Retro – Motorhead – 1916 – WTG Records, 1991
feb28

Retro – Motorhead – 1916 – WTG Records, 1991

Zverejnené v feb 28, 2021

Dva dni dozadu ubehlo presne 30 rokov odvtedy, čo Lemmyho légia skazy vypustila do sveta rozbušku menom 1916. Takže ideálny čas si tento album oprášiť. 1916 bol album, ktorý odštartoval sériu podarených kúskov v deväťdesiatych rokoch (nasledujúce March or Die, Bastards a Sacrifice netreba zvlášť pripomínať), po nie až tak vydarenej druhej polovici predchádzajúceho desaťročia. Album predznamenával singel The One to Sing the Blues a vcelku sa mu aj darilo. Táto skladba je otvárakom 1916, no ale pri všetkej úcte, tak aspoň teda ja by som ju z dramaturgického hľadiska posunul na iné miesto. Ale to zase nie je nejaký závažný problém. Následne sa vyvalí priehrštie hitov – I´m So Bad (Baby I Don´t Care), No Voices in the Sky a Going to Brazil. Toto je taký trojzubec chytľavosti, pri ktorého počúvaní ste stále na ihlách a stačí vám pár taktov a už si hmkáte a chytáte syndróm nervózneho kolena. Rock n roll až na kosť. Ako keby si Buddy Holly, Jerry Lee Lewis, Little Richard a Chuck Berry nahodili kožené bundy, opásali sa nábojnicovými pásmi, buchli do seba fľašu Jacka a nastavili stojan mikrofónu trochu nahor. Prvú polovicu albumu ukončuje Nightmare/The Dreamtime, ktorá je tak silne atmosférická, dofarbená výraznými klávesami (dovtedy nie zrovna bežný jav u Motorhead) a rovnako výraznou basou. Druhá polovica na nás nevyhrkne hneď z fleku niečo tvrdé a rachotiace, ale necháva nás v mdlobách relaxovať pri Love Me Forever. Opäť do tej doby nie až tak tradičný track z Lemmyho chránenej dielne (neskôr tento slaďák prerobila napr. Doro). Angel City oplýva opäť netradičným prvkom, ktorým je saxofón. To sú presne tie veci, ktoré tento album povznášajú na vyšší stupienok. Aj keď sa hovorí, že Motorhead drhli dokola tú istú skladbu (v podstate sa to zakladá na pravde), tak na tomto albume popustili uzdu fantázie a nakukli aj do komnaty s magickým číslom trinásť a vytiahli odtiaľ nejaké nápady, ktoré možno nezapadali do vtedy presne vystavaných mantinelov o predstave ich hudobného smerovania, ale v konečnom dôsledku pôsobili sviežo a to bol podľa mňa recept úspechu 1916. Do tých vyjazdených koľají zmetalizovaného rock n rollu sa vraciame v ďalších troch skladbách. Make My Day je možno taká najmenej výrazná skladba z albumu, ale možno preto, že je taká „obyčajná“ tak práve tu vyčnieva a po rokoch počúvania tohto albumu sa v mojom rebríčku posúva ostrými lakťami stále viac do popredia ako takí tí závodní korčuliari v ľadových korytách (nie som športový typ, tak netuším ako sa ten šport skutočne volá). Späť do hitového súdka sa vraciame vďaka R.A.M.O.N.E.S. Jeden a pol minútová pocta priekopníkom punku z New Yorku. Sám Joey Ramone v jednom rozhovore povedal: „Bola...

