Recenzia – BRING ME THE HORIZON „Sempieternal“ (Epitaph Records, 2013)
V existencií veľa skupín príde čas, keď sa začnú pomerne vo veľkej miere odkláňať od svojich hudobných koreňov a začnú sa v rámci hudby posúvať pozitívne aj k iným žánrom a celkovo prehodnocujú celý koncept hudby. Bring Me The Horizon dospeli k tomuto kroku a 1. Apríla vydali svoju novinku Sempiternal. Asi najdiskutovanejšou témou na sociálnych sieťach bol v posledných mesiacoch Jona Weinhofen a jeho odchod z kapely, ktorý sa podľa všetkého neodohral v dobrom. BMTH sa vyjadrili, že na albume Sempiternal nemal takmer žiadny podiel a ostali len s jedným gitaristom. Namiesto nového gitaristu do skupiny pribudol Jordan Fish, ktorý si zobral pod palec klávesy a programovanie. Myslím, že aj táto zmena mala výrazný vplyv na to, že Sempiternal je úplne iný album, ako boli 3 predchádzajúce albumy. Už počas minulej tvorby BMTH bol znateľný zreteľný posun k viac melancholickým a melodickým postupom, ako na začiatku ich tvorby. Celkovo sa pomaly vytrácali akékoľvek deathcoreové vplyvy a na novom albume úplne absentujú. Aktuálny album však vypúšťa takmer všetky technickejšie gitarové postupy a táto absencia gitarovej práce je nahrádzaná klávesmi. Výrazná prítomnosť klávesových prvkov (či už elektronických, alebo symfonických) je asi najcharakteristickejšia vlastnosť skladieb albumu Sempiternal. Piesne sú koncipované tak, že si ich človek zapamätá už na prvé počutie. Prítomné sú síce aj skladby ako Antivist, ktoré sú pomerne tvrdšieho razenia, ale všadeprítomné klávesové vsuvky navodzujú smutnú atmosféru na celom albume, čiže takých peciek, ako Chelsea Smile, alebo Alligator Blood sa nedočkáte. Či je táto zmena pozitívna, alebo negatívna neviem objektívne určiť. Mne sa osobne aranžmá skladieb páčil a zvukových banky boli vybrané veľmi citlivo. Klávesy sú veľmi vkusné, Jordan Fish odvádza nepochybne veľmi kvalitnú prácu. Pochváliť musím okrem toho aj mix albumu, ktorý mne osobne veľmi sadol a zvukovo je nahrávka na vynikajúcej úrovni. Okrem inštrumentálnej zmeny je na tomto albume prítomná neprepočuteľná zmena vo vokálnych partoch. K vokálnym schopnostiam Olivera Sykesa je zložité sa vyjadrovať, pretože na živých vystúpeniach sa jeho výkony zhoršujú od albumu k albumu. Neviem, či je to zapríčinené jednoducho nezáujmom, alebo naozaj absenciou schopností. Vokálne už nie je album postavený na pomerne náročnom screamovom frázovaní, ale na širokej variácií rôznych druhov spevu. Neprehliadnuteľným prvkom je prítomnosť čistého vokálu. Okrem hosťujúcich umelcov, ktorých počuť najmä v refrénoch, ktoré sú často zborovo spievané(nie však na spôsob It Never Ends), spieva na albume aj samotný Sykes. V partoch, ktoré spieva jemne pôsobí celkom prirodzene. Pri skladbách ako Shadow Moses, alebo Sleepwalking je však aj napriek kvalitnému mixu a masteringu poslúcháčovi jasné, že zafungovala štúdiová mágia. Občas sem tam počuť aj nie celkom dorovnanú korekciu intonácie. Čo sa screamu týka, tak počuť miestami aj zmenu techniky a screamy...
