Recenzia – MIDNIGHT SCREAM – Flammarion (2014)
Ak súhlasíte s mojim názorom, že slovenská metalová scéna potrebuje svojich hrdinov aj v melodickejšej a prístupnejšej odnoži než je tá, ktorá žne v našej krajine úspechy hlavne svojimi odsypávajúcími smrtonosnými nakladačkami, tak neváhajte a čítajte ďalej. Vec sa má tak, že oproti našim českým bratom máme práve v tomto štýlovom rozmedzí už viac než dve desaťročia priepastné manko, čo sa týka počtu vzniknutých kapiel a kreativity bez vyhorenia. Situáciu v posledných rokoch našťastie hrdo zachraňujú napríklad moji dobrí priatelia z rožňavských RENAISSENSE, košickí RAVENCLAW a taktiež aj MIDNIGHT SCREAM, ktorí práve vypustili do sveta horúcu novinku Flammarion. Toto sympatické zoskupenie z Veľkého Krtíša som mal zatiaľ tú česť vidieť dvakrát naživo, nedávno v košickom Riders Pube na vydarenej vianočnej akcii a pár rokov dozadu na naopak tragicky nepodarenej after párty po JUDAS PRIEST v Bratislave, kde zúčastnené kapely hrali pre cca. 20 ľudí, z ktorých takmer polovica vlastne ani nevnímala hudbu vďaka nadmernému požitiu alkoholických nápojov. Ich power / thrash metal ma ale napriek tomu už vtedy dostatočne zaujal, moja smola však je, že k žiadnemu z ich albumov som sa doposiaľ nedostal. Flammarion zaujme už vizuálne na prvý pohľad šikovne spracovaným digipakovým obalom s pekným dizajnom. Čo ma ale dosť zarazilo, bola absencia textov v booklete. Tie sú poslucháčom ponúknuté netypicky v multimediálnej sekcii CD. K ich skúmaniu som sa však zatiaľ nedostal, tak snáď to ešte v budúcnosti napravím. Chalani sa zhliadli v americkom poňatí power metalu, takže sa môžete pripraviť na thrashovo krkolomné sypačky, ale aj notnú dávku európskej melodiky. Ak mám osobne ich kompozície k niečomu prirovnať, tak určite musím spomenúť ICED EARTH, sólovky Roba Halforda a nemeckých BRAINSTORM. Tých je doslova cítiť v tretej piesni „Fire That Doesn´t Burn“, kde si spevák Jaro strihne aj kvalitne našponované výšky v intenzite Rippera Owensa a musím uznať, že sa to fakt dobre počúva. Nápaditosť a radosť z hry je všadeprítomná, gitary sa zarezávajú pod kožu a tlačí sa na pílu tak ako sa očakáva. Poteší temnejšia zahustená vec „Portrait of Tyranny“, prekvapí (podľa mojich informácií) prvá po slovensky naspievaná „Sám“ a na epickú nôtu vás naladí titulná skladba s maidenovskou basou v jej polovici. Trošku nevýrazne na mňa ale pôsobia posledná „The Otherside“ a koncepčne nezapadajúca „Pirate´s Dream“, aj keď tá má na druhú stranu hymnický refrén ako stvorený pre rozospievanie publika na koncertoch a určite si nájde svojich priaznivcov. Na koniec poprosím už len viac takýchto kapiel a albumov na našej domácej scéne, moju nádej v lepšie zajtrajšky sily a melódie totiž zapálil práve Flammarion od MIDNIGHT SCREAM a pevne verím, že najbližšie to pôjde ešte lepšie. Hodnotenie: 6/10 Recenzia:...
