Recenzia – Carnal Disfigurement – An Intense Hatred For Humanity – Amputated Vein Records – 2020
V prípade niektorých vydavateľstiev je úplne jasné, akú hudbu pod svojou značkou vydávajú. Do tejto skupiny patrí aj japonský label Amputated Vein Records, ktorý sa špecializujú na brutal death metal. V ich katalógu nájdete kapely z celého sveta, centrálna Európa nie je výnimkou. S ich logom vydali album napr. aj slovenské kapely Craniotomy a Diftery, od našich západných susedov Poppy Seed Grinder a teraz po novom aj Carnal Disfigurement. Ich v poradí druhý album An Intense Hatred For Humanity vyšiel po dlhých deviatich rokoch od predchádzajúceho debutu so strašidelným názvom Inhuman Devoured Content From Cranial Cavity. Ten vydali Rusi Inherited Suffering Records, čo je v podzemí tiež slušne znejúce meno. Názov dvojky znie v každom prípade sľubnejšie a jemne nápaditejšie. Celkovo to chlapi na prílišnú originalitu nehrajú, od názvu kapely, ktorý je štýlový, ale zameniteľný, cez názvy albumov a skladieb plných klasických klišé. To však nemusí byť problém, pri počúvaní BDM často človek na túto hru pristúpi. Píšem síce o kapele, ale Carnal Disfigurement je projekt Martina „Zeldu“ Zeleného, ktorý sa postaral o všetky nástroje s výnimkou vokálov. Tie si zobral na starosti Američan Nemec Franz Hoffman, ktorý kedysi pôsobil v kapelách Extremely Rotten a Putrescent Secretancy. Carnal Disfigurement spĺňajú všetky atribúty moderného slamming brutal death metalu a komu tento žáner nevonia, nech sa rovno tejto nahrávke širokým oblúkom vyhne. Ak je však váš postoj opačný, tak za necelú polhodinu dostanete poriadnu nakladačku bez zbytočných zjemnení a vymýšľania. Slam pasáž, gitary pískajú, behačka po hmatníku, neutíchajúci blast, brutálny vokál hlboko z kanála. Zvuk je tak akurát syntetický, pre daný žáner v poriadku a ťažko čakať niečo iné. Bicie (asi programované o tie sa postaral Krzysztof Klingbein z Poľska) sypú neuveriteľnou rýchlosťou, ale nemenia sa na šijací stroj a udržiavajú si silu a údernosť. Gitara strieda slamovačky pri rôznych tempách, občas preložené charakteristickou BDM (ne)melódiou, jedine škoda málo výrazných basov. An Intense Hatred For Humanity by Carnal Disfigurement Slovo pestrosť nahrávku An Intense Hatred For Humanity príliš necharakterizuje, ide hlavne o brutalitu a energiu, ktorými je album naplnené po okraj. Hudobný ekvivalent brutálnej na prvý pohľad znepokojivo primitívnej vraždy, po ktorej zostanú len ťažko identifikovateľné krvavé fragmenty mäsa a kostí. Hranice sa neposúvajú, ale poriadne intenzívne sa udržiavajú pozície. Malé spestrenie prinášajú elektrohlukové predely, veľa ich nie je, ale potešia. Carnal Disfigurement vydali album určený najmä pre brutal death metalových maniakov. Žánrová nahrávka bez akýchkoľvek presahov a kompromisov, pre niekoho možno slabina, ale v princípe to takto chce kapela aj fanúšikovia. Ako sa hovorí: ber alebo nechaj tak! Osobne na niečo také ako An Intense Hatred For Humanity nemám chuť každý deň, ale keď to na človeka príde, tak nie...
