Recenzia – HATESPHERE – „Murderlust“ (Massacre Records 2013)
okt10

Recenzia – HATESPHERE – „Murderlust“ (Massacre Records 2013)

Zverejnené v okt 10, 2013

Hatesphere je Dánska Thrash/Death kapelka fungujúca už od roku 1998, čo je u väčšiny takto dlho fungujúcich kapiel viac-menej záruka kvalitného albumu po toľkých rokoch a páni len potvrdzujú, že niesú výnimka. Moderný Thrash/Death, ktorému nieje čo vytknúť a aj keď ja osobne niesom veľmi priťahovaný hocičím rezaným s thrashom, títo ma sympaticky oslovili jedným náhodne nájdeným klipom, potom ďalším a nakoniec som sa rozhodol vypočuť celý album, konkrétne ich najnovší počin s názvom Murderlust. Tento album je, ako by som to povedal…jednoznačne nárez, to sa ale aj očakáva. Mix a mastering je tiež na vysokej úrovni, takže nepríjemného posluchu sa netreba báť, ale je problém pre mňa aspoň trocha popísať ten album ako celok. Cítim z neho nejaký Exodus, starší thrash metal, trocha Legion Of The Damned, niečo modernejšie na štýl Darkane. Jednoznačne štýlový záber kapely je veľmi široký a to sa veľmi pozitívne odráža na celkovom vyznení a nádychu albumu. Pri posluchu nebudete ochudobnení aj o temnejšie, melodickejšie a deathovejšie pasáže, prípadne songy, konkrétne napr. Fear Me, ako aj inštrumentálnu vsuvku v podobe songu In Process, aj keď najväčšia sila tkvie práve v klepákových, technických a thrashových častiach songov, miestami s nádychom groove metalu, čo jednoznačne posúva kapelu pri live vystúpeniach na post ,,kapela, ktorá spraví to najväčšie peklo a vy musíte byť v tom moshi,,. Stále, je to jedna z kapiel ktorých je podobného štýlu mnoho a aj keď sú v tomto smere viac originálni a so širokým záberom, konkurencia je dnes silná a stále si tento album užije najmä thrashový fanda. Recenzia: Wonder Hodnotenie: 7/10 1. Murderlust 2. Pandora’s Hell 3. Fear Me 4. The Violent Act 5. Punishable by Death 6. In Process 7. Iconoclast 8. Darkest of Forces 9. Refill the Chest 10. Assassin (MUSE cover)...

Čítaj ďalej
Recenzia – IWRESTLEDABEARONCE – „Late For Nothing“ (Century Media 2013)
okt10

Recenzia – IWRESTLEDABEARONCE – „Late For Nothing“ (Century Media 2013)

