Report – CASSOVIA DEATHFEST vol.1, 1. október 2013, Collosseum Club, Košice
okt05

Report – CASSOVIA DEATHFEST vol.1, 1. október 2013, Collosseum Club, Košice

Zverejnené v okt 5, 2013

Tento rok sa pre death metalovú komunitu presunuli Vianoce na 1. októbra. Darčeky nám doniesol Lucas fakt mimoriadne- ruskú špičku brutal/slamm death metalu –KATALEPSY, taliansku mašinériu HOUR OF PENANCE, z Anglicka vychádzajúcu hviezdu DYSCARNATE a ako austrálsku čerešničku na torte PSYCROPTIC. Taktiež netreba zabudnúť na ostatné, síce menej známe spolky ako CARNAL DECAY, PIGHEAD, EXHUMER a slovenských navrátilcov TYPHOID, ktoré taktiež stáli za pozornosť. Všetky tieto darčeky ste mohli nájsť pod collosseumským UG stromčekom, pekne zabalené do kvalitnej zvukovej krabice a zaviazané mašľou vytvorenou z rodinnej atmosféry.   Organizácia od začiatku fungovala na 110%, kde nemohlo dôjsť k žiadnej väčšej zmene, či nebodaj k vypadnutiu nejakej kapely, všetky prišli všetky načas, ozvučenie prebehlo bez problémov a začiatok sa neposunul ani o sekundu. Za organizáciu počas celej akcie veľký palec hore!   O 5-tej sa otvorili dvere Collossea a prví návštevníci vošli dnu. Od začiatku nám opäť bolo jasné, že domácich prevalcujú ľudia z okolia, škoda toho, keď už vedia ľudia dôjsť z Vranova, Trenčína, či Liptovského Mikuláša, tak si čas mohli nájsť aj domáci, česť výnimkám.   Ako som spomínal, akcia začala priam na sekundu presne a tak na pódiu vybehli znovuzrodení TYPHOID a začali sypať jedna radosť. Zvuk zo začiatku ešte kúsok neukočírovaný, no po každej piesni lepší a lepší, až ku koncu setu sním musel byť každý spokojný. Death metalu sa na Slovensku darí, to už je dávno jasný fakt, každé ďalšie predstavenie mi toto tvrdenie len potvrdzuje a TYPHOID neboli výnimka. Chalani sa po tých rokoch u nás ukázali vo veľmi peknom svetle, ich naklepaný brutálny death metal ide ako píla, všetko rúca so sebou. Hlavne musím pochváliť bubeníka Seada, ktorý drví bicie aj v BRUTE, šlapal bez jedinej chyby a s driveom aký sa len tak nevidí. Parádny začiatok akcie, latka nastavená vysoko! Aby sa všetko stihlo tak ako malo, bola organizácia hrania vytvorená na spôsob Brutal Assaultu, kto tam chodí tak iste vie, kto nie, tak mu to objasním. Veľké kapely hrali na veľkom hlavnom stagei dole a menšie počas ladenia veľkých na hornom malom stagei, aby sa vyhlo čakaniu a zdržovaniu, a všetko šlo v jednom závese. TYPHOID to celé začali na hlavnom staegi, tak bolo na čase vyjsť po schodoch ku menšiemu stageu, kde si to bez meškania sekundy rozdávali taliani EXHUMER. Sypačka maximálneho zrna, okorenená industrial/elektro vsuvkami, ktorá v trochu špinavšom kabáte celkom dobre vynikla. Malo to slušný spád, no chýbala tomu šťava a taktiež kúsok čistejší zvuk, čo malo za následok, že latka nastavená našimi chalanmi ostala neprekonaná. Na čase rýchlo zliezť dole schodmi, pretože ruská mašinéria KATALEPSY je plne pripravená. V štýle hardcorových kapiel, či už výzorom alebo pohybmi, vybehla kapela na pódium a spustila svoj masaker. Ich vystúpenie na Brutal Assaulte tento rok patrilo k mojim TOPom, hlavne vďaka ich nasadeniu a energii, no oproti tomu, čo predviedli chlapci...

