formáciou, ale ten vokálny kontrast a zbesilé žánrové a rytmické zmeny sú ich spoločným menovateľom. Musím sa priznať, že spočiatku mal práve ten ženský vokál na mňa skôr rušivý vplyv, ale postupne som si túto skladbu ako aj celý zvyšok albumu nadmieru obľúbila. Práve vokálne výlety do všakovakých polôh a farieb sú na novinke príznačné. Na svedomí ich má nielen vokalista Honza, ale aj niekoľko hostí. Napríklad grungeom načuchlý spev v skladbe „Mental Obesity“, či melodické popevky na začiatku skladby „Injection“, ktoré vám na moment pripomenú Grega Puciata, ale postupne skladba nadobudne ba až hip-hopový nádych a to zasa vďaka použitému vokálu. Znovu by som povedala, že po prvom vypočutí mi toto prehustenie rozmanitými vokálmi skôr vadilo, ale časom sa všetko spojilo do jedného pestrého albumového celku. Ďalším výrazným atribútom je rytmická časť, ale originálne a...
Recenzia – Origin of Infinity – The Last Day On Earth – Slovak Metal Army 2020
Děčínska banda Origin of Infinity vznikla v roku 2017, patrí k novým menám na scéne a v tomto prípade konečne nejde len o nové pôsobisko skúsených hudobníkov, ale o mladú krv, ktorej je v poslednom čase strašne málo. Som rád, že páni dostali podporu práve od Slovak Metal Army a vďaka tomu si môžete ich prvotinu The Last Day On Earth vypočuť aj zo strieborného disku. Milovníkov vinylov určite poteší, že album vyšiel aj v tomto formáte. Ak má niekto rád sci-fi rovnako ako ja, určite ho v prvom momente zaujme obal. Temné mesto budúcnosti, logo a názov kapely, veľmi sľubný názov diela, to všetko mnohých zaujme. Moje nadšenie síce schladila popiska progressive deathcore/metal, kde som si predstavil nejaké breakdowny so samplami, ale nakoniec to vôbec nedopadlo zle. Vplyv deathcore sa prejavuje najmä v podladenej gitare a zopár riffoch, čo nie je prekážka ani pre tradičnejšie ladených poslucháčov. Progresívna stránka veci je vo futuristickom námete a vyznení, ale borenie hraníc metalového žánru nečakajte. Netvrdím, že je to rovnaké, ale v istých momentoch som si spomenul na slovenský projekt V13ault. Pod tvorbou Origin of Infinity sú podpísaní dvaja ľudia: Vladimír „Vládin“ Novák a Miroslav „Levi“ Kočegura. Prvý ma na svedomí gitary, basu, klavír, druhý bicie. Ešte logicky chýba vokál, v tomto prípade si zahosťoval Tomáš „Hospi“ Hospodka z Wictims (recenzovali sme). Napriek trojčlennej zostave je už pri prvom vypočutí jasné, že v štúdiu si chlapi zamakali, nástroje aj vokály sú výdatne navrstvené a zvuk je síce chladný, ale plný. Keď už hovorím o zvuku, o ten sa postaral Honza Kapák v studiu Hellsound, ktoré mám skôr spojené s nahrávkami klasickejšieho vyznenia, ale ani v prípade tejto moderny to nedopadlo zle a výsledný zvuk sa k The Last Day On Earth hodí. Atmosférické predely a medzihry v nahrávkach sú často kritizované, že zbytočné zrieďujú hudobnú náplň a často vyrušujú. Osobne mám väčšinou opačný názor, tieto vsuvky vítam, či už ako jemný oddych alebo ako dokreslenie deja. Na The Last Day On Earth do tejto kategórie spadne až 5 z 12 položiek, niektoré sú zaujímavejšie, iné menej, ale album určitým spôsobom dotvárajú, aj keď určite nie sú životne dôležité. Zvyšné plnohodnotné skladby nevynikajú dĺžkou a pohybujú sa okolo troch minút, takže za cca 25 minút je po všetkom a zostane pocit prázdnoty. Prázdnota a chlad sa ako myšlienkový základ vinú síce celým albumom, ale po jeho dohraní by v takej miere ostať nemuseli. Ak hovorím o tom, že skladby a aj album sú krátke, tak musím tiež dodať, že pri ich kompozičnej jednoduchosti by mali dlhšiu stopáž problém utiahnuť, a preto je rozumné, že sa zbytočné nenaťahujú. Možnú cestu ukazuje najlepšia vec,...
