Recenzia – PESTE NOIRE – Peste Noire La Mesnie Herlequin 2013
júl03

Recenzia – PESTE NOIRE – Peste Noire La Mesnie Herlequin 2013

Zverejnené v júl 3, 2013

V poradí piaty album francúzskych dekadentov Peste Noire bol celkom očakávaný. Po menších problémoch s tlačením bookletov vychádza novinka jednoducho nazvaná „Peste Noire“ pod vydavateľstvom La Mesnie Herlequin ktorý má pod palcom hlava kapely Famine.  Kto nepozná tvorbu tejto svojráznej kapely, treba povedať že  od svojeho začiatku používa veľmi originálne nápady a postupy. Aj keď sa používa na nich škatuľka „black metal“, samotný Famine nazýva svoju hudbu dekadentným farmárskym punkom a nemilosrdne sa vysmieva všetkému a všetkým. Pokúsim sa trocha priblížiť čo sa zrodilo v zatuchnutých pivniciach páchnucim lacným vínom, močom a zvratkami.   Na začiatok musím povedať, že zvuk je oveľa špinavší a surovejší ako na predchádzajúcom albume. Otváračka albumu „Le Retour de la Peste“ privíta poslucháča pokrivenou, groteskne znejúcou melódiou s klávesmi čo znejú ako z c-ečkové filmu a s veľmi diktátorsky znejúcimi samplami nejakého prejavu. Ako skladba jemne graduje, spustí sa harmonika a spúšta sa úpadkové, temné, kabaretné divadlo. A skladbou „Démonarque“ sa spúšťa hlavné dejstvo. Démonické chrchlanie do mikrofónu, klepačky ale aj neskutočný spevavý refrén s harmonikami, ženským spevom nasledovaný precítenou vybrkávačkou a hrou na hurdy gurdy (stredoveký nástroj).  V pomalom tempe skladba aj končí. Následujúca skladba mi svojou atmosférou a postupmi evokuje debut kapely „La sanie des siecles…“ – melancholické gitary, precítené spevy a akustika. Celú atmosféru skladby podčiarkuje ženský spev a decentné použitie trúby. „Niquez vos Villes“ svojím začiatkom viac menej nadväzuje kde skončila predchádzajúca skladba. Ale tu už sa melanchólia začne lámať, prejde do zlovestnejších pasáži a – nežartujem -, na malú chvílu Famine rapuje. Celá skladba vyvrcholí do nasraného black/thrashu s kakofonickou trúbou a polámaným sólom.  „Le Clebs Noir – De Pontgibaud“ je zase viac grotesknejšia chvíľka albumu.  Pochmúrne béčkový sound klávesov, ozývajúce sa zlovestné tóny gitár a škrek duševne narušeného klauna. Osobne mi to prišlo ako pomyselné medzidejstvo. „Ode“ je takmer kompletne akustická skladba, ktorá sa rozbehne asi iba tak na minútu. Okrem akustickej gitary a narušeného spevu tu opäť zaznie stredoveký nástroj hurdy gurdy. Predposledná „La blonde“  je z polky skladby punk rock zo všetkým čo k tomu patrí. Príjemný melodický riff, chytlavý spavavý refrén a rockový rytmus. Viem si ju predstaviť hranú v rádiách ak by nevygradovala do pokrivenej black metalovej mlátičky. Záverečná „Moins Trente – Dégres celsius“ mi opäť evokuje debut kapely. A asi „najnormálnejšia“ z albumu ktorá znie tak ako znejú všetky uzatváracie na albumoch Peste Noire  – smutne, rozlúčkovo.  Tu nezaznejú žiadne grgy, trúby ani kakofónie. Albumu názov sedí ako riť na šerbel. Má všetko čo kapela Peste Noire predstavovala a predstavuje. Black metal, odkazy na stredovek, punk/rock, groteskné nápady, choré spevy, (ne)tradičné nástroje, rôzne nálady a hlavne pestrosť. KPN by som prirovnal k Salvádorovi Dalímu – Vlastný, nezameniteľný štýl ktorá posúva hranice.Pritom sa snaží nasrať čo možno najviac ľudí, pobúriť a pohoršiť. Pre mňa absolútna pecka.   P.S. Album určite nie je na jedno (prvé) počutie. Pedro 10/10...