Čítaj ďalej
Recenzia – DEVILDRIVER – „Winter Kills“ (Napalm Records 2013)
okt05

Recenzia – DEVILDRIVER – „Winter Kills“ (Napalm Records 2013)

Zverejnené v okt 5, 2013

Riadna dávka pekného groove metalu pod palcom Deza Fafaru a zároveň prvý album kapely s novým basákom Chrisom Towningom, ktorý im od roku 2012 zaskakoval na turné a tak perfektne sadol do zostavy, že vo Februári tohto roku bol prijatý ako stály člen. Prvý song Oath Of The Abyss začína nenápadným introm, po ktorom nasleduje pekná smažka na solídny headbang, nasledujúca o čosi temnejším songom Ruthless, v ktorom mi hneď úvodný riff pripomenul Marylina Mansona, ale to sa s nástupom bicích veľmi rýchlo vytratilo a zvrhlo sa to v strednotempé valiace sa koleso drviace všetko naokolo. Takto môžem pokračovať aj s ďalšími dvoma songami, Desperate Times a Winter Kills. Po týchto nasleduje príjemná riffovačka zasa začínajúca nenápadne a podľa názvu The Appetite uspokojí každého, kto si rád vytrepe hlavu vo vibráciach riadnych dvojkopov a chytľaých gitár. Nasleduje ďalšia ťažkotonážna songa Gutted a po nej sa dostávame k melancholickejšej drvičke Curses And Epitaphs. V takých istých šľapajách sa nesie aj nasledujúci song Carings Overkill a nasleduje rezkejší Haunting Refrain obohatený naozaj nádherným sólom, ktoré vás prinúti sa pozastaviť v čase a vychutnať si túto časť skladby na maximum. Tripping Over Thombstones je príklad typickej groove riffovacej strednotempej pesničky, ktorá neurazí, ale ani neprekvapí ničím a nakoniec album Devil Driver uzatvára nádherným Sail s impozantným introm a krásnym melodickým zvyškom songu. Rozlúčka ako sa patrí. Nahrávku obopína veľmi pekný, čistý zvuk, vokálový výkon je samozrejme perfektný, aj keď Dez v tejto kategórii ničím špeciálnym nevyniká. Samozrejme album trápi tak ako je tomu u väčšiny takýchto kapiel syndróm live kapely, čiže naozaj by som si radšej prežil tento set naživo na koncerte, ako doma vypočul. Môže za to hlavne určitá typickosť takejto hudby a opar – veď to tu už bolo, to už som počul, kde sa skoro vždy človek viac zabaví na koncerte ako pri domácom posluchu a kapela až naživo presvedčí, že to stojí za to a človek nasaje ten zvyšok energie, ktorá býva často brzdená práve tým, že je to nahrávka a kapela neodovzdá fandovi tú energiu, ktorú by mohla. Je to príjemná hudba na posluch, ktorá si určite nájde miesto v mojom playliste.   Wonder Hodnotenie: 7,5/10   1. Oath of the Abyss 2. Ruthless 3. Desperate Times 4. Winter Kills 5. The Appetite 6. Gutted 7. Curses and Epitaphs 8. Carings Overkill 9. Haunting Refrain 10. Tripping Over Tombstones 11....

Čítaj ďalej
Recenzia – ANNIHILATOR – „Feast“ (UDR 2013)
okt03

Recenzia – ANNIHILATOR – „Feast“ (UDR 2013)