Recenzia – BENIGHTED – „Carnivore Sublime“ (Season Of Mist, 2014)
Asi so mnou drancuje istá zaostalosť, resp. som „zaostalý“ (Benighted) vzhľadom k tomu ako to Frantíkovia robia, že nech si už do parády vezmu hocakú odnož muziky, je vyčnievajúca z obrovského radu zástupov hudobnej dimenzie. San-Etiennsky samozvaní zaostalci, oneskorenci alebo už ako sa význam slova berie, ma významov v skutku dosť, ktoré ale visia na tom jednom, ohľadom psychickej poruchy vedomia dali dokopy v roku 1998, aj keď ich prvá prehliadka nepríčetnosti zadrancovala o dva roky neskôr samozvaným debutom. Z patológie na psychiatriu, aj tak by sa dala brať textová smernica, čo nasvedčuje, že vďaka skalpelu cez torazín je textová zložka zmysluplnejšia, než ktorou sa opájajú zrejme podzemnejšie hnutia celého vyšinutého komplexu tam niekde v žumpe plnej fekálií. Architektúra tohto psychokaštieľa chátra, no v jeho útrobách sa vždy dejú zaujímavé, chorobné divadielka. Šesť predstavení Benighted svojím pacientom predviedli, nechali ich trocha vstrebať mentálny nápor a rozhodli sa terorizovať ďalšou novou psychochoreografiou aj s trochou krvi nazvanou „Carnivore Sublime“. Do tohto rajského kaštieľa bol prijatý nový pacient v podobe nevinne vyzerajúcej tehotnej žienky s evidentne nejakou formou depresie, čo po pôrode potomka viedlo ku krvavej flakote po izbe, s úsmevným prihliadaním sa okolo a v náruči držiac radšej bábiku v podobe batoľaťa. Tak nejako bola do novej hry Benighted spísana správa stavu, ktorý sa snažia rozpitvať. Nová zábavka je vzájomne prepojená do jedenástich bodov a naservírovaná v tradičnom surovom podaní, kde to vyšinutí kamoši nasekali na predošlom výkone „Asylum Cave“. Schizofrenické tempá vedené až do uzavretia na samotke, pľuvanie, chrčanie…prebudzajúca sa dementná agresia až do rozkúsania miestnosti veľkosti 2×2 vyčalúnenej bielou mäkkou box výplňou. Ale nejakú tu kulisu proste treba, aby sa mohlo zakotviť na zaujímavom prípade. Ten je však podávany dosť priamočiaro agresívne, čo svedčí, že všetko je jasné a v podstate sa prípad uzavrie klasicky rutinne. Netreba sa ale samozrejme nechať uniesť navonok. Podstatné je to, že nový prípad stále spoľahlivo pobaví, aj keď stavia na osvedčenosti a starej dobrej povesti psychohrátok. Zaujímavé odseky správy sú rozhodne „Noise“, „Slaughter/ Suicide“, „Spit“, „Jekyll“, „Collection Of Dead Portraits“, „Carnivore Sublime“ a bonusovka v skutku netradične prekvapivom no zakonite zábavnom covery od nemeckých továrnikov Rammstein – „Du Riechst So Gut“. Tento vypožičaný odsek ale do kontextu výborne zapadá svojím úchylným podaním. Týmto to ale nekončí, správička bola spracovaná taktiež v de luxe edition a pribudli ešte dve covery od Machine Head – „Old“ a Aborted – „Meticulous Invagination“, štyri ich vlastné hrátky v živom zvuku a dve demo verzie „Spit a „Collection Of Dead Portraits“. Pacienti si rozhodne zatancujú a potom si tá psychofamília zrejme pôjde navzájom po krku. Ja som sa teda opät skvelo pobavil a snáď ma to ani baviť neprestane, čo...
Recenzia – CYNIC – „Kindly Bent To Free Us“ (Season Of Mist, 2014)
Môže vôbec niekto nemať rád CYNIC? Teda určite by sme našli mnoho ľudí, ktorým ich hudba nehovorí nič, ale len veľmi ťažko sa môžeme stretnúť s otvorenou nenávisťou voči Masvidalovi a spol. Hejteri a tí, čo „iba závidia“ alebo poprípade „nikdy nič nedokázali“ sa vždy vyhýbali týmto mimozemským američanom z mnohých dôvodov, veď CYNIC v konečnom dôsledku nevypredávajú štadióny, nemajú silné reči a 13 ročná pauza medzi prvým a druhým albumom naznačuje, že aj ten úspech sa nedostavil zo dňa na deň. CYNIC sú proste pacifisti, ktorý majú radi hudbu a ich význam sa prejavil až oveľa neskôr. Nový album možno nerezonoval médiami ako comeback-ová druhotina „Traced In Air“ avšak už prvé ukážky s novinky navodili takmer svetový mier a zvýšený výskyt únavy zápästia medzi fanúšikmi. A tak sa v podstate z neočakávanej záležitosti stala záležitosť vysoko diskutovaná a s vysokým stupňom očakávaní. A počkať sa veru oplatilo, odvážim sa totiž povedať, že „Kindly Bent To Free Us“ môžeme smelo zaradiť medzi tie vynikajúce albumy, ktoré vyšli pod hlavičkou CYNIC. Oproti tým priemerným alebo vyslovene zlým albumom je teda ich bilancia 3:0, pekné skóre. Oproti „Traced In Air“, kde kapela v podstate nahrala skladby veľmi silno nadväzujúce na kultový debut „Focus“ a samozrejme ich zaobalila do moderného zvukového kabátu, na „Kindly Bent To Free Us“ sa CYNIC predvádza s úžasnými skladbami, ktoré sú síce do morku kostí nasiaknuté typickým štýlom