Zverejnené v okt 10, 2013

„Zmena je život.“ To je ta prvá vec ktorá ma pri tejto kapele napadá. Nejedná sa iba o ich samotnú tvorbu ktorá dokáže pomotať hlavu, ale aj o nedávny odchod vokalistky Krystal Cameron. Mal som strach, čo bude s kapelou, či nová vokalistka ktorú nabrali bude stačiť tejto kapele, nakoľko má kapela už čo to za sebou po počinoch Ruining it for Everybody (2011) a Cameron´s Departure (2012). Nakoniec som sa dočkal. Už začiatkom tohto roku začali unikať informácie, že kapela pripravuje niečo nové. V máji došlo k potvrdeniu vydania nového a zároveň debutového albumu pre novú speváčku Courtney LaPlante. Toto pre mňa dovtedy neznáme meno vo mne vyvolalo pochybnosti typu „zvládne to táto mladá slečna“, no po zverejnení prvého songu „Thunder Chunky“ ktorý je jemne atypický oproti predchádzajúcej tvorbe, pochybnosti okamžite opadli a ja som sa nevedel dočkať celého albumu. K vydaniu albumu došlo v Auguste. Po vypočutí som bol milo prekvapený so zjemnením bláznivosti v pesničkách a zároveň o akúsi snahu vážnosti, no tejto kapele to neradno veriť. Dobre vieme, že sa jedná o prvotriedných bláznov a kvalitných hudobníkov. Album prináša masívny zvuk v sprievode chytľavých melódií a zároveň progresívnych moderných prvkov, do ktorých sa miešajú klávesové vsuvky. Samozrejme si kapela nemohla odpustiť prísun neočakávaných vyhrávok pri ktorých sa prichytíte, že sa smejete ako idioti v električke. Pre mňa hlavným songom tohto albumu je samotný „Boat Paddle“ na ktorý kapela vypustila aj svojrázny klip. Ale nesklamal ani návrat ku koreňon „Carnage Asada“ modernejší „Firebees“ alebo poriadny zmyslový náklad „The Map“. Podľa môjho názoru sa tento bláznivý ring wrestlerov z medveďmi posunul opäť o kus dopredu, i keď som si to pri ich hudobných výkonoch nemyslel, že je to možné. Zmena vokalistky kapele neuškodila, skôr ju sprístupnila širšej verejnosti. Odporúčam vypočuť pri šálke teplého kakavka počas jazdy na morskom koníkovi. Recenzia: RaspaR Hodnotenie: 9/10   1. Thunder Chunky 2. Letters to Stallone 3. Snake Charmer 4. Boat Paddle 5. Firebees 6. Mind the Gap 7. Carnage Asada 8. The Map 9. That’s a Horse of a Different Color 10. I’d Buy That for a Dollar 11. Inside Job 12. It Don’t Make Me No Nevermind...

Čítaj ďalej
Recenzia – CHIMAIRA – „Crown Of Phantoms“ (E1 Music 2013)
okt10

Recenzia – CHIMAIRA – „Crown Of Phantoms“ (E1 Music 2013)

Zverejnené v okt 10, 2013

Je to už doba, čo ma ešte ako mladšieho fagana za školských čias oslovovali kapelky ako AS I LAY DYING, LAMB OF GOD, AUGUST BURNS RED…no povahy sa menia, časy tiež a tak mi na ne ostáva bláznivá spomienka a úsmev na tvári, aké veci som si pozažíval. Nehodlám tu rozpitvávať svoj tzv. poslucháčsky životopis, ale vkladám istý súvis s dobou, keď sa z prakticky neškodného, v tedajšej dobe malého Clevelandského mláďata vykľuľa trojhlavá zdrcujúca beštia, nesúca hrdo svoje meno CHIMAIRA. Svojími prvými zásekmi na seba značne upozornili a netajili sa inšpiráciou mašinérie FEAR FACTORY. Sekavé presné chladné riffy, dvojkopák, industriálne podmazy a to v skutku zabalené v slušnom zvuku a produkcií, ktorá sa nemá začo hanbiť. V roku 2005 prišiel ale veľký zlom, čo kapelu posunul inam, do výraznejších stredných temp a tak to nabralo viac hutnosti do Groove odnože. To už v kapele ostalo. Za najviac definujúce obdobie CHIMAIRY patria tri albumy: spomenutý „Chimaira“ album, „Ressurrection“ a „The Infection“ čo by aj presne poukazovali na samotnú symboliku troch hláv. Medzitým si však chlapci prešli rôznými spormi s vydavateľstvami, nezhodami v ich vlastných kruhoch, personálne zmeny sú u nich tak povediac vždy už očakávaná vec. CHIMAIRU je ale možné brať za jedinečný zjav čo má svoj vlastný trojhlavý ksicht, aj keď istá repetencia sa im uprieť už nedá a opakujú osvedčené postupy podľa vlastnej nastavenej laťky. Tá nebola síce nikdy moc vysoko, asi len najvyráznejšie na veľmi silnom materiáli “ The Infection „, ktorý ihneď zadupal akékoľvek pochybnosti, že sa z kapely stane len nechutný mainstream čo aj svojím istým spôsobom je, no rozhodne nie ten nechutný. Album „The Age Of Hell“ zase spustil vlnu z jednej strany pochybností, z tej druhej nadšenosť ešte viac ako predtým. Ostávalo už len zvoliť, ktorá strana je silnejšia. Nuž pomerovo to bolo skoro na rovnakej úrovni a album bol prijatý rozporuplne. Nabral síce menšie posuny, hlavne tie progresívne, ale aj kameň úrazu, čo už bolo spomenuté ako personálna zmena hudobníkov v kapele. Nedotklo sa to nejak výrazne typickej nastavenej laťky, ale dalo by sa konštatovať, že CHIMAIRA o nejaký ten počet fanúšikov prišla ale ďalší jej pribudli. Prešli dva roky a som zástanca názoru, že ak metalová kapela nechce vydávať blbosti, tak časový rozptyl medzi nahrávkami by mal byť minimálne dva až tri roky. CHIMAIRA sa opäť rozhodla zasadiť úder a prišla s novinkou aj keď podľa mňa kolo toho nejak veľké halo nebolo “ Crown Of Phantoms „. Názov je to každopádne monumentálny, aj keď v základni kapely nedávajúc príliš veľký význam. Novinka nám ponúka jedenásť kompozícií moderne odpáleného metalu, už vlastne tradične známeho Groove. Album má oproti predošlému „The...