Recenzia – MEAN MESSIAH – Divine Technology (2020, Slovak Metal Army)
Česká formácia MEAN MESSIAH považovaná za hudobné dieťa talentovaného Dana Frimla vypustila v máji tohto roka do sveta druhý dlhohrajúci album nazvaný „Divine Technology“. Album vyšiel pod značkou slovenského vydavateľstva Slovak Metal Army a hneď na úvod by sa patrilo podotknúť, že Ďuro Haríň má v poslednej dobe veľmi dobrý nos na kvalitné zoskupenia, ktoré robia jeho labelu veľmi dobré meno. Minulý rok to boli napríklad Pseudosapiens, Shaped In Dreams, tento rok Vortex Unit, Wictims, či MIAE. Všetko skvelé, žánrovo pestré a kvalitné albumy, medzi ktoré nepochybne patrí aj nová doska MEAN MESSIAH! Len tak ďalej! MEAN MESSIAH boli pre mňa doteraz neznámym pojmom. Debutová doska „Hell“ im vyšla v roku 2013 a o tri roky na to nasledovalo EP-ko „Let Us Pray“. Keďže som tieto albumy nepočula, ich aktuálnu dosku „Divine Technology“ nemá zmysel porovnávať s predchádzajúcou tvorbou. No a po jej vypočutí mám pocit, že kapela nemohla natočiť lepší materiál ako práve na aktuálnom počine. Je jednoducho fenomenálny! Do očí Vám udrie už obal albumu, kde si Ježiš na kríži robí selfíčko. Trochu provokatívny, ale pre túto dobu veľavravný výjav. Predpokladám, že tento obraz nereprezentuje tému celej dosky, ale je skvelý, jednoduchý, proste vám udrie do očí. Ale taká je aj celá muzika na albume! Hneď úvodná skladba „Interment Of Ashes / Hello Again!“ je veľkolepá. Symfonický štart začne vykresľovať príbeh a vy máte pocit, akoby šlo o nejaký krátky hudobný film, kde vám najskôr pozvoľne nastolia jeho pozadie, potom tam nechýba akcia, dráma, rozuzlenie a pozitívny šťastný koniec. To všetko zabalené v dosekaných groovy riffoch, hutnej industriálnej hmle s rockovými miestami až popovými časťami. Toľko nápadov, toľko emócií, tak neuveriteľne mohutná atmosféra. A to všetko natlakované už v tejto prvej (9 minútovej!) skladbe by vystačilo snáď aj na samostatnú dosku. Páni neuberú plyn ani v nasledujúcej titulnej skladbe „Divine Technology“, ktorá pokračuje v rozprávaní príbehu a nechýba v nej akcia, výbuchy energie, ale aj oddychové pasáže postavené na úžasných melódiách. Vyzdvihnúť sa dá aj druhá polovica skladby „Blood of Sirens/The Call“, ktorá je čisto inštrumentálna. Taká rockovo baladická vsuvka, ktorá vás medzi metalovými sekačkami krásne pohladí na duši. Na tomto mieste mám pocit, že o každej skladbe by sa dal napísať samostatný odstavec, ale kto by to čítal? V skratke napísané, asi najväčšou prednosťou celej dosky je to, že je neuveriteľne pestrá a vyvážená zároveň. Jednotlivé skladby obsahujú rôzne metalové vplyvy, rôzne nálady, ale pritom sa nebijú, ale tvoria veľmi pevný a komplexný celok. Myslím, že docieliť práve tú žánrovú vyváženosť a pritom zachovať kompozíciu tak zaujímavú, vzdušnú a pútavú pre poslucháča je veľkým umením. Pánovi Frimlovi sa to podarilo ako asi len málokomu na československej...