hrania hudobníkov ako aj ich štýlom skladania, avšak od posledného albumu sa tieto ich schopnosti počuteľne ešte zlepšili (čo iba potvrdzuje staré známe „vždy sa je čo učiť“). Album je dokonca aj na pomery CYNIC znova krokom vpred, najmä čo sa týka práce so zvukom a s aranžmámi, skladby si však ponechávajú takmer až popovú ľahkosť a aj napriek obrovskému množstva vecí, ktoré sa v nich dejú sú až prekvapivo stráviteľné. Kapela už definitívne vypustila growly zo svojho repertoáru, čo na škodu určite nie je, lebo pravdepodobne by zneli viac ako niečo pridané do hudby z povinnosti ako niečo, čo dopĺňa samotnú hudbu. „Kindly Bent To Free Us“ taktiež nielen že nemá slabej skladby v sebe, ani len jedna pasáž, tón sa nedá považovať za slabý alebo „od veci“. Rovnako by som nevedel vypichnúť najsilnejšiu skladbu, všetky sú si rovné, aj keď možno takú „Moon Heart Sun Head“ by som mohol označiť ako svoju srdcovku. Masvidal posunul svoje vokály znova do ďaľšej dimenzie a tú kreativitu by mu mohli závidieť mnohí, takto chytlavé refrény nemajú ani niektoré kapely, ktoré sa o tie chytlavé refrény aj reálne snažia. Od ambietne pôsobiacich plôch (Endlessly Bountifull) až po krásne progy riffy („True Hallucination Speak“, „Gitanjali“) nás Cynic vedú aj pomocou znova výborných a výrazných textov či originálnych a prekrásnych melódií do nepreskúmaných častí vesmíru a ja jednoducho žasnem. Traja výborný hudobníci prišli takmer s dokonalým materiálom, kde ich schopnosti znova splynuli...
Report – SEPULTURA, LEGION OF THE DAMNED, FLOTSAM AND JETSAM, MORTILLERY, 18. február 2014, Smerr Pub, Žilina
Debát ohľadne zmyslu fungovania SEPULTURY je priam neúrekom. Jedni zastávajú názor, že po odchode Maxa nemá kapela zmysel a tým pádom by sa mala už dávno premenovať, alebo nebodaj zrušiť. Druhý tábor je názoru, že nové albumy majú čo povedať, prinášajú niečo nové a odlišné od pôsobenia Maxa. Ja stojím niekde uprostred. Za najlepšie albumy považujem staré veci, ktoré vznikli na prelome 80-tych a 90-tych rokov, menovať snáď nemusím, no aj nad novými ruky nezalamujem. Posledný album, resp. skoro všetky od odchodu Maxa, považujem za akési hľadanie sa, na jednej strane nájdeme veľmi dobré skladby, ktoré až koketujú s death metalom a na druhej strane, experimentálne, či keď chcete, alternatívne skladby, ktoré sú dosť preplnené vatou. Naživo je to však iná káva. Videl som ich naposledy na Brutal Assaulte v roku 2011 a bol to riadne energický masaker, už vtedy som si vravel, že v clube to musí byť iná podívaná. Setlist z nedávnych koncertov sľuboval zaujímavý prierez novou ale aj starou tvorbou, tak nebol dôvod veľmi uvažovať a návšteva Žiliny bola priam povinná. Ako spolubojovníkov si zobrali starých klasikov FLOTSAM AND JETSAM a death/thrash mašinu z Holandska, LEGION OF THE DAMNED, hneď o dva dôvody viac, prečo tam zavítať. Prvé predpredajové chýry hovorili o skoro vypredanom koncerte, že vraj je 900 lístkov predaných a bude tým pádom riadna plnka. Moje prvé kroky po klube však tomu nenasvedčovali. Pozdravil som sa so známymi a šiel som si objednať pivo. Zrazu z pódia počujem dunivé zvuky bicích a ostrých gitár, kuknem rýchlo na hodinky, 18:40, veď to mám ešte dvadsať minú. Nuž, nemal som pravdu. MORTILLERY to naozaj začali rezať o dvadsať minút skôr. Thrash metal starej školy, postupy a riffy, ako už býva tradíciou, prevarené a miliónkrát prežuté. Určité nápady sa tam i napriek tomu našli, no nie dostatok nato, aby sa kapela vymanila z tej hordy podobných žánrových kapiel. Celú grupu viedla vokalistka Cara, ktorá jednak disponuje fajným chraplákom ako zo starej európskej školy a taktiež má v repertoári fajné výšky, ktoré zase thrash metal obzvlášňovali v Amerike. Dokopy to z nej robí svojráznu vokalistku, hlavný svetlý moment kapely, škoda hudobnej zložky… Novú generáciu strieda stará. FLOTSAM AND JETSAM fungujú už od roku 1984, albumy vydávajú skoro nepretržite, uznania sa im však nikdy nedostalo, vždy išli len v tieni veľkých kapiel z veľkej štvorky. To je aj celkom škoda, keď si aj zoberieme, že až na basáka, ktorého miesto ešte obhliadal vtedy neznámy ujo Jason Newsted, sa všetci podieľali na prvom albume „Doomsday For The Deceiver“ a fungujú tak až dodnes. Dokonca setlist bol aj venovaný starým nahrávkam, z prvého odzneli hlavné ťaháky “Hammerhead“ a „Iron Tears“ , taktiež došlo na druhý album v podaní troch kusov. A to sme mali pomaly celý setlist, táto úloha predskokanov im vôbec nesedí, patrilo by sa im poriadnej pocty a vystúpenia aspoň hodinového. Vystúpenie i napriek...