Čítaj ďalej
Recenzia – GOD IS AN ASTRONAUT – „Origins“ (Rocket Girl 2013)
okt09

Recenzia – GOD IS AN ASTRONAUT – „Origins“ (Rocket Girl 2013)

Zverejnené v okt 9, 2013

Po necelých troch rokoch sme sa dočkali ďaľšieho štúdiového albumu od Írskej post-rockovej kapely „God is an Astronaut“. Najnovší počin obdržal názov „Origins“ , čo už samo o sebe evokuje určitý návrat ku ich koreňom. Pri tejto myšlienke som okamžite podvedome prišiel k albumu „ Al Is Violent, All Is Bright “, ktorý je pre mňa No.1 spomedzi všetkých albumov GIAA, takže tajne som dúfal, že práve k tomuto sa nejak dokážu opäť prepracovať. Pred vypočutím ich nového diela som mal isté pochybnosti, pretože predposledné dva albumy boli pre mňa vyslovene nudné a ak som ich mal pustené, tak iba ako podmaz pri domácich prácach apod. Očakávania boli rozporuplné, myslím že oprávnene a že sa aj zhodovali s tým , čo som od nového albumu dostal. Album je pol-napol skvelý a nudný – vykradnutý. Pod tým vykradnutý je to myslené tak, že vykradli samých seba – nepriniesli nič nové, čo by ma zarazilo do sedačky a myšlienkovo vytrhlo z tohoto sveta. Album priniesol aj určité nové zmeny, napr. čo sa týka vokálov. Tie boli dosť využívané a rôznymi spôsobmi modulované. Kapela pri tomto albume dala dosť do popredia práve elektroniku a množstvo samplov. Čo by nebolo až tak zlé, ale na úkor toho sú ochudobnené bicie. Album nepôsobí nejak energicky hoci nezanecháva chladný pocit. Skôr taký príjemný priemer. Avšak dosť bolo kritiky, treba aj zhodnotiť tú opačnú stranu. Ako som spomenul, názov tohoto albumu evokoval určitý návrat. A myslím, že v určitých veciach sa tak aj stalo. Pri počúvaní natrafíme na také riffy, alebo aj celé skladby ktoré nás prenášajú v čase k ich skoršej tvorbe.Napríklad skladba „ Weightless “. Tá ma odrovnala. Každý hľadá v hudbe nejaké uspokojenie, od prekonávania každodenného stresu, vychutnania si schopností hudobníkov až po nahliadnutie do našich najhlbších a najkrajších spomienok. Táto skladba mi dala to čo som chcel. Ďalšími kúskami ktoré by som vydvihol z tohoto albumu sú „ Exit Dream “ a „ The Last March “. Album pôsobí príjemne a myslím že fanúśikovia GIAA alebo celkovo post-rocku nájdu určite to svoje čo hľadajú. Recenzia: Vaco Hodnotenie: 7/10...