Recenzia – Miea – Chaos and Perfections – Slovak Metal Army 2020
Kapiel, ktoré sa aspoň okrajovo dajú nazvať stoner rock/metal, je v poslednom čase veľké množstvo. V Česku a na Slovensku zatiaľ tento trend príliš viditeľný nie je, možno sa neuchytil a možno sa len kapely zatiaľ nezviditeľnili, resp. som ich nezachytil. Aj preto sa veľmi teším z vydania Chaos and Perfections od pražákov Miea, pomerne prekvapivo na značke Slovak Metal Army. Na druhej strane, Juro sa zbytočne štýlovo neobmedzuje, takže prekvapenie to až také veľké nie je. V poslednom čase sa stretávam skôr s albumami, ktoré k stoneru pridávajú prvky sludge, proto-metalu, 70‘s hard rocku a podobne, ale „klasický“ stoner mi akosi chýbal, aj keď tento pocit je veľmi subjektívny. V správnej chvíli sa však objavili Miea so svojím druhým radovým album Chaos and Perfections (prvý *To Walk Around vydali v minulom roku – odporúčam vypočuť si) a trafili presne do momentálnej chuti. Album spája nálady typické pre scénu Palm Desert, bez okatého kopírovania zásadných kapiel ako Kyuss alebo Unida, a vplyv európskych zástupcov najmä nemeckej a gréckej scény, ktoré patria medzi najsilnejšie, minimálne čo do počtu kapiel. Tvrdý riff a zároveň súbežná hravá psychedelická linka, množstvo vyhrávok a gitarových efektov, aj vďaka tomu pôsobí nahrávka veľmi pestro a premenlivo. Rôzne motívy a riffy sa prelínajú a vyvíjajú, aby nakoniec vyvrcholili v ústredný motív a jasný výrazný refrén, ktorý si časom sami zaspievate. Príjemný, niekedy teatrálny, niekedy civilný spev sa k hudbe výborne hodí. Napriek tomu, že nápady by vystačili aj na oveľa dlhšie kompozície, Miea sa držia skôr krátkeho pomerne pesničkového formátu, kde sa netlačia do dlhých psychedelických plôch, ale tieto nápady po účelnom rozvinutí ukončia. Zároveň sa darí udržať náladu typickú pre stoner rock, či už v meditatívnejších alebo svižnejších tvrdších častiach. Chaos and Perfections by MIEA Je zbytočné popisovať jednotlivé piesne, až na záverečnú výnimku tvoria kompaktný celok. Osobne mám najradšej Your Priest Can‘t Heal Me, ale ostatné veľmi nezaostávajú. Ako som spomenul, album uzatvára až post-rocková desaťminútovka Comfort of Nothing prakticky bez vokálu, so zvukmi búrky a vetra v pozadí. A nezabudnite si vychutnať mňauknutie v posledných sekundách :) Hlavnou nevýhodou je nakoniec príliš krátka stopáž, keďže post-rockových posledných desať minút chtiac-nechtiac pôsobí oproti zvyšku ako náladový fade-out a samotné jadro albumu má tým pádom menej ako polhodinu. Tu sa však moja kritika končí, absencia väčšej porcie muziky neznižuje kvalitu tej, ktorá sa na CD nachádza. Síce som v úvode pomenoval Miea ako pražskú kapelu, ale nie je to úplná pravda. Ak by som chcel byť presný, tak ide o Slovákov žijúcich v Prahe. Nič nezvyčajné, v metropole našich západných susedov znie slovenčina veľmi často. V zostave Miki Hank (v,g), Simon Kdyr (d), Dominik Lenart...
Headbanger FM
- Headbanger_FM (26.10.2026 22:00) 26. októbra 2026
- Headbanger_FM (19.10.2026 22:00) 19. októbra 2026
- Headbanger_FM (12.10.2026 22:00) 12. októbra 2026
- Headbanger_FM (5.10.2026 22:00) 5. októbra 2026
- Headbanger_FM (28.9.2026 22:00) 28. septembra 2026