Čítaj ďalej
Recenzia – GRASSITY „Genocide“ (EP, 2013)
jún03

Recenzia – GRASSITY „Genocide“ (EP, 2013)

Zverejnené v jún 3, 2013

Stropkov a death metal ? Takáto kombinácia by mi niekedy pripadala ako zlý vtip, no odkedy som započul chlapcov pod menom GRASSITY naživo, tak som začínal tušiť, že to predsa len bude dobrá kombinácia. Momentálne vypustili vonku druhý štúdiový počin  – EP Genocide a ten spĺňa potenciál, aby sa dostal do rúk každému death metalistovi, ktorý túži po poňatí štýlu rokov minulých. Poďme na to ale pekne od začiatku. Hneď v úvode sa na Vás vyvalí strednotempná death/doomovo ladená titulná skladba albumu, ktorá zo začiatku trochu pripomenie klasikov ASPHYX, no keď sa už prevráti do valivých a rýchlejších momentov, dá pripomenúť bojovníkov BOLT THROWER. Nasledujúca skladba „ Primitive“ zaujme hlavne ústredným rezavým riffom, ktorý akoby vypadol z učebnice toho najrýdzejšieho poňatia žánru. Zvyšné skladby už nepredstavujú väčší potenciál zaujať, no ale originalita v tejto hudbe nie je ani tak podstatná. Hlavné plus vidím v autentickosti. Keby mi niekto pustil túto nahrávku a tvrdil, že pochádza zo začiatku rokov 90-tych, hneď by som mu to zožral. Mohutný, rezavý a hlavne autentický zvuk dáva tomuto EP-čku to čaro. Nesmieme zabudnúť ani na pekne hrdelný a chraplavý growl Fiľa, cit pre gitarové harmónie či skladateľský um a to hlavné, že to všetko drží pokope ako parný valec, ktorý prešiel portálom v čase a prišiel nám ukázať, že aj v tejto dobe sa dá produkovať kvalitný „old school“ a nemusí ísť len o matadorov žánru. Chlapci majú potenciál, to sa im nedá vytknúť. Dúfam, že si kvalitu udržia a ešte nás v budúcnosti prekvapia  plnohodnotným počinom. Keď si to zhrnieme, ide o veľmi vydarené vrátenie sa v čase, o to viac, že to dokázali takíto mladí chlapci. Takže death metalisti, ktorí máte radi poriadny oldschool death, neváhajte ani chvíľku, títo chlapci si vašu pozornosť rozhodne zaslúžia! Bukáčo 7/10 http://bandzone.cz/grassity...

Čítaj ďalej
Report – ARAKAIN MEMORIAL, 24. 5. 2013, Collosseum club, Košice
máj29