Čítaj ďalej
Report – ORPHANED LAND, BILOCATE, KLONE, THE MARS CHRONICLES – Randal 6.10.2013
okt08

Report – ORPHANED LAND, BILOCATE, KLONE, THE MARS CHRONICLES – Randal 6.10.2013

Zverejnené v okt 8, 2013

Nedeľa 6.10. 2013 sa v Bratislave stala dňom, na ktorý padlo vystúpenie troch menej známych zahraničných kapiel a jednej vcelku známej zahraničnej kapely a tak sa zišlo nás sedemdesiat vo vekom ostrielanom Randále, aby sme si užili nejaký ten menej preplnený koncertík. Aj napriek absencii ľudí nechýbali našťastie skvelé muzikantské výkony. Ako prví nastúpili čiernookí páni z THE MARS CHRONICLES, hrajúci modernú odrodu progresívneho metalu a tak nechýbalo veľa zaujímavých riffov, naozaj dobrých melódii a perfektne zvládnutých vokálnych dvojhlasov. Koncert začína načas, zvuk je výnimočne výborný a kapelu to očividne bavilo. Táto francúzska kapela je z francúzska (duh) a tento fakt bolo na ich hudbe aj patrične počuť, pretože kapely tejto národnosti majú zvyčajne diametrálne odlišný spôsob skladania a aranžovania hudby, teda od americkej produkcie či od produkcie zvyšku Európy. Vystúpenie bolo sebavedomé a profesionálne a aj napriek tomu, že z nahrávok ma táto kapela nejak markantne neoslovila, naživo si ich kľudne pozriem aj nabudúce.   Po nich nastúpili na pódium moji miláčikovia KLONE, nie veľmi známi v týchto nadmorských výškach, taktiež z Francúzska. Je ťažké opísať toto vystúpenie objektívne, takže to nebudem ani skúšať. Mohutný zvuk a veľmi dobrá práca s premietnutím ich alternatívneho stoner rocku do živej podoby si ma ihneď podmanili a ja som sa neubránil výronu slzy pri pomyslení na to, že sa im konečne začína dariť aj mimo ich domoviny. Krátky set im síce nedovolil zahrať všetko, po čom by moje srdce túžilo, avšak kapela to vykryla zahraním všetkých svojich hitovíc ako „All Seeying Eye“, „Give Up The Rest“ či noviniek „Rocket Smoke“ alebo „Dreamers Hideway“ a záverečným coverom od BJORK „Army Of Me“. Geniálna prezentácia (spevákove ťahanie lana rulzzz). Perfektný zvuk a výkony a správne otravný fanúšikovský pokec po koncerte. Po KLONE následovali veľmi sympaticky pôsobiaci palestínci BILOCATE, čerpajúci z odkazov kapiel ako OPETH či SEPTIC FLESH, avšak nezľakli sa ani vlastných nápadov a tak sme boli svedkami veľmi dobrého death/doom metalu všakovakých polôh a emócii. Bolo síce na týchto pánoch vidieť, že koncertne ešte nie sú úplne ostrielaní, avšak prvý náš kontakt s nimi dopadol dobre a ja chválitebne hľadím členov kapely po plieckach. Záhadou však ostala absencia čistých vokálov, ktoré na štúdiovkách majú a nie zanedbateľne.   Ak som si myslel v momente, keď skončili BILOCATE, že nemôžem byť pozitívnejšie naladený, viac som sa ani mýliť nemohol. ORPHANED LAND jednoducho prinesú úsmev všade, kam prídu. Kobi Farhi a jeho banda sú jednoducho ako jedno veľké slnko, všade kam prídu to vysvietia a vyhrejú. Koncert síce mal svoje slabšie chvíľky, ale ani tie nemohli ubrať človeku na dobrej nálade a spievaní ich popevkov. Čo ma potešilo bol fakt, že majú podstatne ucelenejší set ako keď som ich videl naposledy, čerpajúci teda najmä z nových albumov. Kapela však nezabudla ani na fenomenálny „Mabool“, ktorý ich dostal na mapu metalového sveta, a tak sme mali možnosť vydať sa...