Recenzia – SUFFOCATION – “ Pinnacle of Bedlam“ (2013, Nuclear Blast)
Už je tomu tak, škrtiči tentokrát už neškrtia holými rukami a tak sa na to dali profesionálnejšie, čistejšie radšej reťazou, lanom a pod. Ako sa teda postupne vyvíjaju čas od času postupy vraha a jeho vylepšovania metód aj keď ich ešte nevie dotiahnúť do čistej práce, nejak podobne si to po svojom vymastili aj technicko smrtiací krkolomci SUFFOCATION na novom albume Pinnacle of Bedlam ( Štít šialenstva ). Kapela si za svoju plodnú dobu existencie vydobila svoj značne jasný, poznateľný, definujúci štýl a na čele s charizmatickým Frankom Mullenom ( vokál ) dokazuje svoje kvality a nestárnosť naďalej aj keď predsa len už trocha inak ako tomu bolo doposiaľ ešte na albume „Blood Oath“ (2009). Každý, kto má už prepláchnuté uši a neraz opočúvané brutalitky tohto smrtiacého gangu z New Yorku rozdiel určite pozná v mnohom. Album nemal ani tak očakávaciu úroveň a dá sa povedať že bol vystrelený von z čista jasna odrazu. Poďme si teda ale urobiť jasno v tom ako sú chlapci vlastne na tom. Cíteľne je poznať že partiu opustil inak naozaj veľmi dôležitý člen a to je bubeník Mike Smith. Ďalšou vecou je fakt že celkovo ostatné personálne záležitosti boli dosť na vážkach aj ohľadom vokalistu Franka, ktorý ale našťastie chrčí ďalej a na novinke podáva vokálne doslova životný výkon ale k tomu sa dostaneme. Keďže Mike sa zrejme utiahol do súkromia a celkovo presné dôvody jeho odchodu sú v rôzných polemizáciach, kapela vsadila na iného klepáka a to Davea Culrossa. Z počiatku som mal teda obavy ako to vlastne Dave svojou priamočiarosťou oproti Mikeovi utiahne. Uľava nastala vo chvíli keď som si uvedomil že, Dave vlastne není žiaden cudzinec a v elite si už zaklepal na veľmi vydarenom EP “ Despise the Sun“ (1998). Nálada bola o niečo lepšia, očakávania pestrejšie a tak s chuťou som sa pustil do posluchu tohto „šialenstva“. Začiatok albumu ihneď vyvrhne smršť v podobe na akú som v SUFFOCATION zvyknutý, „Cycles of Suffering“ ale čo je rozhodne do kresla vtláčajúce je jednak zvuk a tu sa dostávame k rozdielom, ktorý je jasne o niečo čistejší ale čo je dodržané a to je jeho neprehnanosť byť až moc čistým čo by rozhodne nesvedčilo brutal death feelingu a tá najsilnejšie dusiaca sila je už spomínaný Frankov vokál, čo jasne definuje ako na sebe pilne pracuje a podáva dych berúci výkon. Technika gitár je skrátka a jasne stále nad priemer a typické „trn trn trn“ hobľovanie po strunách získava čoraz väčší šmrnc. Dostávame sa do tej najväčšej, sprv problematiky a to sú bicie, ktoré teda vo všetkej serióznosti vôbec niesú otrepané a nevyznievajú nejak rutinne a ani až tak...
Report – Hellish Rock, Part II – SHADOWSIDE, GAMMA RAY,HELLOWEEN 21.3.2013 (Aegon NTC, Bratislava)
V kombinácii s mojim predošlým reportom môže tento článok vyvolať ľahší úškrn, ale svoje pohnútky snáď dostatočne osvetlím nižšie. Takže, v tesnom závese za kvalitnou viedenskou ultrabrutálnou náložou, som sa vybral splatiť svoj koncertný dlh, a to v žánri podstatne odlišnom. Vedomý si rizík, rozhodol som sa aspoň raz vidieť kapelu, ktorá už je nejaký ten čas za svojím horizontom, ale kedysi pre mňa znamenala veľa. Každý metalista musel nejak začínať a zvlášť tí z nás, čo si „iniciáciou“ prešli v 80-tych rokoch, na to spomínajú s nemalou dávkou nostalgie. Spomienky to už nie sú konkrétne, skôr také pocitové, ale moje prvé stretnutie s Helloweenom bolo pre mňa nepochybne prudko vplyvným momentom. Pozitívnosť a prístupnosť za zachovania poriadnej dávky energie – to bolo niečo, na čo sme sa ako sotva-teenageri okamžite chytili. Okrem toho, odrazu tu bola metalová hudba, na ktorú leteli aj baby! Toľko retrospektíva a teraz dotyčný koncert. Podujatie otvorili Brazílci Shadowside.Mne úplne neznáma kapela, čo je málo prekvapivé, nakoľko aktuálne dianie v power metale takmer vôbec nesledujem. Hrali s nadšením, (pohľadná) vokalistka s publikom vehementne komunikovala, ale narovinu: najlepším momentom ich vystúpenia bol remake Ace Of Spades, čo zrejme hovorí za všetko. Potom prišiel Hansen s jeho partiou. Na nich som bol pomerne zvedavý, lebo hlavne čo sa týka neskoršej tvorby, Gamma Ray mi prídu o dosť kvalitnejší ako Helloween. To bolo jasne dokázané aj dvomi novými skladbami