Report – ARAKAIN MEMORIAL, 24. 5. 2013, Collosseum club, Košice

Zverejnené v máj 29, 2013

Akýže to galavečer pripravilo košické Collosseum v spolupráci s underground booking? Hlavný moderátor večera – Aleš Brichta s hosťami ako Mirek Nedvěd, Rudolf Rožďalovský, Oldřich Maršík, Václav Ježek, Miloň Šterner, Marek Podskalský, Daniel Krob, Bob Vondrovic, Štepán Smetáček, Karel Jenčík , Zbyněk Haase, Lukáš Varaja, David Vaněk. Ak vám tieto mená nič nehovoria, tak ste sa zrejme detailne nezaujímali o vznik a postupný vývoj kapely ARAKAIN. Pretože spomínaní ľudia postupne tvorili a budovali jej slávu, čo už po nej ostalo, túto slávu a hlavne kvalitu nikdy nevráti. Takže nám zostáva otázka: Čo je skutočný ARAKAIN?  Je ním Aleš Brichta s ľuďmi, ktorí postupne tvorili prvých 20 rokov kapely, alebo je ním to, čo sa tak nazýva teraz? Na túto otázku nám prišiel Aleš odpovedať, pomocou svojho vyše dvoch hodín trvajúceho galavečera plného vtipných príhod, ale hlavne poriadnej dávky metalovej hudby, ktorá stála ako hlavný podstavec českého metalu. Veľká Alešova posádka nám trochu meškala, tak sa muselo posunúť otvorenie podniku a celkovo vystúpenie. Po pomalom zaplnení clubu (zhruba 230 platiacich) nám večerný program otvorili českí hardrockeri a spievajúca rockerka pod názvom –  BLACK BULL. Už prvé piesne naznačovali, že táto kapela nás veľmi neosloví schopnosťami komponovať zaujímavé skladby, išlo totižto o dosť klasický, ničím zaujímavý hardrock, ktorého nájdete v Česku neúrekom. Jediné, čo mohlo zaujať, bola speváčka, ktorá aj na svoj vek vyzerala celkom dobre. To hlavné, spev, jej išlo pekne do ruky, no celkový dojem až tak nezachránila. Na druhej strane musím povedať, že ich hranie bavilo, aj zopár fanúšikov, a to je hlavné. Po odstránení bicích a technických drobností vyšlo na pódium zopár starších pánov, no zaujímavé bolo, že samotný Aleš zaspal v backstagei. Ľudia začali pomaly skandovať, gitaristi si trochu zajamovali a po uplynutí cca. 5min. sa na pódiu zjavil v gargamelovskom zhrbení s okuliarmi na očiach (pre istotu) samotný Aleš Brichta a začal rovno s jednou z najväčších klasík „M jako metal“. Už táto pieseň dala najavo, že jeho vokálne kvality podstatne klesli. Akonáhle došlo k nejakej rýchlejšej, v našom prípade thrashovici, tak to vokálne veľmi nezvládal, prehĺtal slová a mrmlal si pod nos. No na druhej strane, keď sa držal vo svojej chrapľavej polohe, ktorá najlepšie vynikla pri kultovej skladbe „Apage Satanas“, môj osobný top večera, tak musím uznať, že tento starší pán má predsa len ešte niečo v hrdle a aj nejaké pozostatky charizmy zostali. Setlist tvorili snáď všetky najlepšie veci z obdobia prvých 10 albumov, napr. „Straty a nálezy“, “Metalománie“, „Proč?“, „Šeherezád“ „Kyborg“…Hostia sa menili podľa jednotlivých období, kedy hrali. Aleš počas každej pauzy medzi skladbami povedal vtipný príbeh, ako sa dala zostava dokopy, alebo nejaké fóry z nahrávania albumu. Hotový galavečer, po ubehnutí cca. 1hod (v polovici koncertu) si  dokonca dal polhodinovú pauzu na občerstvenie,  aj keď musím povedať, že na konci koncertu pri skladbe „Gladiátor“, hlavne pri...

Čítaj ďalej
Recenzia – ROTTING CHRIST – Κατά τον δαίμονα του εαυτού (Season Of Mist, 2013)
máj29

Recenzia – ROTTING CHRIST – Κατά τον δαίμονα του εαυτού (Season Of Mist, 2013)

Zverejnené v máj 29, 2013

„Verný svojmu daemonovi“ – lepší názov sa hádam na tento dlho očakávaný počin gréckych uctievačov ani nehodí.  Od vydania veľmi úspešného „Aealo“ ubehli tri roky a bratia Tolisovci priniesli na svetlo sveta svoje najčerstvejšie plody. Album bol kompletne zložený iba Sakisom Tolisom a nahrávaný, okrem hostí, tiež iba v tejto súrodeneckej zostave. Na rozdiel od „Aealo“ ktorý bol orientovaný čisto iba na grécku mytológiu a kultúru, tak nás novinka zoberie na exkurziu po mytológiach celého sveta. Po tejto, teda lyrickej stránke je album veľmi pestrý a dobre spracovaný. Môžeme počuť Sakisa spievať a vrieskať v rôznych jazykoch od rodnej gréčtiny, cez klišé latinčinu až po ruštinu alebo rumunštinu. Poďme sa bližšie pozrieť na to, čo sa ukrýva za chrličmi na obale. RC sa vyjadrali o albume ako o „najtemnejšom“ v ich histórii. Vždy keď čítam takéto žvásty, tak si akurát tak pomyslím že „to už len teda bude srajda marketingová“.  Texty sa síce zaoberajú temnými mýtmi rôznych kultúr, ale určite to nie je zlovestnejšie ako Sanctus Diavolos alebo Genesis. A po hudobnej stránke pokračujú viac menej tam kde Aealo skončil. Veľa riffov a nápadov ktoré znejú na albume sa podobajú na iné zo starších počinov a niektoré, boli vyslovene zrecyklované.  Je síce pravda že hudbu skoro výhradne skladal Sakis, ale tu mám osobne pocit, že tomu trochu chýbalo tretie, kritické ucho. Na druhú stranu, niektoré veci s ktorými experimentovali v minulosti použili vo väčšom množstve a trocha viac rozvili. Aj keď sa tu skupina troška vykráda, musím povedať že skladby sú veľmi chytlavé. Je tu počuť typická pesničkovosť a melodika (niekedy ako som spomínal až prilíš typická), ale s veľkej časti je tu dôraz aj na rytmiku. Tá spolu zo zbormi a rôznymi ľudovými nástrojmi dáva skladbám viac rituálny nádych. Najviac počuteľné je to asi v skladbe P’unchaw kachun – Tuta kachun a titulnej κατα τον  δαιμονα εαυτου, ktoré mi mierne spôsobujú husiu kožu pri každom počutí. Ako najzaujímavejšie z albumu ale hodnotím „Cine iubeşte şi lasă“ čo je vlastne rumunská folklórna pesnička, kde zaznejú ľudové nástroje, smršť“ Русалка“ a záverečnú „Χ ξ ς“. Tieto skladby pre mňa majú to niečo, čo sa Rottig Christ snažili dosiahnuť týmto albumom. Napriek tomu že kapela niektoré nápady už použila a nafúkla trocha bublinu okolo albumu, sa album určite oplatí vypočuť. Ak ste fanúšik RC tak vás neurazí, ale zase ani nevystrelí na nohy a ak ste kapelu ešte nepočuli, môže to byť fajn vstupenka k ostatným albumom. Tento materiál priniesol trocha viac rituálnosti do hudby RC aj napriek miernej recyklácii nápadov z minulosti. Ale rozhodne to u mňa neprekonalo „Aelo“ ani „Sanctus Diavolos“ Pedro 7/10...