Čítaj ďalej
Recenzia – WATAIN – „The Wild Hunt“ (His Masters Noise/Season of Mist 2013)
okt07

Recenzia – WATAIN – „The Wild Hunt“ (His Masters Noise/Season of Mist 2013)

Zverejnené v okt 7, 2013

Watain sa za posledných pár rokov poriadne zviditeľnili na metalovej scéne a stali sa jedným z najvýraznejších predstaviteľov black metalu. Neviem, či sa nájde dnes ešte nejaký fanúšik tohto žánru, ktorý by sa s touto kapelou nestretol. Od albumu Lawless Darkness sú pravidelnými menami na súpiskách najväčších metalových festivalov, na mnohých aj ako headlineri, ich fotky zdobia predné stránky popredných metalových magazínov atď. To sa samozrejme nezaobíde bez rečí o tom, ako robia hudbu už iba pre peniaze, zapredali sa médiam atď. Každopádne, Watain sa vždy držali názoru že black metal nie je len hudba a u toho aj naďalej zostávajú. Novinka The Wild hunt bola dosť očakávaná (hlavne u mňa) a dva single z albumu All That May Bleed a Child Must Die začali mútiť vody medzi fanúšikmi keďže zneli trocha inak, ako by si väčšina ľudí želala. Osobne som počul rôzne reči, typu „to už ani nie je Watain“, „ja som čakal niečo ako Casus Luciferi“ alebo „Sworn To The Dark aj tak neprekonajú“. Predsalen, Watain fungujú už 15 rokov a urazili riadny kus cesty vo svojej kariére a práve na The wild Hunt je to cítiť ako hudobne, tak aj textovo. Brány do priepastí albumu otvára Night Vision, kde sa z ticha pomaly vynárajú jemné tóny gitary, basy a v pozadí znie chvíľu harmonika. Prvá polka tejto skladby mi propíma otváračku Nexion 218 od kultových Dissection z ich opusu Reinkaos. Od druhej polovice sa rozbieha skladba „watajňáckou“ melódiou a prechádza opäť do ticha. Nasledujúca De Profundis sú rýchle riffy s kvílivými vyhrávkami a s poznávacím jedovatým štekotom Erika Danielssona. Okrem dvoch pasáži, kde sa tempo spomalí a namiesto klepačiek prídu pomalšie, ale stále svižne znejúce bicie, je to divočina. Pomalšími a ťažšími rytmami zase oplýva Black Flames March. Tu sa hlavný, zlovestne znejúci motív strieda zo zasnenými poloakustickými pasážami. Z jednej takejto pasáže kapela prejde do sekavejšieho riffu a opäť zbombarduje uši guľometnou dávkou dvojkopákov. Dostávame sa k All That May Bleed – perfektné frázovanie a ľahko zapamätateľný motív. Skladba je okrem jedného momentu surová a živočíšna. Agresivitu vystrieda zase o trocha melodickejšia a pomalšia Child Must Die. Pri tejto skladbe si veľa ľudí povedali asi „to čo je“ keďže okrem vyhrávok švédskej školy tu znejú heavy metalové postupy, hlavne čo sa týka rytmickej gitary. Osobne si myslím, že nič neobvyklé, predsa len nejaké prvky sa objavili už na Lawless Darkness. Ale za to neobvyklá, čo sa týka repertoáru Watain, je nasledujúca They Rode On. Pomalá, melancholická skladba, kde znejú ČISTÉ vokály a musí sa povedať, že vyšli skvelo. Túto skladbu, som si púšťal stále dokola a až po nejakom čase mi došlo, že je to vlastne jeden stále sa jemne obmieňajúci motív, ktorý vygraduje krásnym gitarovým sólom. Ako to už býva po pomalých skladbách na albume, Sleepless Evil doslova vyvrhne na začiatok ďalšiu dávku zúrivosti...

Čítaj ďalej