Čítaj ďalej
Enema Shower – Pandemic Prostitution – Self-Released, 2020
feb26

Enema Shower – Pandemic Prostitution – Self-Released, 2020

Zverejnené v feb 26, 2021

Pamätáte tie časy, keď tie prastaré hard rockové kapely typu Black Sabbath, Deep Purple, Uriah Heep… dokázali behom roka vydať dva/tri albumy a ani sa pritom veľmi nezapotili? Teda ja viem, že až takí pamätníci, ktorí by si reálne tú dobu pamätali asi tieto riadky veľmi nečítajú, avšak hudobné archívy existujú. Kam týmto tliachaním vlastne mierim? No neprešiel ani rok, čo som sa vyhral s poslednou dávkou zvrhlostí z pohraničnej oblasti s Maďarskom a už si tu perverzne s nimi laškujem znova. Enema Shower využili túto dobu koncertom neprajúcu, ktorá sa ťahá ako telesné sekréty z genitálnych oblastí, na nahratie niečoho malého, milého a ohlušujúceho. A tak mi pred niekoľkými dňami v schránke pristála stuhou previazaná škatuľka a v nej bola, bola, bola, bola… Ehm, trojskladbové EP, krásne nazvané Pandemic Prostitution. Toto radosť vytvárajúce miníčko obsahuje iba tri skladby, ale aj to stačí na chvíľkové zahnanie hudobného hladu. Takže hneď z fleku nám nejaký pán oznámi, že konečne chytili niekoho, kto to má rád mrtvě. A počet partnerov sa zastavil na číslovke sto. Fajn. Táto dojemná zoznamovacia seansa nesie meno Fresh from Morgue. Striedanie dvoch vokálnych polôh (efekt/zachraptelý škrek) a následná pochodová pasáž mi pekne premasírovali mozgové hemisféry. Na rad sa dostane aj spomalenie a dokonca aj nejaké to sóličko (nejako veľa zdrobnenín používam, pozn. mne samému). Pri druhej skladbe – Bile máme opäť intro, akurát teraz nám o nálezoch rozpráva monotónny dámsky hlas. A pretože čas je drahý, tak hneď skočíme do tupa-tupa rytmu a kýveme prdeľkami v presne stanovených mantineloch goregrindu. O tejto skladbe som musel hodiť pár slov s Necrom, či je v tom zapletená stará holandská gore brúska Bile. Ale nie je. Inšpiráciou bolo zdravotníctvo a Necrova operácia žlčníka. No a na záver opäť intro s trochu pesimistickým prednesom. To je vcelku v kontraste asi s najpozitívnejšími tónmi z tejto trojice. Pandemic Prostitution mi príde ako vcelku punková vec, kým vokál nestiahne hĺbky na svoju stranu. Potom skladbe narastú gule ako po nadmernom užívaní testosterónu. Spomenul som ten punk. V poslednej skladbe je to narážka na takú jednoduchosť, ale keď si porovnám Pandemic Prostitution po zvukovej stránke s jej predchodcom Sadomazoo, tak aktuálna vec je takým jeho punkovejším príbuzným. Na Sadomazoo som chválil hutný a masívny buldozérový zvuk. Tu sa mi zvuk zdá taký plochejší a po vypočutí nemám pocit, že by mi niekto fľasol poza uši. Najprv mi vadil, ale postupne som si na to zvykol. Ale pretože nahrávka zrejme vznikla v skúšobni, tak je to vlastne vcelku podarené. Smrdí z toho underground a to ja mám rád. Na záver malý dodatok. Ak po tejto zbierke nehanebnej radosti túžite, tak si ju môžete stiahnuť...