z čerstvého EP, z ktorých hlavne Empire Of the Undead mala slušné gule a trochu prekvapivo sa mi pri nej vybavili už spomenutí Motörhead. Dobrý mazec. Bol som však nemilo prekvapený, že „helloweenovské“ publikum reagovalo na GR pomerne vlažne a viacmenej staticky čumelo. Ale napokon, jeho vekové zloženie už bolo pomerne vysoko. Navyše vyzerá to tak, že pri tomto subžánri sa často jedná o tzv. sviatočných (resp. bývalých) metalistov, ktorí si prišli vypočuť akurát tak svoje obľúbené hitovky z oboch Keeperov. Keďže tam niekde to s metalom aj zalomili. Ruku na srdce: kto 20 rokov AKTÍVNE počúva metal a stále zostane len pri jeho power/speed verzii? Takže, zrejme sa nemôžme čudovať, že jednoznačne navrelejšie bola z celého setlistu GR prijatá skladba Future World. Potom to však náležite ožilo, nakoľko prišla hlavná hviezda večera. Ako som už predznačil, bolo to po prvý krát, čo som mal tú česť. Čo sa týka produkcie a výpravy koncertu, tekvice pôsobia ako starší, bohatší a väčší brat Gamáčov. Čo je zrejme aj pravda, a to napriek tomu, že to vôbec nič nevypovedá o porovnaní kvality štúdiových nahrávok. Aktuálna produkcia je aj na pomery tohto subžánru o poznanie podlízavejšia. Jasná stávka na spevavosť a zapamätateľnosť, pričomenergickosť a tvrdosť je druhoradá.Brutalita je samozrejme úplne mimo slovníka. Potom názov Straight Out Of Hell (aktuálny album) môže pôsobiť trochu komicky. Leda, že by to bolo peklo, kde sa čerti vozia na golfových vozíkoch a hriešne...
Recenzia – PORTAL „Vexovoid“ (2013 Profound Lore Records)
Tam kde všetko končí, Portal začína. V ucelenom dojme sa aj takto dá brať atypický obskúrny prejav Austrálčanov, čo sa nasmerovali priamo na diela a monštrózne ťažko len opísateľné predstavy H.P. Lovecrafta. Toto desivé quarteto s veľmi neobyčajným image, ktoré možno rozhodne brať za vrchol originality sa zmieta v chaose čo si našiel miesto priamo v ich prítomnosti a tak neúprosne hlodá nejednú myseľ ťažkého poslucháča a zbytku otvorenejšej komunity spôsobuje bolehlavové stavy ak nie rovno mrtvicu. Aký je len bežný život pre týchto maniakov si netrúfam vôbec ani len hádať, v každom prípade muselo by to byť veľmi zaujímavé. V samotnej štruktúre hudby sa len ťažko dá nájsť aká taká myšlienka o ktorej síce nepochybujem no Portal na to všetko doslova zhadzujú úkrutnu nečítateľnú masu hluku, s ktorej možno vydedukovať pocitovo len absolutné zlo, objavené zatiaľ v každom albume od ich vzniku, viac rozmanitý mi prišiel hlavne album Seepia v poradí teda druhý, kde sa drancovala blacková chorobnosť s deathovou rýchlosťou viac zmysluplne aj keď bolo jasné že to pôjde o niečo ďalej až za hranicu chápania, ktorú jednoznačne dosiahli na “ Outre“ albume a utvrdili na zrejme zatiaľ najlepšom počine „Swarth“ bojác sa ešte občas si ho pustiť,… je to ako o hororoch, kto sa nebojí nemôže mať horor rád. Portal funguje podobne, žiada si tie zimomriavky, to prežívanie. No a tak utiekli nejaké tie tri roky od lámavosti si hlavy na spomenutom zlovestnom Swarthe, a k dispozícií sa k nám dostal na prvý dojem už len keď pozriem na obal albumu zaujímavý monštrózny abstrakt znamenajúc povedzme si no zbohom čo to bude tentokrát, no knižka sa podľa obalu nesúdi aj keď mne nejde absolutne o to Portal nejak odsudzovať, ich prejav šokuje natoľko že sa k niečomu takému len ťažko dostáva a tak si teda rozoberme tento nový album s Portalovsky prevedeným názvom ( súdiac podľa textov ) Vexovoid. V začiatku úvodnej, ako inak jednoslovne pomenovanej, čo si ešte dovolím poznamenať že za celú dobu existencie kapely sprevádzajú jednoslovné názvy skladieb, nesie názov „Kilter“ a tak to prasklo a zazneli prvé vymývajúce alebo skôr začierňujúce tóny podladenosti a absolutného negativizmu do kôry mozgovej, kde zasiali nervové otrasy, rozochvenosť sa dostavila no tentokrát sa zvukovo Portal dostali o triedu vyššie, kdež už víchrica v strunách gitár ustála a dostavila sa výraznejšie basovejšia forma, rozhodne síce ešte viac podladenejšia no v každom prípade je to zmena, čo jednak prospela stránke zvukovej a po tej tvorivej ako obyčajne chaos chaos a stále ten chaos nemajúc konca, no zaujímavý dojem budí aj fakt že riffy sa nezdajú už tak náhodilé ako tomu bolo doposiaľ, vokál demonického Curatora ma silný...