Čítaj ďalej
Recenzia – FRACTAL GATES “ Beyond The Self “ ( Great Dane Records 2013 )
máj27

Recenzia – FRACTAL GATES “ Beyond The Self “ ( Great Dane Records 2013 )

Zverejnené v máj 27, 2013

Je to už sedem rokov od vzniku debutu “ Altered State Of Consciousness“, ktorý pekne rozčeril vody melodického death metalu a odrážal v nich tak nočnú oblohu vzdialených hviezd. Toto zaujímavé, v úzadí sa držiace zoskúpenie inak výborných hudobníkov stvorilo na prvý pohľad celkovo nenápadne štrukturálne jednoduchý materiál, súdiac podľa istej prvoplánovosti znenia gitarových riffov  ale tú celkovú jednoduchosť, v ktorej je ako dobre známe je ta skutočná krása, posiluje vesmírna atmosféra zvuku, kde som zatiaľ nikde inde nemal možnosť počuť v takom prevedení. Ešte doteraz si v hlave tkviem melódiu zrejme tej najlepšej perly z prvotiny a tou je “ Skies Of Orion „. Francúzi tak opäť potvrdzujú že nech bude vo všeobecnosti francúzska hudba znieť akokoľvek, vždy to bude v netradičnej a bádateľskej forme. V tejto variante sa efektívne stačilo pohrať zo zvukovou stránkou a máme tu jasný svojím spôsobom originál, keďže v odnoži melodeathu už ide vlastne o dobre známu rutinu za tú dobu čo sa formovala, Fractal teda značne zvukom vybočujú do sfér, kde sa hlavne v tom gitarovom doznení pohybuje Mondevillská sonda Blut Aus Nord. Nejde o žiadne zrovnávanie niečoho čo nejde ani porovnávať ale už ak mám navodiť aspoň akú takú podobu v plytšom vyznení, súvislosť tam je. Ako  som sa v podstate príjemne rozplýval debutom, jak šiel čas…akoby sa stratili v čiernej diere a dlhú dobu nebol žiaden náznak, čo by nasvedčoval o  ich aktivite a tak sa šírili fámy o rozpade kapely. Za tú dobu, keď  Fractal Gates putovali a boli stratený v priestore sa toho udialo dosť a v tej záplave iných kapiel s množstvom vydavajúcich nové albumy sa na nich pozabudlo ale zase nie tak úplne. V začiatku roka 2013 som vyslovene náhodne narazil prostredníctvom facebooku na ich vytvorenú stránku, kde som si hneď na titulnej fotke všimol s dobre otvorenými očami nápis “ 18 February 2013 „. A tak to prišlo, v okamžiku som sa zameral a pozeral po youtube, či nenarazím na nejaký trailer potvrdzujúci, že kapela vydáva nový album a bolo tomu skutočne tak. Vtedy sa dostavil istý pocit nechápavosti a radosti zároveň, netrpezlivo som vyčkával kedy sa objaví nejaká skladba z pripravovanej novinky a naozaj čo chvíľa sa aj objavila ale k tomu ešte len príde. S úžasom sa tak dívam na nový cd cover, kde akoby sa hviezdna hmlovina  pokúšala cirkulovať a vytvárať tak bránu nevedno kam. „Beyond The Self“, takto svedomito nesúci názov v poradí ( po tej dobe ) druhého albumu, ktorého atmosféru a celkovú štruktúru ideme prebádať. Cesta hviezdnou hmlovinou začína introm „Visions VII“, ešte pripomeniem že na prvom albume vyznieva intro „Visions I“ a  potom tak skrz celý album sú...