Report – Wacken Metal Battle Slovakia – Divízia Východ (Semifinále), 15. február 2014, Rodeo Club, Košice
Snom každej metalovej skupiny je vystúpenie na najväčšom metalovom festivale – na Wackene. Sny u nás väčšinou plní anjel Vilko, ale tentokrát sa o jeho zrealizovanie už tretí rok stará súťaž Wacken Metal Battle. V metalovej komunite snáď nikomu neušlo, o čo tu ide, no iste sa nájdu aj nejakí zábudlivci, pre ktorých to v rýchlosti zhrniem. Od septembra do konca roka bolo spustené prihlasovanie sa kapiel, následne sa kapely rozdelili na dve divízie (Východ a Západ) a porota, vrátane mojej osoby, vybrala po 6 kapiel, ktoré sa majú naživo odprezentovať. Prvé kolo prebehlo v Rodeo Clube v Košiciach. A ako to dopadlo? To vám teraz prezradím a rozoberiem jednotlivé vystúpenia z môjho pohľadu. Tak poďme na to. Prvé kroky do Rodeo Clubu mi hneď prezrádzali, že tieto priestory vôbec nie sú na zahodenie. Pekne veľký priestor, možno po vyprataní stolov by sa sem dalo natrepať cez 500 ľudí. Toľko sa však neočakávalo, ale dôstojne vyše 100 ľudí došlo. Kapely vystupovali v opačnom poradí, čiže kto dostal najmenej hlasov od nás, poroty, ten išiel ako prvý. Prebiehalo to systémom, že kapela mala vyhradených 45 minút, na ozvučenie a zahranie svojho setu, čiže keď sa stihla kapela naladiť za 5 minút, tak mala k dispozícii 40minútový priestor pre svoju tvorbu. Ako prví na rad prišli Prešovčania KHADAVER. Už od tejto kapely, s pár výnimkami, bolo jasné, čo bude kameň úrazu. Pojmy ako originalita, vlastná tvár či vykročenie z tieňa svojich idolov predstavovali pre naše kapely riadne vodné kamene a vysporiadať sa s nimi nie je také ľahké ako z reklamy s Calgonom. THE KOVENANT, či pardon KHADAVER, môže o tom napísať celé litánie. Vlastná tvár zamaľovaná od nórskych líčidiel, hudobná zložka ako cez kopírku, možno dokonca viac vatovitá ako originál a to ja pôvodnú kapelu vôbec nemusím. Dokonca označenie black metal by som tomu nedával, keď si odmyslíme uškriekaný vokál, tak to s čiernym kovom vôbec nemá nič spoločné. Celkovo mi to viac nahráva do gothického smeru. U mňa osobne veľmi zbytočná kapela, pokiaľ nezložia svoje nórske masky, tak to bude aj naďalej tak. Druhé prešovské komando s názvom TEMPLE dopadlo taktiež dosť nešťastne. Remeselne sa muzikantom nedá vytknúť nič, všetci sú to zdatní technici od prvého gitaristu po posledného bubeníka, no skladateľské postupy sú na báze Portnoy-ovského B-čkového manšaftu. DREAM THEATER, RUSH a niekoľko krát prevarené postupy, ktoré už fakt nechutia nikomu. Ďalším nepríjemným faktom bolo až príliš statické vystúpenie a hrozné spevákove grimasy, ktoré pôsobili dosť odpudzujúcim dojmom. Nechcem brať chalanom chuť do hrania, to vôbec nie, len treba trochu zapracovať na jednotlivých zložkách, hlavne originalite, spevákovi predpísať povinné česanie pred zrkadlom a bude to dobré. Prešovskú scénu strieda košická s mladými power metalistami RIGHTDOOR. Ich prvé problémy už nastali pred vypustením prvého tónu. Gitary sa im vybrali na vandrovku, čo malo za následok dosť dlhé komplikácie,...