Zverejnené v okt 3, 2013

Nie som thrash metalista, nikdy som nebol a asi ťažko budem. Ničmenej, zvyknem si vyberať nejaké kapely z tohto žánru, ktoré presmradli aspoň trochou originality a dokážu zaujať širšie publikum, ako len zarytých thrasherov. U Annihilatoru tomu tiež poväčšinou tak býva, ale album Feast je tak presmradnutý riffmi úplne typickými pre tento žáner (a pre kapelu samotnú), že som ho dvkarát prebehol a ani na x-tý posluch ho neviem dostať pod kožu. Pritom samozrejme je pre mňa táto kapela jedna z ikón metalu a Jeff Waters je pre mňa pán gitarista s veľkým P a skvelý skladateľ. Tuto síce cítim trochu z úplne prvých dvoch albumov, taktiež sú tu vkombinované aj niektoré prvky z novších, ale proste už je to pre mňa toľkokrát prevarené to isté, že som si vybral zopár lepšich skladieb a vyše polovice albumu ma vôbec nezaujalo. Absencia nejakej jasnej hitovky v mojich očiach je tiež ťarcha. Ďalší problém je pre mňa zvuk nahrávky, ktorý je samozrejme profesionálny, čistý, dobre vybalancovaný, ale nejak nenapomáha tomu, niečo vo mne vyevokovať, čo by ma donútilo si aspoň pokyvkať hlavou do rytmu. Album bude určite veľmi atraktívny pre milovníkov štýlu, ktorí ho budú omieľať, myslím si na dennej báze, lebo predsalen, je to Annihilator a robia si svoju prácu poriadne. Bohužiaľ, ja som sklamaný. Čakal som, že mi naservírujú zas niečo iné ako ostatné kapely (v danom štýle). Niečo lepšie. Že sa zasa prekonajú. Ale toho sa mi nedostalo. Album funguje ako podmaz k práci, ktorý bez povšimnutia prebehne a neurazí, ale ani neohromí. Wonder Hodnotenie: 6/10 1. Deadlock 2. No Way Out 3. Smear Campaign 4. No Surrender 5. Wrapped 6. Perfect Angel Eyes 7. Demon Code 8. Fight the World 9. One Falls, Two...

Čítaj ďalej
Recenzia – SOULFLY – „Savages“ (Nuclear Blast 2013)
okt03

Recenzia – SOULFLY – „Savages“ (Nuclear Blast 2013)

Zverejnené v okt 3, 2013

Toto nemohlo dopadnúť zle, keď do Soulfly nastúpil Tony Campos na basu (ex-Static X), ktorého príchod sa pozitívne odrazil už na predošlom albume s titulom Enslaved a Maxov syn Zyon Cavalera usadol za bicie. Soulfly má momentálne v jednu z najsilnejších zostáv v histórii kapely a je to cítiť od začiatku do konca nahrávky, ktorá rozmašíruje všetko, čo jej stojí v ceste. Páni s bohatými skúsenosťami vedia, ako vyčarovať pre seba ten najlepší zvuk v štúdiu. Surové, čitatelné, vybudzujúce a pritom uhladené. Zyonove bicie party ženú celú nahrávku vpred s úžasnou energiou, je z nich cíťiť úžasný zápal a nadchnutie pre kapelu. Gitary pod rukami Maxa a Marca sa nádherne striedajú v agresívnych riffovačkách a melodických vyhrávkách korenenými Rizzovými sólami ktoré pán gitarista komponuje naozaj svetaborne. Keď sa do tejto kombinácie pridá Tony, ktorý s jeho tučným zvukom basy podtrhne všetko a navrchu tohto tróni Maxov nezamenitelný vokál, vzniká naozaj smrtiaca, valiaca sa a devastujúca smršť, ktorá nenechá chladným nikoho. Kapela si pozvala k nahrávaniu zopár hostí na vokály a hneď v prvom Bloodshed štartuje guestlist Maxov druhý syn Igor Cavalera Jr. Vo Fallen je to Jamie Hanks (I Declare War), v závese za ním je to Neil Farron (Clutch) v skladbe Ayatollah Of Rock ‘N’ Rolla a Mitch Harris (Napalm Death) v K.C.S. Do tohto komba sa zapojil aj Tony, ktorý popri base obohatil Maxovu vokálnu linku v skladbe El Comegente. Elektronické vsuvky a sample sa tentokrát obmedzujú skôr na intrá a outrá jednotlivých songov, takže jednotlivé pesničky majú mnoho vlastného priestoru, ktorý je vyplnený naozaj precízne. Nenudia ani náhodou, aj keď väčšina riffov je naozaj to typické ,,Cavalerovské,, ktoré pozná každý, ale tentokrát kapela šikovne vybrala aj z tohto rukopisu iba to najlepšie a uplietla z toho riadny bič, ktorým bude roztáčať moshpity na nejednom koncerte. Do toho zopár exotík typu akustické outro v El Comegente a pod. Neviem sa dočkať vidieť túto zostavu live. Toto bude dôvod po dlhej dobe nechať sa rozhandrovat a roztrhať v moshi. Wonder Hodnotenie: 8,5/10 1. Bloodshed 2. Cannibal Holocaust 3. Fallen 4. Ayatollah Of Rock ‘N’ Rolla 5. Master Of Savagery 6. Spiral 7. This Is Violence 8. K.C.S. 9. El Comegente 10....