Recenzia – Abyss, Besna – Split EP – Wolfmond Production – 2020
Splitu Nemcov Abyss a bratislavských Besna sa samozrejme venujem najmä kvôli druhým menovaným. Čo sa týka nemeckej bandy, tak doteraz som o nich nepočul a EP je prvým zoznámením. Kapelu Besna som prvýkrát registroval vďaka spoločnému koncertu s Catastrofy v Cyklokuchyni tuším v 2018, kde sa síce zvuk nevydaril, ale akcia to bolo výborná. Vtedy ma zaujal ručne robený recyklovaný obal ich debutového EP, ktoré doteraz občas vytiahnem z poličky a som rád, že som jeho majiteľom. Minulý rok pridali na svoje konto recenzované split EP. Diskografia Abyss sa celkom podobá na zoznam slovenského partnera. Podľa archívov demo, EP a splitko s Besna. To vyšlo pod nemeckým vydavateľstvom Wolfmond Production a o artwork sa postaral francúzsky umelec Théo Braisaz. Na nahrávke sú 4 skladby, logicky dve od Abyss, dve od Besna. Bol zvolený striedavý rým ABAB, čiže skladby idú na striedačku. Ak by niekomu nesedela jedna z kapiel, tak má smolu a bude musieť stále preskakovať. Nakoľko sa kapely vyjadrujú radšej na väčšej ploche, EP naberá celkom slušnú dĺžku takmer polhodiny. Ich spolupráca dáva zmysel, náladovo a prístupom sú si podobné, aj keď každá používa trochu iné prostriedky. Spája ich neagresívna a hypnotická atmosféra bez typicky black metalovej negativity a zla. Abyss prinášajú slušnú melodicko death/blackovú víchricu, pričom najmä vokál je viac do čierneho kovu. Časté zmeny tempa s hojným využitím blast sypaníc prispievajú k postupnej gradácií motívov a budujú atmosféru. Výdatne je využitý efekt protikladu pomalých gitarových vyhrávok na pozadí blast beatov, a tiež pomalej melódie a rýchlej inštrumentácie, ako to napr. robia aj Gojira. Páči sa mi aj výrazný zvuk basgitary, ktorá sa aktívne zapája aj do vytvárania melódií. Abyss/Besna Split by Abyss Slováci v mnohých ohľadoch kontrastujú so svojimi kolegami. Sú viac poetickejší a zasnívaná nálada nepôsobí tak dramaticky. Tempá sa nemenia tak často, blast beat tu nenájdete, zato gitarové sólo áno. Najmä ich druhá, čiže celkovo štvrtá položka Jazero je výrazne post metalová/rocková. Silnou stránkou sú charakteristické melódie, vďaka ktorým spoznám Besna prakticky hneď. Rovnako aj typický melodický vokál, ktorý je tu však využitý len v prvej Cesta krvi. Po basovo výrazných Abyss tu hlboké tóny akosi chýbajú, ale možno je to len dôsledok porovnávania. Abyss/Besna Split by Besna Split EP kapiel Abyss a Besna je kvalitnou ukážkou súčasných schopností oboch zoskupení. Zatiaľ toho veľa nevydali, takže poslúži hlavne dvom účelom: dostať sa aj k novým poslucháčom a zároveň si upevniť pozíciu u tých existujúcich. Silná atmosféra, hudobné príbehy a epické melódie najmä v black (a čiastočne death) metalovom šate. Kontakt Abyss: https://abyss-deathmetal.bandcamp.com/ https://www.facebook.com/abyss.deathmetal/ Kontakt Besna: https://besna.bandcamp.com/ https://www.facebook.com/BesnaBand/ Hodnotenie:...
Recenzia – Manyac – Death sentence for Tomorrow – 2020 – Independent
Kapela Manyac sa v minulom roku prihlásila so svojim debutovým albumom. Hoci vznikli už v roku 2009 v Seredi, akosi sa im nechcelo na svet priviesť plnohodnotný album a tak musela prísť pandémia, aby sa k tomu konečne dokopali. V auguste vypustili album s názvom „Death sentence for tomorrow“. Kapela ho vydala zatiaľ na vlastné náklady a ku mne sa tiež dostala jedna fyzická kópia, za čo kapele ďakujem. Obal je digipakové balenie a vo vnútri nájdete CD, ktoré je potiahnuté čiernou farbou s logom Manyac. Je škoda, že tu nenájdete priložený booklet, ale v zásade ho ani netreba, lebo spevákovi je rozumieť veľmi dobre. O titulný cover sa postarala Pandrava. Tento cover považujem ja osobne za jeden z tých najvydarenejších v minulom roku. Veľmi dobre totiž vyjadruje ústrednú myšlienku albumu. Vo vnútri, aj na zadnej strane je pokračovanie tohto jej diela. Farebnosť coveru je jedna z vecí, čo ma tiež upútala. Nie je to klasický tmavá farba, ani čierno-biela, no máte pocit, že sa pozeráte na obraz, na ktorom sa toho aj veľa odohráva. Vhodne je použitý aj font, ktorý je dobre čitateľný. Ešte predtým ako prejdem k hudbe, v krátkosti aj o textoch, tie sú rôzne, prítomná je protivojnová tematika ako hovoria samotné názvy – Tears of Baghdad, alebo Into the