Čítaj ďalej
Recenzia – InnerSphere – Omfalos – Slovak Metal Army – 2021
feb25

Recenzia – InnerSphere – Omfalos – Slovak Metal Army – 2021

Zverejnené v feb 25, 2021

Logo InnerSphere som svojho času zaregistroval na viacerých koncertných plagátoch, ale priamo k ich tvorbe som sa nedostal. Ideálny čas teda nastal, keď sa naskytla možnosť recenzovať ich nový album. Popis melodic death metal s prvkami doomu, v promo materiáloch sa mihne aj slovo progresivita, takže celkom sľubná kombinácia kľúčových slov, aj keď výsledok môže mať mnoho podôb. Kapela vznikla v 2015 v Plzni, o rok na to vydali prvé EP, neskôr v 2018 debutový album Amnesia u MetalGate. Nový album Omfalos vychádza s etiketou Slovak Metal Army, s pozmenenou zostavou: Míra Litomerický (gitara, spev, sample), Lukáš Mai (gitara), Marek Hubocký (basgitara, doprovodný spev) a Filip Wintr (bicie). Hudba InnerSphere potrebuje pozorného poslucháča, aspoň čo sa týka začiatočného objavovania. Pre nepripraveného najprv nevýrazné skladby na pomedzí melodického death metalu a ďalších extrémnych prímesí v sebe ukrývajú množstvo dychberúcich momentov. Ale tie sa odkrývajú postupne, máloktoré chytia na prvýkrát. Väčšinou stredné tempo s tendenciami spomaľovať je zaujímavou spleťou melodických gitarových vyhrávok spolu s často sekanou strojovou rytmickou sekciou. Hlboký rev je dokreslený melodickým, ale nie úplne čistým vokálom, ktoré hlavne v refrénoch spoja sily. Výraznú rolu pri budovaní nálady majú klávesy a orchestrálne prvky. Celok pôsobí bombasticky a monumentálne, množstvo energie vyvierajúcej z hudby pôsobí veľmi optimisticky a príjemne. Základom prakticky každej skladby je zaujímavý úvodný riff alebo melódia a silný refrén. Napríklad vo štvrtej Fire je hymnický charakter refrénu sprevádzaný až power metalovými motívmi, samozrejme v dobrom. Vo vhodnom okamihu album spomalí a ponorí sa do doom metalového bahna, šestku Wisdom síce jemne presvetľuje gitara, ale osudové nálady prevládajú. To isté sa dá povedať aj o záverečnej The Fall. Z opačného pólu spomeniem titulnú Omfalos s jemným úvodom, epickým refrénom a výbornou nosnou melódiou. Nechýbajú ani skvelé gitarové sóla, to z deviatej The Embodiment by sa nestratilo ani na prog-rockovom albume. Zložitejšia kompozícia skladieb nejde proti faktu, že si zachovávajú pesničkovosť a chytľavosť. Pri niektorých motívoch si človek povie, že ich už niekde počul, ale deje sa to v rozumnej miere. O produkciu, nahrávanie a zvuk sa postaral Dan Friml v The Barn studio, takže o zvukovej kvalite netreba pochybovať. Úderný, čistý, ale nepôsobí synteticky a umelo. Artwork vytvorila Martina Samková. Videoklip Omfalos (tu) vystihuje moje pocity pri počúvaní. Fascinovaný zasnený pohľad na hviezdnu oblohu, keď si človek uvedomí svoju bezvýznamnosť v porovnaní s nepredstaviteľne veľkým vesmírom. Na prvý pohľad nenápadná nahrávka sa s opakovaným počúvaním rozvinie do nečakaných rozmerov. Aspoň v mojom prípade to tak bolo a v podstate tento proces stále pokračuje. Dnes mi cestou do roboty hral v hlave dokola refrén titulnej skladby. InnerSphere výborne kombinujú extrémnu hudbu s nečakanou chytľavosťou, Omfalos sa dá počúvať veľakrát...

Čítaj ďalej
Recenzia – Arawn – Odkazy doby – Slovak Metal Army – 2020
feb18

Recenzia – Arawn – Odkazy doby – Slovak Metal Army – 2020

Zverejnené v feb 18, 2021

Arawn nasadili hneď od začiatku slušné tempo bez zbytočného váhania. Rok vzniku 2017, o rok na to už vychádza debutový album Zrození, o ktorom bolo celkom slušne počuť a celkovo je z kapely cítiť, že majú chuť pracovať. Koncom decembra minulého roka prišiel na rad aj druhý album s názvom Odkazy doby, ktorý rovnako ako debut vyšiel na značke Slovak Metal Army. Tiež aj v rovnakej zostave, teda Jirka „Suky“ (vokál), Milan „Zakk“ (gitary), Tomáš „Hroch“ (basa) a Petr „Viking“ (bicie). Nič nie je ponechané na náhodu. Svižný otvárací kus Z/N/P sa vyznačuje pravdepodobne najchytľavejším heslovitým refrénom, aký na albume nájdete. Údernosť sa mu nedá uprieť, ale pri opakovanom počúvaní sa rýchlo opotrebuje a osobne mám túto skladbu najmenej rád. Arawn radi rozprávajú príbehy a výpravnejšie kúsky im vyslovene sadnú. A sú si toho vedomí, veď do tejto kategórie sa dá zaradiť viac ako polovica skladieb. Počínajúc mrazivou trojkou Jáchymov, epicky premenlivým stredom albumu, ale aj záverečnou 9 křížů. Niektoré harmónie pripomenú majstrov Asmodeus, ktorí tiež vedia výborne rozprávať zhudobnené príbehy. Slušne nakopnú rýchlejšie položky, okrem vyššie spomínanej úvodnej skladby, napr. Nemyslí, zaplatí s dobrým textom alebo predposledná Dívej, venku už svítá, ktorú mám vďaka perfektne fungujúcemu refrénu najradšej. Textovo sú historické príbehy výborné, vďaka zrozumiteľnému prejavu so super frázovaním si ich nebudete musieť najprv načítať v booklete. Arawn sa nezaoberajú len minulosťou, ale snažia sa reflektovať aj problémy dnešného sveta. Nie vždy mi sedia, ale treba uznať, že zväčša to má hlavu a pätu. Pri vykreslení deja a atmosféry nie sú použité žiadne klávesy ani symfonické pasáže, všetko sa odohráva v klasickom nástrojovom obsadení. Inštrumentálne zbesilosti a extrémy tu nemajú miesto, všetci hrajú účelne pre dobro celku. Chytľavosť a rafinovanosť mnohých pasáží si poslucháč uvedomí až časom ako sa postupne ponára do albumu. Aj vďaka tomu ponúkajú Odkazy doby trvalejší zážitok, keďže sa nevystrieľajú všetky tromfy hneď, ale postupne. Úlohu návnady dobre splní hneď prvá vec, a potom sa môže začať objavovanie. Spomínaná výpravnosť albumu znamená aj čiastočné negatívum nahrávky, keďže sa postupne stráca energia a aj napriek striedaniu temp sa vkráda istá jednotvárnosť a podobnosť. Tu sa však výpočet mínusov končí. Celkovo pozitívny dojem dotvára zaujímavý obal Michala Janovského, rovnako aj výborný zvuk, ktorému ťažko niečo vyčítať. O master a mix sa postaral Zdeněk Ondráček v Sonidos Studio. Odkazy doby by ARAWN V recenziách často vyzdvihujem, ak má kapela jasne rozoznateľný rukopis a odlišuje sa od ostatných. Aj v prípade Arawn platí, že svoje vzory nezaprú, ale napriek tomu je výsledok jasne identifikovateľný. Neponúkajú len kvalitné remeslo, ale aj to podstatné „niečo“ navyše, vďaka čomu Odkazy doby vytvoria hlbšiu stopu vo vašej pamäti. Kontakt: https://arawn-sma.bandcamp.com/album/odkazy-doby https://www.facebook.com/Arawnofficialcz/ Hodnotenie:...

