Recenzia – DISLOYAL „Nineth Gate“ (2012)
Odvaha, práve týmto slovom by som chcel začať túto recenziu, pretože práve tento pojem najlepšie vystihuje našu kapelu DISLOYAL z Martina, o ktorej dnes bude reč. Už od svojho vzniku v roku 1992 si martinčania hľadali svoju cestu, či už to bol death/thrash na debutovom albume Fear of Death, alebo death/black na Resting Evil. Práve sample a klávesy, občas symfonické či ambientné, z väčšej časti atmosfericky ladené, no keď chceme byť veľkí detailisti, našli by sme aj Pink Floydovské psychedélie, no to je už predsa len hlboký ponor, boli vždy tá pridaná hodnota nahrávok až sa z nej stal základný kameň. Zo začiatku mi to skôr pripadalo, ako keby to bolo robené štýlom „ sem buchni to a sem zase tamto, nech sa ľudia čudujú“, no za tie roky sa naučili využiť tieto „pridané hodnoty“ a urobiť z nich hlavný element tvorby atmosféry.
Pri názve Nineth Gate, áno dobre ste si všimli, je tam gramatická chyba, „e“ je tam navyše, Vám ako prvé môže napadnúť, nie príliš podarený film s Johnny Deppom. Z časti by sa aj dalo povedať, že koncept filmu odzrkadľuje nahrávku, až nato, že kde film končí, tam sa album len zahrieva.
Hudobná zložka, ako som spomínal, je hlavne postavená na atmosferických samploch/klávesoch. Z death metalu nám už veľa nezostalo, posledné artefakty nájdeme snáď len v skladbách „Bathory“ a „Damned“. Tentokrát sa album zahalil do doom metalového kabáta a musím povedať, že to bolo správne riešenie. Už doom metal sám o sebe, vďaka pomalému tempu a mohutnej gradácii, vie podať látku precítene a atmosfericky ju vykresliť. No keď sa ešte pridajú správne dosadené sample, čo je práve prípad tejto nahrávky, môžeme vytvoriť atmosféru až apokalyptických rozmerov, a práve o to tu ide!
No pred každým poriadnym koncom sveta, tu musí byť rituál, ktorý preklaje svet. To je cieľom skladby „The Mysteries“, ktorá svojim obradom, za pomoci zboru, privoláva súdny deň. Pieseň môže svojou rituálnosťou a naliehavosťou pripomemúť gréckych démonov ROTTING CHRIST.
Nasledujúca „Born to Start the Hell“ rozosieva beznádej vo svete a dáva naznámosť, že apocalypsa je za dverami. No ešte predtým, ako sa všetko zrúti, nám „Endless Dream“ ponúkne spomienkovú jazdu do minulosti a kladie otázku, či predsa nieje len tá apokalypsa nutná. Zistenie je smutné a neodvratné!
Skutočná kataklizma prichádza s grófkou „Bathory“, ktorá svet pochováva a zároveň prináša posledný requiem v druhej časti skladby. Krvavá pani zároveň ukrýva najpôsobivejšie klávesy albumu, plné mystiky a tajuplnosti.
Tak a sme na konci albumu, kde nás čaká najexperimentálnejší kúsok nahrávky. Skladba „Bathory – partII. Wrong Side“ je síce postavená na elektronike a samploch, no báť sa nemusíme, pretože z atmosferických vôd nevykračuje ani omylom. Elektronika môže vyvolať akúsi predstavu neprehltnuteľného sústa, no to sa môže stať len orthodoxnejším, ale povedzte si pravdu, aký fanúšik čistoty žánru, by dokázal počúvať práve takúto experimentálnu nahrávku ?
Po prečítaní týchto riadkov sa môže zdať, že vám toto všetko naservíruje nahrávka na striebornom podnose, pravda je však na opačnom konci brehu. Album si práve vyžaduje dostatok času a hlavne všetkú vašu pozornosť. Ak počúvate nahrávky štýlom „ jedným uchom dnu a druhým von“ môžete na tento album rovno zabudnúť.
Výhrady by som mal ku zvuku, ktorý by si zaslúžil šikovné ruky štúdiového mága, ešte kus okresať stopáž a spokojnosť by bola maximálna.
Atmo Doomarum: Martinčania na svojej odvážnej výprave dosiahli zatiaľ vrchol svojej kariéry. Paradoxné je však to, že to dosiahli práve apokalypsou, no zato poriadne zahranou a precítenou. Tak odvážni hľadači zabudnutých albumov, hor sa k bádaniu!
Bukáčo 8/10