war. Taktiež zaznieva kritika politickej situácie v skladbách D.S.F.T. , Leadershit a … And loop swings in the wind, či kritika katolíckej cirkvi v Conclave of demons. Odľahčenejšie po textovej stránke sú skladby Speed Campaign alebo March of the dead. V zásade mi takéto rôznorodé texty neprekážajú, hlavne keď majú aj hlavu a pätu. Napokon, tento typ metalovej hudby je spätý s vyššie spomenutými témami. Hrať thrash a nemať ani jednu skladbu proti vojne, alebo o vojnovej udalosti, to ho ani nemusíte hrať, hehe. Skupina nahrala album vo Flameart N-semble Studiu v rokoch 2019/2020. Zvuk je krásny čistý a vyvážený na všetkých postoch. Postupné nahrávanie a predpokladám, že aj starostlivé mastrovanie urobilo svoje a výsledok je naozaj dobrý. Za zaujímavosť možno považovať, že tak ako aj nahrávanie zabralo skupine nejaký čas, ani jednotlivé skladby nevznikli v rovnakom časovom úseku. Dá sa tým pádom vytušiť, prípadne porovnať, staršiu tvorbu aj napredovanie. Skladby Conclave of demons či Tears of Baghdad vznikli už niekedy okolo roku 2015, ale skladby Speed Campain a Into the war sa dokončili tesne pred nahrávaním. Pieseň s názvom March of the dead vznikla ešte v roku 2012 s predchádzajúcou zostavou. Otázka za milión znie, ktorý hudobný štýl vlastne Manyac prezentuje. Z môjho pohľadu je to jemnejší, no energický, nie až tak bojovo zameraný thrash metal, ktorý znie moderne, čisto. Počuť vplyvy velikánov ako Kreator, alebo Slayer, alebo napr. aj Annihilator, Exodus, Sepultura, Metallica. Ale nechajme škatuľky bokom, toto...
Retro – Motorhead – 1916 – WTG Records, 1991
Dva dni dozadu ubehlo presne 30 rokov odvtedy, čo Lemmyho légia skazy vypustila do sveta rozbušku menom 1916. Takže ideálny čas si tento album oprášiť. 1916 bol album, ktorý odštartoval sériu podarených kúskov v deväťdesiatych rokoch (nasledujúce March or Die, Bastards a Sacrifice netreba zvlášť pripomínať), po nie až tak vydarenej druhej polovici predchádzajúceho desaťročia. Album predznamenával singel The One to Sing the Blues a vcelku sa mu aj darilo. Táto skladba je otvárakom 1916, no ale pri všetkej úcte, tak aspoň teda ja by som ju z dramaturgického hľadiska posunul na iné miesto. Ale to zase nie je nejaký závažný problém. Následne sa vyvalí priehrštie hitov – I´m So Bad (Baby I Don´t Care), No Voices in the Sky a Going to Brazil. Toto je taký trojzubec chytľavosti, pri ktorého počúvaní ste stále na ihlách a stačí vám pár taktov a už si hmkáte a chytáte syndróm nervózneho kolena. Rock n roll až na kosť. Ako keby si Buddy Holly, Jerry Lee Lewis, Little Richard a Chuck Berry nahodili kožené bundy, opásali sa nábojnicovými pásmi, buchli do seba fľašu Jacka a nastavili stojan mikrofónu trochu nahor. Prvú polovicu albumu ukončuje Nightmare/The Dreamtime, ktorá je tak silne atmosférická, dofarbená výraznými klávesami (dovtedy nie zrovna bežný jav u Motorhead) a rovnako výraznou basou. Druhá polovica na nás nevyhrkne hneď z fleku niečo tvrdé a rachotiace, ale necháva nás v mdlobách relaxovať pri Love Me Forever. Opäť do tej doby nie až tak tradičný track z Lemmyho chránenej dielne (neskôr tento slaďák prerobila napr. Doro). Angel City oplýva opäť netradičným prvkom, ktorým je saxofón. To sú presne tie veci, ktoré tento album povznášajú na vyšší stupienok. Aj keď sa hovorí, že Motorhead drhli dokola tú istú skladbu (v podstate sa to zakladá na pravde), tak na tomto albume popustili uzdu fantázie a nakukli aj do komnaty s magickým číslom trinásť a vytiahli odtiaľ nejaké nápady, ktoré možno nezapadali do vtedy presne vystavaných mantinelov o predstave ich hudobného smerovania, ale v konečnom dôsledku pôsobili sviežo a to bol podľa mňa recept úspechu 1916. Do tých vyjazdených koľají zmetalizovaného rock n rollu sa vraciame v ďalších troch skladbách. Make My Day je možno taká najmenej výrazná skladba z albumu, ale možno preto, že je taká „obyčajná“ tak práve tu vyčnieva a po rokoch počúvania tohto albumu sa v mojom rebríčku posúva ostrými lakťami stále viac do popredia ako takí tí závodní korčuliari v ľadových korytách (nie som športový typ, tak netuším ako sa ten šport skutočne volá). Späť do hitového súdka sa vraciame vďaka R.A.M.O.N.E.S. Jeden a pol minútová pocta priekopníkom punku z New Yorku. Sám Joey Ramone v jednom rozhovore povedal: „Bola...
