Recenzia – SUFFOCATION – “ Pinnacle of Bedlam“ (2013, Nuclear Blast)
Už je tomu tak, škrtiči tentokrát už neškrtia holými rukami a tak sa na to dali profesionálnejšie, čistejšie radšej reťazou, lanom a pod. Ako sa teda postupne vyvíjaju čas od času postupy vraha a jeho vylepšovania metód aj keď ich ešte nevie dotiahnúť do čistej práce, nejak podobne si to po svojom vymastili aj technicko smrtiací krkolomci SUFFOCATION na novom albume Pinnacle of Bedlam ( Štít šialenstva ).
Kapela si za svoju plodnú dobu existencie vydobila svoj značne jasný, poznateľný, definujúci štýl a na čele s charizmatickým Frankom Mullenom ( vokál ) dokazuje svoje kvality a nestárnosť naďalej aj keď predsa len už trocha inak ako tomu bolo doposiaľ ešte na albume „Blood Oath“ (2009). Každý, kto má už prepláchnuté uši a neraz opočúvané brutalitky tohto smrtiacého gangu z New Yorku rozdiel určite pozná v mnohom. Album nemal ani tak očakávaciu úroveň a dá sa povedať že bol vystrelený von z čista jasna odrazu. Poďme si teda ale urobiť jasno v tom ako sú chlapci vlastne na tom. Cíteľne je poznať že partiu opustil inak naozaj veľmi dôležitý člen a to je bubeník Mike Smith. Ďalšou vecou je fakt že celkovo ostatné personálne záležitosti boli dosť na vážkach aj ohľadom vokalistu Franka, ktorý ale našťastie chrčí ďalej a na novinke podáva vokálne doslova životný výkon ale k tomu sa dostaneme. Keďže Mike sa zrejme utiahol do súkromia a celkovo presné dôvody jeho odchodu sú v rôzných polemizáciach, kapela vsadila na iného klepáka a to Davea Culrossa. Z počiatku som mal teda obavy ako to vlastne Dave svojou priamočiarosťou oproti Mikeovi utiahne. Uľava nastala vo chvíli keď som si uvedomil že, Dave vlastne není žiaden cudzinec a v elite si už zaklepal na veľmi vydarenom EP “ Despise the Sun“ (1998). Nálada bola o niečo lepšia, očakávania pestrejšie a tak s chuťou som sa pustil do posluchu tohto „šialenstva“.
Začiatok albumu ihneď vyvrhne smršť v podobe na akú som v SUFFOCATION zvyknutý, „Cycles of Suffering“ ale čo je rozhodne do kresla vtláčajúce je jednak zvuk a tu sa dostávame k rozdielom, ktorý je jasne o niečo čistejší ale čo je dodržané a to je jeho neprehnanosť byť až moc čistým čo by rozhodne nesvedčilo brutal death feelingu a tá najsilnejšie dusiaca sila je už spomínaný Frankov vokál, čo jasne definuje ako na sebe pilne pracuje a podáva dych berúci výkon. Technika gitár je skrátka a jasne stále nad priemer a typické „trn trn trn“ hobľovanie po strunách získava čoraz väčší šmrnc. Dostávame sa do tej najväčšej, sprv problematiky a to sú bicie, ktoré teda vo všetkej serióznosti vôbec niesú otrepané a nevyznievajú nejak rutinne a ani až tak priamočiarovo ako som mal predpoklad. Nazvučené sú priam famózne a spoločne s gitarami, basou a growlingom je to krásne všetko vymastené na zvukové nadštandardy.
„Purgatorial Punishment“, ďalšia v poradí začína strednetempovo v bohato naplnenej gitarovej práci oboch gitaristov zohrávajúco absolutne osvedčenú presnosť. Relatívne krátka skladba s ale veľmi údernou štruktúrou si dobre viem predstaviť naživo s poriadne krkolomným drancovaním. „Eminent Wrath“ uvedie akési sólové tornádo s jemným old school základom a následne je všetko tam kde sa neoplatí vzdorovať len nasávať jeden brutálny riff za druhým s prdel nakopávajúcou rytmikou, menšie výhrady mám akurát tak v nazvučení kopákov, ktoré miestami majú dosť umelú údernosť no takéto tvrdenie aj tak jasne zmätie zbytok všetkého ostatného čo má živočíšne grády do obludných rozmerov.
„As Grace Descends“, je ako prvý song čo sa objavil k posluchu ešte pred vydaním albumu, s počiatku veľký dojem nespravil no posluch sem, posluch tam a bolo to o jasnom pokývovaní hlavou s rešpektom v ksichte. „Sullen Days“ je najviac zaujímavá dovolím si povedať taká ta perlička, ktorej začiatok definuje inštrumentálny pokoj hodný tak dívania sa na scenérie pri západe slnka a to doslova, no ten dojem je samozrejme na úrovni istého experimentu kde sa SUFFOCATION chceli troška odľahčiť pri tak neúprosnom návale jednej zbesilej výhravky za druhou…aspoň to tak vyzeralo v začiatku a teda po niekoľko sekundách tu máme na padrť rozmlátenú romantiku absolutnou vyvražďovačkou sekavou gitarou, stredným tempom a to ubíja až dokiaľ neostane žiadná zmienka o nehe, možno len tak sekundová spomienka na konci a pufff.
„My Demise“ sa nesie v duchu ťažkopadnejších záležitosti brutalnej smrtonoše. Tvrďási fičiací na DYING FETUS, DAWN OF DEMISE si prídu na svoje. „Inversion“, predposledná „Rapture of Revocation sú ako chýbajúcim článkom na starších albumov, akoby si ich už šetrili dlhšie a vydali až teraz, táto druhá a vlastne záverečná časť albumu gráduje do foriem a spomienok na časy minulé a podáva ich v novom znení a postupoch, ako je tomu záverečný bonus “ Beginning of Sorrow“ z albumu „Breeding the Spawn“ (1993), taká ta nesmrteľná nostalgia v jame levovej.
Novinka je od začiatku po záver úplne napresovaná energiou, čírou brutalitou, technickou vyhranosťou a tieto menšie zmeny ( zvuk, bubeník ) sú nakoniec predsa len prospešné a nemali by sklamať ani verného skalného fandu.
BRUTAL RESPECT FOR BRUTAL DEATH!
9/10Marcus