Čítaj ďalej
Recenzia – HYDRIA – „Freakshow“ (EMG 2013)
okt03

Recenzia – HYDRIA – „Freakshow“ (EMG 2013)

Zverejnené v okt 3, 2013

Hydria, kapelka na ktorú som narazil náhodou a zaujala ma skôr z tej technickej stránky posluchu ako hudobníka, nie až tak ako poslucháča. Partia kvalitných hudobníkov, ktorí sa rozhodli z ďalekej Brazílie troška rozvíriť vody symfonického female front-end metalu, ktorí určite majú čo povedať vrámci svojho žánru a kvalít.. Hľadáte agresívne, brutálne rýchle riffy, ťažký growl, scream, klepačky na bicích v 3800 bpm ? No tak to ďalej ani nečítajte, lebo s tým vás táto kapelka pošle akurát tak do prdele. Príjemné moderné riffy na štýl Lacuna Coil, miestami mi pripomínajúce až Dream Theater a dokonca nejaké industriálne kapelky (áno majú vo svojich songoch domiešané aj nejaké techno a elektronické sample), miestami také príjemné rýchle do HC ťahajúce vsuvky aj s trochami riadnych náklepov, kvalitný vokál (veľmi kvalitný vokál) Raquel Schüler, ktorá má veľmi príjemný prízvuk moderných rock/metalových kapiel z USA a môžem ho bezobáv zaradiť do rebríčka, síce nie najoriginálnejších, ale zato isto najlepších ženských vokálov v tvrdej hudbe a samozrejmosťou sú aj tie ,,symfonické,, vsuvky, ktoré sa obmedzujú iba na synťák moderného nádychu a dokonale sedia k tematike albumu. Veľmi sa mi páči práca bubenníka Lea Peccatu, ktorý energeticky ženie celú nahrávku podobne ako jeho kolega napr. v kapelke Straight Line Stitch a neserie sa s nejakým obmedzeným štýlom hrania a obohacuje dvojkopmi a náklepmi poriadnu časť nahrávky. Energia, to je asi to najlepšie čo sála z tohto albumu a to je v rámci tohto štýlu dosť rarita a čo je najlepšie, k mnohým pasážam by som si vedel predstaviť podporu kapely na koncerte v podobe riadneho headbangu. Veľmi kvalitný mix a mastering nahrávky mi zaručili naozaj príjemný podmaz k dnešnému popoludniu. Viem si predstaviť, že si Hydria získa srdcia fanúšikov trebárs aj Evanescence, príp. spomínaných Lacuna Coil a ďalších podobných kapiel, ktoré nejdú v tomto žánre po takých symfonických stopách ako napr. Nightwish. Nedajte sa oklamať škatuľkou, na tejto kapele nieje toho veľa symfonického, maximálne tak nejaké aranžmá a určite neočakávajte vokál na štýl Tarji a jej podobných. Wonder Hodnotenie: 7,5/10 1. It Ain’t Over ‚til It Ends 2. Reality Shows 3. Close Enemy 4. Bullet of Lies 5. Evolution 6. Not The Same 7. Embrace the World 8. Brilliant People 9. Unconditional Love 10. Freakshow 11. Believe 12. The Memory...