Megarecenzia – BEHEMOTH – “ The Satanist“ ( Nuclear Blast, Metal Blade, Mystic Victor Entertaiment, EVP Recordings 2014 )
Čakanie nepatrí prevažne k tým príjemným chvíľam. Ocitáte sa v začarovanom kruhu, nasledujú pochybnosti. Veľmi podobne to funguje aj s hudbou alebo konkrétnejšie s kapelou, kde sa pri každom jej vývoji viacmenej často splnia očakávania poslucháča aj keď sa k tomu dosť načaká. Precíznosť bola vždy otázkou trpezlivosti a napätia. V umení buď nejaký umelec vytvorí niečo behom mesiacov alebo rokov, tvorivosť spočíva v starej známej spontánnosti a ta sa nedostaví stále. Existuje quantum kapiel, čo vydávajú albumy ako o závodenie pre predaj, ale tam hudba už prakticky rolu nezohráva. Prečo som to spomenul: Poľsko ako krajina sa netají svojou relatívne smutnou históriou a silne kresťansky založeným štátom. Prevažná väčšina vám povie, čo tam už boli resp. to tam poznáju, že jedine čo u naších susedov od severu stojí zato je hudobná extrémna scéna. Kapely si tam stále vznikajú, držia si prevažne ten underground feeling, netaja sa inšpiráciou veď to predsa nikdy nie je na hanbu, keď sa to nepreháňa. Každý, kto si zosúladí názov štátu a extrémnu hudobnú scénu hneď si z toho ako prvé vydedukuje kultovú stálicu BEHEMOTH. Kapela, čo už dnes vo svete nech už je kdekoľvek značí veľké meno, veľkú žiadanosť extremného festivalového sveta a zastancov čiernej smrti po celej planéte. Vieme veľmi dobre, že rást Behemothu bol v skutku bolestivý, neprajnosti zo všetkých strán, nedostatok financií posunúť sa ďalej. Ako sa postupne ukázalo ta bolesť a krivda sa vyplatila, aj keď si chlapi nakoniec svoj cieľ vydobili, prišla ďalšia vec vo forme pochybností a to podozrenie zo zapredania sa, množstvo článkov a rozdelení základní fanúšikov zrejme tak na pol diskografie kapely. Album “ Zos Kia Cultus“ bol akoby takým portálom do inej sféry, kde kapela vstupila a ten portal sa za ňou uzavrel. Pre niekoho dozreli, pre iných klesli, táto pozitívna a negatívna vyváženosť na oboch stranách sa už zrejme nikdy nezmení aj keď ta pravá pointa z toho nevychádza. Podstatné je, že v štruktúre ich muziky je vývoj. Ak by ste sa teraz Nergala spýtali na začiatky behemoth, na zapľúvané krčmy kde si čo to odohrali, iste by len mávol rukou a svojím charizmatickým pohľadom naznačil: „prosím vás na to som už dávno zabudol“. Stráta času vracať sa do smolnej histórie, zato jasné predpoklady do budúcnosti fungovania kapely. Behemoth po vstupe do iného portálu vydávaju rád za radom premyslené, vycíbrené na okultných koncepciach založené albumy, nedá sa baviť o priamočiarosti. Hlboká štruktúra textov a aj samotnej muziky je na vysokej úrovni. Do albumu “ The Apostasy“ to bol jasný zázrak a veľká moc ktorú šírili všade naokolo dalo by sa povedať, že stále šíria no prišiel „Evangelion“ a tam sa nám to trocha...
Headbanger FM
- Headbanger_FM (5.10.2026 22:00) 5. októbra 2026
- Headbanger_FM (28.9.2026 22:00) 28. septembra 2026
- Headbanger_FM (21.9.2026 22:00) 21. septembra 2026
- Headbanger_FM (14.9.2026 22:00) 14. septembra 2026
- Headbanger_FM (7.9.2026 22:00) 7. septembra 2026