Report – Dragon Fest XIII 23. 03. 2013 (Boonker Club, ZA)
Akcia, o ktorej som toho už veľa počul. Akcia, ktorú v rámci UG možno označiť za kultovú. A hľa, koľkého pokračovania sa dožila…dámy a páni: Dragon Fest XIII! Usporiadateľský team mužského osadenstva kapely SUNGATE, na čele s Gabrielom „Jarna Tog“, nám pripravil dokopy 7 kapiel, poďme teda po poriadku. Keďže spustenie bolo naplánované už od 17:00, z domácej otváračky menom PRAROD sme stihli len posledné tóny. Ovšem žilinský Boonker Club sa ešte len zapĺňal, ľudia prichádzali v intervaloch. Moja prvá dnešná kapelka má názov ŽREC a ja neskrývam prekvapenie. Moravská pagan/folk metalová stálo-smršť si nezasluhuje hrať tak skoro. Ingvarrovci fungujú už ako ustálené kvinteto, okrem starších tanečných hopsačiek zaznievajú veci z 2., progresívnejšej dosky „Paměti“, ktorá i naživo znie „výtečně. Potešilo po dlhšom čase zaradenie remake/coveru NOKTURNAL MORTUM – (v češtine „Nebeské Stříbro Perunovo“), to bol však už záver. DOOMAS, velitelia Gothoom Productions, sú na programe ako tretí. Túto melodic doom/death metalovú hordu videla väčšina z nás za posledné roky toľko krát, že nemôže ani prekvapiť. Alebo predsa? Teší ma príchod bubeníka Erika, ktorý kapele naživo dodal šťavu, naopak mrzí odchod klávesáka Bloodspella, hoci Peťo Doomas (líder a frontman) sa nechal počuť, že vo štvorici im to vyhovuje. Hrajú sa obvyklé ponurosti, ako napr. „Fear“, „Bleeding“ (dievčatá to vraj poznajú každý mesiac) či „Darkside Of The Moon“ (spomenúť PINK FLOYD s akýmkoľvek vulgarizmom si pán mohol odpustiť). Apropo, sprosté slová medzi trackmi. U DOOMAS sa už dajú považovať za povinnosť, dokonca ani moc nevadia. Ešte nezabudnime na 2 novinky zo stále nedoprodukovaného alba „La Muerte“ a môže sa ísť na drink. Stúpajúcu krivku stále väčšieho počtu divákov navýšili ČAD. A kým pred chvíľou sme ponorení do temnoty registrovali nejaké-tie gothičky, na svätojurské komando sa objavujú rozličné metalové i HC červy (ženy i muži) a vyvolávajú moshpity, ktoré vzhľadom na nedostatok priestoru nemajú dostatočnú razanciu. Pištovci na nás zatiaľ chrlia jednu pecku za druhou: „Ťažký Kov“, „Sklenená Veža“, „Piče Idú Do Polusu“, „Sekery A Buzogáne“, „Psia Krv“… Rovnako však doplácajú na nariadenie krátkosti setov, tak verme, že 4. 5. 2013 v Banskej Bystrici Klub 77 (Pišta nezabudol spomenúť akciu Betrayers Of Blood) to bude plnohodnotné vo všetkých smeroch. DEMENTOR je v rámci extrémneho metalu pojem a to nielen u nás. Napriek tomu si dovolím podotknúť, že „najmä vďaka minulosti“. Rasťovci sú, rovnako ako na Gothoome, ochudobnení o Paula King, dopĺňa ich len akýsi mladý náhradník(?). Ani toho basáka už nemajú. Zvuk je výborný, hoci ho vnímam len z-pri-baru, technicky našľapané výdobytky, od albumov „Enslave The Weak“ a „God Defamer“ až po súčasnosť („Damned“), ma ale dnes moc nepresvedčili. Éra najväčšej slávy je už dávno preč. To SILENT STREAM OF GODLESS ELEGY v roli headlinera večera sú o niečom inom. Pod krídlami francúzskeho labelu Season Of Mist, s výbornou produkciou a kvalitou...