Čítaj ďalej
Recenzia – KARNIVOOL – „Asymmetry“ (Density Records/ Cymatic Records-Sony 2013)
okt02

Recenzia – KARNIVOOL – „Asymmetry“ (Density Records/ Cymatic Records-Sony 2013)

Zverejnené v okt 2, 2013

Úvod: Sú kapely, ktoré ma počas života ovplyvnili vo veľkej miere, avšak už sa k nim nevraciam. To je pochopiteľné, veď vkus človeka sa posúva, a drvivá väčšina nahrávok naozaj skôr či neskôr omrzí, čím viac hudby počúvate, tým viac jej predsa ostane na smetisku po vašej minulosti. Avšak toto neberiem ako negatívum, a na väčšinu kapiel, ktoré som opustil nemám potrebu kydať alebo si vyčítať, že som ich vôbec niekedy počúval. Boli súčasťou môjho dospievania, alebo určitej etapy môjho života, a za to sa človek nemusí hanbiť. Aj keď za ten heavík či folk metal… Ničmenej, potom sú tu kapely, ktoré sa na Vás nalepia a počúvate ich celý život. Je ich pomenej, ale o to je ich hudba intenzívnejšia. Austrálski králi progresívneho rocku KARNIVOOL mali na túto pozíciu našliapnuté už po druhom počine „Sound Awake“, dielo ktoré pre mňa prakticky definovalo ako má znieť dokonalý prog-rock či metalový album. V úzadí však bdela neistota, budú stačiť tento a ešte ich taktiež vynikajúci nu-metalovo ladený album „Themata“ k tomu, aby sa stali „tou“ kapelou? ORPHANED LAND ma kedysi zložili na kolená svojim eposom „Mabool“, avšak iné ich počiny už neboli ani zďaleka také presvedčivé… Prišiel čas na lámanie chleba. Áno dámy a páni, KARNIVOOL prišli s novým albumom a Vladimír aj vďaka nemu mal zistiť, či sa títo Austrálčania pripoja do elity, ktorá bude prechádzať jeho zvukovodmi. Prvé náznaky: Niekoľko mesiacov pred vydaním „Asymmetry“ sme s kolegom z brandže vášnivo diskutovali o tom, ako by mohol znieť nový počin našej obľúbenej kapely. Aj keď už si nepamätám konkrétne myšlienky, pamätám si minimálne to, že sme obaja nevedeli, čo vlastne máme očakávať. Budú KARNIVOOL pokračovať prirodzene v tom, čo začali na „Sound Awake“? Možno… Avšak niečo nám nahováralo, že tak to nebude. Prvým náznakom, že sa reálne začína v ich tábore niečo diať boli už začiatkom roka. Na internet sa dostávali prvé obrázky zo skúšobne, prvé krátke videá obsahujúce prakticky iba hluk a rýchle prestrihy, avšak s odstupom času už aj tieto záblesky nám mohli čo to nahovoriť, a podvedome sme to aj cítili. Alebo tušili. Vyloženie kariet: Z ničoho nič sa na internete objavila skladba. Neohlásená, a za sebou tiahla ďaľšie kľúčové informácie o albume, ako názov, názov skladieb, cover art. Tou skladbou bola „The Refusal“ a lepšie predstavenie nového albumu si zvoliť ani nemohli. TOOL so zvukom  CONVERGE-u a riffmi a lá MASTODON, avšak s jasným razítkom KARNIVOOL-u, plus začiatok skladby okorenený basákovým spevom, väčšie prekvapenie som čakať hádam ani nemohol. A hlavne radosť. Debaty sa rozprúdili ešte viac, podporené fantáziou získanou pomocou prvej ukážky. A ten názov albumu. „Asymmetry“. Jednoduché a predsa podmanivé, zapamätateľné. Bude materiál rovnako agresívny ako „The Refusal“? Či je to iba jeden jediný úlet? Nie je… Veľmi dobre sme vedeli, že nie je. Aj keď ma však „The Refusal“ prekvapila a potešila,...

Čítaj ďalej