Enema Shower – Pandemic Prostitution – Self-Released, 2020
Pamätáte tie časy, keď tie prastaré hard rockové kapely typu Black Sabbath, Deep Purple, Uriah Heep… dokázali behom roka vydať dva/tri albumy a ani sa pritom veľmi nezapotili? Teda ja viem, že až takí pamätníci, ktorí by si reálne tú dobu pamätali asi tieto riadky veľmi nečítajú, avšak hudobné archívy existujú. Kam týmto tliachaním vlastne mierim? No neprešiel ani rok, čo som sa vyhral s poslednou dávkou zvrhlostí z pohraničnej oblasti s Maďarskom a už si tu perverzne s nimi laškujem znova. Enema Shower využili túto dobu koncertom neprajúcu, ktorá sa ťahá ako telesné sekréty z genitálnych oblastí, na nahratie niečoho malého, milého a ohlušujúceho. A tak mi pred niekoľkými dňami v schránke pristála stuhou previazaná škatuľka a v nej bola, bola, bola, bola… Ehm, trojskladbové EP, krásne nazvané Pandemic Prostitution. Toto radosť vytvárajúce miníčko obsahuje iba tri skladby, ale aj to stačí na chvíľkové zahnanie hudobného hladu. Takže hneď z fleku nám nejaký pán oznámi, že konečne chytili niekoho, kto to má rád mrtvě. A počet partnerov sa zastavil na číslovke sto. Fajn. Táto dojemná zoznamovacia seansa nesie meno Fresh from Morgue. Striedanie dvoch vokálnych polôh (efekt/zachraptelý škrek) a následná pochodová pasáž mi pekne premasírovali mozgové hemisféry. Na rad sa dostane aj spomalenie a dokonca aj nejaké to sóličko (nejako veľa zdrobnenín používam, pozn. mne samému). Pri druhej skladbe – Bile máme opäť intro, akurát teraz nám o nálezoch rozpráva monotónny dámsky hlas. A pretože čas je drahý, tak hneď skočíme do tupa-tupa rytmu a kýveme prdeľkami v presne stanovených mantineloch goregrindu. O tejto skladbe som musel hodiť pár slov s Necrom, či je v tom zapletená stará holandská gore brúska Bile. Ale nie je. Inšpiráciou bolo zdravotníctvo a Necrova operácia žlčníka. No a na záver opäť intro s trochu pesimistickým prednesom. To je vcelku v kontraste asi s najpozitívnejšími tónmi z tejto trojice. Pandemic Prostitution mi príde ako vcelku punková vec, kým vokál nestiahne hĺbky na svoju stranu. Potom skladbe narastú gule ako po nadmernom užívaní testosterónu. Spomenul som ten punk. V poslednej skladbe je to narážka na takú jednoduchosť, ale keď si porovnám Pandemic Prostitution po zvukovej stránke s jej predchodcom Sadomazoo, tak aktuálna vec je takým jeho punkovejším príbuzným. Na Sadomazoo som chválil hutný a masívny buldozérový zvuk. Tu sa mi zvuk zdá taký plochejší a po vypočutí nemám pocit, že by mi niekto fľasol poza uši. Najprv mi vadil, ale postupne som si na to zvykol. Ale pretože nahrávka zrejme vznikla v skúšobni, tak je to vlastne vcelku podarené. Smrdí z toho underground a to ja mám rád. Na záver malý dodatok. Ak po tejto zbierke nehanebnej radosti túžite, tak si ju môžete stiahnuť...