Čítaj ďalej
Recenzia – ECLECTIKA “ Lure Of Ephemeral Beauty“ ( Asylum Ruins Records 2012 )
máj23

Recenzia – ECLECTIKA “ Lure Of Ephemeral Beauty“ ( Asylum Ruins Records 2012 )

Zverejnené v máj 23, 2013

Pred nedávnom som si z časti, keďže kapelka nemá nejaké rozšírené info a ide vlastne o ich tretí album, dal posluch a tak podotýkam že Francúzska scéna má náozaj plno nádejných formácií hlavne v tej experimentalnej vlne, kde sa sústreďujú prvky ambientu, post blacku. Rozvíja sa stále viac a viac a necháva si svoj značne poznateľný znak originality, umeleckého feelingu a u niektorích tak trocha odporcov čudnosť. Overené a už zabehnuté hudobné spolky vedia stále prejaviť svojú oddanosť svojmu umeniu ale pomedzi to sa formujú ďalšie a ďalšie čo by si z toho chceli svoje ukúsiť a tak by mali dostať šancu. Eclectika je nepochybne jednou z nich. Album som si dal prejsť sluchom na dvakrát, keďže po prvom posluchu som nejak nevedel čo k tomu vyjadriť, bol som zrejme niekde čo rozhodne nesúviselo s realitou , nechal som to tak, vstrebal si to a pustil znova. Jedno je isté, celková štruktúra skladieb si vyvíja na poslucháča istú komornosť, uzavretosť a tak je to o počúvaní viac osobnom. Zvuk je vyvážený a tak je dobre počuť všetko aj keď je na vlne dosť minimalistickej, nie je absolutne typický, o vokáloch som si spočiatku myslel že tie typické budú ale to mi hneď vyvratila ženská poloha hlasu, ktorá ma značne príjemne prekvápila a dala tomu neobyčajný šmrnc, striedavo sa tam zvádza boj s klasickým blackovým škrekotom a pocity pri tom sú naozaj zaujímavé, nenudia a vzbudzujú jasnú pozornosť.  “ Lure Of Ephemeral Beauty“ je jasne cítiť post nádych hlavne z gitarovej štruktúry, v podstate očakávané ale potom akoby sa z toho vykľula operná baladička prostredníctvom v skutku silného ženského spevu a tak si to gráduje svoju melancholicko- surreálnu atmosféru. „Cyclic Anagnorisis“ sa nesie v podobnom duchu, ale kam zavedie myseľ je veľmi individuálne a pre osobné pocity. Čo sa týka mňa evokovalo to vo mne pocit akejsi duálnosti, zamieňať si jeden život s druhým, celkovo sú pri posluchu nálady dosť rozpačité ale ta originalita je na tom obdivujúca. „Handycapped Sex In A Mental Orgy“ ma uniesol na vlnu rozpoloženia keď vnímam niečo čo veľmi chcem a nejde to mať. Skladba ma tak v znení jednak katastrofický charakter ohľadom istej potreby a z toho cítiť hnev a jednak plač z jeho nedostatku. Tieto tri skladby majú rozhodne najsilnejšie ponímanie. Ostatné sú hlboko späté a viazané na podobne pocity a tak ich ešte viac prehlbujú. Jednoznačné vyprávanie o jednak prázdnote duše tak ako je priestor sám.Hudba tejto vnímavej sorty rozhodne nenechá poslucháča prázdneho aj keď možno občas si také dojmy vytvára. Nejde ju posluchať ako len kulisu zvuku. Niekomu sa môžu songy zdať akoby bola jedná a tak boli len popredeľované, no...

Čítaj ďalej