Čítaj ďalej
Recenzia – Hyenism – The Sewer – 2020
feb16

Recenzia – Hyenism – The Sewer – 2020

Zverejnené v feb 16, 2021

Hyenism na seba upozornili hneď EP Wolfram III, ktoré bolo nominované na Radio_head Awards 2017 v príslušnej kategórii. Určite mnohí vtedy zaregistrovali kapelu, ktorá si pozornosť určite zaslúži. Tesne pred Vianocami minulého roku konečne vyšiel aj debutový album The Sewer. Koncoročnými rebríčkami asi moc zamávať nestihol, to je nevýhoda albumov, ktoré vychádzajú až tesne pred koncom roka. Samozrejme je to jedno, kvalita ovplyvnená nie je. Black metal v podaní Hyenism si berie prvky z rôznych podštýlov čierneho žánru. Výstavbou gitarových riffov idú do atmoblackových sfér, v niektorých pasážach by sa dali vystopovať post-blackové motívy. Melódie sa rozvíjajú veľmi nepravdepodobným smerom, pričom si však zachovávajú chytľavosť. Rovnaký prístup nájdete aj na melodickejších albumoch francúzskych Blut Aus Nord. Vokály zas niekedy škriekajú tak zúfalo a z úzadia, že by sa nestratili ani na DSBM trápeniach. Všetky tieto prvky sú pospájané do originálneho celku s charakteristickým rukopisom. Napriek zložitej štruktúre sa vynárajú pasáže, ktoré sa dostanú rýchlo do hlavy, a okolo nich je naoko neprehľadná chaotická zmes riffov a melódií. Je to ako prechádzka ešte neznámym veľkomestom, kde sa niektoré výrazné miesta spájajú do logicky prepojeného celku až časom. The Sewer je zhudobnená metropola, pre mnohých neprehľadná a nepriateľská, ale pre tých, ktorí chcú, je plné skvelých momentov. Aj v rozhovore s kapelou bolo spomenuté meno Imperial Triumphant, ktorí idú síce vo svojej šialenosti oveľa ďalej od bežných štruktúr, ale styčné body v náladách tu jednoznačne sú. Tmavé uličky, presvetlené námestia, pochmúrne priemyselné zóny, množstvo ľudí a zároveň nekonečná samota. Album pôsobí ako zovretý celok, popisovať jednotlivé skladby nemá zmysel, z môjho pohľadu je to prakticky jedna kompozícia. Výborné gitary, neuveriteľne pestré bicie, často prekvapivo výrazná basgitara, všetko podčiarknuté bezchybným zvukom. Duo Orthrus (gitara, basa) a Norhell (gitara, vokály) si na nahratie bicích dojednali poľského bicmana Krzysztofa Klingbeina. O mixovanie a master sa postaral Colin Marston, takže veľké meno s obrovským rešpektom. Chlapi sa obrátili na správnych ľudí a jednoznačne sa oplatilo. The Sewer by Hyenism Zaujme aj artwork, možno ešte viac keď zistíme, čo na ňom vlastne je. Fotografia zhluku vodných červov žijúcich v kale Jána Hamrského spracovaná grafikom Davidom Orthom je naozaj originálna a zároveň symbolická, takže album je dotiahnutý aj čo sa týka výtvarného prevedenia. Ešte by si zaslúžilo fyzickú podobu, snáď k tomu v blízkej budúcnosti dôjde. Asi ste už pochopili, že sa mi The Sewer páči, a to hodne. Už mám za sebou fakt veľké množstvo vypočutí a stále objavujem nové veci. Hyenism prostredníctvom black metalovej palety vytvorili pútavý obraz, ktorý zarezonuje s vnútorným stavom nejedného človeka. Dobre vystihnutý popis z ich bandcamp profilu: „Drowning in the Sewer of Anxiety…“ Kontakt: https://hyenism.bandcamp.com/ https://www.facebook.com/hyenism Hodnotenie:...