Recenzia – InnerSphere – Omfalos – Slovak Metal Army – 2021
Logo InnerSphere som svojho času zaregistroval na viacerých koncertných plagátoch, ale priamo k ich tvorbe som sa nedostal. Ideálny čas teda nastal, keď sa naskytla možnosť recenzovať ich nový album. Popis melodic death metal s prvkami doomu, v promo materiáloch sa mihne aj slovo progresivita, takže celkom sľubná kombinácia kľúčových slov, aj keď výsledok môže mať mnoho podôb. Kapela vznikla v 2015 v Plzni, o rok na to vydali prvé EP, neskôr v 2018 debutový album Amnesia u MetalGate. Nový album Omfalos vychádza s etiketou Slovak Metal Army, s pozmenenou zostavou: Míra Litomerický (gitara, spev, sample), Lukáš Mai (gitara), Marek Hubocký (basgitara, doprovodný spev) a Filip Wintr (bicie). Hudba InnerSphere potrebuje pozorného poslucháča, aspoň čo sa týka začiatočného objavovania. Pre nepripraveného najprv nevýrazné skladby na pomedzí melodického death metalu a ďalších extrémnych prímesí v sebe ukrývajú množstvo dychberúcich momentov. Ale tie sa odkrývajú postupne, máloktoré chytia na prvýkrát. Väčšinou stredné tempo s tendenciami spomaľovať je zaujímavou spleťou melodických gitarových vyhrávok spolu s často sekanou strojovou rytmickou sekciou. Hlboký rev je dokreslený melodickým, ale nie úplne čistým vokálom, ktoré hlavne v refrénoch spoja sily. Výraznú rolu pri budovaní nálady majú klávesy a orchestrálne prvky. Celok pôsobí bombasticky a monumentálne, množstvo energie vyvierajúcej z hudby pôsobí veľmi optimisticky a príjemne. Základom prakticky každej skladby je zaujímavý úvodný riff alebo melódia a silný refrén. Napríklad vo štvrtej Fire je hymnický charakter refrénu sprevádzaný až power metalovými motívmi, samozrejme v dobrom. Vo vhodnom okamihu album spomalí a ponorí sa do doom metalového bahna, šestku Wisdom síce jemne presvetľuje gitara, ale osudové nálady prevládajú. To isté sa dá povedať aj o záverečnej The Fall. Z opačného pólu spomeniem titulnú Omfalos s jemným úvodom, epickým refrénom a výbornou nosnou melódiou. Nechýbajú ani skvelé gitarové sóla, to z deviatej The Embodiment by sa nestratilo ani na prog-rockovom albume. Zložitejšia kompozícia skladieb nejde proti faktu, že si zachovávajú pesničkovosť a chytľavosť. Pri niektorých motívoch si človek povie, že ich už niekde počul, ale deje sa to v rozumnej miere. O produkciu, nahrávanie a zvuk sa postaral Dan Friml v The Barn studio, takže o zvukovej kvalite netreba pochybovať. Úderný, čistý, ale nepôsobí synteticky a umelo. Artwork vytvorila Martina Samková. Videoklip Omfalos (tu) vystihuje moje pocity pri počúvaní. Fascinovaný zasnený pohľad na hviezdnu oblohu, keď si človek uvedomí svoju bezvýznamnosť v porovnaní s nepredstaviteľne veľkým vesmírom. Na prvý pohľad nenápadná nahrávka sa s opakovaným počúvaním rozvinie do nečakaných rozmerov. Aspoň v mojom prípade to tak bolo a v podstate tento proces stále pokračuje. Dnes mi cestou do roboty hral v hlave dokola refrén titulnej skladby. InnerSphere výborne kombinujú extrémnu hudbu s nečakanou chytľavosťou, Omfalos sa dá počúvať veľakrát...
Headbanger FM
- Headbanger_FM (21.7.2025 22:00) 21. júla 2025
- Headbanger_FM (14.7.2025 22:00) 14. júla 2025
- Headbanger_FM (7.7.2025 22:00) 7. júla 2025
- Headbanger_FM (30.6.2025 22:00) 30. júna 2025
- Headbanger_FM (23.6.2025 22:00) 23. júna 2025