Recenzia – EVOKEN – Atra Mors (2012, Profound Lore Records)
“ I will unlock the mysteries of the universe“ Ak hľadíš do priepaste, priepasť hľadí na teba, koľko fantázií prejde človeku hlavou nad otázkou čo bude až umriem, je to koniec? Myseľ vo svojej predstavivosti a zároveň obmedzenosti vytvára obraz každému kto nad tým uvažuje. A svojím spôsobom nad tým uvažuje každý. Téma čo by zrejme nedosiahla konca dokiaľ by sme neumreli. Je to len jedna z mála myšlienok, a tú už 19 rokov evokujú majstri a zakladatelia špecificky originálneho funeral doomu ťažkopadného, hlbokého no krásne konštruovaného a myšlienkami plného. Upršané ráno, šedá obloha, nikde živej duše, v domácnosti ticho, len počuť ako kvapky dopadajú na rozblátenú pôdu, akoby už zem nevládla pohlcovať vodu si sadám do kresla rozmýšľajúc nad zmyslom života, nad tajomnosťou nekonečného priestoru a ako tak premýšľam po zahasení štvrtej cigarety… na čo som to vlastne myslel. Prirodzene mi hlavou prešiel akoby celý život no v dojmoch som ostal naďalej chladný, nedokázal som vidieť žiaden obraz, predstavivosť upadla hlboko to pohlcujúcej čiernej diery v podvedomí. V pochmúrnej nálade a uzkostlivo zmätený si púšťam nový album EVOKEN – Atra Mors, do povedomia sa mi dostal vlastne z cela náhodne napriek tomu že dianie kapely a ich famózne monumentálnej precítenosti sledujem pozorne už dlhú dobu v tomto prípade ma mierne šokovalo že je vonku novinka. Prestal som teda riešiť svoju nepozornosť nad tým a nechávam do seba plynúť prvé tony úvodnej skladby, ktorá nesie názov albumu. Začínajúci ambientný rozbeh čo by len pripomínajúc hmlistú planinu s nárazmi severného vetra točiacého sa dookola a nemal určený smer z ľahka zaznejú tlmené bubnové prechody s chladným klavesovým podmazom rozoznievajúc do prázdnoty pustiny a v tom sa roztvorí burácajúca gitarová stena o podobe snáď len bortenia sa kovovej konštrukcie zmietajúcu korózia a tlak v súlade s kopákom tlkotu zdeseného srdca. A v tejto agónií fyzikálnych zákonov sa zakradne monštrózny growling Johna Paradisa v ňom hľadať dno je už beznádejné. Toľka charizmatická úroveň vyznenia jeho hlasu, desí a fascinuje zároveň. Skladba ma tak až do konca nesmierne rozorvanú atmosféru, snaží sa do nej zamotať samotný chaos a vytvára tak vír hltajúc aj to posledné čo sa snaží prežiť. Má to kolosálne následky až ostane tma a do nej vplynú uhladené klavesy, kdež to čo bolo je preč a spomienka blúdi priestorom, kde možno nájde svoje útočisko a to prináša záver s typicky rozťahanou melódiou čo je v skladateľskej precíznosti kapely značne poznateľný element, feeling je skrátka jasný. Ostavám napätý a usadený hlboko a vyčkávam na zaznenie pokračujúc v hľadaní nepoznaného, resp. strateného. “ Descent Into Chaotic Dream “ Než začnem s povznášajúcou charakterizáciou dalšej perly, práve táto skladba si o niečo...
Headbanger FM
- Headbanger_FM (8.6.2026 22:00) 8. júna 2026
- Headbanger_FM (1.6.2026 22:00) 1. júna 2026
- Headbanger_FM (25.5.2026 22:00) 25. mája 2026
- Headbanger_FM (18.5.2026 22:00) 18. mája 2026
- Headbanger_FM (11.5.2026 22:00) 11. mája 2026