Čítaj ďalej
Recenzia – Stabbed – EP Irena – 2020
feb02

Recenzia – Stabbed – EP Irena – 2020

Zverejnené v feb 2, 2021

História Stabbed začína niekedy v roku 2016 na základe skutočnej udalosti na východe Slovenska. Vymyslieť meno však len bol prvý krok a vznikajúca skupina sa musela v zapätí popasovať aj s nejakým tým hudobným smerovaním na našej scéne. Zostava sa ustálila na štyroch členoch, spev, gitara a sprievodné vokály, basgitara a bicie. Ak by ste sa s pojmom dobodanej štvorice stretli po prvýkrát, tak vedzte, že nejde o nejakých nováčikov na scéne, pretože veľká časť kapely je aj v Obliterate a ďalších zoskupeniach ako Ataraxia, V13ault, Ortomen, Alma Persona…atď. proste každý má minimálne ešte jeden aktívny projekt, resp. skupinu. V roku 2018 sa nožík otvára prvýkrát, aby vyrezal do histórie slovenského metalu prvý zárez. Debut vydali u Support Underground a ako ho vnímal jeden z našich redaktorov si môžete prečítať TU. To by snáď na úvod aj stačilo. V minulom roku zasiahol dnes už každému dobre známy chlpatý štetinový vírus, aj do života na Slovensku. Kapela ešte stihla odohrať jeden koncert na domácej pôde (teda ako pre koho, lebo členovia nie sú len z Košíc) a potom už nás vírus uzavrel do našich domovov. Pre niekoho katastrofa, pre iných naopak čas na novú tvorbu. Stabbed to vyriešili po svojom a k spokojnosti všetkých vznikol materiál na 4 skladbové EP, ktoré máte za sebou do desiatich minút. Keď sa cez leto trochu stiahol vírus, nech si ľudia užijú trochu aj iné choroby, nahrali sa v Gothoom štúdiu bicie. Nasledovali gitara a basgitara v domácich štúdiách a vokály pre zmenu nahral spevák v Nohaboha vo Svidníku ešte v júli. Výsledok Stabbed umiestnili na rôzne online platformy na začiatku októbra. Ako som už spomenula, EP má 4 skladby a dostal názov Irena. Nezainteresovanému by toto meno asi nič nenapovedalo. Keď sa pozriete na cover, minimálne Slovákom a Čechom už pomaly začne dochádzať, o akú Irenu ide. Americkí vedci museli dať cover na analýzu, aby sa dopátrali k výsledku (to bol nevydarený pokus o vtip, aby ste rozumeli, že taký Švéd bude asi v pomykove). Ak ste sledovali najväčšie kriminálne prípady na Slovenku, tak ste doma a viete, že ide o Irenu Čubirkovú, jednu z najznámejších vrahýň Česko-Slovenska. Bola zároveň jednou z piatich žien, ktoré za ich vraždy popravili. Oproti debutu, kde boli ešte témy, hoc tiež hororového charakteru rôzne, nové EP je monotematické, čiže len o Irene. Mne osobne sa práve albumy na jednu tému páčia. Ďalšou zmenou oproti debutu boli spevy, pretože Irena je naspievaná po Slovensky. Pre mňa ďalší imaginárny bod navyše, pretože ide naozaj o česko-slovenskú tému, takže na čo to silou mocou ťahať do angličtiny. Texty ku všetkým songom si môžete pozrieť napríklad na Bandcampe. Čo sa samotného...

Čítaj ďalej